ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Evelina prišla do Paríža v čase podivnej módy.

Bolo to vtedy, keď cisárovná Eugenia odložila krinolínu, a k vôli pápežskému nunciovi, monsignorovi Chigimu, rozkázala dvorným dámam, aby ku recepcii prišly všetky v oblekoch, siahajúcich až po hrdlo.

Zlé jazyky sveta a pokazené novinárstvo poznamenaly na to, že sa táto vec ani tak veľmi neľúbila vysokému pápežskému hodnostárovi.

Epochálne datum odloženia krinolíny ešte síce nie je prijaté do kalendára medzi dni červenými písmenami označené, ale na to sa všetci pamätáme, že táto udalosť zapríčinila vskutku blahodárnu revolúciu (nespomínajúc reštauráciu) v celom dámskom svete.

Šaty z tmavých látok, siahajúce hore až po hrdlo, dolu zase úzke, napäté, zjavily sa na verejných miestach; čierne šperky, veľké reťazi, ružencové šnúry s uhločiernymi perlami, na konci s krížom, prišly do módy.

A s vonkajšou módou musel prísť do súladu aj vnútorný costum. Ľudia dobrého vkusu chodili do kostola počúvať kázne. Dámske poslucháčstvo naučilo sa elegantne vzdychať, a krásne oči upierať na modlitebnú knižku.

Pokánie a smútok nad skazenosťou sveta prejavovaly sa ešte intenzívnejšími účinkami.

Elegantné dámy začaly sbierať milodary na vznešené ciele, ku ktorým patrily aj príplatky pre oduševnených a na ochranu svätej stolice naverbovaných junákov, milodary zaplatenie pre peňažných pokút, složeniu ktorých odsúdení boli pravoverní, zbožní novinári, profetické zaopatrenia, zo svojich sídiel vypudených horlivých veľkňazov, na ktoré vznešené ciele najpovestnejšie krásavice salónov a javísk sbieraly príspevky, a to nielen v kruhu svojich známych, ale natoľko vystupňovaly svoju zbožnosť a pokoru, že si staly aj do kostolných dvier s pokladničkami, a sbieraly zbočné obeti od navštevovateľov chrámov.

Pán Kaulman k uskutočneniu veľkolepého plánu opáta Samuela nebol by si mohol voliť priaznivejší čas, ako bol práve tento.

Náladové prifarbenie parížskeho módneho sveta harmonicky splynulo s duševným položením Eveliny.

O niekoľko dní po jej príchode do Paríža zomrel jej zmrzačený brat. Nejaký chýrny profesor previedol na ňom takú operáciu, od ktorej ozdravel navždy.

Evelinu veľmi zarmútila táto strata. Tak cítila, že teraz už nemá nikoho, pre koho by bolo hodno žiť na tomto svete.

Zodraté barly zomrelého mrzáčka boly v jej boudoire opreté s obidvoch strán o toaletný stolík a týždenne dva razy sa dala vyviezť na cintorín, kde sviežimi vencami ozdobila bratov náhrobný kríž.

Jej srdce tedy s celou silou zachvátila táto kajúcnická móda.

S oveľa väčšou radosťou spievala v chráme Mozarta a Haendla, ako v opere Verdiho.

Ba raz sa aj k tomu odhodlala, že v svojom salóne usporiadala pietny koncert s vysokým vstupným, z ktorého zisk venovala na nejaký zbožný cieľ. Snáď na nejakú zuávsku sotninu, alebo na niečo podobné. To už s istotou neviem. Aj to vysvitne neskôr, prečo to neviem!

Keď si najväčšmi láme hlavu pri robení programu, bez oznámenia vrúti sa k nej s veľkou šialenosťou jej starý, milý rozpustilý priateľ Arpád.

Evelina hneď odhodila pero, utekala mu v ústrety a so smiechom ho objala.

„Ah, vy ohromný blázonko! Kdeže sa tu tak odrazu beriete?“

„Chodím za svojím remeslom,“ riekol Arpád so smiechom. „Hľadám príhodné miesto pre svoj cymbal, kde by som mohol usporiadať koncert!“

„Nemohli ste prísť v lepšom čase. Zrovna, ako by vás boli zvali. Ale, ako ste ma našli?“

„Vás najsť, to je už naozaj veľké umenie! Keby som vaše meno nenašiel na divadelnom oznámení, musel by som ho zbadať na affišejach Sv. Eustacha.“

„A či ste ma už počuli?“

„Na obidvoch miestach. Na javisku, i v kostole. Ale môžem vám povedať, že na tom druhom mieste je vstupné pridrahé. Kým som vás v opere dostal za dvanásť frankov, z kostola ma nevypustila tá žobravá princezná niže dvacať frankov.“

„Oh, vy veľký šaľo! Že ste ma dostali za dvanásť frankov! Aká je to reč, aký výraz? Aj ja vás hneď dostanem! Za čo vás možno dostať?“

„Otázka je, že k čomu?“

„Pozrime len toho somárika! Myslíte si, že vás chcem dostať k mletiu kávy? Za koľko by ste hrali na večierku?“

„Vám za pekné stisnutie ruky, druhému za okrúhlych päťsto frankov bez ďalšieho jednania.“

„Ale ak bude reč o dobročinnom cieli?“

„K tomu ma nepohnete ani zadarmo, ani za peniaze!“

„No, no! Aká je to reč? Vy ste ohromne cynický človek! Či vy s nikým neviete súcitiť? Pre chudobu by ste nič neurobili?“

