ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Začala sa plniť kliatba Petra Saffrána: „Nech sa nezelená tráva na tom poli!“

Na tom poli je ešte tráva veľmi zelená, ale nemožno vedieť, čo sa tam dolu robí v útrobách zeme.

Riaditeľstvo účastinárskej šachty vymyslelo si takú obranu proti podzemnému požiaru, že dalo upchať všetky vchody, všetky otvory šiacht a štôlní; takto sa nedostane k ohňu vonkajšie čerstvé povetrie, a oheň bude musieť zhasnúť sám od seba.

Ale z toho potom vznikla nehoda, že sa zásoby uhlia minuly a nemali čím vykurovať železiarske pece.

Skúsili kúriť drevom, veď mali dosť lesov; ale s tým zase nevedeli narábať zamestnanci, takže pokazili ohromné množstvo železa.

Miesto železničných koľajníc povaľovalo sa okolo železiarní množstvo „medveďov“.

Lebo aj do železiarní prijali zo zahraničných fabrík len prefíkané, naničhodné, neupotrebiteľné a skorhelčené robotníctvo, čím chceli do očí sveta a účastinárov nasypať prachu, že na úder čarovného prúta vyrástla im vo veľkom pracujúca fabrika.

To je pravda, že čarovný úder odznel, ale viacej by bol stál zdravý úder kladivom.

O tom nebolo možno ani snívať, že by podľa smluvy na čas boli vedeli dodať podnikateľovi, ktorý staval železnicu, primerané množstvo koľajníc. Zábezpeka bola ohrožená. Na druhej strane bola vo veľkom nebezpečenstve aj zábezpeka staviteľov železnice, ak by neboli mohli železnicu v určenom čase odovzdať verejnej premávke.

Takto potom k sebe pripútané dva podniky: účastinárska spoločnosť uhoľných baní a podnik na postavenie železničnej dráhy, po nebezpečnom svahu sa kotúľaly nadol, raz bol jeden, raz zasa druhý dolu, ale v skutečnosti obidva podniky sa rútily ustavične nadol.

Napokon jedno riaditeľstvo robilo nátlak na druhé, že uhlie treba kúpiť za každú cenu tam, kde ho možno dostať. Tu je šachta Ivana Berenda v doline Bonda, tam musí byť dosť uhlia, lebo už rok nemalo odbytu, treba ho tam kúpiť.

Pán Rauné sa tedy odhodlal, že napíše Ivanovi a bude od neho pýtať uhlie! Pekné hospodárstvo! „Uhlie kupovať u kováča!“

Ale všetky Ivanovi písané listy stihnul ten podivný osud, že boly odoslané zpäť neotvorené.

Keď potom ešte väčšmi naliehali na pána Rauné, napokon sa odhodlal, že sám osobne pôjde k Ivanovi vyjednať uhlie.

Lenže táto návšteva bola veľmi krátka. Pán Rauné nebol v Ivanovej izbe ani dve minúty a potom sa mu prihodilo, že skôr vyšiel on a len potom jeho klobúk a za obidvoma znely Ivanove slová: „S denunciantom sa ja nikdy viacej nerozprávam!“

Či Ivan svoje lúčenie odôvodnil i skutkom, to nevieme. Toľko je isté, že pán Rauné nezažaloval Ivana, ani neposlal k nemu sekundantov, ale miesto toho napísal dlhý list direktóriu, v ktorom Ivana opísal ako ziskuchtivého špinavca. Chce teraz využiť nešťastie účastinárskej štôlne a nechce predať uhlie za nijakú cenu, miesto toho sám vyrába ustavične železničné koľajnice, počítajúc s tým, že spoločnosť bude prinútená kúpiť ich od neho za každú cenu. Takto sa, vraj, osvedčil pred ním.

Nepochopiteľné je, že za tie dve minúty, do ktorých treba zahrnúť príchod i odchod (druhý pravda bol veľmi krátky), bolo možno získať také obšírne informácie. Týmto však pán Rauné docielil len to, že sa riaditeľstvo železnice obrátilo priamo na Ivana, a predostrelo mu návrh na zakúpenie koľajnicovej zásoby, ponúkajúc mu cenu, ktorá dobre prevyšovala výrobnú hodnotu koľajníc. A keby bol Ivan povedal, že žiada o pädesiat procentov viacej, aj tie by mu boli dali.

Všetkým horela zem pod nohami.

Mal tedy v hojnej miere zaokrytú ziskovú dividendu pre svojich robotníkov, ktorí mu ostali vernými.

Aj odštiepenci sa prinavrátili, lebo nemali práce.

Ale na berendovskej šachte si už teraz medzi nimi vyberali.

