ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale zo všetkých pozdravných a ďakujúcich listov, ktoré dostal Ivan, najzaujímavejší bol ten, ktorý mu vlastnoručne napísala grófka Angela Bondaváry.

Grófka mu napísala všetko úprimne, čo sa s ňou stalo od ich posledného stretnutia.

Že sa vydala za grófa Salistu a nebola šťastná.

Že jej starého otca, princa Tibalda dali pod kuratelu preto, lebo to gróf Salista vynútil, a to malo ten následok, že sa celý dynastický bondavársky majetok dostal do konkurzu.

Musela poznať aj dni nedostatku.

Vystal ešte aj smluvou ku prospechu grófky Theudelindy zabezpečený dôchodok z bondavárskeho panstva.

Grófky boly prinútené zúžiť svoju domácnosť.

Toto nepriaznivé položenie ukázalo im pravú tvár mnohých starých priateľov. Medzi iným aj samého Salistu. Odišiel do Mexika, kde sa stal plukovníkom.

Vtedy prišla spása v Ivanovom záchrannom podujatí.

Ono najprv vyhodilo princa Waldemara z triumfálneho voza.

Potom vyzdvihlo milionový znehodnotený majetok princa Tibalda, ktorý ležal zahrabaný v bondavárskych účastinách.

Potom sa princ Tibald pomeril so svojou vnučkou.

Vykĺzol z rúk svojich veriteľov, a jeho hmotné pomery prídu do poriadku.

Grófka Theudelinda tiež dostáva zase riadne prenájomné od majetku, ktoré bolo už vystalo.

Ku záhube odsúdená veľkopanská rodina sa zachránila a žije znova.

A svoj život má čo ďakovať šedivému učencovi, ktorý…

Tu už prerušila ďalšie písanie grófka Angela.

Ale, keď už mala podpísané meno, za ním nasledoval ešte dodatok.

Tento znel takto:

„Dajte mi odpoveď na tento list. Prosím len jeden riadok. Napíšte mi len toľko: ,Odpúšťam vám!‘“

Ivan grófke hneď odpovedal.

Veľmi pekne sa jej poďakoval za to, že sa na neho ešte rozpomína. Ale jemu naozaj nič neprichodí na um, čo by mal grófke odpustiť. Ba naopak, s veľkou vďačnosťou spomína na všetku srdečnú dobroprajnosť, ktorou ho grófka zahrnula.

Vynasnažoval sa v liste byť zdvorilým a chladným.

Na to však dostal od Angely druhý list.

„Neopytujte sa, čím som sa proti vám previnila, čím nie.“ Stálo v liste. „Dosť je, keď to ja viem. Nie vy mi robíte výčitky, robí mi ich moja vlastná duša. Tá potrebuje upokojenie. Odpovedajte mi úprimne, či mi môžete raz odpustiť? Nemala som s vami tak zaobchodiť, ako som to robila!“

Ivan zase odpovedal grófke.

Teraz jej napísal už dlhší list.

Prezradil jej v ňom tajomstvá, vyznal jej veci, ktoré od neho ešte nik nepočul. Nech sa upokojí grófka, veď ho nikdy ničím neurazila. A pred ním grófkina postava ešte vždy stojí v tej ideálnej výške, v akej stála od prvej chvíľky.

Od grófky dostal potom aj tretí list.

„Pane!

,Napíšte mi tento riadok na kúsok papiera:‘

,Angela Bondaváry, odpúšťam vám zo srdca.‘

,Ak je to možné.‘

,Iné nič.“

Ivan jej potom napísal tento riadok a iné nič.

*

Raz večer pred Ivanovým bytom zastal hintov a ešte jeden voz. Ivan už vtedy býval na prízemí riaditeľskej budovy účastinárskej šachty.

Vrátnik vymenil niekoľko slov s osobou, ktorá sedela v hintove, a potom doniesol Ivanovi dve navštívenky.

Ivan prekvapene čítal tieto mená:

„Grófka Theudelinda Bondaváry.“

„Grófka Angela Bondaváry.“

Podivil sa, že ku druhému nie je pripojené manželovo meno.

Ivan povedal vrátnikovi, aby voviedol dámy. Je ochotný ich prijať.

Čo asi chcú od neho? Akej bolestnej skúške chcú ešte podrobiť jeho srdce? Veď im on nikdy neublížil. Vždy im bol dobroprajne naklonený, vždy im len dobre robil. Prečo ho už nenechajú na pokoji?

Dvere sa otvorily a Ivan videl vstupovať len „jednu“ dámu.

Bola v hlbokom smútku, ešte aj tvár mala zahalenú hustým smútočným závojom tak, že k jej tvári lnúci krepon zakrýval jej ťahy, sťa na soche.

To bola grófka Theudelinda.

Mala na sebe dlhý cestovný plášť s dvojitým golierom, tiež bol čierny, bez lesku; keď sa Ivan ponáhľal ju privítať, zpod horného rúcha vynorila sa ruka, na ktorej bola čierna rukavička, a podávala Ivanovi končeky prstov; Ivan sa perami dotkol končekov tých čiernych prstov.

