ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Evelina sa tak cítila ako človek, ktorému je po zle začatom živote dovolené sa znovuzrodiť.

Nie je viacej ženou.

Nie je však ani vdovou, ktorá oplakáva rozkoše minulosti.

Je zase devou, pred ktorou sa stelie zakvitnuté pole života, a nevie čo si má odtrhnúť.

Srdce prekypuje vzbudenými túžbami, nádejami, bezmennými snami. Čarokrásne tajomstvo, ktoré čaká na svojho odhaliteľa.

Keď na druhý deň počula, že Kaulman ušiel a viacej sa už nemôže vrátiť, cítila, že spadly putá jej otroctva.

Divý vták sa vyslobodil z klietky.

Kam odlietne divý vták, keď pod krídlami cíti slobodný vzduch? Či mu príde na um, aká krásna bola jeho klietka, ako nežne mu pochleboval majiteľ, ako sýte ho kŕmili, ako bol chránený pred zimou a pred prenasledovateľmi, ako krásne ho učili spievať?

Divý vták myslí len na svoj odlet.

Môžbyť, že ho vonku roztrhajú, že zamrzne, snáď už zabudol na to, ako si má hľadať na zemi pokrm, ale jednako odlietne, hľadať krovie, hľadať druha.

Eveline neprišlo na um, že chýr o Kaulmanovom úteku, ku ktorému bola pripútaná, povlečie so sebou aj jej chýr. Nevedela, že sa teraz už každý opytuje: komu ostane pekná žena?

Pekná žena, ktorá väčší zástoj hrá v salóne ako na javisku. Tu sa zdá byť len diletantkou, tam vycvičenou umelkyňou.

Koho si vyvolí za svojho nového kráľa? Lebo táto rebelantská država, ktorá sa menuje peknou ženou, navždy si podrží právo kráľovskej voľby, u nej je rýchlo podpísaná decheauce acta. Divná konštitucionálna monarchia, s ministerstvom, ktoré nie je zodpovedné kráľovi, kde pochopy o civilistovi sa diametrálne lišia od našich!

Teraz tedy nemá nikoho. Dom je prázdny. Srdce je plné radosti, ktorá ešte nemá mena. Aké meno jej má dať?

Na koho má mysleť? Kto je jej najbližší?

Komu to má povedať najskôr, že je šťastná, nekonečne šťastná, že sa stala novým človekom, že je slobodná?

Na stole ležala Arpádova navštívenka.

Dala zapriahnuť, sluhovi odovzdala adresu a išla navštíviť Belényovcov.

Bývali ďaleko v niektorom parížskom predmestí, kde sú ešte prízemné domy.

Pani Belényička rada bývala v prízemnom byte. Aj jej dom, o ktorý ju olúpili, bol taký.

A potom malo to aj iné výhody.

V akomkoľvek veľkom meste sa ubytovali, už či koncertovať alebo učiť hudbe na klavír, Arpádova matka sa všade tak zariadila, že prenajala byt s kuchyňou, aby mohla doma variť a mohla spolu jesť so svojím synom, aby si neodvykol od matkinho dozoru, nedostal sa do korheľských spoločností, s akými by v hostincoch iste prišiel do styku.

Vdova prirodzene sama varila a Arpád mal nesmierne rád jedlá svojej matky a ak mu niekto chcel preukázať zlú službu, stačilo, keď ho pozval ku panskému obedu. Kde to bolo možné, vyhovoril sa, nemôže vraj inde jesť, lebo je homoeopatom.

Veď to nemohol povedať panstvám, ktoré ho pozývaly, že pekne ďakuje, že jeho mama doma navarila fazuľky s bravčovým uchom, a tieto znamenité veci nemôže opustiť k vôli celej ich sláve.

Evelininmu kočišovi a sluhovi to dalo dosť práce, kým našli ulicu niekde na okolí Mont-Martru, v ktorej sa usadili Belényovci.

Evelina nedovolila, aby koč zastal až pred domom, na rohu ulice sostúpila a išla peši v sprievode sluhu najsť hľadaný byt.

V takej primitívnej budove, ktorá má vzadu aj záhradu, najala pani Belényička dve izbičky, ktoré oddeľovala kuchynka.

Nejaká služtička, ktorá na dvore umývala, ukázala Eveline izbu, v ktorej býva mladý pán.

Evelina ticho vstúpila do kuchyne, ale zbadala, že sa hneď odchýlily aj dvere dvornej izby, ale len natoľko, že cez skulinu mohla nakuknúť pátrajúca ženská tvár.