Výbor „verných“ rozhodoval hlasovaním, či možno znova prijať odpadlíka, alebo, či možno do závodu prijať nového člena.

„Nie,“ odsúdilo nešťastníka k vyhnanstvu, a ani Ivan nemal právo ho omilostiť. A prijatý musel jeden rok slúžiť v šachte za riadnu mzdu, a potom ani nie výbor, ale „suffrage universelle“ (všeobecné hlasovanie) rozhodlo, či si nový člen zaslúži, aby bol prijatý do radu stálych osadníkov, a tak mal podiel aj na dividende.

Práca krásne napredovala. Každý robotník pokladal sa za spolumajiteľa bane. Menej bolo škôd a robota bola výdatnejšia. Netratil sa čas, nehynula sila. Panoval poriadok bez prísneho velenia.

Ale či nebola ohrožená budúcnosť šachty požiarom, ktorý zúril v súsednej bani?

Áno.

Z polohy uhoľného ložiska bolo možno usudzovať, že požiar sa šíri smerom ku doline Bonda. Potrebuje síce roky, kým sa ta prežerie, ale napokon čaká aj ju ten neodvratný osud, že raz zotlie spolu s tou druhou.

Koľké poklady musely zhynúť pod zemou!

A veru ich v bondavárskej osudnej pohrome hodne zhynulo aj nad zemou.

Zpočiatku si správna rada účastinárskej spoločnosti vymyslela plán, podľa ktorého s jestvujúcim kapitálom odkúpi klesajúce účastiny a z toho bude mať dvojitý zisk; v prvom rade pod pari dostane nazpäť účastiny, ktoré vydala v al pari; a potom: zastaví ich ďalšie klesanie.

Ale s tým len toľko docielila, že svoj rezervný kapitál pomaly nechala odtiecť z pokladnice a napokon nestačilo jej už ani na najpotrebnejšie výdavky. A klesanie účastín jednako len nemohla prekaziť. Sotva sa stačili nešťastníci vynoriť na čerstvý vzduch, nadýchať sa ho trochu, už sa zase zjavila contremine a stlačila im hlavu pod vodu.

Princ Waldemar tiež vedel k čomu sú noviny.

Všetky mysliteľné varianty bondavárskeho podzemného uhoľného požiaru boly ustavične nevyčerpateľným predmetom rozličných besedníc a novostí.

Opisovali, ako sa puká zem a ako unikajú trhlinami zle zapáchajúce plyny. Tieto výpary majú divotvorný vliv na rastliny, červené kvety sa od nich menia na belasé.

Tráva na veľkých plochách vysychá aj s koreňom, a listie hôr opadáva už skoro z jara.

Zadivený oráč vidí, že pekná, hlinastá zem, ktorú prerýva pluhom, je červená!

Na dne hlinených jám začínajú sa ukazovať jaspisové pohoreniny, ako to býva na nemilosrdne prepálených tehlách.

Slienové a bridlicové vrstvy sa prepadajú pod pažiťou.

V studni povestného bondavárskeho kaštieľa voda sa najprv zohreje a má sírovú chuť, potom sa pomaly stratí, vyparí, napokon celkom vyschne. Neskôr vystupujú z nej horúce pary. Konečne sa na jej kamene nalepia sublimáty, ktoré sa pousádzajú v podobe nových, neznámych, krišťáľových útvarov.

Vo výkladných skriniach starožitníkov a prírodopisných obchodníkov vyložené sú na jaspis spálené hlinené hrudy, vyvreté kusy zemitého šľaku a mnohoraké krišťáľové útvary, ktoré svedčia o vnútornom požiare bondavárskeho pohoria, a učenci, geologovia dokazujú, že sú to vskutku produkty vnútorného ohňa v útrobách vrchu.

Účastinári sa darmo ohrádzajú, že to všetko nie je pravda. Že v Bondaváre je zelená i tráva i hora, že spáleniny pochádzajú z duttweilerského vrchu, ktorý horí už stodvacať rokov a z planických uhoľných dolov, ktoré už vyhorely; krišťále však sú výtvarmi epterodejského a bilinského podzemného požiaru; všetko toto úsilie je už marné.

Naľakaný človek vždy je náchylný uveriť horšiu vec.

Fakt je, že v Bondaváre zúri podzemný požiar.

A keď nie za desať, tak za dvacať rokov iste sa prepadne, úplne prehorí a svarí sa celý uhoľný revír, ako to o ňom už teraz píšu.

A princ Waldemar mal vždy na porúdzi nejakú novú poplašnú zvesť.

Účastiny už stlačil na tricať, na dvacať a chce ich ešte väčšmi stlačiť. Až na nulu.

