ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Známa spoločnosť v byte grófa Štefana čakala na zvesti o výsledku súboja. Sekundanti obidvoch stránok sľúbili, že po skončení súboja hneď sa poponáhľajú so zvesťou.

Boly tu prítomné obvyklé známe osobnosti society.

Hostia robili stávky o výsledku. Kto dostane ranu? Či si donesie aj Salista nejakú pamiatku? Či sa vyskytne ťažké poranenie a či len konvencionálne škrabnutie?

Gróf Štefan mal dosť odvahy staviť desať proti jednému, že „aj“ Salista dostane niečo; ba jedno proti jednému postavil na kocku k vôli možnosti, že práve Salista dostane ťažšiu ranu.

Ale už na to, že Ivan s celkom nedotknutou kožou vyviazne z nebezpečenstva, bol by mohol hľadať niekto druha, postaviac hoci sto proti jednému, a nebol by ho našiel.

Predstráži pri oknách ustavične číhaly na príchod kočov.

Konečne jedna drožka zastala pred bránou.

„Prišli Edmond a Géza!“ znela táborová zvesť.

„Tak ja som vyhral,“ riekol gróf Štefan. „Stránku, ktorá bola ľahšie poranená, sekundanti môžu skôr opustiť.“

Gróf Edmond išiel so zprávami ku dámam, kým gróf Géza letel hore na byt grófa Štefana.

Rázne otvoril dvere a s víťazoslávou sekundanta vletel do spoločnosti s výkrikom:

„Posekal ich do misky!“

„Koho? Kto? Ivana? Salista?“ opytovali sa ho dotieravo spoločníci, ktorí sa shŕkli okolo neho.

„Ale nie. Ivan Salistu.“

„A—a—ah!“ zavznel udivený výkrik pochybovačov.

„Ba áno,“ chrlil ohnivo mladý gróf. „Posekal ho ako kapustu, pokrájal ho na drobno pre guľášovú polievku.“

„A Ivan?“

„Ani len toľko nedostal, ako ja.“

„Ah! Ty sa s nami zahrávaš!“

„A či možno žartovať o takom predmete? Opýtajte sa Salistu.“

„A tak potom kde je Ivan?“

„Prirodzene zaviezol domov lekára; so Salistom mali až dvaja lekári robotu, kým sa im podarilo posliepať ho, taký bol rozkúskovaný. Ivan tu bude hneď, a neveriacim Tomášom nebudú môcť ukázať rany, do ktorých by vložili svoje prsty.“

Potom zase podrobne rozpovedal, ako sa všetko odohralo. Barónovi Eduardovi, ktorý nechcel vec pochopiť, pomocou dvoch prechádzkových paličiek ukázal, ako sa to stalo. Takto prišel dvojitý úder, takto paríroval spodný úder, takto dokázal tempový protiúder. Jemu samému sa neskrivil ani vlas na hlave.“

„Ah, to je pravý zázrak!“

„Nijaký zázrak!“ protestoval gróf Géza. „Veď bol vojakom! Bol husárskym kapitánom. (Už ho povýšil na kapitána.) Prebojoval celú revolúciu, bol v devätnástich bitkách, aj s kozákmi sa bil. Dostal aj vyznamenanie.“

(O týchto veciach síce od Ivana nepočul nič, ale vymyslel si ich, ako celkom prirodzenú okrasu; keď je niekto raz obľúbeným, na toho už potom všetko navešajú.)

„Obdivuhodný človek!“ vzdychol si barón Oskár; „tri mesiace je s nami každý deň, a ani raz nespomína svoje vojenské zážitky. Počúva, keď rozprávajú o veciach, ktoré sa staly roku 1849, a ani len slovkom sa neprezradí, že aj on vie o nich niečo.“

„No, pekne sme si na krk posadili tohoto človeka,“ zažalostil barón Eduard. „Naberali sme ho, až nám vyskočil do sedla. Teraz nám tu už celkom prischne. Nech sa s ním už teraz niekto rozpráva!“

„Pre saského pána Boha!“ pokračoval v náreku barón Oskár. „Ten sa vám teraz vystatuje. To vám bude chvastania! Toho vám budú obdivovať ženy a rešpektovať mužskí. Sacrebleu! Ten vám vie strielať a šermovať! Hoci stavil by som sa, že to bola len slepá náhoda.“

„Ja zase myslím, že sa stane opak toho, čoho sa ty obávaš,“ riekol gróf Štefan. „Myslím si, že vás Ivan nechá teraz tuná, poďakuje sa za priateľstvo a nikdy viacej o nás už nezavadí.“

„Ah! Takú šialenosť preca neurobí: staviam sto proti jednému!“

„Ale najprv zaplaťte prehranú stávku.“

Barón Eduard siahol do vrecka, ale prv, ako by bol vytiahol peňaženku, prišla mu na um spásonosná myšlienka.

