ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na burze ešte vždy trvala pekelná komédia.

Na smrť odsúdené papiere, účastiny bondavárskych závodov a bondavárskej železnice, lietaly z jednej ruky do druhej.

Tú tragédiu teraz preháňali do komédie a do nešťastia sa začínal miešať humor.

Toto slovo „Bondavár“ bolo len na to dobré, aby medzi burziánmi budilo veselosť.

Kto svoju poslednú účastinu mohol predať s veľkou stratou, smial sa tomu, kto ju kúpil.

Začali ponúkať účastiny na zámenu za predmety nepochopiteľnej ceny. Za starý dáždnik dodatkom na nový dáždnik.

Upotrebovali ich ako predplatiteľský ekvivalent za také noviny, ktoré redaktor niekomu na silu zavesil na krk.

Niektorí ich darovali na dobročinné ciele.

Našiel sa aj taký vtipkár, ktorý si z nich dal ušiť kabát na maškarný ples, ako raz princ „E“ s Tiziánových veľkolepých malieb.

S nimi na burze bol ešte možný len jeden jediný spôsob boja.

Slavný majitelia účastín bojovali za posledný plamienok kahančeka, ktorý contremine chcela nasilu zahasiť.

Princ Waldemar, vodca contremine, zo dňa na deň vždy hlbšie stláčal účastiny, ktoré posledne popustili len o procento, potom len o pol procento, napokon o štvrtinu, a bojovalo sa už len o polovičku, o štvrtinu zlatky.

Sonderhain ich natoľko chcel stlačiť, aby ich napokon museli vytrieť z burzového soznamu. Majitelia už len to chceli prekaziť.

Toho dňa, keď úvaha pána Rauné prebehla všetkými viedenskými novinami, v ktorej bol chemický rozbor o tom, aké súčiastky sa vmiešaly do studničnej vody bondavárskeho kaštieľa od čias podzemného požiaru, čo vzbudilo veľkú senzáciu, princ Waldemar si myslel, že zasadí poslednú ranu na hlavu bondavárovcov.

Rozkričal na burze, že koncom mesiaca bondavárske účastiny bude predávať za desať zlatých kus.

Našli sa aj takí, ktorí prijali toto burzové ponúknutie. Zainteresovaní účastinári, ktorí síce vedeli, že budú mať stratu aj pri takejto nízkej cene, však jednako len nechceli dopustiť, aby ich účastiny vonkoncom boly vytisnuté z burzy.

Princ Waldemar dopoludnia uzavrel kúpu asi na päťtisíc účastín.

Tieto účastiny nemal v rukách ani on a nežiadal si ich od neho dostať ani prijímateľ, bola to len hra.

Keď do konca mesiaca účastiny klesnú na šesť zlatých, vtedy mu prijímatelia zaplatia rozdiel dvacaťtisíc zlatých, ak sa zdvihnú o štyri zlatky, tak on im zaplatí práve toľko.

Na poludnie príde ku bariére agent, ktorý dosť hlasne oznamuje, že je tu za ohradou nejaký pán, ktorý chce päťsto bondavárskych kúpiť al pari!

Toto slovo malo taký zlozvučný účinok, ako keď niekto kladivom udre na klaviatúru.

Výsmešný rehot, výkrik obdivu, radostné revanie, kliatba, neverecké reči zvíria sa odrazu okolo bariéry.

„Kto je to? Zošalel? Al pari! Bondavárske účastiny! Kdeže je ten človek?“

Agent na neho ukázal prstom.

Bol to beznáročne oblečený dedinčan. Opieral sa o stĺp, a ztade pozoroval olympický obraz.

„Ah! Veď je to nejaký šašek, ktorý si z nás robí žarty!“ posmieval sa princ Waldemar. Choďte k nemu, riekol agentovi, a opýtajte sa ho ako sa volá. Chceme poznať meno toho človeka, s ktorým máme uzavierať obchody.

Agent šiel k nemu, vymenil s ním pár slov a vrátil sa.

