ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bondavárske účastiny už stály na šesdesiat nad pari a preca sa zdalo, že budú stále vyššie stúpať.

Ale pán Čanta sa už nasýtil tých ziskov.

Čo je moc, to je moc. Veľa zaškodí aj z dobrého. Človek nemá byť nenasýtny. Nech nechce prehltnúť celý svet. Veď za jeden rok šesdesiat tisíc zlatých za nič, je dosť pekný zisk.

A potom — povedzme si pravdu! — mať celý rok povedomie, že pivnica pod nami nie je plná razeného zlata a striebra! Nech skúsi niekto pretrpeť túto muku. Spať v tom povedomí, že nespíme na toliaroch!

Už sa odhodlal, že hocičo bude hovoriť pán Spitzhase, preca len je to už raz na čase, chorým ľuďom na burze v malých dávkach podať tie účastiny, aby, chudáci, ozdraveli.

Od istého času sa už jednako akosi veľmi ustálila ich hodnota. Už na to celkom privykol v poradí burzových hodnôt vidieť stereotypné číslo:

„Bondavár: 60 nad pari.“

Jedného krásneho rána, keď pán Čanta vstal práve s tým úmyslom, že svoje účastiny pošle do Viedne, octnul sa v kaviarni a vzal do rúk noviny, ktoré práve neboly zaujaté, a prirodzene začal ich čítať na posledných stranách, tam, kde sú práve uverejnené veľkými literami burzové zprávy.

A tu prvé, čo zbadá, je kompaktnými literami vysádzaný riadok:

„Bondavár: 60 pod pari.“

„Oh! to je tlačová chyba, a aká ohromná! Novinár, obesenec, iste bol opitý, keď to dal vysádzať. Treba dať zatvoriť toho naničhodníka! Človeka, ktorý takto predesí statočných ľudí, ak je ešte policia vo Viedni a spravedlivosť v monarchii, musia dať do želiez, veď je to zločinný kúsok! A ak je to niečim, tak je iste najmenej ,rušením verejného poriadku‘.“

Ale potom radom poprezeral aj ostatné noviny. A presvedčil sa, že sa dnes všetci novinári akosi zázračne dohovorili a tak ohromne sa spili, že nevedia robiť rozdiel medzi „pod pari“ a medzi „nad pari“.

A veď nie je ani prvého apríla, že by to niekto urobil zo žartu!

Ustálil v duchu, že tu musí byť nejaké ohromné nedorozumenie a hneď telegrafoval Spitzhasemu, čo sa stalo?

Spitzhaseho telegram sa križoval s jeho; ten mu ešte prv telegrafoval:

„Veľká galiba… Bondavárska šachta horí… je veľká panika… Účastiny 60 pod pari… Všetky predať!…“

„Huh! Hrom do toho!“ zaklial pán Čanta. „Všetky predať! S šesdesiatkou pod pari. So stratou šesdesiattisíc korún! Ale teraz už naozaj, kde je ten zvonový povraz, kde je ten hák, nechže sa naň obesím! Šesť sudov zlata je už tam! Zabijem niekoho! Zožeriem niekoho! Pôjdem do Viedne! Rozhádžem a rozkopem to sídelné mesto ako mravenčí kopec, ak mi nevrátí moje striebro! Nie preto som ta zaviezol svoje striebro, aby tam ostalo!“

A zúril ako zdivelý bujak! Povyhadzoval z truhlice všetky účastiny a poskákal po nich opätkami.

„Vy pľuháci! Vy naničhodníci! Vy špinaví papieroví žobráci! Nuž, vy chcete zožrať mojich šesdesiattisíc zlatých v striebre? Vydupem vám črevá! Vykrojím z vášho chrbta to zlato! Zahluším vás! Pošliapem vás!“

A v tom veľkom prehadzovaní dostane sa mu do ruky nejaké písmo.

„Ale, hľa! Ale, čo sa ja tu rozčuľujem, ako polblázon v klietke? Nuž a či mi chybí niečo? Veď mne nechybí ani toľko, ako máčny mak! Veď tu je list môjho pána bračeka, hľa! Dobre, že som mu ho nevrátil! Zaväzuje sa v ňom, že hocikedy je povinný prevziať odo mňa tisíc kusov bondavárskych účastín al pari. Ej, ale bol som ja jednako len šikovný človek, že som si s tým papierom nezapálil na fajku. Mal by som sa chuť vybozkávať, že som bol takým múdrym človekom! Oh! presladký môj rozum! Oh, môj opatrne čuchajúci noštek! Nuž do tohoto písma sa môžem celkom zabaliť. Pre mňa veru môže padať aj najprudkejší ľadovec, mne sa veru nemôže už nič stať!“

S tým poukladal do ohňovzdornej truhlice účastiny spolu s drahocenným listom a bol celkom veselý.