„Buďte zdravý!“ šepkala do závojov zahalená postava.

„Kde je pani grófka?“ opýtal sa úzkostlive Ivan.

„Hneď tu bude. Lenže sa ťažko pohybuje.“

Ivan zaviedol dámu ku pohovke a prosil ju, aby si sadla.

„Nechoďte jej oproti!“ riekla grófka Theudelinda. „Ona sem trafí aj sama od seba. Všakver ju srdečne privítate?“

„Oh, pani grófka!“

„Nijaké frázy!“ zaskočila ho dáma. „Nie preto sme prišly k vám. Neprišly sme sem pre krásne slová a zdvorilosti. Prišly sme s drsnou požiadavkou. Odpoveď je jednoduchá: ,Oui ou non‘ — Angela chce tu ostať.“

„Tu?“ riekol zarazene Ivan.

„Áno, tu! Neľakajte sa. Tu, vo vašej blízkosti. Na veky! Chce tu stále byť. Bývať s vami. Nikdy vás neopustiť. To si žiada, a má k tomu právo.“

Ivan bol čím ďalej, tým väčšmi predesený.

Medzitým na chodbe bolo počuť ťažké kroky, blížilo sa niekoľko mužských. Potom sa zase otvorily dvere a štyria baníci vniesli dnu kovovú rakvu, ktorá mala v prostriedku biely veniec z tepaného striebra, ktorý vrúbil bondavársky erb a pod týmto vencom bolo zlatými lapidárnymi literami napísané meno: „Angela Bondaváry.“

Rakvu položili na veľký dubový stôl.

Ivan stál nepohnute ako socha, s pohľadom upreným na meno a veniec.

Theudelinda vstala a chytila Ivanovu ruku.

„Tu je grófka Angela Bondaváry a prosí vás, pána Bondaváru, aby ste jej v zámku jej predkov dali kúsok miesta, malú postielku, kde by mohla čakať na ženicha všetkých trpiacich žien, Ježiša Krista.“

„Ako je to možné?“ šepkal dojate Ivan.

„Ako? Veľmi ľahko. Vrhnite do ohňa ružu a opýtajte sa jej o dve minúty, ako sa mohla premeniť na popol? Ešte som počula jej smiech. Práve bola veľmi veselá. Škádlili ju. Smiala sa im. Priblížila sa ku krbu. V nasledujúcej minúte počula som jej výkrik, a už stála predo mnou v plameňoch.

„Zhorela?“ zvolal Ivan, dvíhajúc sopiate ruky k tvári.

„Taký diamant ste ešte nevideli zhoreť.“

„A či nebol nik nablízku, kto by jej bol priskočil na pomoc?“

„Nik na blízku?“ zvolala dáma. „A kto je to ten nik? Či ste sa nezobudili zo sna o jednej hodine po polnoci, keď ste počuli ten výkrik: ,Ivan, pomôž mi!‘ Či ste nepočuli volať svoje meno? Či ste nevideli pred sebou prebehnúť tento planúci zjav? Anjela, ktorému na tele horí peklo! Kde ste boli vtedy? Prečo ste nepriskočili a nezahasili ste pokrovcom jej horiace šaty? Prečo ste ju neobjali ramenami, rukami a nezadržali ste ju tu? Prečo ste ju násilne nevyrvali z rúk smrti? To ste vy ten ,nik‘! A tu je teraz už ten druhý, ktorý vraví: ,Teraz už aj ja som nik-nič. Buďme dvaja.‘“

Ivanove srdce železnou hrsťou stisla nejaká neznáma bolesť.

„Dva dni trpela nadľudské bolesti!“ riekla Theudelinda. „Keď na to myslím, šaliem, a vždy musím na to myslieť. Do poslednej chvíľky bola pri pamäti a hovorila. Nie! Načo by ste sa to vy mali dozvedieť, o čom hovorila? V poslednej hodine si žiadala ceruzku, a niečo vám napísala na kúsok papieru. Je to v tomto liste zalepené. Neotvárajte ho, neprečítajte ho do tých čias, kým som tuná, aj tak by som vám nedala nijaké objasnenie. Ak budete mať nejakú otázku, opýtajte sa jej. Tu je kľúč od kovovej rakvi. Ten vám dám.“

Ivanova ruka s pohybom úžasu sa odtrhla od tohoto daru.

„Tak, čo sa ľakáte? Čo sa bojíte otvoriť zámok? Nedeste sa. Je zabalzamovaná. A jej tvár nezasiahol plameň. Budete vidieť, že sa ešte usmieva.“

Ivan sa premohol a odomkol zámok, otvoril rakev a obzrel si tvár.

Oh! Už sa neusmievala, ale bola chladná a pokojná. Ako vtedy, keď ju v rúbani omdlenú položil na machnatý peň.

