ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odišly už tedy obidve: aj dáma, aj sedliacke dievča, ta, kde už viacej nikto nie je pekný, ale ani nie hriešny.

Jednu vzalo kamenné uhlie, druhú uchvátil oheň. Dvaja mstiví duchovia! Preto, že ich Ivan premohol, že ich podmanil, zabili tie dve ženské, ku ktorým mal ešte nejaké právo na tomto svete.

Mal právo s trpkosťou rozpomínať sa na ne.

Teraz je pozbavený aj tejto mučiacej rozkoši.

Lebo pekná žena, ktorá ťa oklamala a teraz druhému žije, môže byť ešte tvojou.

A pekná žena, ktorá ťa milovala a umrela, pochoval si ju, môže byť tiež ešte tvojou.

Ale z peknej ženy, ktorá išla za druhého a druhému umrela, ti neostalo nič. Tá nejestvovala!

Ivan cítil, že teraz je celkom opustený na svete.

A veru by všetku svoju slávu ochotne bol obetoval, keby bol mohol zachrániť aspoň jednu z nich.

Smútil za nimi.

Nie šatami, nie na klobúk vztýčaným znakom. Čo je to?

Európan smúti v čiernom, Číňan v žltom, mozlemín v popolavom, za starých klasických čias smútili v bielom, starí Maďari vo fialkovom, Židia v natrhnutom rúchu; filozof smúti — v srdci.

Nie tak smúti mudrc, že inému vnucuje svoj smútok. Naopak. Že svoje radosti daruje inému.

V bondavárskych chalupách sa udomácnil blahobyt. Na mieste pustých lesov vyrástol ľud.

V zanedbaných dušiach sa rozhostila osveta.

Čistý mrav, pevný charakter našly obľubu.

Ivan na vlastné trovy vysielal mladých ľudí študovať zahraničné fabriky.

Dal dodať zo Švajčiarska rezbárov, z Holšteinu čipkárov, aby naučily deti a ženské kraja tým hravým prácam, ktoré chránia ľudí pred neužitočným mrhaním času a dávajú chlieb z ničoho. A ten ľud, ktorého mládež-stárež pracuje z prinútenosti, pracuje pre zábavu, ktorý si privykne na robotu, ako na pôžitok, a nie ako na upotenú trampotu, ten ľud sa stane šľachetným.

Staral sa o školy, emancipoval vychovávateľov od poníženia byť otrocky podriadeným pospolitosti, štipendiami povzbudzoval učiaci sa dorast, dospelým zaopatril múdre knihy. V každej dedine založil knižnicu a čitateľský spolok.

Naučil ľud odkladať zvyšné haliere. Oboznámil ho s dobrodiním myšlienky vzájomnej pomoci. V doline Bonda založil sporiteľňu a nemocnicu.

A vlastnú štôlňu, ktorá ostala jeho majetkom, premenil celkom na vzornú robotnícku osadu.

Robotník bol v nej súčasne aj spolumajiteľom a dôchodok si delil s majiteľom.

Kto chcel byť do tejto osady prijatý, ten musel vydržať veľkú skúšku, celý skúšobný rok; či bol mužským, či ženskou.

A táto skúška nebola ľahká.

Menovite nie pre mladé dievčatá.

Pred očami matky, v kláštore, vo výchovnom ústave, nebola tak dobre strážená, s toľkou pozornosťou sledovaná mladá deva, ako práve v bondavárskej šachte. Každý jej krok, každé jej slovo bolo predmetom úvahy.

A kto sa neosvedčil, kto prepadol v tom skúšobnom roku, ani toho nezavrhli, nezahanbili. Povedali mu:

„Postúpiš! Prejdeš do účastinárskej šachty. Tam dostaneš väčší plat!“

Nedozvedel sa, že to bola degradácia.

Tam sú slobodnejšie mravy, zákon nie je taký prísny.

A kto potom čestne obstál vo všetkých pokusoch skúšobného roku, toho pekne v tichosti prijali medzi podielnikov osady, takže participoval na zisku.

A potom pri výročí toho dňa, keď Ivan zahasil podzemný požiar, udeľovali čestnú odmenu deve, ktorá bola najmravnejšou a najpilnejšou robotnicou.

Ivan ponúkol odmenou pädesiat dukátov a robotníci sľúbili dať misku, akú dostávajú do daru nevesty.

Nikomu nepovedali nič, že takáto odmena čaká na toho, kto si ju zaslúži. To si musel každý zaslúžiť podvedome. To bolo tajomstvo starších.

Odovzdanie nebolo spojené s nijakou slávnostnou parádou: muselo sa odohrať v pracovný deň, keď každý robotník má v rukách rylo a čakan, aby každý videl, že neodmieňajú peknú tvár, ale dobré srdce a pilné ruky.

Akú radosť bude mať ľud tohoto dna!

Takto smútil Ivan.