ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bondavárske panstvo je tedy už voľné.

Teraz ešte chybí desaťmilionový investičný kapitál.

Potom ešte jedna železnica, ktorá by spájala panstvo so svetovým trhom.

Musíme sa najprv starať o tých desať milionov.

Bondavárske uhoľné ložisko stojí za ne. Ešte aj za viacej. Ale kto vie o ňom? Kto tomu uverí?

Novinárske reklamy, „zaslané“ oznamy už tratia svoj pôvodný vliv. Toto remeslo pozná už každý.

„Božie požehnanie u Kaulmana! Kto si kúpi hamburské losy?“

Ľudia začínajú chápať ten vtip, ktorý je v slabike „u“; že totiž „u“ neho je síce, ale „od“ neho neplynie požehnanie.

Ale darmo, pod slncom je ešte veľa nových vecí.

Keď sa Felix zavďačil Ivanovi tým, že mu doviedol dozorcu, medzi rečami zbadal na stole uhoľnú tabuľku, na ktorej bolo vidieť otisk nejakej rastliny. Pochádzala z bondavárskych dolov.

„Ah! To je otisk stopy nejakého pravekého vtáka!“ riekol Felix.

„Nie!“ riekol Ivan, „to je otisk rastlinného listu.“

„Aj ja mám peknú skamenelinovú sbierku.“

„Tak doplň si ju aj týmto!“

Felix si vzal skamenelinu.

Keď sa blížil čas, v ktorom mala vystúpiť bondavárska účastinárska spoločnosť, tu sa zrazu zjaví vo veľmi rozšírenom nemeckom časopise ilustrovaný opis najnovšie nájdenej vtačej stopy, ktorá pochádza z hĺbin bondavárskych uhoľných dolov. Autorom úvahy bol Doktor Felicius.

„Viďme tú vtačiu stopu!“ zvolali učenci.

Učený vynálezca dal aj meno tomu zvieraťu, ktoré svojho času zanechalo stopu v uhlí, keď toto bolo ešte mäkké (!). Pomenoval ho: „Protornithos lithanthracoides.“

„Hoho! Počkajže len!“ zvolali odrazu všetci geologovia, fyziologovia, paleontologovia, profesori, učenci, vyrábatelia artézskych studní. „To je veľké slovo!“

Jedna skupina učencov tvrdila: možno, druhá tvrdila: nemožno.

Prečo nemožno? Preto, lebo v dobe, keď sa utváralo kamenné uhlie ešte nebolo vtákov, ani savcov, a v kamennom uhlí možno nájsť len zbytky rastlinné, slimákov a ako obdivuhodnú zriedkavosť, kde-tu, aj rybu.

A prečo je to možné? Lebo to, čo posiaľ nenašiel nik, v budúcnosti jednako len môže najsť niekto. Hľaď, Humboldt na to prisahal, že v praveku nebolo opíc, lebo vo vykopávkach sa nikde nenašly opice, a odvtedy pri vykopávkach jednako našli v Anglii jedného a vo Francii až troch macropythekov.

Nato sa zase ozval tábor, dokazujúc, že v praveku nebolo vtákov, nadajúc do somárov tým, ktorí mali opačnú mienku! A čím sa previnilo úbohé anthracotherium? Ale zato o vtákovi nemôže byť reči!

Napokon, keď už vo všetkých obrázkových novinách zúril nemilosrdný boj, keď sa podarilo zaujať nemecké, anglické, francúzske obecenstvo, tomuto všeobecne známemu sporu tak urobili koniec, že z piatich členov pozostávajúcu, z chýrnych profesorov volenú komisiu poslali preskúmať tú otáznu skamenelinu.

Doktor Felicius ponúkol tisíc dukátov tomu, kto mu dokáže, že jeho vtačia stopa nie je vtačou stopou.

Tribunál učencov potom preskúmal patričný kus kamenného uhlia a vyslovil jednohlasný verdikt, že stopa nie je stopou Protornitha, ale otisk rastliny „annularia longifolia“. A ani nemôže byť iným, ako rastlinným ostatkom, lebo tento kus uhlia nie je hnedé uhlie, ale najkrajšie a najčistejšie čierne uhlie a v tom čase, keď vznikalo, ešte nebolo vtákov.

Doktor Felix Kaulman potom vyplatil tisíc dukátov a poďakoval sa veľmi pekne univerzitnému sboru profesorov za láskavosť, že bondavárskemu uhliu urobili také dobré meno v celom svete. Takúto reklamu by nebol mohol urobiť ani za štyricaťtisíc zlatých. Teraz už môže každý kričať, že ten protornithos je humbug! Ale renomé bondavárskeho kamenného uhlia je už raz vedecky rozhlásené.

Tak sa tedy blíži priaznivý čas, keď možno nechať podnik debutovať na javisku burzovného života.

Lebo to je tá najväčšia veda na tomto svete.

Burza má jasné i chmúrne dni. Niekedy je ovzdušie presýtené elektrinou, na poli vyskakuje celé stádo oviec; inokedy zase všetky ovce stoja s ovisnutou hlavou, a nechcú zahryznúť do šťavnatej trávy zelených lúk. Zavše bľačaním prosia valacha, aby ich už ostrihal, lebo majú veľmi ťažkú vlnu. Inokedy zase všetky ovce dajú dovedna hlavy, vystrčia zadky, nedbajúc na pobádanie. A zase stane sa, že odrazu, bez toho, že by sa vedelo prečo, schopí sa vedúci baran, rozbehne sa, a hľa, celé stádo sa pustí za ním. Nemôže ho zastaviť v behu ani valach, ani ovčiarsky pes.

