ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Kaulman tedy s princom Waldemarom si zariadil veci čo najlepšie.

Princ je vskutku do zbláznenia zaľúbený do Eveliny.

Od toho času, ako ju počul spievať u Sv. Eustacha, bol by sa aj na to odhodlal, nasledovať ju hoci do púšti, bývať v jaskyni, jesť kobylky ako sv. Antonius; len keby ona bola pokušiteľom!

Kaulman tým získal úplný úspech.

Princ si nestane na čelo contreminei, neupotrebí bondavársku pohromu, nezničí podniky Kaulmanovského domu.

Ba práve na viedenskej burze znemožní paniku, ktorá vznikne v stopách katastrofy; udrží úroveň hodnoty papierov. Pripustí nastolenie cirkevnej pôžičky na parížskej a bruselskej burze a aj sám bude v rade upisovateľov s krajne možnou výškou sumy.

A to všetko čo stojí! Len dobré slovo krásnej ženy!

Čierne diamanty: Evelinine čierne oči: nech ešte raz zapôsobia svojím kúzlom. Potom nech patria tomu, kto za ne dal najviacej!

Kaulman dlho čakal na opátov príchod a keď marne čakal, odhodlal sa, že sám pôjde ku svojej žene.

Nenašiel ju doma. Portáš mu povedal, že pani išla do divadla.

Kaulman sa zabudol pozreť na divadelné oznámenie, len teraz sa dozvedel, že Evelina dnes hrá.

Dal sa zaviezť do opery.

Najprv vybehol do lóže svojej ženy, v ktorej nebolo nikoho okrem spoločnice.

Ztadiaľ sa rozhľadel po prízemí, kde bolo dosť tlieskačov a v jednej lóži proscénia zbadal princa Waldemara.

Ah! princ to lepšie vedel, že Evelina dnes spieva.

Potom sišiel do foyeru, poznali ho ako manžela umelkyne a pustili ho do Evelininej obliekárne.

Evelina už bola pristrojená a čakala na svoj výstup.

Keď zbadala Kaulmana, odvrátila sa s nadurdenou tvárou. Prečo ju teraz vyrušuje, keď má plniť svoje povolanie!

„Prišiel som vám zaželať krásny dobrý večer, milosťpani!“

„Mohli ste to odložiť na zajtra ráno.“

„Čo? Večer? Haha!“

„Nie, ale to želanie. Veď viete, že som pred každým vystúpením rozrušená.“

„Nechcel som zmeškať. Viete preca, že smotánka spoločnosti závodí o to dostať vstupenku na váš dobročinný večierok. Či ste mi jednu odložili? Pán Felix sa len tak rozplýval v láskavosti a zdvorilosti.“

„Neodložila som.

„Ah! A prečo nie?“ opytoval sa s naivným fňukaním.

„Lebo z koncertu nebude nič. Zriekla som sa ho.“

Tvár pána Felixa sa odrazu predĺžila.

„Či by ste mi láskave neoznačili príčinu, prečo?“

„Až po predstavení. Teraz už musím ísť na javisko.“

Dáma vyšla z obliekárne a ostatok času strávila za kulisami, kým prišiel na ňu rad vystúpiť.

Kaulman si vyvlastnil druhé miesto za kulisami, zkadiaľ mohol vidieť i svoju ženu i lóžu proscénia.

Evelina nehrala dobre a nespievala dobre. Mala trému. Nielen, že zle intonovala, ale vynechávala aj jednotlivé nôty. Bolo na nej badať vzrušenie.

Ale zato dobre sriadená klaka tak zúrive tlieskala, že sa až povala išla zrútiť a princ Waldemar tak tlieskal v lóži, ako by ho za to skvele platili.

Po poslednej árii z lóže princa Waldemara celá záplava vencov a kytíc letela ku nohám Eveliny.

Evelina si nevzala z nich ani jeden a ponáhľala sa do obliekárne.

Kaulman išiel za ňou.

„Prečo ste si z toho množstva vencov nevzali aspoň jeden?“ opýtal sa herečky.

