ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Druhého dňa o jedenástej hodine opát Samuel zase nabalil svojich prívržencov na drožku a viezol ich ku poslednej inštancii: ku veľmi vlivnej dáme, ktorej jediné slovo viacej zaváži pri vznešenej excelencii ako najduchaplnejšie osnované reči všetkých kňazov a orátorov dovedna.

Zastali pred utešeným palácom. Portáš, oblečený do šarlátovej bundy a s medveďou čiapkou na hlave, zazvonil a zpod návratia mramorovým stĺporadím zaviedol ich ku schodišťu. Aj to bolo z bieleho mramoru a bolo pokryté dvojitým pokrovcom. Aký blažený by bol dedinský správca školy, keby z tohoto pekného, hrubého pokrovca mohol dostať toľko, čo by stačilo na zimník!

V schodišti sú umiestené také krásne sochy, že by im chudobný človek mohol aj ruku bozkať.

Sieň je vykúrená a dvor i schodište sú pokryté sklom, aby krásne kvety v drahých porcelánových nádobách neskrehly.

V predizbe vítajú lokaji so striebornými ozdobami na pleciach hosťov, ktorým až dych zastane, keď vstúpia do prijímacej izby.

Tu nevidieť stien; všetky sú potiahnuté kvetnatou hodvábnou látkou, bohaté, pozlatené okrasy držia záclony, v zlatých rámoch sa skvejú nádherné obrazy. Horná čiastka okien je zdobená maľbami na skle, ako to býva v bohatých kostoloch a oproti je umiestený ohromný krb z bieleho mramora, na ňom tikajú zvláštne hodiny, hore s pohyblivou zázračnou sochou, ktorá znázorňuje rusalku. Náradie je z mahagonového dreva; so stropu, ktorý je zdobený pozlátenými freskami, že je rozkoš naň hľadieť, visí storamenný luster, s tisícimi sklenenými prizmami. Keď ho zažnú, musí tu byť celá záplava svetla!

Pokorná delegácia sa tu ešte nestačila ani dobre rozhliadnuť, keď zo súsednej izby prišiel jemný, do čierneho fraku oblečený pán, s bielou kravatou, ktorý ak nie je pánom veľkomožným, tak bude aspoň komorníkom, a ten oznámil panstvám, aby sa im páčilo vstúpiť do druhej siene, dáma je ochotná ich prijať.

Nebolo tu vidieť nijakých dvier, len samé damastové záclony, ako doma bývajú kostolné zástavy.

A táto druhá miestnosť bola ešte báječnejšia. Na stenách samé hodvábne čalúny vo farbách divej holubice, v kvetnatých porcelánových rámoch skvely sa zrkadlá, siahajúce až po strop, medzi zrkadlami na vyrezávaných stolíkoch tancujúce, biele mramorové nymfy; dlážka je pokrytá mäkkým kobercom, ako keby človek chodil po machnatej pažiti; krb je s čierneho mramoru, so striebornou obrubou; náradie je stavané podľa versailleských vzorov, nohy stoličiek a stolíkov sú so severského porcelánu, operadlá tvoria jemné guirlandy alebo svodné ženské postavy; každý kus je majstrovským dielom; a na prostredných a bočných stoloch pestrá smes japonských nádob a vedier. Na jednom okne podivné morské rastliny v sklenenej nádrži so zlatými rybkami.

Ale chudáčik, dedinský človiečik, to všetko nezbadal na prvý pohľad, lebo, octnúc sa pred takým množstvom zrkadiel, mal dojem, že do miestnosti tromi stenami sa tisnú ešte tri sedliacke deputácie v halenách, vedené tromi pánmi opátmi, ktorí majú na prsiach zlaté kríže.

Ale obdiv všetkých odrazu na seba upútala dáma, ktorá sa k nim blížila.

Nejaká zjaveniu podobná krásavica. Jej po hrdlo siahajúce vlnité, fialkové hodvábne šaty zdobené boly drahými čipkami, jej bohaté čierne vlasy splývaly jej v kaderiach na plecia; jej tvár bola tak krásna, úchvatná, taká vznešená, že nebolo možno zniesť jej pohľad.

