ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gróf Tibald práve v deň svojich narodenín ráno dostal list od svojej jedinej vnučky, ktorý sa končil slovami: „Adieu!“

Tento deň v roku bol pre neho sviatkom: od grófky Angely, počnúc detstvom až do minulého roku, v deň výročia svojich narodenín, knieža Tibald dostal vždy jeden bozk.

Ten dnešný bozk bol naozaj horký.

Knieža ako relikvie opatruje v albu so zlatými obálkami, ktoré obsahuje samé nežné rodinné tradície, všetky pamiatky tohoto dňa. Suchú kytičku kvetov, ktorú mu malou rúčkou podala Angela, keď mala rok, milé čarbaniny, ktorými popísala kúsok bristolského papieru, ako prvú písomnú úlohu, a pamätný list, ktorý posledný rok vlastnoručne vyšívala zlatom. To boly všetko vzácne pamiatky, ktoré si knieža Tibald odkladal.

Ich zakľúčením je tento posledný list: „Adieu!“

Knieža mal citlivú a popudlivú povahu.

A keď si hneď pozval za sudcu chladnokrvnú rozvahu, aj od tej sa musel dozvedieť, že on má pravdu a nie jeho vnučka.

Grófka Angela bola povinná dať sebe, svojmu kniežaciemu domu, to, čo sa od nej žiadalo. Keby jej v tom prekážalo srdce, nebolo by ju možno odsúdiť; ale Angela nemiluje nikoho. Tak potom, prečo robí rozdiel medzi tými, ktorých nemiluje?

Knieža Tibald išiel na umeleckú skúšku Eveliny v rozčulenej nálade.

Čo ho roztrpčovalo, to poburovalo i jeho krv.

Na to „adieu“ aj on môže mať ešte odpoveď.

Keď prišiel do Evelininho bytu, komorník ho, ako dobre známeho pána, pustil ta, kde údajná umelkyňa obyčajne máva svoje čarovné skúšky.

Knieža zostal v sieni sám.

Okná boly zastreté bledoružovými záclonami a v rohoch siene boly z východných, rozkvitnutých kríkov, soskupené hájiky. Sieň bola navnadená sviežou vôňou kvetín. V jednom rohu cukrovaly hrdličky, a v skrýši vysokých rozkvitnutých stromov škovránok spieval lkavú a vábnu pieseň. Toto miesto sa podobalo kúzelnému zátišiu v hĺbke lesa.

Knieža, nenajdúc nikoho, sadol si na pohovku a prelistoval album, ktoré ležalo na stole. Obsahovalo sbierku Eveliných umeleckých aktov. Listoval v ňom rad radom, každý obraz si obzrel a kým hľadel na tieto svodné postavy, v duchu videl pred sebou obracať sa stránky toho druhého alba, nechaného doma, v ktorom sú Angeline kresby a výšivky.

Len posledný obraz upútal jeho pozornosť. Plášťom z žihľavovej látky zahalená postava popri všetkom idealizovaní jednako svodná a smyselná!

Škovránok švitoril, hrdličky hrkútaly, vôňa pomarančových kvetov bola taká omamujúca. V akej podobe sa objaví naposledy táto žena?

A vtedy sa mu tak zdalo, akoby z neznámej diaľky dávno počutá, dávno zabudnutá pieseň zaznievala tichúčkou hudbou. Zrazu mu čarodejné kúzlo prebehne po nervstve.

To je tá sedliacka pieseň, ktorú kedysi dávno spievala kojná nad belčovom jeho vnučky, keď ju uspávajúc, kolísala. Nejaká slovenská ľudová pieseň s neznámym textom.

Za niekoľko minút pieseň stíchla.

A o niekoľko minút otvorily sa bočné dvere na Evelininej izbe.

Prichádzala.

Ako prichádzala? Za akú vábivú postavu bola prestrojená? S akým kúzelným pásom Cythery sa to zjavila?

Mala na sebe krepové, bielo-čierne kockované šaty, vlasy mala stočené do hladkého uzlu, okolo krku sa jej vinul biely, úzky, vyšívaný golierik.

A nežne, s dôverou, skromne sa blížila ku kniežaťu Tibaldovi, a keď bola až pri ňom, podala mu malú kabelku, na biely atlas ktorej čiernou, smútočnou niťou jemne bol vyšitý hrob, pred ktorým kľačí detská postava.