Tak pokojne ležala na bielom atlasovom vankúši, že si Ivan myslel, keby som ju teraz oslovil ako vtedy, hneď by otvorila oči a povedala hrdo: „Nechcem nič!“ a potom by snívala ďalej. Taká pekná bola tá mramorová tvár i teraz, s nehybnými, štíhlymi obrvami, a Ivan sa i teraz premohol a jeho rty sa jej nedotkly bozkom práve tak ako vtedy! Hoci by sa neboly ani vtedy nahnevaly na neho, ako by sa nenahnevaly ani teraz.

A ako vtedy náprsnou ihlou, teraz víkom rakvy zakryl pekné tajomstvo. Nesmel ho uhádnuť ani v živote, ani v smrti.

„Ponechajte si kľúčik!“ riekla Theudelinda. „Váš je kľúč, vaša je rakva, váš je aj poklad, ktorý skrýva. To je tak určené. Vy ste majiteľom hrobky. Vaša povinnosť je, pochovať ju. Teraz už nemôžete od nej utiecť.“

Theudelinda cez závoj pozrela do Ivanových rozpálených očí a on jej vrátil tento pohľad.

Keby bol ten jeden z nich dovolil vkradnúť sa slzičke medzi rasy, obidvaja by sa boli dali do plaču. Ale obidvaja chceli dokázať, akí úžasne silní ľudia sú oni! Ešte aj svojim očiam vedia rozkázať!

„Vezmete na seba túto povinnosť?“ opýtala sa grófka.

Ivan nemo kývnul hlavou.

„Tak ju budete museť pochovať vy sám, lebo ja do bondavárskej hrobky za živa nikdy viac nevstúpim. Vy dobre viete, prečo.“

Niekoľko minút mlčali obidvaja.

Potom sa zase ozvala Theudelinda.

„Kňaz nie je potrebný! Nechcem vidieť kňaza! Nech je prekliaty aj ten, ktorý ma z toho brlohu vylákal, kde by som si aj teraz myslela, že s duchmi svojich predkov besedujem každú noc; keby som nebola išla hľadať do veľkého sveta nešťastie, nebola by ku mne prišla Angela, môj brat Tibald nebol by býval vystavený posmechu sveta, neboli by vykopali peklo pod bondavárskym zámkom. Nebola by som vás poznala nikdy! Nebolo by sa stalo všetko to, čo sa stalo!…

Nechcem vidieť viacej kňaza, nechcem počuť spev.“

Zase sa zamyslela.

„Nuž a ináč; prečo by ste sa to nemohli aj vy dozvedieť? Angela v posledných dňoch prestúpila na protestantskú vieru, aby sa mohla dať rozviesť so svojím mužom. Aj vy ste protestantom, pravda? Ale konečne, na tom vám nemôže záležať. Nie je potrebný nijaký kňaz. Ľudia pekne tichúčko zanesú rakvu po dvere rodinnej hrobky. Tam sa s vami rozlúčim, lebo dnu nechcem ísť. Pomodlíte sa nad ňou, ak sa viete modliť. Lebo ja sa neviem. Tam sa rozlúčime. Adieu! Rakvu postavíte na miesto. A ja sa vrátim ta, kde ma nik nečaká.“

Ivan vrátil štyroch baníkov, ktorí zase vzali na plecia rakvu a cez chodbu zadnými dverami vyniesli ju na záhradnú cestu.

Kaštieľ od riaditeľskej budovy oddeľovala anglická záhrada.

Keď kráčali po krivolakých cestách anglickej záhrady, lúčiace sa stromy na rakvu vrhaly svoje žlté listy. Pinkavy na konároch spievaly k tomu pohrebnú pieseň.

Ivan išiel za rakvou s obnaženou hlavou; za ním, nie s ním v jednom rade, kráčala grófka Theudelinda.

Keď prišli ku dverám hrobky, Ivan dal složiť rakvu, sklonil sa nad ňou a takto dlho stál.

Snáď sa modlil.

Boh to počuje aj vtedy, keď k nemu nehovoria nahlas. Počuje, aj keď mu nič nehovoria, tých — ktorí cítia.

Theudelinda sa sklonila k Ivanovi, cez čierny závoj ho bozkala na čelo.

„Ďakujem vám, že ste ju až sem odprevadili s obnaženou hlavou. Teraz je už vašou.“

Potom odišla po krivolakej záhradnej ceste, akoby sa bála, že jej Ivan azda ešte vráti to, čo mu doniesla.

Ivan dal vniesť rakvu do rodinnej hrobky bondavárskych magnátov, dal ju vložiť do jej smutnej postele, a potom prepustil svojich ľudí.

Sám ešte ostal pri svetle poslednej voskovice a vyňal list, v ktorom umierajúca dáma poznačila pre neho svoje posledné slová.

A tieto posledné slová znely:

„A ja na koho budem čakať pod aurorou borealis!“

Ivan si zhlboka vzdychol:

„A na mňa kto bude čakať pod aurorou borealis!“

*

Kým sa z hrobky vrátil do riaditeľského bytu, po hyntove a po druhom voze nebolo už ani chýru ani slychu.