„Ah! A ak Gézovci s nami robia len komédiu. Vymysleli si pre nás peknú bájku a napokon súboj ani nebol, lebo sa protivníci pomerili, teraz idú z lunchu, kde netiekla krv, ale šampaňské.“

„Keď neveríš, choď ku Salistovi. Tu je môj koč. Môžeš sa presvedčiť o pravde.“

Barón Eduard odbehol; kým bol preč, zatiaľ prišiel od dám gróf Edmond. Pýtal sa, kam letel Eduard.

„Neverí Gustovi to, čo vyrozprával.“

„Tak tedy Géza s vami práve tak pochodil, ako ja s dámami. Tie zas neveria mne. Opytujú sa ma, že vraj, kde je Ivan, keď sa mu naozaj nič nestalo? Teta Theudelinda narieka a preklína nás, že sme vraj iste dali zavraždiť Ivana. Čert ho vie, niektorá z dvoch dám musí byť do neho zaľúbená. Doteraz som to ešte ako-tak vedel, ktorá, ale odteraz už naozaj neviem.“

Po krátkom čase sa vrátil barón Eduard.

Nepovedal nič, len vyňal peňaženku a zaplatil grófovi Štefanovi.

To bola veľmi vážna odpoveď.

„Nuž, ako sa má Salista?“ spytovali sa ho.

„Úžasne je doriadený.“

Nato potom už každý platil prehranú stávku.

Robili to s kyslými tvárami. Tú ranu na hlave by boli radšej dopriali magnetickému rytierovi!

Vtedy prišiel Ivan.

Kyslé tvári sa k nemu odrazu obrátily so sladkým úsmevom. Pozdravili ho radom, potriasajúc mu ruku.

Ivan mal vážnu a krotkú tvár.

Naposledy podal ruku grófovi Štefanovi.

„Naozaj sa teším, že vás vidím nedotknutého,“ riekol gróf Štefan.

Dvaja mladí páni si za jeho chrbtom niečo šepkali:

„Ľahko je sa mu tešiť, keď nás rúče sbalil v tomto ,handicap‘-e. Ale zato sa tešia aj tí, čo prehrali.“

Každý sa teší.

Snáď len sám Ivan nie.

„Veľmi vám ďakujem za srdečný súcit,“ riekol Ivan, bez najmenšieho patetického komediantstva. „Najmä musím sa poďakovať grófovi za láskavé prijatie, za milé priateľstvo, ktorým moju maličkosť posiaľ zahrnul. Budem na to vždy vďačne spomínať. Prosím, ráčte ma podržať v svojej láskavej priazni i naďalej, lebo som prišiel súčasne aj odobrať sa. Zajtra cestujem domov.“

Gróf jednou obrvou kývol barónovi Eduardovi: „Či som nepovedal?“

A ani slovíčkom sa nevynasnažoval zdržiavať Ivana.

„Ubezpečujem vás,“ riekol, potriasajúc mu ruku, „že si vás veľmi a úprimne vážim, a hocikde by sme sa stretli, považujte ma vždy za svojho starého priateľa. Boh vám žehnaj.“

Ale barón Eduard ponímal celú vec ináč; chytil Ivana obidvoma rukami za rameno.

„Veru z toho nič nebude, ty neodídeš tak ľahko od nás. Takého znamenitého druha, ako si ty, len tak nepustíme. Práve teraz, keď si ľvom sezóny. Nesmieš nás opustiť. Ty si teraz naším čestným predsedom — ,Ehren-Praeses‘-om.“

Ivan sa na to usmial. V jeho úsmeve bol krotký sarkazmus, tichý, ironický smútok, mužská trpkosť a tichým hlasom odpovedal Eduardovi:

„Druh môj, ďakujem ti za poctenie. Ale ja sa nehodím za ,guvernéra Baratarie‘. Lepšie mi je doma. Idem si osedlať svoju ,Grison‘-u a odcválam domov.“ (Kto listoval v Donovi Quixotovi, rozpamätá sa na žarty z ostrova Baratarie a na dojemné stretnutie „pejka“ s utekajúcim gazdom.)

Poklonil sa celej spoločnosti a odišiel.

Gróf Štefan išiel za ním. Demonštroval, že napriek jeho protestom, jednako ho len po schodoch odprevadil, zavesený do jeho ramena, až po dvere grófky Theudelindy. Jeho sa nedotkly Ivanove posledné slová.