A potom pozdvihla k nemu oči rozžiarené pravými perlami sĺz, šepkajúc zlomeným, tlmeným, rozochveným hlasom:

„Pane! Príjmite odo mňa v deň vašich narodenín tento darček. Nech vás Boh živí za dlhé, blahé roky!“

Toľko pravdy, alebo verného napodobenia skutočnosti bolo v tomto výjave, že sa knieža Tibald celkom pozabudol a miesto: „Moja pani!“ zvolal: „Dcéra moja!“

Dáma sa pri tých slovách hneď s plačom vrhla na hruď kniežaťa Tibalda, a roniac s očí pravé perly bolesti, prosila úpenlive:

„Oh! Pane, nevyslovte už viacej tohoto slova! Niet osiralejšieho stvorenia na svete, ako som ja.“

Knieža Tibald položil ruku na hlavu plačúcej ženy a bozkal ju na čelo.

„Tak buďte mojou dcérou. Pozrite sa na mňa, Evelina. Usmejte sa mi. Vy ste ešte dieťa, buďte aj pre mňa dieťaťom. Ja vám budem otcom, nie, budem vaším starým otcom. Stáva sa, že otcovia zavše nemilujú svoje deti, ale starí otcovia svoje vnúčatá vždycky. Budete mojou malou vnučkou. Keď budem zachmúrený, budete mi šepkať do ucha nesmysly, keď nebudem môcť spať, budete mi predčitovať, keď ochoriem, budete sa zaujímať o môj zdravotný stav. Prijmete moje dary, váš dom bude pre mňa vždy otvorený a posadíte ma k svojmu stolu. Nebudete sa mi mstiť pre ťažké vrtochy, ale budete hľadieť získať si moju priazeň a obľubu. Ja budem podobne nakladať s vami.“

Evelina na tieto reči odpovedala nemým bozkom.

„Či sa vám to páči, čo som povedal? Tešíte sa tomu?“ spýtal sa knieža.

Dáma odpovedala výbuchom radostného smiechu; vyskočila, tancovala, bola bez seba, a zase pribehla ku princovi, vybozkávať mu ruku.

„Oh! milý, oh! sladký starý otecko!“

Knieža sa vrhol na pohovku a zasmial sa posmešne.

Evelina sa naľakala a prestala odrazu detinsky poskakovať. Taká poplašne vzrušujúca a nehostinná disharmónia vyznievala z toho smiechu.

„To neplatí vám, moja milá, nie vám. Poďte sem a sadnite si ku mne, moja krásna vnučka.“

(Smiech bol odvetou na to „adieu“.)

Knieža nežne pohladil Evelinine vlasy.

„A teraz vám chcem povedať niekoľko vážnych slov. Pozorujte! Lebo, čo poviem, to bude pre vás počnúc touto chvíľou — rozkazom. V našej rodine len jeden človek rozkazuje, ostatní poslúchajú.“

Koľké pochlebovanie bolo v slovách „v našej rodine!“

„Musíte sa hneď presťahovať do môjho paláca na Maxmiliánovej ulici, a odteraz nepríjmete nikoho, okrem ak vám to dovolím. Aby pán Kaulman súhlasil s touto mojou dispozíciou, o to sa už ja postarám. Od tejto chvíle sa nebudete museť stýkať ani s pánom Kaulmanom, ak len nebudete mať s ním nejakú obchodnú robotu. Ľúto vám je, že stratíte priateľstvo pána Kaulmana?“

„Nemožno stratiť niečo také, čo nejestvuje.“

„Vyprostredkujem, aby vás angažovali pri opere ako riadneho člena. Musíte mať preca postavenie, ktoré vás oprávňuje vystupovať v svete. Herecké umenie znamená kráľovský plášť, pred ním sa otvoria aj salóny. Úspech vám nemusí robiť starosti. Veď máte veľmi pekné nadanie. Len sa učte a iste dokážete veľa. Získajte si slávne meno. A to vás uživí aj po mojej smrti.“

„Len keby som sa tak nebála na javisku!“

„Privyknete. A potom skúsite aj to, že na javisku si človeka natoľko vážia, nakoľko si váži samého seba. Kto svoju hodnotu premieňa na drobné peniaze, ten je potom pre každého lacný. A potom neprijímajte hold každého človeka. Ak by ste proti niekomu prechovávali priateľské city, povedzte mi to úprimne, aby som vám mohol povedať, čo si myslím o patričnom.“

