ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Súboje na šable majú tú zábavnú výhodu, že ich netreba zatajovať. V predvečer súboja sa o ňom všade hovorí, ako o nejakej zaujímavej stávke. Pred krátkym časom sa síce prihodilo, že ich niekoľko končilo smrťou, ale zato šabľové súboje preca len neobklopuje také tajomstvo, ako pištoľové súboje. A potom ani sekundantov neohrozuje tak veľké nebezpečenstvo. Keď niektorá strana zahynie následkom rán, ktoré dostala, lekársky nález veľmi pekne dokáže, že patričný neumrel od utržených rán, ale mal nejakú organickú vadu, ktorá by ho i tak bola usmrtila v najkratšom čase a potom, kto by robil krik v dnešnom svete preto, že zahynul človek, ktorému bez toho je vymeraný len krátky život?

O súboji, ktorý sa mal odohrať medzi grófom Salistom a Ivanom, už tak vraveli vo všetkých kútoch kasína, ako o nejakej novej operete, ktorá má mať premiéru.

Gróf Salista sám vravel o nej najviacej v kasíne pred spoločnosťou, čo sa shromaždila okolo krbu po obede, o šiestej hodine.

Tam boli aj štyria sekundanti.

Vznešená mládež dobre pozná svoje schopnosti v šermovaní z častých stretnutí sa u majstra šermu. A pri takýchto príležitostiach vopred vie posúdiť, ktorá stránka nakoľko zvíťazí.

Salista má chýr mimoriadne dobrého šermiara. Mal veľa súbojov a v nich vždy dosekal svojich protivníkov.

Má majstrovský úder, ktorý len neobyčajne zriedkavý šermiar vie odraziť. Rýchly úder od spodku, ktorý, vyhnúc sa hrotu nepriateľskej šable, pretne vonkoncom spodnú čiastku tela súperovho. A keď protivník dokonale zachytí úder, tým natoľko vypadne z tempa, že si tvár nechá nekrytú a vystaví ju hneď zatým nasledujúcemu úderu.

Salista necítil sa deprimovaný po minulom súboji.

V inom položení síce, v podobných okolnostiach patričný by sa aspoň pár týždňov neukazoval v spoločnosti a aj spoločnosť by mu to dala pocítiť, že tým, keď sa ukazuje, chová sa celkom nekorektne; ale v istých časoch je všetko možné, a potom my nie sme takí prísni.

Gróf Salista mal dovolené hovoriť o veciach, ktoré sa maly odohrať druhého dňa.

„Veď uvidíme, čo vie učenec. To nie je matematika, ako strielanie z pištole. Veď sa ho opýtame, ako vie vyparírovať spodný terč? Keď šabľa odrazu od spodku udre do hora: šuť!“

Gróf Géza zahriakol chvastúna.

„Priateľu! Musíš uznať, že sa Ivan veľmi rytiersky choval k tebe, keď po pištoliach prijal šable. A potom musíš hľadieť aj na to, že on je veľmi vážená vedecká osobnosť, ktorého si krajina ctí a z ktorého má aj osoh.“

„Dobre, dobre, no! Nebojte sa nič. Nezabijem ho. Len s nosa mu odseknem štipku. Nuž, len kúštik na pamiatku. Do čerta! Veď aj bez nosa môže byť človek veľmi učený! Veď nie nosom vstrebáva vedu. Aspoň mu nebude prekážať ten nos, keď teleskopom bude skúmať hviezdy.“

Na to sa už ozval aj gróf Edmond a rázne sa ohradil v záujme svojej stránky a v prospech jeho nosa.

Napokon gróf Salista musel sa uspokojiť s Ivanovým uchom. Iné mu nedovoľujú.

Gróf Edmond aj proti tomu protestoval. „Uspokoj sa s náležitým úderom na ruku. Veď celá vec si nezasluhuje väčšej pozornosti.“

Ale grófovi Štefanovi náhodou vykĺzlo z úst:

„Milý Salista! A keď sa náhodou stane, že ťa ten podzemný človek náležite dorúbe?“

„Čo?“ osŕkol kapitán, zastanúc pred krbom s rozkročenými nohami. „Dám mu dva ,fóry‘. Dovolím mu, aby mi mohol vopred dať dva údery: dva na ramená, a potom ho ja zdeptám! Stavme sa! Kto drží stávku?“

Toto veľkolepé chvastanie zakončilo hádku o tomto predmete a prinútilo spoločnosť k rozchodu.