„Ten pán odkazuje, že jeho meno je ,stotisíc zlatých‘. Tu rozprávajú peniaze.“

A vtom ukázal desať kusov bankových poukážok, vystavených na desaťtisíc zlatých.

„Kto mi dá päťsto kusov bondavárskych účastín?“

Toto zapríčinilo na burze dokonalú revolúciu.

Len nedávno tak tichá spoločnosť, v ktorej sa ozývaly len jednotlivé hlasy, odrazu sa rozvírila. Veriaci i neveriaci sa hrnuli k cudzincovi; obklopili ho, obliehali ho tisícimi otázkami, ponad hlavy podávali mu svoje bloky. Neznámy cudzinec tento huriavok prijímal s úplným chladom a všetkých záujemcov odkazoval na svojho agenta, aby s ním vyjednávali.

Napokon princ Waldemar sa pretisol zástupom ku neznámemu.

S veľkopanskou bezočivosťou stiahol si strechu svojho klobúka na oči a vsunúc si ruky do vestových vreciek, opýtal sa ho:

„Pane! Svojím zjavom zapríčinili ste tu celú revolúciu. Smiem sa dozvedieť vaše meno?“

„Moje meno je Ivan Berend!“ riekol cudzinec, opierajúc sa stále plecom o stĺp.

„Ah!“ riekol Waldemar, snímuc odrazu klobúk a ohnúc sa v drieku s výsmešnou poklonou. „Mám česť poznať vás z chýru. Vy ste ten strelec, ktorý pištoľou odstreľuje ľuďom z úst cigary? Tak potom ja som nikto; ale ináč by som bol princ Waldemar Sonderhain. Ale tak ako vy, preca len neviem strielať. Preto rozprávajme sa múdro. Vy kupujete bondavárske účastiny al pari? Stali ste sa dedičom východoindického náboba, pod tou podmienkou že za dedictvo kúpite bondavárske účastiny al pari?“

„Nie! Kupujem ich preto, lebo majú tú hodnotu.“

„Ale veď bondavárska šachta horí.“

„Viem, veď moja je vedľa nej.“

„Tak s tým dvojnásobne pohoríte.“

„Nie, lebo ju za dva týždne zahasím.“

Pri týchto slovách huriavok sa vystupňoval do nemožnosti; zainteresovaní účastinári Ivana temer zadusili.

„Tu je človek, ktorý zahasí v šachte podzemný požiar! Závod bude znova v poriadku! Bondavár je zase al pari!“

Contremine odrazu sa srútila so svojej výšky, zúriaci účastinári vzali Ivana na plecia a tak ho nosili po burze. Zvolali ešte toho istého večera veľkú schôdzu, na ktorej Ivan v preplnenej miestnosti prednášal obecenstvu o tom, že má neomylný plán, podľa ktorého podzemný požiar bondavárskej šachty možno za dva týždne bezpečne zahasiť; súčasne pozval každého, aby si prišiel zajtra ráno pozreť v slobodnom pokus s jeho novým vynálezom, ktorým možno udusiť oheň, a presvedčiť sa o tom, že čo sľubuje, nie je len márnym povzbudzovaním.

Druhého dňa pred veľkým zástupom urobil svoj pokus, ktorý sa prekvapujúce podaril; z uhlia, rašeliny pozostávajúca vatra, ktorú poliali petrolejom a zapálili zo všetkých strán, práve keď najväčšmi planula, za päť minút bola celkom udusená pomocou jedinej ručnej striekačky.

Rozradostené obecenstvo v triumfe zanieslo Ivana nazpäť do mesta a účastinári, keď pokračovali v zasadnutí, uzavreli, že ak podzemný požiar udusí, a šachtu zase urobí upotrebiteľnou, vyplatia mu šesťstotisíczlatovú odmenu.

Ale nechybeli ani protirečenia. Tam bol princ Waldemar, ktorý patril k tým, čo mali najviacej účastín, a najviacej námietok. Títo chceli Ivana silou-mocou vykoľajiť z jeho vedeckého presvedčenia.