Ale Peter Saffrán poznal ju zato aj tuná. Zase ona! Aj tu ona! Hľa, s akou úctivou poklonou sa jej blíži pán opát, ako sa pred ňou skláňa, akým vážnym tónom prednáša dôkladne osnovanú reč, odporúčajúc vec bondavárskeho ľudu do priazne milostivej panej. Načo milostivá pani odpovedá s láskavou blahosklonnosťou, sľubujúc, že s celou horlivosťou ujme sa veci, a urobí všetko, aby sa jej intervencia stretla s úspechom. Napokon dodala: „Veď aj ja som rodom z doliny Bonda.“

Pri týchto slovách halenárska deputácia pozrela na ňu prekvapene s otázkou na perách, na ktorú si hneď dala odpoveď: „Iste je dcérou alebo paňou niektorého z bondavárskych magnátov.“

Len Saffrán hútal v duchu: „Ale naozaj, kto že si ty? Včera večer si ešte spievala v oblačných šatách, skákala si a robila šialenosti, ukazovala si svoje krásy ohyzdnej mestskej čvarge, ktorá ďalekohľadmi pozerala na teba vtedy, keď mala mať na očiach klobúk, aby ťa nevidela; dnes už zase prijímaš deputáciu a je u teba na výsluchu vážna inštancia a sľubuješ priazeň prosiacemu cirkevnému hodnostárovi? Či to bola vážna vec, ktorú si nám včera predstavovala? A či s nami a s kňazom teraz hráš tiež len komediu?“

Pri tejto pochybnosti Saffránovi prišli na um divosi za ďalekým morom, na ostrovoch Fidži, ktorých, keď tam bol, vysmieval pre ich nevedomosť. Ako sa divil ten Hottentot, vidiac, že beloch si sťahuje s ruky kožu, pod ktorou je ešte jedna koža!

Takýmto hottentotským nevedomcom sa cítil byť Saffrán.

Lenže tu je reč o celej koži.

Pán opát, ktorý sa zdal byť veľmi spokojným s výsledkom svojho poslania, dal pokyn za sebou stojacím, aby zmizli a urobil pred dámou holdujúcu poklonu.

Dáma potom niečo pošepkala opátovi a zostala.

Opát chytil Peťu Saffrána za ruku a riekol mu tichým hlasom:

„Peter, zostaň tuná. Milostivá pani ti chce povedať niekoľko slov.“

Saffrán si myslel, že sa mu krv hneď prevalí temenom lebky.

S omráčenou hlavou sa vrátil zpod odhalenej záclony dvier.

A Evelina, keď všetci odišli, vykročila mu v ústrety.

Už nemala na rukách tie ošklivé rukavice, Saffrán mohol pocítiť baršún jej ruky, keď ňou stisla jeho mozoľovatú dlaň a zase mohol počuť ten známy hlas, ktorý tak často vnímal, hlas škádlivého, milého švitorenia.

„Tak, Peter! Nuž ani len toľko mi nepovieš, že ,Pán Boh daj dobrý deň!‘“ riekla Evelina, dajúc udivenému dva-tri buchnáty. „Peter, ešte sa vždy hneváš na mňa? Nože sa mi nehnevaj. Zostaň u mňa pri obede, aby sme mohli vypiť čiašu smierenia.“

Vzala ho hneď pod pazuchu a potlapkala Petrovu tvár jemnou, bielou rúčkou, na ktorej už nebolo stôp po niekdajšej práci, čo ju kedysi robila drsnou.

*

Evelina, verná svojmu sľubu, keď chcela niekoho prijať v svojom salóne, vždy to oznámila princovi Tibaldovi, a spýtala sa ho, či nemá proti tomu nejakú námietku.

Princ jej vždy povedal svoju otcovskú mienku.