Otázka sa točila len okolo toho, aby boli sekundanti dosť šikovní zakročiť prv, akoby ten „ci devant zuáv“ mohol zničiť učenca.

Druhého dňa skoro ráno stránky sa stretly v Zugligete.

Za súbojište vyvolili veľkú tanečnú dvoranu v hostinci „U bažanta“.

Sekundanti celú dvoranu po zdĺžke posypali kriedovým prachom, aby sa šermujúci na nej neskĺzli.

Potom obidve stránky vyzvali v súsednej izbe, aby sa po pás zobliekly.

Nato ich vyviedli do dvorany.

Miesto nemuseli vymedzovať, lebo dvorana mala vôkol okná.

Keď doniesli šable, oznámili im podmienky.

„Prvá krv. Bodnutie neplatí.“

Salista protestoval. On vraj nepristane na prvú krv. Nech súboj trvá tak dlho, kým sa jedna stránka stane neschopnou boja.

Všetci sa na neho vrhli a kapacitovali ho. Nepoddal sa.

„Tak dajte veru už tie šable!“ zvolal medzitým Ivan. „Keď tu budem museť stáť polonahý, ešte dostanem nádchu.“

Jeho slová rozhodly. Sekundanti im odovzdali vybrané šable. A potom obidve stránky postavili do menzúru.

Obidvaja boli po pás obnažení. Salista sa chlúbil heraklesovskými svalmi; ale aj Ivan sa zdal byť svalnatým a odolným.

Nemal toľko mäsa, ale sa mohol chlúbiť kostnatými, žilovatými, dlhými ramenami a správne urasteným hrudníkom.

Obidvaja stiahli hlavy pod zdvihnuté ruky, napriamiac hroty šablí proti sebe. Ľavé ruky dali za chrbát. Dva šabľové hroty niekoľko minút sa lstivo obchádzaly, hľadajúc úder na ruku, potom sa srazily jemne, temer bez šumu. Dvaja protivníci ponorili sa pohľadom jeden druhému do očí, hľadiac z nich vyčítať úmyseľ protivníka.

Salista skutočne si prial, dať protivníkovi pamiatku na tvár. To je ťažká vec, lebo tvár je najlepšie chránená rukou.

Vynasnažujúc sa zmariť mu tento úmysel, Ivan ho napadol „dvojitým“ úderom, ktorý predpokladá neobyčajnú rýchlosť. Úder trafil. Preťal po dĺžke horný sval Salistovho ramena.

Ale po tejto rane sa obyčajne hneď neukáže krv. To sa vysvetľuje buňkovým tkanivom svalu.

„Ďalej!“ zvolal Salista. „Niet krvi!“

A teraz už nechal úmysel, označiť protivníkovu tvár; vytasil sa so svojím majstrovským ťahom, zasiahnuť spodné telo, ktoré je tak ťažko brániť a keď úder trafí, býva často smrteľný. Kto ho zle paríruje, v nasledujúcej minúte môže dostať ranu na hlavu.

Ale Ivan sa naproti tomu úderu nebránil ani dobre, ale ani nie zle.

Salista zabudol na to, že súbojové meče bývajú kratšie ako cvičné a jazdecké bojovné šable, alebo pri skúmaní protivníka nezbadal, že tento má neobyčajne dlhé ramená.

Ivan si nebránil brucho proti úderu, zodvihol rameno, a nechal prešvihnúť protivníkov úder na vlas pred svojím telom; miesto toho udrel na to isté miesto, kde ho zasiahol prv, zasadiac mu krížnu ranu.

Tu máš ten „napred!“

Krížnym úderom dostatočne bol vyrovnaný rozdiel, ktorý bol medzi dvoma mužskými v svalovej sile.

Ale tento druhý úder Salistu celkom rozzúril.