Keď sa vrátil, celú spoločnosť ešte vždy našiel v tej istej nechutnej nálade, ktorú vyvolala posledná scéna.

„Ale kto mu len mohol prezradiť zpomedzi nás tú persiflážu o ostrove Baratárii?“

Každý sa ospravedlňoval a umýval dávaním čestného slova, že to neurobil.

„Nech zahyniem, ak mu to nevybľabotal pán opát!“ prizvukoval svoju mienku gróf Géza.

„Ale priatelia, ten človek na takú vec príde aj sám od seba!“ riekol gróf Štefan; „veď on na všetko dáva pozor, ale nedá na sebe badať, že niečo zbadal.“

„Odprisahal by som, že mu to pošepol ten kňaz!“

(My nebudeme na nič prisahať, ale toľko je isté, že opát Samuel dostal z Viedne list, nasledujúceho obsahu: „Aké šialenosti to tam stvárate? Všetko pokazíš! Ten Berend napokon smieri grófku s jej starým otcom. Pracuj na tom, aby ztade musel odísť, lebo proti nám pracuje. Félix.“)

„Hja! Veru sme ho ztadiaľto pekne vypudili!“ riekol gróf Edmond. „Ale veď si to moja pekná sesternica želala, aby odišiel; nuž ide.“

„Veru!“ riekol gróf Štefan, „ale ja ešte aj teraz predvídam udalosti, totiž to: Keď tento človek tam dolu dámam povie, že odíde, tvoja pekná sesternica vstane a odpovie mu: ,Tak pôjdeme dvaja!‘“

„Ah! Ah!“ znely pochybovačné výkriky spoločnosti, ale Edmond stisol plecia.

„To je veru možné.“

„To je možné?“

Edmond sa tváril ako Ponský Pilát. Žijeme časy, ktoré nás stavajú pred fait accompli. Europa sa vžila už aj do väčších dobyvateľských premien. Keď jeden jediný človek mohol odtrhnúť obidve Sicílie, ktorý okrem červenej košele nemal iného, prečo by nemohol bondavárske kniežatstvo dobyť jeden čiernokošeláč?

„Eufin, čo sa môže stať? Ten šuhaj je dosť dobrý gentleman. Bol vojakom. Je šľachtic. Jeho majetok je v súsedstve bondavárskeho panstva. Stojí dvestotisíc zlatých, na Angelu čaká dvacaťmilionové dedictvo. Ale ak nebeské moci dožičia ešte desať rokov života strýcovi Tibaldovi a dovolia, aby i naďalej mohol v prospech svojej vnučky s takým dobrým prospechom gazdovať ako posiaľ, môže sa stať, že majetkove Ivan a Angela budú ,partie égal‘. A čo sa týka titulu, keď slávne ministerstvo bude tak tancovať s našimi zemianskymi predprávami, ako to robí teraz, a keď i naďalej bude v parlamentnej vláde natoľko stúpať hodnota halenového súkna, aj ja to urobím, že si zadám prosbu: ,Mich in den Bauernstand zu erheben‘, — povýšiť ma do sedliackeho stavu.“

Pani grófky Ivana, ako intímneho známeho, prijaly v súkromnom byte Theudelindy.

Keď Ivan vstúpil, bola v nesmiernych rozpakoch. Jej tvrdé ťahy, bledosť a dojatosť urobily ju zaujímavou.

Grófka Theudelinda už zďaleka išla oproti Ivanovi, podávajúc mu obidve ruky, ktoré potom prudko stisla. Pery sa jej triasly, nemohla prísť k slovu, chcela potlačiť slzy a potom nemo kývla Ivanovi, aby si sadol ku stolu, na ktorého mozaikovej ploche v krásnej majolike prekvitala utešená kytka. Theudelinda si k nemu sadla na pohovku, oproti nemu zase grófka Angela.

Grófka Angela dnes ráno bola neobyčajne proste oblečená. Ani len to jej neprišlo na myseľ, vstoknúť si medzi kadere aspoň jeden kvet, čo jej inokedy tak dobre pristalo ku tvári. Bola veľmi zachmúrená a ani sa len nepozrela na Ivana.

„Koľko sme sa my dve pre vás nasužovaly!“ riekla grófka Theudelinda, keď konečne premohla vzrušenie a prišla ku slovu. „Neviete si predstaviť, aké trápne strachy sme musely prežiť za tie dva dni.“

Angela sklopila zraky. Veď sa to týkalo jej.