Veď sa vyskytnú aj naozajstní, úprimní ctitelia umenia a sú aj poriadni gentlemani (aspoň možno predpokladať, že sú takí), ktorých môže nie v dome svojho manžela bývajúca dáma prijať v svojom salóne, bez toho, aby jej hrozilo preto nejaké nebezpečenstvo.

Aj sám princ miloval veselú spoločnosť, a ak zodpovedala jeho vkusu, dobre sa s ňou zabával, kým Evelina prijímala holdy svojich ctiteľov.

Tohoto dňa mu Evelina oznámila dvoch prijateľných hosťov.

Jeden z nich bol Peter Saffrán.

Princ sa pousmial.

„Dobre. Chudák! Pohostite ho. Iste mu to dobre padne. To nie je nebezpečný človek.“

„A druhý bude ten smerodajný excelenciáš.“

Ale pri tom už princ trhol hlavou.

„Nuž ale, ako príde k vám ten pán excelenciáš?“

„Nuž? Nenávidí snáď ženské?“

„Ba naopak. Jeho excelencia je veľký zloduch, ale nemá to rád v evidencii. Takéto slabosti veľkí ľudia, ktorí točia kolesá osudu, síce môžu mať, ale nesmú ich prezradiť. Takýto vysoko postavený pán nesmie sa dať uviesť bez zámienky do salonu krásnej umelkyne, ako niektorý habitné zo jockey-clubu.“

„Veď má k tomu zámienku. Ja som ho požiadala o stretnutie.“

„Vy ste ho žiadali?“

„Totiž, spýtala som sa ho, kedy by ma mohol prijať na výsluch, a on mi odkázal po svojom tajomníkovi, že radšej on sám príde ku mne.“

„Ale čo chcete vlastne s tým výsluchom?“

„Rozkázal mi to Felix.“

„Tak? Pán Kaulman? A načo?“

„Aby podpísal tento dokument.“

Evelina ukázala princovi poskladaný spis. Princ doň nakukoval a zadivene pokrútil hlavou.

„A jeho excelencia vie o tom, že chcete s ním hovoriť o tomto predmete?“

„Veru, nevie!“ zasmiala sa Evelina. „Keď sa prostredníctvom svojho tajomníka dozvedel, o akom predmete sa chcem s ním rozprávať, odkázala som mu, že ide o moje angažovanie pri opere. Hneď mi odkázal, že príde. O tejto veci, ktorú mám v ruke, nevie nič.“

„Túto radu vám dal pán Kaulman?“

„On.“

„Dobre. Pán Kaulman je rafinovaný impostor. Ale zato môžete urobiť, čo chcete. Pán Kaulman sa sklame, keď si myslí, že také veľké zviera možno chytiť do takejto hodvábnej sieti. Tak nech sa vám len páči prijať svojho vysokého hosťa. O vás sa už nebojím, ale sa obávam, že tú listinu stihne pohroma.“

*

Tak tedy Evelina svojou peknou bielou rúčkou pojala za rameno Petra Saffrána a zaviedla ho do druhej izby, ktorá bola vyzdobená striebrom. Ztadiaľ zaviedla ho napokon do štvrtej izby, ktorej steny miesto hodvábu boly vykladané drevom a toto bolo ozdobené umeleckými, rezbárskymi prácami; strop pozostával z hradovej väzby, ktorá bola tiež cifrovane vyrezávaná, a s nej nadol visely zahrotené mušle; záclony okien držali okrídlení amoreti, vyrezávaní z takého istého dreva, ako boly steny, náradie tvoril rad v starobylom štýle tvorených majstrovských diel s nádhernými karyatidami, zázračné práce rezbárskeho umenia, hodiny boly dvestoročnou starožitnosťou s orlojom, na ňom vychádzajúce slnce, mesiac a hviezdna sústava; a aby drevom vykladané steny nerobily miestnosť priveľmi chmúrnou, do nich vradené porcelánové okrúhle krajinomaľby vrhajú vôkol jas; tri obloky sa tiež honosia podobnými maľbami, lenže sú priesvitné a cez štvrté okno s práve takým okrúhlym rámom, ako obrazy, možno nazreť do súsednej zimnej záhrady, akoby ste hľadeli na japonskú kvetnicu s kaméliami, azáleami a hortenziami. So stropovej väzby miesto lustra visí kvetník, z ktorého živé popínavé rastliny šplhajú do výšky až po hrady, a ztadiaľ zase, ovísajúc, splietajú sa v smesi zelených listov, červených kvetnatých strapcov a ovíjajú ľudské postavy s parohami a rybäcími chvostami, napospol práce z čias rokoka.