Vztekle, ako nejaká ranená šelma, vyrútil sa s ohromným revom na protivníka, a s celou silou udrel ho dva razy po hlave. Udrel tak, ako mäsiar obuškom. Div, že sa obidve šable nerozbily na kusy.

Ale Ivan pravidelne zachytil s vysoko zdvihnutou rukoväťou šabľe obidva údery, takže čepeľ meča nemohla cez ňu prešvihnúť, a prv akoby protivník bol mohol udreť tretí raz, a tempo vrátil mu rýchly „predúder“ a tento s celou váhou zasiahol Salistovu hlavu a tvár.

Na šťastie šabľa bola ľahká, ináč by mu bola rozpoltila lebku.

Salista sa na chvíľku zachvel po tejto rane, vystrúc nevdojak ľavú ruku na obranu hlavy, potom sa potočil stranou a klesol, opierajúc sa o rukoväť šabľe. Sekundanti pribehli k nemu, zdvihnúť ho a odniesť.

Ivan skloniac hrot šable, stál s mramorove chladnou, necitnou tvárou.

Jeho sekundanti ponáhľali sa ho zdraviť.

„Či sú už tí páni spokojní?“ opýtal sa.

„To si myslím, že sú,“ riekol gróf Edmond. „To sa ani nedalo lepšie spraviť. Vec je zakončená.“

Potom pustili Ivana do bočnej izby obliecť sa.

Keď sa Ivan vrátil do dvorany, jeho protivník sa už prebral z omráčenia. Mali s ním robotu obidvaja lekári. Jeden na hlave, druhý zasa na ruke mu zaliepal utržené rany.

Ivan podľa rytierskeho zvyku išiel k nemu pomeriť sa.

„Odpusť mi, druh môj!“

Salista srdečne mu podal ľavú ruku:

„Ah! Nestojí to za reč. Bol to statočný úder. Ten posledný. Predošlé dva nepočítam. Veď som vravel, že ti dám dva ,fóry‘. Ale ten tretí, to bol chlapský úder. Nič to za to. Za týždeň sa to zahojí.“

Ivan sa opytoval lekárov, či sú rany nie nebezpečné?

„To je tak po vojensky!“ odpovedal miesto nich Salista. „Aspoň sto som ich rozdal iným. Bolo to na čase, aby som aj ja dostal jednu. Ani si to nepovšimnem. Ale niečo ma jednako len nesmierne bolí, čo nezahojí ani arnika, ani ľadový obkladok. Môžeš to zahojiť len ty, ktorý si to zapríčinil. Povedz mi číro čistú pravdu, či si bol vojakom.“

„Nuž, pravdaže som bol.“ Riekol Ivan. „Bol som v revolučnej vojne husárskym poručíkom.“

„Tak nech to čert vezme, a nevedel si to prv povedať? Pri ktorom pluku si slúžil?“

„Pri Wilhelmových husároch. Pravdepodobne ja som z nich posledný, ktorého, keď si ich všetkých dorúbal, ponechal si ako posla, aby zvestoval ich porážku.“

Všetci sa smiali z plného hrdla, najlepšie sám ranený.

Lekári ho karhali, aby sa nesmial, lebo sa mu na tvári s rán poodliepajú flajstre.

„Nuž dobre,“ riekol Salista. „Tak sa budem smiať len s polovičkou úst. Nech ťa Boh požehnáva, druh môj. Teraz ma už ten úder nebude boleť, keď viem, že mi ho dal vojak: som rád, že ma nedorúbal nejaký pospolitý civilista. Poď, bozkaj ma na druhé líce, ktoré si mi neporanil. Tak. Bozk, Bruder. Nemôžem ti podať pravú ruku, lebo na tú si nakreslil krížový rád. Aj to bolo dobré, husársky rez. Nedbám, keď je tomu už tak.“

A s tým sa protivníci vybozkávali.

Ale v nasledujúcej chvíli Salista znova zamdlel stratou krvi, Ivan si do lona položil jeho hlavu, a držal ju, kým ju neobviazali, a potom pomáhal odniesť ho do koča.

„Fidelný druh!“ povrávali si znamenití gentlemani.