„Pripúšťam,“ riekol Ivanovi, že s okovom tekutiny uhasíte šesť kubických siah žeravého uhlia. Ale predstavte si, že v bondavárskej bani, od miesta, kde vypukol požiar, až po zámok, musí horeť najmenej šesdesiattisíc kubických siah uhlia, na to by ste museli vyliať desaťtisíc okovov tekutiny, odrazu zrovna na to miesto, kde zúri požiar. Akým prístrojom mienite previesť tento výkon?“

„Nezabudol som v svojom pláne previesť tento výkon!“ odpovedal Ivan.

„A potom, predpokladajúc, že by sa vám podarilo množstvom tekutiny odrazu zaplaviť horiacu šachtu, pri tom by sa vyvinulo odrazu toľko plynu, že by celá vaša šachta, jak hore, tak dolu vyletela do povetria.“

„Na všetky tieto veci som myslel vopred.“

„A napokon, ak máte nejaký pochop o strojoch a o mechanike, musíte preca nahliadnuť, že z jedného miliona nemôžete si zaopatriť všetky tie prístroje, ktoré bezpodmienečne potrebujete hoci len k pokusom.“

„Mám hotový rozpočet.“

Účastinári revali z plného hrdla, že prevezmú na seba všetky útraty, hoci by robily aj jeden milion a hneď dali Ivanovi plnú moc, robiť v bondavárskom podniku všetko, čo len uzná za dobré, nech to stojí koľkovek peňazí.

Princ Sonderhain nahliadol, že tento obrat, ktorý zapríčinil Ivan, predbežne nijakým protimanévrom nemôže prekaziť.

Keď shromaždenie účastinárov uhodnoverňovalo zápisnicu, zatiahol Ivana stranou a riekol mu:

„Pán Berend! Či sa vám podarí a či nepodarí vaše podujatie (hoci si ja myslím, že sa vám nepodarí), jednako ste mi už z vrecka vytrhli jeden milion. Netto jeden milion. Okrem toho zo svojhp stotisíc, nerátajúc do toho výdavky pokusu, ktorý chcete riskovať. Ale všetko jedno. Týmto manévrom ste na burze na dva týždne fixovali al pari. Nebude síce nik ani kupovať, ani predávať, lebo obidve strany budú zdržanlivé, ale to už bude raz na tabuľku naznačené, takže ja povinný som diferencie stávok, ktoré som uzavrel, podľa týchto značení vyrovnať. To znamená pre mňa jeden milión. Ale to nič nerobí. Veď som ja už aj inokedy videl zahynúť jeden milión. A jednako sa zase vrátil. Burzová borba vyžaduje pokojnú myseľ. Ale keby ste tak náhodou dvoma týždňami predtým zistili, že to, čo ste sa zaviazali urobiť, je nemožné a to by ste aj oznámili širokej verejnosti, tak by som ja potom ten okrúhly milion složil do vašich rúk.“

Ivan odpovedal s pravou obchodnou pokojnosťou:

„Pán Sonderhain! Viem veľmi dobre, že burza má tú zvláštnu licenciu, že si tu ľudia môžu povedať surovosti bez akýchkoľvek následkov. Veci, ktoré sa tu hovoria, odporúčajú, predpokladajú, nespadajú vôbec pod merítko bežných spoločenských pravidiel. Tu sa možno hocikoho opýtať: ,Za čo predáš svoju česť?‘ a keď odpovie: ,Nie je na predaj!‘ tak mu rieknu: ,Keď ju nedáš, nedáš ju.‘ Tu možno hocikoho osloviť výzvou: ,Poďme niekoho vyrabovať!‘ a patričný vyzvaný sa nenahnevá, keď mu návrh nie je vhod, najviacej ak toľko povie: ,Nemám na to čas!‘ Tu, ak niekomu nabrýzgajú, niekoho opľujú, keď mu klobúk vrazia na hlavu, to nie je hanba; človek sa odvráti, akoby nebol nič počul, utre si tvár, povyrovnáva si klobúk, zase si ho postaví na hlavu a za hodinu so svojím odporcom vedie sa pod pazuchu. Nik nepovie, že sa vadili; vyskytla sa medzi nimi len malá ,diferencia‘, a táto ich priviedla do veľmi ,animovanej‘ nálady. A preto, na to, čo teraz ,pán‘ Sonderhain, burzový vladár, povedal obchodníkovi kamenným uhlím z doliny Bonda, kramár kamenným uhlím z doliny Bonda všetko-všade len toľko odpovie, že vec nemôže brať vážne. Ale nech sa ,princ‘ Sonderhain vystríha za prahom burzy opakovať tento návrh pred Ivanom Berendom!“