Tu posadila Evelina ku stolu na pohovku Peťu Saffrána. Ona si zase sadla k nemu na lenošku.

Okrem ich dvoch nebolo nikoho v miestnosti.

„Hľaďže, Peter!“ riekla Evelina, položiac ruku na rameno mužského v ľudovom kroji. „Boh to sám chcel, aby som sa s tebou rozišla. Veru mi to ťažko padlo, môžeš mi veriť, lebo sme už boli tri razy ohlásení. Ale nemal si zle robiť chudáčikovi, môjmu Janíčkovi. Aj mňa si ubil. Ale dobre, o tom nehovorme. To ma nebolelo. Preto som sa na teba nehnevala. Ty to ani nevieš, že keď si sa nevrátil, išla som za tebou, najsť ťa, išla som nocou cez tmavú horu až po tú krčmu v doline. Tam som ťa oknom špehovala. Videla som, ako tancuješ s Cifruľou Máňou. Aj si ju pobozkal. Vtedy som sa na teba nahnevala.“

Peter škrípal zubami. Cítil, že je lapený, poviazaný. Napokon ešte on je všetkému na príčine! A nemôže sa ani len brániť. Nemôže povedať, že čo je dovolené mužskému, nie je dovolené ženskej! Keď poriadnemu, slušnému mužskému doma pre takéto niečo žena dohovára, na to ešte vie dať odpoveď; dobre ju nabije, a odpoveď je hotová, ale ako možno podvrátiť tvrdenie takejto vznešenej dámy, ktorú nemožno kvákať za vlasy do tých čias, kým uzná, že nemá pravdu?

„Ale, toto už máme za sebou!“ riekla s veselým zaliečaním Evelina. „Hľaď, Boh tú vec obrátil k dobrému. Ty by si bol mal so mnou len večné trápenie, lebo ja rada protirečím, vzdorujem, žiarlim; a teraz môžeš robiť, čo chceš. A mojím podielom, hľa, stalo sa zase takéto panstvo. Môžem toľkým ľuďom dobre robiť! V mojom dome každý deň dvacať chudobných ľudí dostáva obed. U veľkých pánov dobrým slovom zariadim veci ľuďom, ktorí potrebujú pomoc a podporu. Môžem pomáhať celej doline. Môžem urobiť takú veľkú vec, pre ktorú ma bude požehnávať tisíc a tisíc ľudí. Nuž, či je to zle tak, ako je?“

Evelina čakala na odpoveď. Peter Saffrán videl, že napokon musí dokázať, že neonemel.

„A všetko toto bohatstvo vyviera z bondavárskeho uhlia?“

Evelina sa hrozne začudovala. Čo má odpovedať na túto otázku?

„Nie celkom. Lebo si aj sama zarábam umením. Veď za jedno vystúpenie na javisku dostanem päťsto zlatých.“

„Päťsto zlatých!“ pomysleli si Peter; to sú veru pekné peniaze. Už aj toto vysvetlí veľa vecí. Ale za takú mzdu by si ženská mohla obliecť aj viacej šiat; ale môžbyť, že veľkomestská čvarga má to takto radšej. Jednako sa to lepšie vypláca, ako vláčenie uhlia. Aj pri tom sa treba vykasať. Nuž veď „robota cti netratí!“

Peter Saffrán začal mäknúť.

