ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa Ivan po päťdňovej práci, spojenej s otváraním zasypanej bane vrátil domov, prv, ako by bol vstúpil do svojho bytu, ponáhľal sa obzrieť svoju šachtu.

Či sa tam tiež neprihodilo niečo zlého?

Hlad, ospalosť, túžba za čistou vodou ho netrápily natoľko, ako zvedavosť, presvedčiť sa: čo sa stalo v jeho vlastnej bani?

Veď otras musel pôsobiť na všetky uhoľné vrstvy.

A tak sa aj tam muselo niečo stať.

Prekvapilo ho, že v šachte sotva bolo cítiť plyn, ale zato vo všetkých chodbách bola voda.

Priečne steny miestami boly popukané, ale ešte neboly vystavené nebezpečenstvu sosutia. Ponáhľal sa vidieť koryto podzemného jazera.

V koryte nebolo vody.

Čakal, že sa snáď zjaví; opretý o galeriu, čakal na návrat jazera, ale nezjavilo sa ani po troch hodinách.

Dal sa zameniť robotníkom a rozkázal aj ostatným, aby sa celú noc vystriedali a dávali pozor, v jazernej dutine, a keď by sa voda zjavila, aby mu to hneď dali vedieť.

Potom išiel domov poumývať sa, a ľahnúť si.

Po veľkej námahe veru tak zaspal, že už mu slnce jasne svietilo na posteľ, keď sa prvý raz zobudil.

Tomu sa divil najväčšmi, že ho v noci robotníci nezobudili, hoci im to nariadil.

Môžbyť, chudáci, že aj oni zaspali, veď boli vyčerpaní.

Alebo snáď spal tak hlboko, že ich nepočul klopať?

Hneď sa ponáhľal do šachty.

Robotníci, ktorí boli na stráži, mu oznámili, že sa v koryte meniace podzemné jazero celú noc nezjavilo.

Potom ešte čakali naň dvacaťštyri hodín, ono sa však už viacej neprivalilo.

Ivan zistil príčinu tohoto zjavu.

Je to teoria z času na čas sa zjavujúcich prameňov.

V útrobách vrchu je nádrž, ktorú klenba vrchu shora hermeticky uzaviera pred tlakom vonkajšieho povetria. Táto nádrž naplňuje tekutinou vlaha, ktorá prýšti zo skál.

Trhlina, ktorej horný otvor ústi nad vodnú hladinu nádrže, spojí ju s hlbšie ležiacou dutinou, ku ktorej má prístup vonkajšie povetrie.

Keď cez spodnú dutinu vonkajšie povetrie pôsobí tlakom, vtedy voda hornej nádrže presiakne nadol medzi skalnými trhlinami a tak dlho naplňuje spodnú dutinu vodou, kým len spodné ústie spojujúceho skalného otvoru celkom nezakryje; vtedy odrazu prestane pôsobiť tlak povetria z dolnej nádrže na hornú nádrž, takže z nej už viacej voda netečie do toho času, kým v spodnej nádrži shromaždené množstvo vody zase nepresiakne podzemnými cestami, čím sa spojujúca skalná dutina oslobodí a tlak povetria začne zase účinkovať.

Keď sa takýto „stratený stok“ nezjaví znova, tak to môže mať dvojakú príčinu.

Alebo bola spojovacia nádoba hermeticky pochovaná, takže na vodu hornej nádrže nepôsobí viacej tlak vonkajšieho povetria, ktorý by ju mohol prinútiť stiecť nadol, alebo klenba hornej nádrže dostala malú trhlinu, cez ktorú môže pôsobiť tlak vonkajšieho povetria a vtedy všetka voda stiekla do ešte hlbšie ležiacej dutiny.

Ráčte na túto vec dať veľmi dobrý pozor! Lebo ona je mierou tej s pokúšaním Boha hraničiacej odvahy, s ktorou sa dal Ivan do práce.

Teraz má už pred sebou slobodný priestor. Má pred sebou otvorené čierne chodby smrti. Môže už sostúpiť do toho tmavého podzemného bludišťa. Môže hľadať to, čo tak dávno hľadal. Spojenie medzi vrchnou a spodnou nádržou.

K tejto robote už musel so sebou vziať jedného človeka.

Vybral si starého Pavla.