Najväčšou vedou je dozvedieť sa, kedy je na burze pohoda, dobré počasie.

Lebo zavše bývajú také požehnané časy, ľudia sú v takom blaženom stave, peňaženky, tobolky v takej roztomilej nálade, že sa vtedy všetko podarí: keby človek hneď hľadal konzorcium na rozdrobenie a odpredanie Gekértovho vrchu, aj vtedy by našiel podnikateľa a účastinárov. Inokedy si však nevšímajú ani len tureckej železničnej pôžičky.

V taký deň, keď každá tráva rastie, bol na viedenskej burze nastolený podnik bondavárskych uhoľných baní, v deň upisovania pred Kaulmanovskou bankou a v ulici tohoto peňažného ústavu muselo vojsko vytiahnuť kordon, aby bolo možno udržať aký-taký poriadok medzi davovým návalom chvátajúcich upisovateľov.

Upisujúce obecenstvo už hneď ráno obsadilo vchody; kto veril svojej sile, razil si lakťami cestu. V tlačenici taká vec, ako prebitý klobúk, odtrhnuté krídlo kabáta, nepadala na váhu, ľudia si nevšímali slovných urážok najvyššieho stupňa, a na telesné ublíženia dbali len v druhom a treťom stupni. Rozbili sklá okien, ktoré hľadely na ulicu, nimi kričali a volali do vnútra: „Upisujem desaťtisíc, ja stotisíc, ja milion! Tu je záloha!“ Ostatní telocvikári využili svoje telesné výhody, vyšvihli sa na plecia svojich súsedov, ztade sa vyšplhali na balkon, a vstrkli hlavu do dvorany, ktorú oblažovali upisovatelia, volajúc: „Pol miliona!“ A keď napokon udrela odpoludňajšia šiesta hodina a pozatvárali brány ústavu, vojenskou silou rozptýlenému obecenstvu, ktoré už nemalo šťastie dostať sa k upisovaniu, veľkým hlasom oznámili s balkónu: „Upisovanie je zakončené! Ohromná prevaha! Miesto desať milionov bolo upísaných osemsto milionov zlatých!“

Ale či tí upisovatelia majú naozaj tie peniaze?

Čože by mali! Desatinu upísanej sumy složí každý v iných a iných cenných papieroch.

Konzorcium ešte nevidelo groší.

Ľudia, ktorí si v tlačenici trhajú kabáty, netrpia prebytkom peňazí, a s produkciou uhlia tiež nemajú nič spoločného, ale teraz je na burze krásna pohoda: možno vyhrať. Bondavárske uhoľné účastiny sú preznačené nad pari; túto malú výhru by každý rád shrabnul; veď potom sa už nebude starať o to, čo sa stane s upísanými akciami.

Ale o to je už postarané, aby stromy nerástly do neba.

Veď už tu stojí bojachtivý nepriateľ: cotreminea!

Knieža Waldemar je na čele nepriateľského tábora. Je jedným z najchýrečnejších burzových panovníkov.

Je celkom prirodzené, že ľudia, ktorí upisovali k vôli chvíľkovému zisku, svoje účastiny zanesú na burzu a začnú ich tam predávať: stúpanie hneď zasekne, agio klesne a pomaly celkom zmizne. Ak je podnik životaschopný, ak sa účastiny dostanú do celkom pevných rúk, potom sa azda podnik povznesie na vyššiu úroveň.

Ale veda vynašla aj proti tomuto nejaký liek.

Riaditeľská rada vyvolí syndikát. Po prevedení redukcie syndikát rozhoduje, kedy odovzdá upisovateľom účastiny.

Ostatok času použije k tomu, aby burzovým agentom dal nejakých päťsto účastín za to, že lancirujú podnik. Títo potom urobia pekelný škrek v zákulisí a na parketoch. Zúfale vyháňajú svoje účastiny do závratnej výšky. Certifikáty s veľkým agiom si vytrhávajú z rúk: ale burza ešte nevidí účastiny. Ale zato kurz pekne-krásne značí rubriky „peňazí“ a „tovaru“.

Skúsení ľudia vedia, že toto je len javisková vojna, a kto chce platiť skutočnými peniazmi, môže al pari dostať pri prameni toľko účastín, koľko sa mu len páči; a contremine len čihá, kedy sa má vrhnúť na agioteurov, kedy má rýchlym úderom sraziť pod pari účastiny spoločnosti, a skúpiť ich potom za smiešnu cenu. Potom už môžu znova stúpať v cene.

Kto potom padne v tejto hre, to bude ten drobný kapitalista, ktorý išiel tancovať na ľad, ktorému pôvabným spevom vyláka z priečinku zle zúročené peniažky veľký bachanálny hurhaj, vystrojený k pocte zlatého telaťa; tomu, kto nalietol takému zisku, ktorému vzplanie contreminea, tomu dobre vyprášia chrbát, ten tam nechá svoje účastiny a rozdiele, ako rak klepeto, a utečie domov, chválu vzdávajúc Bohu, že si zachránil aspoň čižmy.

To už tak býva.