„Lebo som si ich nezaslúžila. Cítim, viem, že som veľmi zle spievala.“

„Ale už aspoň k vôli tomu, kto ich hádzal, mali ste si vziať.“

„Tak? A vy si to tak veľmi žiadate?“

„Ja?“

„Nuž, áno! Myslím si, že všetky vence, ktoré dostávam, vy dávate vrhať na javisko.“

„Oh, nie! Či ste nevideli? Veď všetky vrhali z jednej a tej istej lóže. Či ste nepoznali toho pána, ktorý sedel v lóži?“

„Nehľadela som ta.“

„Bol to princ Waldemar.“

„Ah! Ten, ktorý je vaším veľkým nepriateľom, ktorý vás chce zničiť?“

„Oh, už sa obrátil, celkom sa zmenil, teraz je naším najlepším priateľom.“

„Naším priateľom? Komu?“

„Mne práve tak, ako aj vám.“

„Ďakujem! Nereflektujem na svoju čiastku.“

„Ale tú bude ťažko oddeliť, madame! Lebo on je už raz mojím dobrým priateľom a tak môj dom je pre neho otvorený.“

„Ale môj dom je zatvorený.“

„A teraz som už prinútený odhaliť pred vami nepríjemnú vec. Už ste odohrali svoju úlohu, pravda? Už sa viacej nerozčulíte…

„Áno, len mi to povedzte,“ riekla Evelina, stierajúc si farbu s tvári jemným crémom pred zrkadlom. „Počúvam vás.“

„Už dlho nebudete môcť mať vlastný dom. Princa Tibalda postavili pod kuratelu, a ako ste mohli uhádnuť svojím ostrovtipom, za svoj parížsky hotel máte len jemu čo ďakovať. To teraz prestane. Pomery mi nedovoľujú zariadiť pre vás zvláštnu domácnosť a tak budeme museť bývať spolu. Z toho prirodzene vyplýva, že hostia, ktorých rád vidím v svojom salóne, budú aj vašimi hosťmi.“

Evelina složila skvelý úbor kráľovny, sňala s hlavy diadém a s rúk jagavé náramnice.

„A vy si myslíte,“ riekla, pozerajúc cez plece na Kaulmana, „že keď musím opustiť prepychový hotel, neviem si v Paríži prenajať podkrovnú chyžku, ktorá má dvere a na dverách haspru, a keď túto raz zatisnem pred nosom ktoréhokoľvek kniežaťa tohoto sveta, že sa ta nedostane?“

Kaulman nechal ísť vec do krajnosti. Už si nevnucoval na tvár zdvorilosť.

„Upozorňujem vás, madame, že vo Francii sú nepríjemné zákony, ktoré donútia ženu k tomu, aby bývala v dome svojho legitimného manžela, aby s ním cestovala, poslúchala ho.“

Evelina si práve vyzúvala pozlátené sandále.

Pozrela na Kaulmana svojimi čiernymi, prenikavými očami.

„Ja vás zase upozorňujem, pane, že vo Francii sú nepríjemné zákony, čo manželstvo francúzskeho občana, ktoré bolo pred oltárom uzavreté, bez občianskej smluvy, vyhlasujú za neplatné.“

Kaulman vyskočil, ako by ho bola uštipla tarantela.

„Čo to vravíte?“

Evelina si zobula pozlatené safiánové sandále. A keď tu stála v spodničke, s bosými nohami, cifrované sandále hodila ku Kaulmanovým nohám.

„To, že ,toto‘ je ešte vaše, ale ja: ,Eva Dirmák, dem iselle‘ som svojou.“

„Kto vám to povedal?“ opýtal sa prekvapený bankár.

„Ten istý člověk, ktorý vám poradil, aby ste toto so mnou urobili.“

Kaulman sa potočil a oprel sa o stôl.

„A teraz,“ kývla rukou Evelina, „či viete, pane, že je toto šatnica slečny Dirmákovej?!“

Kaulman nečakal, aby mu to povedali ešte raz, ale vzal si klobúk a odbehol.

Všetko bolo stratené. Nebolo už nikde nijakej pomoci.

Bolo tomu tak, ako to povedal opát.

Včera si bol ešte pánom mnohých milionov. Ponúkali ti mnohonásobné miliony, bolo ich treba len vziať; zajtra bude siahať za tým, čo ešte ostalo, tisíc rúk, aby to roztrhaly na atomy, a miliony premenily na grešle.

Teraz sa môžeš buď zastreliť, alebo siahnuť do vlastnej pokladnice a vziať si toľko, koľko je len možno, a utekať hoci na koniec sveta.

Kaulman si volil to posledné, a zutekal.