Princ Waldemar sa smial.

„To aj tak viem. Veľaráz som mal príležitosť počuť vaše meno, a keď k vám prechovávam srdečné city, to viete, že nerobím darmo. Raz ste mi boli silným zástancom u peknej dámy. Príčina, prečo ste to robili, nie je mi známa, ale viem, že ste to urobili. Vie to celý svet. Vy ste sa zriekli aj vlastných nárokov, na ktoré ste pri tej báječne krásnej dáme mohli byť oprávnený. Ale všetko bolo márne. Napokon sa jednako len stala ženou podlého človeka. Všetko jedno! Na túto vašu nevysvetliteľnú intervenciu, ktorá ak nemala pôvod v obchodnej vypočítavosti, tak mohla prísť len z írečitého puritanizmu, nikdy nezabudnem. Keby vtedy tá pekná dáma bola vás poslúchla, teraz by z bondavárskej studne nečerpali horúcu vodu, ktorá sa hodí pre sírový kúpeľ, lebo by sa podnik nebol uskutočnil. Preto, akokoľvek sa budeme ináč rozprávať za prahom burzy, svoj návrh si jednako len poznačím do zápisníka. Keď sa vám podarí uhasiť horiacu šachtu, dostanete šesťstotisíc zlatých, ak sa vám to nepodarí, dostanete milion.“

Účastinári zbadali, že sa Waldemar veľmi dlho rozpráva s Ivanom, preto sa ponáhľali medzi nich vsunúť hlavy. „Nijaké techtle-mechtle, pane princ! Nášmu človekovi dajte pokoj!“

Obávali sa, že ho prehovorí.

„Nežiarlite!“ zvolal princ. „Rozprávame sa o peknej dáme, ktorej sme obidvaja dvorili. Na môj dušu!“

Ale preto účastinári sa nedali ochmeliť.

Vyvolili si zpomedzi seba trojčlenový výbor, ktorý mal odteraz Ivana sprevádzať s kroka na krok, nemal ho nikdy opustiť, mal s ním obedovať, na jeho prahu spať, stáť na stráži pod jeho oblokom, aby sa nepriateľ k nemu nemohol dostať. A všetko to robili pod titulom, že mu chcú pomáhať pri poukazovaní potrebných peňazí.

Ivan sa hneď vrátil so svojimi tromi sprievodcami do doliny Bonda, vezúc so sebou ku prácam potrebné stroje a robotníctvo.

Poverili troch sprievodcov, aby každý deň posielali zprávy o napredovaní prác.

Medzi tromi sprievodcami bol aj pán Spitzhase.

Bol tam veľmi potrebný, lebo sa dokázal byť najpozornejším, najspoľahlivejším a najbezočivejším privržencom účastinárskej spoločnosti.

(Posledný epitheton sme nepriklincovali, ako opovržlivé pomenovanie. V peňažných veciach je stydlivosť a haneblivosť ohromnou chybou, a opak týchto neoceniteľnou vlastnosťou. Tedy: povedali sme to ako pochvalu.)

Ivan ho niekoľko ráz vyhodí dvermi, a on sa vždy bude vracať oblokom.