„Nikdy si to neodpustím, pani grófka,“ riekol Ivan, „že som vám zapríčinil toto rozčulenie, a hneď bude nasledovať kajanie, ktoré som si pre svoj hriech vymeral ako trest. Zajtra sa stanem vyhnancom v doline Bonda.“

„Ah!“ vzdychla si prekvapene grófka. „Vy nás chcete opustiť? A čo chcete robiť v doline Bonda?“

„Budem sa zase starať o svoj zanedbaný priemysel.“

„A vy milujete tú dolinu Bonda?“

„Tam mám pokoj.“

„Máte tam príbuzných?“

„Nemám nikoho.“

„Domácnosť?“

„Toľkú, že si ju sám môžem viesť.“

„Máte tam snáď známych, za ktorými túžite?“

„Mám len svojich robotníkov a svoje stroje.“

„Žijete tam ako pustovník?“

„Nie, pani grófka! Pustovník je sám.“

„A vy?“

„Vždy sme dvaja spolu: ja so svojou robotou.“

Grófka sa zmohla ku slávnostnému výroku:

„Pán Berend! Podajte mi ruku. Zostaňte tu!“

Ivan vstal z miesta a hlboko sa poklonil.

„Blahosklonnosť, ktorá vyznieva zo slov pani grófky, ktorými ma ráči zdržiavať, bude mi milou rozpomienkou. Pani grófka dokazuje ňou len svoju nevyčerpateľnú láskavosť. Som vám vďakou zaviazaný.“

„Tak do kedy ostanete?“

„Do zajtra rána, pani grófka.“

„Ah!“ riekla grófka mrzute; „ale keď vám vravím, aby ste ostali.“

A táto mrzutosť bola taká úprimná, taká pravá, že sa jej Ivan nemohol nijako vyhnúť. Theudelinda sa pozrela na grófku Angelu, akoby čakala, aby jej aj ona prišla na pomoc. No, Angela nezdvihla dlhé, hodvábne mihalnice, len vytrhávala lupienky z kalicha červeného kvetu rudbekkie, ako keby sa niečo opytovala toho kvetu.

„Pani grófka!“ riekol Ivan, odtisnúc stolicu, s ktorej vstal. „Veľmi dobre to cítim, keď na takéto zdržovanie musím jednako odpovedať, že odchodím, musím svoje počínanie niečím takým odôvodniť, čo by svojou dôležitosťou prevážilo blahosklonnú láskavosť, ktorou ma ráčite zahrňovať. Vám nemôžem povedať to, čo svojim ostatným známym, že mám robotu, že som tu bol už dosť dlho, že sa ešte vrátim. Vám musím povedať, že odídem, lebo tu nemôžem ostať, odídem, aby som sa už viacej nevrátil. Pani grófka! To nie je môj svet, to nie je taký svet, v ktorom by som mohol žiť. Od štvrť roka som každodenným hosťom toho kruhu, ktorý tvorí vznešená spoločnosť, s ňou som žil i robil všetko, čo ona robila. Uznávam, že členovia tohoto kruhu majú i právo i príčinu žiť tak, ako žijú a robiť to, čo robia. Ale ja ho nemám. Privykol som na celkom iný svet, moje jastvovanie má iné existenčné podmienky. Vy ste tuná všetci samostatné prstene, my tam dolu zase všetci súvisíme, ako ohnivá reťaz. Vás vaše postavenie robí neodvislými, preto žijete ako ľudia, ktorých vedie vlastná vôľa. Pod tlakom života my sme však jeden na druhého odkázaní, sebectvo a veľkodušnosť sa na celkom inom mieste prejavujú u nás ako u vás. Nie som jeden z vás. Hanbím sa byť hrdým pred tými, ktorými vy opovrhujete, a neviem hlavu pokorne skloniť pred tými, ktorým sa koríte. Neviem uzreť Boha tam, kde sa mu vy modlíte, a neviem na neho zabudnúť tam, kde sa mu vy posmievate. Nad vašimi kruhmi sa vznáša nejaké kúzlo, kde v pozadí všade striehne výsmech a popieranie; či tuná vraví človek človeku pravdu do očí? A koho tuná milujú, keď ho nevidia? Spolu uháňajú druhovia cez jarky a doliny. Jeden z nich padne, zlomí si väz. Dobrú noc! Niet viac dobrého priateľa. Druhý si nezlomí väz na tento spôsob pri dostihoch, ale premárni majetok, nechajú ho, aby utekal spolu s nimi, nik ho neupozorní: ,Vystúp z radu! Veď zahynieš!‘ Raz potom padne, zanechajúc tu írečitý majetok, írečitú česť, a je zničený. Dobrú noc! Meno mu vytrú z menoslovu členov kasína. Niet dobrých priateľov. Vedeli sme to síce ešte včera, že zahynie a že takto zahynie: ale nevedeli to iní; nechali sme ho, nech len závodí s nami. Dnes to už aj druhí vedia, že ho viacej nepoznáme, čím bol. Keď sa druh bojí ísť s nami, keď sedí doma, povieme: je zbabelý, lakomý, je pod pantofľou. A aké predstavy o ženských! Aký rodinný život! Aké sú v ňom dramatá a na vonok aké komedie! Aká virtuozita v hrešení! Aké zbožňovanie prchavých radostí, a kde tieto končia, aká pustina životnej nudy, aká samovraždou pokúšajúca zdrevenelosť! Nie, pani grófka, ja už viacej neviem dýchať v tomto ovzduší. Oni majú pravdu, lebo ich všetko to blaží; ale ja by som sa od toho musel zblázniť! Preto odídem ztadeto, pani grófka! Odpustite mi moje odvážlivé slová! Bol som nezručný. Bezcitne som hovoril o tvári tej spoločnosti, na parketách ktorej ešte vždy stojím. Bol som nevďačný, lebo som dal výraz svojim antipatiám tam, kde druhí boli zhovievaví proti chybám a zvrátenostiam mojej fajty a zdvorile nás odprevadili až po dvere, kde sme až do konca boli smiešni a jednako nás do očí nevysmiali; ale bol som prinútený to urobiť, vaša láskavosť ma k tomu prinútila. Lebo nekonečná bola vaša blahosklonnosť, s ktorou ste ma vyzvali, ostať tuná; a musel som vysloviť, že to, čo ma ztadiaľto pudí, je ešte o veľa viacej.“