To bude asi Arpádova matka, ktorá sa chce dozvedieť, kto prišiel na návštevu k jej synovi.

Evelina na prstoch sa šinula k druhým dverám a nehlučne vstúpila do izby.

Chcela prekvapiť Arpáda.

Arpádova izbička bola veľmi útulná a úhľadná. Všade bolo cítiť matkinu ruku. Jej steny a stôl zdobené boly predmetmi, ktoré dostal od vysoko postavených ľudí; čiaše, rezbárske práce, antické zbrane, skvelé maľby; v oknách prekvitajúce kvety, v skrini krásna knižnica.

Matka to tak zariadila, aby sa syn doma vždy dobre cítil.

Prenajatý klavír patrí k najlepším výrobkom Erardiho, a je aj teraz otvorený.

A pred týmto klavírom sedí Arpád obrátený chrbtom ku hudobnému nástroju a maľuje na malom stolíku!

Umelec-hudobník maľuje!

Takéto muchy mávajú obyčajne umelci; vyskytne sa chýrny maliar, ktorý zvukmi husiel rád sužuje svojich súsedov, zase znamenitý hudobník má záľubu v písaní veršov, iný zase píše román alebo rád humpluje mramor, slonovinu, tesajúc z nich netrebné sochy.

A čože to maľuje Arpád?

Evelina sa priplúžila za jeho chrbát. Ale šum hodvábnych šiat ju jednako prezradil; Arpád sa strhne a ustrašene zatvorí maľbu do priečinku. Evelina len toľko zbadala, že je to nejaká podobizeň.

„Ah! To ste vy?“ šomre zmätene Arpád. „Myslel som, že je to moja mať.

„Ahá! Pravda, teraz ste zase niečo také robili, čo máte zakázané. Mama vám nedovolí maľovať. Aká myšlienka! Klavírový umelec trávi svoj čas maľovaním. A čo ste to maľovali?“

„Ah! šialenstvo. Len kvet.“

Ako luže! Bola to podobizeň.

„Dajte mi to, ak to bol kvet.“

„Nedám.“

„Nuž ale, keď to bol kvet!“

„Nedám vám ho.“

„Nuž nehnevajte sa na mňa. Povedzte mi už raz, aby som si sadla.“

Arpád sa vskutku hneval na ňu.

Prečo ho musela práve teraz vyrušiť? Inokedy by ju snáď rád bol videl u seba.

Ale tento úvod celkom pokazil ďalšie šťastie tejto „pastierskej hodinky“.

Tá podobizeň neznázorňovala Evelinu.

„A potom, sadnite si ku mne. Ináč si budem mysleť, že sa ma bojíte. Hľaďte, čakala som vás dnes, myslela som, že prídete povedať mi svoju mienku o mojej včerajšej hre, a keď ste neprišli, vyhľadala som vás sama. Tak, čo poviete na to? Pravda som zle spievala?“

„Áno zle!“ riekol znechutene Arpád. „Idete nazad, odnaučujete sa to, čo ste vedeli. Musel som sa červeneť pre vás medzi poslucháčstvom. A tá hra k tomu! Myslel som, že som v lútkovom divadle.“

„Bola som veľmi zle naladená. Mala som domáce nepríjemnosti, išlo to tak ďaleko, že som sa s Kaulmanom celkom rozišla.“

„Veď celý Kaulman nie je dostatočnou príčinou k tomu, aby ste vydali hoci jeden falošný zvuk, a môžete sa s nim rozísť bez toho, že by ste museli vypadnúť z taktu. Nech si pán Kaulman sedí medzi svojimi milionami. A veď ste sa vy aj tak veľa nestarali o neho.“

Arpád ešte nevedel, čo sa stalo s Kaulmanom. Zvesť o tom sa ešte nedostala na Mont-Martre.

„Ale keby vám aspoň nedal hádzať na javisko vence, keď už raz tak zle spievate!“

Eveliny táto urážka dotkla sa na veľmi citlivom mieste, lebo bola veľmi nespravedlivá.

Vyhovárala sa temer plačlivým hlasom.

„Ale, prosím, veď ja si neobjednávam to hádzanie vencov.“

„Tak to robí niektorý z vašich ctiteľov. Nejaký šialený princ. Veď je to všetko jedno. Byť krásnou, zle spievať, dostávať vence, to sú také tri hriechy v jednej kytici, ktoré svet nedovolí nikdy oddeliť.“

„Dobre, len ma hrešte, karhajte, vy môj starý hundravý profesor! Či viete o mne ešte niečo zlé povedať?“

Arpád sa usmial a podal Eveline ruku.