Práve v tom čase sa vyskytnul prípad, že účastiny veľkej peňažnej spoločnosti stlačili až pod nulu. Majitelia jedno percento núkali tomu, kto si aspoň jednu dá prepísať na svoje meno.

Bola to pekná hra! Tisíc a tisíc ľudí sa muselo chopiť žobráckej palice.

To množstvo chudobných, drobných ľudí, ktoré pred rokom utekalo za usporené zlatovky kúpiť si papiere, veľké zisky sľubujúcej, bondavárskej spoločnosti; drobní úradníci, ktorí do toho vrazili svoje bytné, malí obchodníci, ktorí to málo, čo získali, obetovali na tento cieľ; slúžka, ktorá si myslela, že usporenú mzdu veľmi dobre investuje, vdova, ktorá skromné úroky donášajúce papiere zamenila za bohaté platiace, a pokladník, ktorý k vôli istému zisku odvážil sa na kocku postaviť jemu sverenú sumu, a teraz s peniazmi stratil aj česť; teraz sú všetci radom ožobráčení, pozbavení chleba! Zničení sú aj pevne stojací remeselníci, ktorých tekavé šťastie vylákalo z dielní! Páni, ktorí predtým sa rozvážali na hintovoch, dnes sú degradovaní na obyčajných pešiakov.

Bedákanie na všetkých stranách!

Ale zato i zábavná je táto hra. Tam sú tí, čo sa dostali na povrch.

Na burze je aj teraz krik, s tým rozdielom, že sa teraz kričí „baisse“.

Blíži sa čas, keď princ Waldemar zjaví sa pred okrúhlou ohradou a zakričí:

„Kto chce Bondavár za desať zlatých? Predám!“

A plačú nielen drobní ľudia. Sú aj vysoko postavení páni, ktorým tento úder podrazil nohy.

Tam je knieža Bondaváry a grófky.

Princov zať sa presvedčil, že nemožno uzavierajúci kameň klenby vysotiť bez toho, aby sa celá klenba nezrútila. Kuratela, ktorú uvalil na princa Tibalda, mala za následok schôdzku veriteľov.

A týmto ohromné majetky, ktorých majiteľ bol väčším pánom ako nejeden panujúci princ, dostaly sa pod správu veriteľov.

A potom im už naozaj horela zem pod nohami.

Ak predtým hospodárenie ich úradníctva bolo zlodejským, hospodárenie veriteľov-prenájomcov pôsobilo dojmom naozajstného lúpežníctva. Vyrúbali ich skvelé pralesy, parky, obory pre zver, vykántrili ich stáda, žrebčince, ovčiarne, zorali a pšenicou osiali každú piaď zeme, ktorá len mohla rodiť. Prečo ich pán Boh potom tým skáral, že im požehnal bohatú úrodu, ale nepridal im k nej Žida, ktorý by ju bol kúpil? Bohatá úroda nemala nijakej ceny.

Do kondolencie vtiahli aj bondavárske panstvo.

Pre toto panstvo vzniklo až desať súdnych sporov, v nich každý, kto sa do veci zamiešal, bol žalovanou, ale súčasne aj žalujúcou stránkou; zvlášť proti sebe a všetci proti jednému! V tom boly tak smiešané a advokátskou lsťou skomolené, do jedného spletiva zamotané všetky možné veci, počnúc od testamentu a vitalicia, cez panenské právo a dedičnosť, írečitosť a majorát, prenájomnú smluvu a večné darovanie, služobnosť a banské právo, intabuláciu a štatúty, cez investície a vyvlastnenia, po exekúciu a prioritné právo, že kým sa tým súdy prebrodia, žijúce pokolenie dávno bude na druhom svete.

Toto malo ten bezprostredný následok, že grófke Theudelinde neplatil tiež nik tých zabezpečených štyricaťtisíc zlatých.

A keď sa peniaze minú, ich nedostatok býva obyčajne začiatkom rodinných sporov.

Peňažný zmätok, v ktorom sa octla grófka Theudelinda, najväčšmi pociťovala grófka Angela.

Gróf Salista, keď sa oženil, odrazu začal nesmierne mrhať ako človek, ktorý si myslí, že si vzal dvacaťmilionov zlatých a ťažko ho bolo prinútiť, aby premenil svoju mienku. Z toho sa potom medzi manželmi vyvinuly veľmi ostré výstupy.

Grófka Angela sa tak chovala ako osoba, ktorá sa nie preto vydala, lebo si vážila svojho budúceho manžela, ale preto, lebo chcela vzdorovať.

O tom vedel každý.

Mohol o tom vedieť aj Ivan.

Ale Ivan mal teraz celkom iné starosti.

Veď mu pod nohami horela zem!