Hneď si sadol napísať list milému bračekovi do Paríža, a poslať ho jeho obchodnej kancelárii, ktorej adresu mal poznačenú; vyzval ho veľmi slušne, že keď raz veci tak a tak stoja, nech sem pošle niekoho prevziať účastiny; ba ochotný je preukázať mu aj tú priateľskú vďačnosť, že ich sám donesie, len nech mu povie, kam ich má doniesť a kto vyplatí za ne peniaze? Vzhľadom na úroky sa dohodnú.

Na tento list však týždeň nedostal odpovedi. Ale veď Paríž neleží od X. vo vzdialenosti myšacieho skoku!

A toho týždňa každý deň ráno i na obed dostal od Spitzhaseho telegram, v ktorom ho naliehave nutká, predať účastiny, lebo klesajú rapídnou rýchlosťou. Každý deň klesajú o desať zlatých. V poslednom dni týždňa ich cena je značená len 80 zlatými: javí sa o ne len „vlažný záujem!“ Contramine sa hrozne zmohla, dostala sa nahor.

Pán Čanta telegramy tieto nebral vážne.

„Len si vrav, len si vrav čo chceš! Len si der nehty tým častým telegrafovaním. Či sa ja starám o to, že vaše účastiny rastú nadol miesto nahor, ako mrkev a na druhý týždeň tomu dajú stovku, kto z kresťanskej lásky jednu z nich príjme za svoju. To nie sú moje účastiny. Potrebujem ja vaše papiere? Tie patria vám! Vezmite si ich! Ja potrebujem svoje striebro. Držím vás za uši!“

A každý deň chodil pravideľne do kaviarne, ukazujúc, že nie je zlej vôle, ba naopak, je veľmi dobre naladený. Keď niekoho niečo bolí, nech si kvíli pre to!

Ale keď potom ôsmeho dňa čítal v ranných novinách parížsky telegram, že šéf Kaulmanovského domu, pán Felix, ušiel, zanechajúc za sebou ohromné množstvo nezaokrytých zaviazaností, a potom hneď telegram z Calais, že utekajúci Kaulman, pred policiou, ktorá ho prenasledovala, vyskočil z rýchlika a zlomil si väz: bol blízky toho, že by ho bola skoro pohladkala mŕtvica.

Telegrafoval Spitzhasemu, aby hneď predal všetky jeho účastiny, ak ich kupujú za 80 zlatých; ak ich za to nekupujú, môže ich dať aj lacnejšie; za akúkoľvek cenu, len aby ich predal.

Spitzhase mu potom odpovedal:

„Skoro sa hlásite! Kurz stojí na sedemdesiat. Aj to je len nominálne značenie. Účastiny sa ponúkajú síce, ale nemajú odbytu. Prepadla šachta i železnica! Zaniklo všetko. Prečo pred týždňom neposlúchol jeho rady a nepredal? Teraz si môže účastinami zakúriť, a pri ich ohni môže piecť žalude!“

„Už som upečený!“

Toľko povedal pán Čanta.

„Pôjdem domov. Ľahnem si. Umriem. Nemôžem už ďalej žiť. To je holá nemožnosť, aby som žil ešte tri dni.“

Odobral sa od všetkých známych. Nemusia sa báť. Nespácha samovraždu. Umrie pekne sám od seba len tak: od žalosti, ako človek umiera od choroby.

Veď, ak človek môže umrieť od chladného prievanu, od preglgnutého zlého kúska pokrmu, od nákazlivého výdychu, akoby nebolo možno umrieť od bolesti nad toľkou stratou?

Dvestotisíc zlatých straty!

Krásne poukladaných, do sudov uschovaných, na toliare premenených dvestotisíc naozajstných zlatých!

Nie také imaginárne zlatky, namaľované na papier, raz červenou, raz zase zelenou farbou! Skutočné, naozajské cvendžiace, zo striebra razené zlatky, ktoré aj o tisíc rokov platia ako peniaze!

Tam tie!

Pán Čanta dal sa domov doprevadiť milosrdnými ľuďmi. Sám by nebol potrafil domov. Bol by radom klopal v celej ulíci na dvere každého domu, prezvedajúc sa, či nebýva tam.

Ľudia by si boli mysleli, že bol na nejakej veľkej zábave a tam veľmi mnoho užil z toho dobrého.