„Odpustite, moja pekná pani! Doterajšie hrubosti hovoril len učiteľ-umelec svojej žiačke-umelkyni. S tým sme hotoví. A teraz buďme zase deti a zahrňme sa nežnosťou. Donesiem šachovnicu. Budeme sa hrať ,dámu‘ a či sa budeme plieskať po rukách?“

Tento veselý tón zase rozohrial Evelinu.

Zasmiala sa a udrela Arpáda po škádlivej ruke.

„A teraz si čo počnete, keď ste pána Kaulmana oddurili? Vydáte sa zase? Už vyrástol niekde zo zeme nový manžel? Myslím, že sa tak množia ako šampiony. A či si zachováme umeleckú autonomiu?“

Evelina sklopila zrak a zamyslela sa.

„Nemám nikoho,“ riekla zarmútene.

„Hm! Ale to neznamená toľko, že ,ma nik nechce‘.“

„Ba, práve toľko. Ani nechcem patriť nikomu. Nedopustím nikdy, aby sa niekto stal mojím pánom, kto mi je nie roveň! Vidíte. Nosička uhlia, ktorá boso ušla zo šachty, chce si zachovať svoj rang. Komu ja raz prepustím miesto v svojom srdci, ten musí byť slobodným, neobmedzeným pánom, a práve takou istou ženou chcem byť aj ja. Nebyť odvislou od nijakého pána, byť odvislou len od svojho genia. Byť obdivovanou nie pre peniaze, ale pre svoju vlastnú jasajúcu skvelosť. Umelec musí byť hrdý.“

To bolo dosť jasné vyznanie pre toho, kto mu rozumie.

Arpád to porozumel. A veľmi zatrpknul.

„Hm! Moja pekná pani! Ale potom pustili ste sa takou cestou, na ktorej sa s takýmto človekom nestretnete.“

„Čo tým chcete povedať?“

Arpád vstal ako vzrušený vetroplach.

„To, že umelci majú o živote isté bizarné pochopy. Hľa, tu stojí na stole pekná antická čiaša, dostal som ju do daru od kniežaťa Demidova, keď som pred ním koncertoval. On ju zase zdedil od svojho predka, ktorý ju dostal do daru od Petra Veľkého. Povestná pamiatka, majstrovské dielo. Pili z nej vladári a kniežatá. Vážim si ju veľmi. Opatrujem v nej navštívenky svojich hosťov. Ale na mojom stole stojí sklenený pohár, z ktorého pijem a tento som si kúpil sám za päťnásť sou a z tohoto okrem mňa ešte nikdy nikto nepil.“

Bola to krutá výpoveď. Evelininu tvár zalial tmavý rumenec.

Arpád si však umienil, že jej to vysvetlí.

„Moja krásna pani, ráčite hľadať umelca, ktorý je hrdý, slobodný, je neobmedzeným pánom svojej ríše, ktorý svetlo svojho genia vrhá vôkol a vy si predstavujete, že takýto slobodný, hrdý človek by vedel sedieť vedľa vás, keď sa na svojej ekvipáži vyveziete do Champs Elisées, a strpel by to, aby svet hovoril: ,Hľaďte, tam sa vezie Apollonov miláček, ale kone, ktoré ťahujú jeho koč, nie sú potomkami Pegasa, ktorý kopnul do Hyppokrény, ale sú to plnokrvné paripy kniežaťa X, a jeho dáma sa nejagá slávou svojho muža, ale diamantmi markýza Y!‘ Najdete vy takého človeka, krásna pani?“

Chudinka Evelina, len ku svojej skaze si to vymyslela, že sa bude brániť proti tomuto krutému dieťaťu.

„A keď odhodím diamanty, celý ten cudzí jas, všetko, čo nie je moje, všetko, čo som si nezaslúžila, k čomu som prišla tak, že som za to nedala nič, ani len úsmev vďaky, a keď budem len tým, čím som sama o sebe: umelkyňou; keď vo dne v noci budem pracovať na vybrúsení svojho talentu, aby sa aj na mne skvela len umelecká sláva…“

Arpád jej potom povedal to, čo ešte nevedela.

„Deti a blázni hovoria pravdu!“ A v Arpádovi bolo niečo z obidvoch. Z tamtoho právom veku, z toho virtuálnym právom umelca.