„Nie, pane!“ vzplanula Evelina, „ja sa len k vám viniem.“

„No, no, Evelina! V chvíľkach rozcítenia netreba nič sľubovať; hodiny, v ktorých nám búcha srdce, nás umlčujú! Vy ste ešte dieťa. Nezabudnite nikdy, že ja som deduško a vy vnučka. O Kaulmanovi nehovorme, to je naničhodný špekulant. S vami docielil to, čo chcel. Čo chce dostať, to dostane. Ale dal vám meno a to vám vziať nemôže. Budete mať príležitosť skúsiť vo svete, akým nesmiernym pokladom je pre ženu, keď smie nosiť meno niektorého mužského! Či chce ním oslňovať, alebo chce ním zakrývať svoju hanbu. Pre dámu, ktorej niektorý mužský dal svoje meno, nejestvuje ,desať prikázaní‘! To vám vysvetlia.“

„To sa ja nenaučím, pane!“

„Nesľubujte také veci, ktoré od vás nežiadam. Lebo potom si pomyslím, že ani to nedodržíte, čo som od vás žiadal. Jedno si však bezpodmienečne vymienim. Nesmiete nikdy prijať ani jedného človeka, ani otvoriť jeho list, nesmiete prijať jeho dar, nesmiete so zeme zdvihnúť jeho veniec, nesmiete zbadať jeho potlesk. Pre vás nejestvuje žiaden mužský, tým menej knieža Waldemar.“

„Oh! Pane, nenávidím toho človeka! Hnusí sa mi, nenávidím ho, desím sa ho!“

„Tento váš výbuch je mi vítaný. Ale tento človek je bohatý.

A je to pekný muž. A blázni sa za vami. A ženským to napokon pochlebuje, keď vedia, že sa za nimi niekto blázni. Môžu sa vyskytnúť donucujúce okolnosti. Bohatstvo je veľký svodca a chudoba je veľká kupliarka. Príde čas, keď ja tu už nebudem. A ja chcem, aby ste ani potom, keď sa rozpadnem na prach, nikdy nič od Waldemara neprijali a nikdy mu nič nedávali.“

„Prisahám vám, pane, na to, čo mi je najsvätejšie: na pamiatku svojej matky!“

„Tak mi dovoľte bozkať vás na čelo. Teraz pôjdem ku Kaulmanovi a vybavím s ním tú vec. Ďakujem vám, že ste si spomenuli na deň mojich narodenín. Veď by sa aj iní mohli o ňom dozvedieť, keby, zaujímajúc sa o moje meno a o môj životopis, listovali trochu v naučnom slovníku. Tou malou vyšívanou kabelkou ste ma veľmi obohatili. Prišiel som k vám nesmierne rozrušený a odchodím ztadiaľto s celkom pokojným srdcom. Budem vám za to vďačný. S Bohom, milá Evelina!“

*

O niekoľko dní sa Evelina presťahovala do panského bytu v Maxmiliánovej ulici, kde ju knieža Tibald Bondaváry obklopil kniežacou nádherou.

Svet si myslel, že je princovou milenkou; knieža žil v tej ilúzii, že je jeho vnučkou; a Evelina si myslela, že koná svoju manželskú povinnosť, keď robí to, čo jej káže jej pán a legitimný manžel.

*

V tom istom čase dostalo „uhoľné a železolejárske konzorcium“ súhlas kniežaťa Tibalda Bondaváryho so smluvou, ktorú uzavrelo s grófkou Theudelindou.

A takto bondavárske panstvo bolo pekne-rúče vytiahnuté zpod nôh obidvoch majiteľov!

A veru by ho grófka Angela bola mohla zachrániť pre seba a svoju rodinu, keby bola poslúchla radu, ktorú jej dal Ivan Berend.

*

Ale prečo bola grófka Angela natoľko zatvrdilá?

Či možno ospravedlniť jej nesmiernu márnomyseľnosť, že je natoľko nešetrná voči svojmu starému otcovi, že má záľubu v tomto vzdorovaní?

Je to šialenosť? A ak je, či je schopná sebaobrany táto šialenosť?

Povedzme pár slov na jej obranu.

Ten princ Sonderhain, za ktorého by bol tak rád vydal knieža Tibald grófku Angelu, je ten istý Waldemar, o ktorom už bolo toľko rečí.

A grófka Angela vedela o všetkých tých rečiach, ktoré sa vravely o ženíchovi, čo jej bol obecaný.

Či mohla robiť ináč? Či mohla prijať radu, ktorú jej dával Ivan? Nech o tom súdia ženy, mužský na to nemá práva.