ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto sa chce dozvedieť, čo znamená táto veta: „Vznešené od smiešneho delí len jeden krok“, nech hrá na burze. Tam ho tomu naučia.

Dnes si bol taký, ako „malý boh“, zajtra budeš taký, ako „malý psík“.

Dnes menom tvojich podnikov šesdesiat „agent de change“-ov div, že nezachrípne od vykrikovania pri okrúhlej bariére „corbeille“-u; dnes každý burzový panovník zbadá, že si na „parquette“ a skúma tvoju tvár, či si veselý, či nie je v jase tvojej tvári nejaký skrytý tieň? Dnes, keď hodiny bijú jednu a zavznie burzový zvonec, tisne sa za tebou zástup coulissierov, „agent de change“-ovia zďaleka ti ukazujú svoje „carnety“, ktoré sú popísané v tvoj prospech značenými „affaire“-mi. Dnes národ coulise kladie papier jeden druhému na chrbát, tak značí ceruzkou stávky, ktoré položili na tvoje účastiny. Dnes všetky ruky ukazujú prstami „pointage“-u, svedka tvojho spomínania. Dnes je plno ľudí v priechodoch „passage de l’Opera“, ktorí špekulujú na tvoje meno. Dnes zúrivo volajú na tvoje papiere: „Je prends! Je vends!“ uzavierajú na ne smluvy na „fin courant“, na „fin prochain“. „En liquid!“ Ešte aj mimo burzy, z ktorej je vytvorené „krásne pohlavie“, lebo podľa nariadenia zákona: Žena nesmie hrať na burze, takže hrajú za ohradami burzy, tisícový zástup grošabažných, lakomých ženských čihá na povereníka s cornetom, ktorý cez železné zábradlie vyvoláva pre „bourze de femmes“, ako stoja tvoje účastiny? A na druhej strane chodníka veľké dámy, ktoré sa hanbia ísť bližšie, ale sa jednako nehanbia hrať, vyhýbajú sa z okien svojich parádnych kočiarov, dozvedieť sa, čo vyhraly „na tebe“. To je dnes.

A zajtra nie si už nikde.

Tvoje meno si každý vytre zo zápisníka. Na parkete zbadajú, že nie si „tam“, a podľa toho vedia, že nie si na svete.

Mimo burzovej ohrady už aj staré baby vedia o tebe, že už nejestvuješ. Nie si už ani človekom, si ničím. Si prázdnym miestom.

*

Kaulmanovský dom skvel sa na vrcholci svojho triumfu.

Pán Felix a jeho najoddanejší priateľ, opát Samuel, pri popoludňajšej sieste, haliac sa do oblakov voňavej latakie, stavali skvúce oblačné hrady svojich plánov.

„Zajtra nastolia na burze pápežskú pôžičku cirkevných majetkov,“ riekol Felix.

„Zajtra dostanem z Viedne vymenovanie na stolec sedmohradského biskupa,“ riekol opát Samuel.

„Peňažní králi zaujímajú sa o našu pôžičku do milionových výšok.“

„Pápež jej dal svoje požehnanie, a kardinálsky klobúk už sa mi vznáša nad hlavou.“

„Legitimistickí peňažní panovníci si na mňa sťažují, že žena, ktorá nesie moje meno, je na javisku. To môže vraj alternovať svätú pôžičku.“

„Ľahko sa s ňou rozídeš.“

„Nepotrebujem ju viacej. Zajtra jej musím objasniť položenie.“

„Hovoria, že knieža Waldemar prišiel do Paríža.“

„Vravia, že za peknou paňou.“

„Kto vie, či nechce kaziť naše peňažné výpočty.“

„K tomu už nemá schopností. Contremine odvtedy, ako dostala takú citeľnú porážku pri bondavárskej účastinárskej spoločnosti, bude museť dlhý čas mlčať.“

„Tak by bol len k vôli Eveline prišiel do Paríža.“

„Zaľúbil sa do nej celkom šialene. Vravia, že keď Evelina cestuje, všade ide za ňou, a keď sa Evelina ubytuje v niektorom hostinci, Waldemar podplatí služobníctvo, aby si mohol ľahnúť do tej postele, z ktorej ona vstala, i sluhu kúpeľného ústavu, aby sa mohol v tej istej vani, v tej istej vode okúpať, ktorú predtým upotrebila Evelina.“

„Zvláštny blázon! A ona nechce o ňom ani počuť.“

„To je jej škoda.“

„Knieža Tibald to už asi dlho nebude ťahať.“

„Pokúsil som sa sriadiť jeho finančné pomery, ale tak sa mi zdá, že to sotva vydrží dva roky, a bude museť svolať svojich veriteľov.“

„Ak len jeho novopečený zať ešte prv sa nepousiluje dať ho pod kuratelu.“

„Bola už o tom reč, keď sme odchodili z Viedne.“

„Či to nebude mať vliv na bondavárske veci?“

„Ani v najmenšom. Pôžička, ktorá bola poskytnutá na účastiny, je zaintabulovaná práve na bondavárske panstvo, ktoré je čisté. Oh! Bondavársky podnik je založený na diamantovej skale.“

Z poštového úradu doniesli telegramy dvom pánom, Kaulmanovi boly adresované aj opátove listy, ktoré mal dostať od svojho viedenského spravodajcu.

„Lupus in fabula!“ riekol Kaulman, otvoriac prvý telegram, a odovzdajúc ho opátovi Samuelovi.

Opát v ňom čítal toto:

„Princa Tibalda zákonitou cestou postavili pod kuratelu.“

„Chudera Evelina! Tá veru s ním pochodila!“ riekol s cynickým humorom Felix.

Kňaz otvoril svoj telegram a za chvíľku ho prečítal.

„A s týmto zase ,ja‘!“

Telegram podal Felixovi.

Stály v ňom tieto vety:

„Ministri sa všetci poďakovali. Cisár prijal demisiu. Systém sa mení.“

Adieu biskupská infula! Adieu kardinálsky klobúk! Adieu aksamítové kreslo v ríšskej rade!“

Pri otváraní tretieho telegramu dali hlavy dovedna, aby ho mohli naraz prečítať.

V tomto bola táto zvesť:

„Bondavárska šachta vybúšila. Horí celá baňa.“

„A s týmto obidvaja!“ šepnul Felix, vypustiac z ruky telegram.

Tieto tri údery prišly tak rýchlo jeden za druhým, ako keď udre trojzubý hrom! Posledný bol najťažší.

Keď sa o tom dozvie princ Waldemar, všetky ohnivé podkopy contremine odrazu vybúšia.

Niečo by bolo treba veľmi rýchlo urobiť k odstráneniu nebezpečenstva.

Ale čo?

Keby bolo možno získať čas pre vypísanie veľkej cirkevnej pôžičky, potom by taká bondavárska maličkosť vôbec nepadla na váhu.

Ale ako by bolo možno umlčať protivníka?

Rozhodli, že sa kňaz ešte dnes bude rozprávať s Evelinou.

A Kaulman s princom Waldemarom.

… Tie žiariace tvári ako rýchlo sa staly chmúrnymi!

A či už teraz vskutku na hodvábnom vlákne ženského úsmevu visí všetka sláva mužských?