Prídúc domov, ešte raz sa dal zaviesť do pivnice, ktorá bola vymurovaná pod potokom, aby sa ešte raz presvedčil na vlastné oči o tom, či nie sú tam tie striebrom naplnené sudy?

Nie sú! Niet tam ani jedného! Ten lstivý viedenský lupič vylákal ich rad-radom všetky.

Oh! prečo si len zlámal väz? Prečo nemá toľko krkov, koľko sudov ztadiaľto vygúľali na jeho žiadosť!

Ako krásne tu ležaly vedľa seba! Roztriedené! Tu sú dvaciatniky. Tu zlatky. Tam ríšske toliare. Tam zase korunové toliare!

Aké krásne sú tie strieborné peniaze! To sú tie pravé peniaze! Môžu prepadnúť kráľovia, môžu zlyhať revolúcie, ony ostanú. Môže dať vyhlásiť zákony nemecký alebo maďarský potentát; im nik nemôže rozkázať!

A tieto krásne peniaze, tieto naozajstné peniaze dovolil on vylákať zo svojej pivnice! Z tejto bezpečnej pivnice, do ktorej sa ani zbojník nemohol vlámať, lebo stačilo pritlačiť spruhu a už bolo všetko pod vodou!

„Napustite vodu do pivnice!“ chrčal bez seba burzián. „Nech sa naplní vodou! Nech sa utopí každý, kto do nej vstúpi.

Už je pozde!

Tú vodu mali prv napustiť do pivnice.

Keď tam boly ešte všetky sudy, aby sa ich nebol mohol dotknúť ani sám gazda. Boly by tam ešte aj dnes! Dvaciatniky by boly pekne ozelenely, na bieloskvúce by boly poumývané toliare. A teraz vo vode krká len žaba: kvak, kvak, kvak!“

Pán Čanta sa dal povyzliekať a ľahol si do postele.

Dal si zavolať kňaza, vyspovedal sa a prijal oltárnu sviatosť.

Potom si dal zavolať pánov členov magistrátu a urobil testament.

Urobil poručenstvo so svojím pozemským majetkom.

Mal ešte veľký majetok. Ale, čo to stojí, keď zmizol základ, keď zmizla trofej víťazstva, zmizlo striebro?

Svoje domy, celú ulicu poručil tomu prázdnemu kostolu, do ktorého už odteraz nebude nikto chodiť, na jeho prahu medzi kamením teraz už vyrastie tráva, a rozzelenie sa celé podstenie chrámu; a na dvore sa každý štvrtok popoludní budú hrať študenti.

Preto nech tento kostol má svojho kňaza, kostolníka, zvonára.

Nech kňaz slúži omšu, zvonár nech zazvoní, kostolník nech každý deň otvorí chrámové dvere práve tak, ako keď otvorenými dverami vstupovalo do kostola sto ľudí, pekní mužskí so striebornými gombíkami a ženy s dlhými vlečkami, ktoré nezanechaly potomkov na zemi.

Nech ten kostol hlása, že raz „jestvovali“!

A súsedný dom, nech sa stane zase majetkom tej vdovy, ktorá je v meste poslednou dcérou posledného Gréka, od ktorej ho bol raz kúpil za smiešne nízku cenu.

A keďže s touto ženou má ešte z dávnejších čias nejakú spornú vec, v ktorej je sudcom sám Boh: bola reč o papieri, ktorý dnes veľa stojí, zajtra zase nič nestojí; preto jej a jej synovi porúča tú znehodnotenú prekliatu hromadu papierov, ktoré sa menujú „bondavárskymi účastinami“. Nech je to ich majetkom. Ak im prepadne, nech oni majú stratu; ak sa zachová, nech dostanú zisk.

Keď už takto porobil poriadky so zemskými majetkami, pekne opatril pečiatkou, a vlastnoručne podpísal testament. Svoje posledné strieborné a zlaté peniaze rozdal známym a služobníctvu. Zvonárovi rozkázal, aby hneď zazvonil na všetky zvony, a každé dve hodiny odzvonil tri verše a keď sa ho budú pýtať, komu to zvoní, aby povedal, že starý Čanta umrel!

Potom všetkých poslal preč.

A do druhého rána umrel.

Nespáchal na sebe žiadnej násilnosti.

Zabil ho žiaľ. Práve tak, ako vie umreť starec, keď mu umre starká žena, s ktorou spolu zostarel, práve tak, ako vie umreť taký človek, ktorý má pevnú vôľu, a keď raz vypovie, že tu neostane dlhšie, tak vskutku vie odísť!