„Nože, nerob takú nahnevanú tvár!“ krotila ho Evelina. „Keď sa vrátiš domov, povedz, že si so mnou hovoril, že sme boli spolu. Keď niektorému z vás doma bude niečo chybeť, napíšte mi pár riadkov, a ja mu hneď pomôžem. A ty sa ožeň, ak si ešte slobodný, tam máš Pannu, je to pekné dievča a bolo mojou dobrou priateľkou; alebo Anicu, ktorá za tebou vždy chodila, bude z nej dobrá žena. Len Mancu si neber, prosím ťa, s tou by si nebol šťastný. A potom, hľaďže, tvojej budúcej neveste posielam darom pár náušníc, náhrdelník a náprsnú ihlu; a tebe na pamiatku dávam tieto hodinky; je na nich namaľovaná moja podobizňa. A potom, keď budete šťastní, spomnite si na mňa.“

Keď toto Evelina povedala, dary vopchala Petrovi do vrecka, oči sa jej zalialy slzami a okolím jej pier potrhával kŕč; Peter z toho videl, že v tom ohromnom prepychu neprebýva šťastie.

Nejaká myšlienka mu v srdci začala roztápať lad. Nepotešily ho tie drahocenné svadobné dary. Tie veru nedostane nijaká nevesta, či sú už zo zlata, alebo hoci z olova, to je všetko jedno; tie nikto nikdy neuvidí! Ale na to myslel, aby všetko bolo tak dobre, ako to je.

Saffrán bol skúpy na slová, ale tým viacej sa rozprával sám so sebou.

„Máš dobré srdce, si štedrá. Plným priehrštím rozdávaš zlato. Keď chceš, aby som ti udelil požehnanie, mohla by si ma pobozkať. Veď, čo ti môže záležať na jednom božteku? Máš ich takú hojnosť! Na javisku bozkáš aj toho komedianta s namaľovanou tvárou!“

Blázonko! Chudák nevedel, že sú to len kaširované bozky, ktoré dávajú na javisku, práve tak, ako sú kaširované aj tie torty, ktoré tam jedia. Všetko je tam len z papieru.

Peter si myslel, že týmto bozkom by uhasil svoj smäd a ukojil svoj hlad, hoci pociťoval hroznú túžbu: na drobno pohrýzť ľudské bytnosti. Všetkých, ktorí sa pred jeho očami hostili, za chrbtom sa mu posmievali, chlúbili sa svojimi pokladmi, vychvaľovali sa svojimi vnadami, pýšili sa svojou slávou, spolu s tými, ktorí zaspali pri rečiach tamtých, ktorí cez sklá pozerali na ich skoky, i kňaza, ktorý sem doviedol jeho i jeho druhov, čo otvorenými ústami hľadia na nové vráta, bol by tak rád rozdrúzgal zubami! Také peklo smädu planulo v jeho vnútri.

Všetky tieto muky by prestaly od jedného bozku.

„Sme sami, boli sme snúbencami, v tom by nebola nijaká nemožnosť!“

Ale nevedel, ako to má začať, ako jej to má povedať?

„Tak, Petrík, teraz budeme spolu obedovať!“ riekla prívetive dáma. „Hej, viem si predstaviť, nakoľko si už zunoval všetky tie panské klochtidlá, ktorými ťa tu vo Viedni každý deň traktujú. Počkaj len, dnes ti ja uvarím obed. Pripravím ti jedlo, pre ktoré si ma tak často chválil; hovoril si, že ho nik nevie tak pripraviť, ako ja. Urobím ti guľáš.“

Peter Saffrán sa usmial, akoby mu svalstvom tvári bol prebehol galvanický prúd. Snáď preto, že počul spomínať milované jedlo, alebo snáď preto, že ho milostivá pani ešte vždy vie pripraviť a to zvlášť pre neho.

Ale ako sa dá do toho? Veď tu niet ani ohniska, ani nádoby?

„Hneď bude všetko!“ riekla s detinskou živosťou Evelina. „Len si oblečiem druhé šaty, tieto sa nehodia ku vareniu.“

Vtom odbehla a o dve minúty sa už vrátila preoblečená. (Herečky to vedia veľmi zručne urobiť.) Mala na sebe biely, vyšívaný župan, a na hlave čepec s čipkami.