„Pavel môj, koľko máš rokov?“

„Šesdesiat deväť.“

„Rád by si sa dožil aj sedemdesiatky, pravda?“

„Len preto, aby som mohol zasvätiť zlatú svadbu tejto bane. Vtedy bude tomu pädesiat rokov, ako sme ju otvorili. Ja som bol v nej prvým robotníkom.“

„A keby si tak prv musel umreť?“

„Povedal by som: ,Buď pochválené Hospodinovo meno!‘“

„Máš už odrastených synov?“

„Ba už aj vnukovia si všetko sami zarábajú chlieb.“

„Či by si bol ochotný ísť so mnou na také miesto, kde možno ľahko umreť?“

„Hm! A či som už nebol s vami na takom mieste?“

„Porozumej ma dobre, kam ťa volám! Musíme nájsť vodu zmiznutého jazera. Pre nás a pre mnohých ľudí, pre tento celý kraj je to otázka života a smrti. Preto si myslím, že nám Boh bude na pomoci. A keď nebude? A keď nám povie: ,Čo chcete prekaziť, vy červíci? Snáď môj nezmeniteľný súd, ktorý som vyslovil nad krajom? Keď som nevyslyšal Lóthove prosby a teraz Čierne more leží nad prepadnutými mestami, a či ste vy boli lepší ako tamtí!‘ Pochop ma dobre! Ja som už často chodil za vodami strateného jazera, v tých tmavých, krivolakých dutinách, ktoré sú také úzke, že miestami sa možno nimi pretisnúť len so schúlenou hruďou, inde sa treba na bruchu plaziť a tak sa dostať napred cez nízke jaskynné trhliny: pod nohami zívajú hlboké tmavé priepasti, ponad ktoré sa musí človek prešinúť tak, že sa zachytáva do výklenkov stien, treba sa úzkymi komínmi spúšťať, pri čom sa človek musí opierať o kolená a lakte. Všetky tieto skalné trhliny a rokle utvorilo niekdajšie zemetrasenie, ktoré zapríčinilo sosutie uhoľnej vrstvy. Teraz je možné, že veľký výbuch niektoré rokliny zasypal, iné zase otvoril. Ak uzavrel ten otvor, ktorý spája pod nami jestvujúcu dutinu s tou, ktorá je nad nami, tak máme nad hlavou celé jazero. Ak pri svojich bádaniach náhodou otvoríme ten zatarasený otvor, keď len toľký otvor urobíme, čo môže preboriť hrot čakana, voda z tej dutiny, ktorá je nad našou hlavou hneď sa prevalí a zaplaví nás. Keď začujeme hukot, už sme stratení. Ale ak v hornej skale zapríčinenú trhlinu otras zeme nezasypal, vtedy jazero zmizlo nad našou hlavou a nachodí sa pod našimi nohami. A my sa musíme dozvedieť za cenu života alebo smrti, že kde je.“

„Nemám tušenia, čo s tým chceš, pane? Ale ty to vieš a preto pôjdem s tebou.“

„Tak choď domov, rozlúč sa s rodinou, ako by si sa vyberal na cestu. Zajdi si ku kňazovi a vyspovedaj sa. Potom sa vráť, a nepovedz nikomu nič, kam chceme ísť.“

Ivan sám sa tak vystrojil na túto cestu, akoby sa už nemal vrátiť.

Napísal testament. Šachtu poručil svojim robotníkom, peniaze Pavlovej rodine, ktorý, ak zahynie, spolu s ním zahynie.

A potom prv, ako by sostúpil do ríše večnej noci, ešte raz sa poobzeral po svete.

Jednako je tu hore tak pekne!

V nesmiernej diaľke belasé nebo. A tak blízko zase zelená tráva!

Vtedy mu doniesla pošta list.

Písal mu Arpád Belényi. Oznamoval mu udalosti, ktoré sa odohraly v Paríži. Písal mu o Kaulmanovom osude, o zmiznutí peknej ženy. Každý vie a vraví o nej, že spáchala samovraždu.

Ivan si vzdychol. Cítil, že tento chýr mu premieňa srdce na železo a že sa stáva bezcitným.

Už sa mu nebo nezdalo takým belasým a tráva takou zelenou.

Príď ty večná tma uhoľných baní!

Táto zvesť mu prišla práve vhod na cestu. Už sa nedesil ničoho.

Potrebné prístroje poskladal do koženého vaku: vodnú váhu, uhlomer, olovko na skúmanie dna, kresličské potreby. Vak prehodil cez plece. Takto sostupovali spolu do nádrže jazera, a tam zmizli v rokliach vodného prieplavu.

Vrátili sa za šesť hodín.

A toto sa opakovalo každý deň.

Ivan si spravil výkresy všetkých dutín a komínov bludišťa, precízne ich sostavil a mernícke výpočty o získaných pozorovaniach doma mu daly ešte viacej práce. Sedel pri tom celý deň.

V noci sa zase zatvoril v svojom učeneckom brlohu, rozložil oheň v rozličných pieckach, a v retortách varil smrtonosné plyny a prinucoval elementy, tvoriace tento svet, aby mu prezradily dávno hľadané tajomstvo. Zápasil s démonmi, ktorí nechceli poslúchať. Ktorý je z vás ten duch, čo uháša oheň?

Zjav sa, zjav sa!

Nie menom alfy a omegy, nie menom pentagramu, nie menom moci abraxa a meithra, ale menom síl všetko dobývajúcej vedy ťa vyzývam, zjav sa!

Ale ten sa jednako nezjavil.