„Mám sám chudobnú ženu, ktorej som všetkým zaviazaný: je to moja matka. Každý groš, ktorý by som dal druhému, musel by som odňať chudobnej žene, ktorú v svete tým najnespravedlivejším spôsobom vyplienili. Nech svet vráti mojej matke to, o čo ju olúpil a ja potom dám svetu všetko, čo len mám. Do toho času však všetko patrí mojej matke.“

„No, vy mamičkár. Dostanete tých päťsto frankov, ale musíte zahrať nejaké pekné, sväté symfonie. Lisztovu omšu alebo Haendlove oratórium.“

„Čo? Vari sa chystá nejaký koncert na verbovanie rímskych zuávov?“

„Nuž, áno! Usporiadam ho ja.“

„Z toho ja jesť nebudem.“

„Ale, prečo nie?“

„Prečo? Preto, lebo ja nebudem hrať proti Garibaldimu.“

„Oh, vy ste neslýchané hlúpe dieťa! Ako to, že nebudete hrať proti Garibaldimu!?“

„Nie! Nie!“ rozohňoval sa šuhaj, a aby ešte väčšmi zdôraznil svoj odpor, na hrudi si odgombal a rozhatil vestu, upozorniac na to Evelinu.

„Či vidíte toto?“

Mal na sebe červenú košeľu.

Evelina sa tomu bezuzdne smiala.

„Tento sa mi veru stal červeným košeliarom! Ešte sa dožijem toho, že sa aj vy zverbujete ku garibaldistom.“

„Bol by som to už dávno urobil, keby som nehľadel na svoju matku.“

„No a keby vám tam odstrelili ruku, čo by ste robili potom?“

„Stal by som sa domácim žobrákom niektorej dámy. Niekto by ma už len vydržiaval.“

Evelina sa odrazu dala do plaču.

Arpád si nevedel predstaviť, čo sa jej stalo?

Išiel k nej, modlikal, tešil ju, opytoval sa jej, či ju snáď niečim urazil? Konečne to dáma vyfňukala:

„Vidíte, chudák Janíčko umrel. Tu mám pri stole jeho barličky.“

„No, to je mi naozaj ľúto. Prežili sme s chudáčikom veľa veselých chvíľ.“

„Pravda, aj vy ste ho milovali? Hľa, mne sa teraz takým prázdnym zdá byť ten svet, keď na schodoch nepočujem klopkať jeho barly. Ani neviem, načo tu ešte žijem? Rada by som žila takému človeku, ktorý si nevie dať so sebou rady, len ak ho ja opatrujem. Predstavujem si nejakého maliara, ktorý stratil zrak, nejakého hudobníka, ktorý stratil pravú ruku, nejakého veľkého politického hrdinu, ktorého prenasledujú a nesmie opustiť izbu, ktorému by som ja bola všetkým na svete, jeho dobrodincom, chlebodárcom. Choďte ku Garibaldimu!“

A tomu sa potom už aj on smial.

„Ale rozprávajte mi raz už aj o tom, či ste ma počuli spievať? Čo na to poviete?“

„Keby ste tak vedeli spievať aj diablom, ako spievate anjelom, vtedy by ste boli naozaj veľkou umelkyňou.“

„Ale, čo rozumiete pod tými diablami?“

„To preca budete vedieť aj z kázní pátra Anselma, že divadlo je diablovou synagogou.“

„No!… oh! Vy surový sedliak! Či neviete, že som herečkou?“

„Prosím mnohonásobne za odpustenie! Myslel som si, že vo dne ste abatyšou a len večer herečkou. Počujte! To by nebolo zlé povolanie.“

„Choďte, vy blázon bláznivý! A prečo si myslíte o mne, že som abatyša?“

„Či nie ste tak oblečená?“

„Oblečená som tak len k vôli kajúcnosti. Vy ste neznaboh! Vysmievate zbožnosť!“

„Veru nie, madame! Ja uznávam, že je veľkou kajúcnosťou chodiť v popolavom a čiernom hodvábe — že je veľkým pokánim koketovať so sklopenými očami a že je velikým pôstom jesť dvacaťfrankového kraba. Aj to verím, čo o parížskych ženách rozchyruje zbožný svet, že teraz preto nosia vysoko upäté šaty, lebo podľa stredovekej módy aj ony si švihajú chrbáty korbáčmi, tak sa kajajú pre svoje hriechy, a stopy toho zakrývajú.“

„Ah! To nie je pravda! To nerobia!“ ohradzovala sa Evelina.

„Ja neviem. Ale svet to hovorí. To je vaše tajomstvo, milostivé panie.“

„Ale nie je to pravda!“ prízvukovala prudko Evelina. „My si nekorbáčujeme chrbty. Pozrite sa hoci sem!“

Vtom sa sklonila pred Arpádom, zodvihla vyšívaný golierik s neuvedomelým šibalstvom, aby mohol ta nazrieť.

Ale Arpád sa začervenel a nepozrel sa ta.

Obidvaja boli naozajstnými deťmi!

Arpád si potom vzal klobúk a žartovne riekol Eveline:

„No, len vyspievajte niekoľko tých Zuávov pánu Merodeovi, my ich potom rozduríme Garibaldiho hudbou.“

A nechajúc Eveline navštívenku s adresou svojho terajšieho bytu, odišiel.

A jeho šibalská priateľka pracovala ďalej na zbožnom programe.