„Moja krásna pani! Vy nikdy nebudete pravou umelkyňou. Vy patríte k tým nevlastným dcéram múzy, ktoré sú bohato zahrnuté všetkými darmi, len jedno nemajú: odvahu. Vy doma nádherne spievate, geniálne, s humorom hráte pred tromi osobami, ale keď vidíte lampy proscénia, hlas vám zlyhá, zúži sa vám hruď, falošne intonujete, nevidíte, nepočujete, stratíte zrak i sluch. A k tomu hráte ako drevená lútka. Volajú to lampovou horúčkou, a z tejto sa nemôže nikto nikdy vyliečiť. Táto zabila už viacej pekných talentov. Pravda, vy nad tým krútite hlavou, a odvolávate sa na faktá dobytých triumfov. Ale neklamte sa. Poznám dobre toto naše remeslo až po prístroj, ktorý vrhá blesky a viem i to, čo zapríčiňuje na javisku hromobitie. Triumfujete, tlieskajú vám, pri každom vystúpení zahrnú vás vencami. Na druhý deň čítate oslavné kritiky v novinách, ktorými je pokrytý váš stôl. To všetko je len pozlátka. To trvá len tak dlho, kým máte bohatých ochrancov. Oni veľmi dobre vedia, čo stojí takýto spôsob dvorenia. Ale len oprobujte raz rozduriť svojich ctiteľov, zatvoriť dvere pred svojimi vysokými protektormi a postavte sa potom na javisko s požiadavkom: teraz nie mne, ale môjmu umeniu tlieskajte! a skoro sa presvedčíte, aký lacný je hvizd, a že vražedlná kritika je zadarmo!“

Evelina bola zničená a sklonila hlavu.

Veď ona dobre vie, že to všetko je pravda.

Arpád bral vec na ľahko ako umelec, a ťažkopádne ako mladík.

Videl v nej síce módnu dámu, ktorej nemá čo pochlebovať, a ako znalec priameho ducha, prečo by ju mal mámiť márnymi predstavami? Ale lúto mu bolo priateľky svojho detstva, ktorá bola k nemu vždy taká dobrá. Nikdy mu neublížila. Tak prečo bol proti nej taký krutý?

Ale prečo sa dotkla Evelina takej struny jeho srdca, ktorej sa nesmela dotknúť?

Prečo ho odohnala od maliarskej palety? Prečo bola zvedavá, čo je na tom skrytom obraze?

Nech je na ňom, čo chce.

Nech je to hoci aj kvet!

A keď je to kvet, prečo ho chcela mať?

Keď za ním siahla, musel ju udreť po ruke, lebo ten nerozkvitol pre ňu…

„A čo mám teraz robiť? Čo ma očakáva?“ opýtala sa zronene Evelina, a slzami zaplavené oči prosebne uprela na Arpáda.

Šuhaj rozmýšľal, či jej má odpovedať?

Keď siahla s túžbou za kalichom, nech jeho obsah vypije až do dna!

„Poviem vám to, krásna pani. Prichodí vám z dvoch vecí voliť si jednu. Lebo tretiu, vrátiť sa ku svojmu mužovi, pánu Kaulmanovi, tú vám nemôžem odporúčať. Keby som bol ženou, radšej by som ležal na pitevnom stole v Morgue ako medzi jeho milionami, ktoré nakradol s chladnokrvnou bezcitnosťou. Tedy môžete si voliť len medzi dvoma vecami: alebo ostanete na javisku ako posiaľ, budete prijímať vence, potlesky a vyberať si medzi kniežatami, ak sa budú zjavovať, alebo vráťte sa domov a budete zase vláčiť uhlie.“

Evelina vstala, okolo postavy si tesne otočila šál a vzrušeným hlasom zašepkala jediné slovo: „Ďakujem!“

Potom s chvatom odišla.

Keď ju Arpád videl odchádzať, jednako len zaplakal za ňou.

Ale prečo prišla práve vtedy, keď maľoval tú podobizeň?

Sotva odišla mladá dáma, Arpád vytiahol priečinok, aby sa presvedčil, či vo veľkom chvate, keď ho skrýval, nesmazal ten kvet?

Bol to naozaj kvet.

Plavovlasé dieťa s belasými očami.

Dvere sa zase otvárajú. Obraz treba zase skryť.

Nevstupuje nik, len Arpádova matka sa opytuje cez skulinu:

„Syn môj Arpád, kto to bola tá krásna kňažna, ktorá bola u teba práve na návšteve?“

„Bola to chudobná žena, mama moja, ktorá chodí po pýtaní!“

„Hm! Divná vec, akí vycifrovaní žobráci blúdia po tom Paríži: V hodvábnych šatoch a perskom šále! Dal si jej niečo?“

„Nie, nedal som jej nič, mama!“

„Dobre si urobil, syn môj!“

Zavrela dvere a vzdialila sa do zadnej izby, šiť svojmu synovi košele.