A táto dvojnásobná borba: tam dolu so zemou, tu hore so vzduchom, s dvoma veľkými démonmi sveta, pokračovala zo dňa na deň, v noci práve tak, ako vo dne.

Nedoprial si odpočinku.

A jedno ráno mu doniesli zvesť, že v zámockej studni voda začína byť teplá a má sírovú príchuť.

Začal si zúfať.

Podzemný oheň sa tedy o veľa rýchlejšie šíri, ako si to predstavoval.

Niet pomoci. Stratený je celý kraj. Stačí jedno desaťročie a bude celkom zničený.

Pán Rauné, dozvediac sa o tomto fakte, prešiel na stranu princa Waldemara. Z jeho povedomia napísal do viedenských novín históriu pohromy, ako najhodnovernejší svedok.

Ivan však s násilím zúfalosti vrhol sa do ďalšieho bádania.

Ďalej vnikal do podzemného bludišťa. Jeho starý sprievodca už videl strašidlá od hrúzy, ktorou ho jeho pán viedol každý deň.

Raz však prišli na také miesto v bludišti skalnej dutiny, kde každá ďalšia cesta bola uzavretá.

Ale na jednom mieste stena tak dunela, akoby na druhej strane bola veľká prázdnota.

Ku sebe tesne priľnuté bridlicové vrstvy svedčily o novom somknutí.

„Tuná to musíme preboriť!“ zvolal Ivan, a vzal do rúk čakan.

Starý Pavel s úžasom sa oprel o skalnú stenu a hľadel na svojho druha, čo robí.

Tento ako by bol búchal na bránu pekla, akoby bol chcel vyzvať na súboj samého diabla!

Čakan preboril dieru. Ivan do diery vrazil železnú tyč, a vyvážil ňou celú bridlicovú vrstvu.

Teraz, ak je nad nimi vskutku voda, tá im odrazu stečie na hlavy.

Starec sa prekrižoval a dušu poručil Bohu.

Ale Ivan zvolal s radosťou odhaliteľa:

„Počuješ? Kamenie, ktoré padá do nútra, vyvoláva ozvenu; dolná nádrž je tu pod nami.“

Ale, ak je plná aj tá horná?

Na to veru tak dlho treba čakať, kým tepna storáz búši.

Ale toto bolo ešte oveľa mučivejšie čítanie úderov tepny, ako to, keď Ivan išiel do zasypanej šachty.

Nebolo počuť nijakých zvukov. Útroby zeme boly pokojné a tiché.

„Našli sme to!“ zvolal Ivan, trasúc sa radosťou víťaza. „Teraz ma prepáš povrazom a spusť ma do studňovej diery.“

Ešte aj ta!

Starý robotník sa v duchu stále modlil ku blahoslavenej Panne, kým spúšťal Ivana na povraze. Nehľadel na to, že je azda kacírom. Svetlo lampy blikalo vo vždy väčšej hĺbke. Odrazu zavznel Ivanov hlas: „Hore!“

Starý druh ho zase vytiahol pomaly z hlbokej rokle.

Keď podal Ivanovi ruku, aby mu pomohol, Ivan objal starca:

„Už sme u cieľa! Olovko, ktoré som spustil na dno, svedčí o ohromnom množstve vody.“

V Pavlovom mozgu začalo svitať akési svetielko o smysle tohoto bádania.

„A teraz sa vráťme na božie svetlo!“

Keď Ivan vyšiel zo štôlne, utekal domov. Porovnal diaľkové výmery a bol s výsledkom spokojný.

Večer v dobrej nálade sa zavrel do lučbárskej pracovne: a pred mátožných duchov sa postavil ako víťazný vojvodca, ktorý vyzýva posádku poslednej obliehanej pevnosti, poddať sa.

„Tamtých som už premohol, teraz sa už aj vy musíte poddať!“

Sú také ducha povznášajúce chvíľky, keď mudrc, uchvátený ideou, vybehne na ulicu a medzi národom rozhlasuje svoju radosť: „Heuréka!“ (Vynašiel som.)

Z tejto tekutiny stačí len desať kvapiek; len toľko, čo vystriekne z konca pera, a celá pracovňa sa odrazu octne v tme; tá dobre rozkúrená pec, s uhlím na bielo rozžeraveným zhasne za minútu. Celkom očernie.

Táto čierna noc bola tým svetlom, ktoré hľadal Ivan.

Táto tma, v ktorej sa sústreďovaly všetky papršleky jeho vedy: je čierny „focus“. (Ohnisko.)

„Vynašiel som!“ privolal si sám sebe.

„Vynašiel som!“ privolal svojim robotníkom, keď vybehol medzi nich, prostovlasý, len v košeli ako nejaký blázon.

Tí síce nevedeli, čo vynašiel, ale toľko vedeli, že čomu sa tento človek tak veľmi teší, to musí byť veľmi dobrý vynález.