Nezavolala si na pomoc nijakú slúžku, na starý dubový stôl sama prestrela obrus; postavila naň strieborný hrnec, pod ktorým v striebornom kotlíku blkotal horiaci lieh, pri jeho ohníku prevarila vodu; potom si ohrnula široké rukávy županu až po lakte a nežnou, ružovou dlaňou púšťala do vrelej tekutiny čiernu múku, miešajúc ju ustavične striebornou lyžicou, kým len nezhustla. Potom chytila striebornú nádobu za dve rukoväti, vyprázdnila jej obsah na gliedovanú hlinenú misu: áno, prosím, na hlinenú misu, poliala ho vlažnou smotánkou a doniesla dve drevené lyžice, jednu podala Petrovi, a druhú si podržala pre seba.

„Jedzme z jednej misky, Peter!“

A jedli z jednej misky drevenými lyžicami.

Peter zbadal, že mu z očí niečo horúce kanie na ruku. Snáď slza!

Ej, veru, ale guľáš bol ohromne dobrý.

Keby všetci kuchári mesta Viedne dali dovedna hlavy, jednako by ho tak nevedeli pripraviť.

Na stole nebolo ani víno, a nebol ani pohár. Sedliaci nepijú pri jedení.

Ale keď už hodne odjedli z misky, Evelina zpod záclonky stola vytiahla hlinený krčah a sama si najprv upila z neho, ako sa patrí.

„Vypi si Peter! Aj toto máš rád!“

V krčahu bola medovina. Petrov obľúbený nápoj. Nevinný občerstvujúci trúnok. Peter si myslel, že jeho povinnosťou je vyprázdniť ho do poslednej kvapky.

Nápoj v jeho nútri zahasil všetko. Vyhaslo v ňom rozplamenené peklo.

„Áno! Tak to musí byť,“ vravel si v duchu. „Vrátim sa do kostola, kde som urobil ten hrozný sľub: vymodlikám si od svätého prísahu, ktorú som složil do jeho rúk. Neublížim nikomu, nepomstím sa za nič. Nech sa zelenie pekná trávička na lúke! Ty sa len skvej aj naďalej v zlate, hodvábe, v úsmevoch veľkých pánov: už sa nehnevám na teba. Zabudnem na tento deň, keď si ma opustila. Ale teraz mi daj ešte jeden bozk. Nech sa potom už nepamätám na iné, ako na tento bozk!“

A tak dlho hľadal to ťažké slovo, kým len odrazu prudko otvorily sa dvere a prichvátal komorník, oznamujúc, že je tu jeho excelencia!

A teraz, Peter, Boh s tebou! Utekaj odtiaľto, už nedostaneš ani bozk ani guláš. Ani ťa nemôže ísť odprevadiť milostivá pani, lebo sa musí ponáhľať s preoblečením. Veď ťa tajomnými dverami vyvedie komorník, potom ťa učeň odprevadí po zadných schodoch a pustí ťa malými dverami, ktoré za tebou hneď rýchlo zamkne, octneš sa v neznámej ulici, v ktorej si ešte nikdy nebol: kým trafíš do hotelu, budeš mať dosť času rozmýšľať nad tým, čo by si povedal peknej dáme, keby si ešte raz mohol byť s ňou celú hodinu v tej izbe s okrúhlymi oknami.

Peter Saffrán si päsťou trepal do čela, a škrípal zubami, keď sa dostal na ulicu.

V jeho žilách kypely horiace rieky podsvetia! Sírové rieky, v nich sa mučia duše zatratených!

„Nech sa tedy nezelenie tráva na tom poli!“

Keď išiel do tohoto veľkého Babylonu, vtedy ho hnala len pomsta a žiarlivosť lásky. K týmto sa ešte pridružila aj nenávisť, ošklivosť, zlosť, hanba a politický fanatizmus. Pekná spoločnosť, keď sa síde na tom istom mieste!