Kým Ivan vravel, vstala aj grófka Theudelinda: oči jej začaly planúť, jej tvár zduchovnela, pery sa jej pohybovaly, akoby za ním opakovala každé slovo. A keď Ivan končil svoju reč, obidvoma rukami chytila ho za ruky a akoby vo vytržení šeptala.

„Všakver? Vy takto vravíte! Teraz takto hovoríte? Ako som ja hovorila… pred štyricať rokmi… keď som sa utiahla do dobrovoľného vyhnanstva. Svet je aj dnes taký, ako bol vtedy!“

Potom náruživo potriasla Ivanovi ruky.

„Choďte! Choďte domov. Choďte pod zem. Do baní. Boh vás sprevádzaj. Všade… vždy… Boh s vami. Naozaj… Boh s vami!“

Ani nezbadali, že aj tretia postava vstáva so svojho miesta; Angela.

A keď sa Ivan na rozlúčku poklonil, urobila krok napred.

„Ak ztadiaľto odídete, nepôjdete sám!“ riekla mladá dáma, pevným, rozhodným hlasom. „Tak pôjdem aj ja!“ A tvár jej vzplanula pri tých slovách.

Ivan stál na vrchole situácie.

S tejto závratnej výšky, zachovajúc si úplnú duchaprítomnosť, odpovedal grófke:

„Celkom dobre robíte, pani grófka! Knieža Tibald má zajtra narodeniny. Do zajtra rána sa ešte môžete k nemu dostať, očakávajú vás tam s otvoreným náručím.“

Grófka Angela zbledla ako socha.

Klesla do lenošky. Ružové lupienky kvetov smietla s lona na zem.

Ivan sa úctive poklonil; bozkal Theudelinde ruku a odišiel.

Ah! Aj na tejto strane magnetickej krajiny sú ľudia, ktorí, keď si raz niekoho zamilovali, nezabudnú ho nikdy viacej.

*

Po Ivanovom odchode bol to zase gróf Edmond, ktorý navštívil svoje príbuzné. Priviedla ho k nim zvedavosť.

Grófka Angela bola roztomilejšia ako obyčajne.

Pri rozlúčke povedala bratancovi:

„Choď ku Salistovi a povedz mu, že som sa zaujímala o jeho stav.“

Gróf Edmond bol majstrom v sebaovládaní, preto vedel utajiť svoje počudovanie a keď sostupoval po schodoch, začal si vyhúdať Figarovu áriu zo „Sevilského holiča“ o nevyspytateľnosti ženskej lsti.

*

…A grófka Angela ešte toho dňa písala grófovi Tibaldovi.

(… Druhého dňa mal jej starý otec narodeniny.)

List obsahoval len tieto slová:

„Neprídem domov. Adieu!“

*

… Dva dni ešte hovorili o Ivanovi a o súboji.

… Tretieho dňa zabudli už na všetko!

„Adieu!“