ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už bola docielená odmena za borbu: majetok, sláva, všeobecná úcta.

Vďačný chýr zbožňoval človeka.

A či to nebolo zaslúžené!?

Kto zachránil ohromný poklad, ktorý patrí tisícom, krajine, priemyslu, celému ľudstvu; kto zastavil ničiacu hrôzu, ktorá hrozila celému kraju novými plutonickymi premenami; kto niekoľko tisíc ľuďom vrátil stratený chlieb, ktorý sirotám a vdovám sotrel slzy; či nemá právo cítiť v sebe Boha?

Je v tom niečo! Že atómový obyvateľ tejto, ako makové zrnko drobnej zemegule, utvoril si tú vieru, že celé nebo, všetky slncia, mliečne cesty, hviezdne mlhoviny, všetko sa otáčajú okolo jeho neviditeľnej hviezdy.

Ak súsedné hviezdy majú obyvateľov, a ja verím, že majú, a ak oni majú možnosti a prostriedky zblízka vidieť tú hviezdu, ktorá sa menuje zemou, a ja verím, že ich majú; s obdivom môžu zaznamenať jej premeny.

Od toho času, ako posledná premena s belasého základu mora sotrela zelené ostrovy, a z oceánu vytisla na povrch pestré čiastky sveta, koľko je tu novej tvorby, ktorej tvorcom je — človek.

Belasé močiarové škvrny zmizly s povrchu zeme a na ich mieste vzniklo žlté klasonosné pole.

Vysušil ich človek.

Prostred jagavých púští povstávajú v rovných čiarach zelené body.

To sú artézske studne, ktoré vyvŕtal človek, a z číreho piesku vynútil oázu.

Hadité rieky sa premieňajú na geometrické čiary, ľudská ruka im dala nové korytá.

Dve morá oddeľuje od seba pevnina, dve morá sa odrazu spoja, toto spojenie vybudovala ľudská ruka.

Po mori sa plavia vo všetkých smeroch plachtové kolosy, a to nie sú obludy, vyšlé z božích rúk, ale človekom vystavení plávajúci obri.

Na mieste tmavozelených pralesov vznikne strakatý koberec.

Tam ľudská ruka vyničila divinu, a jej miesto povyšívala žltými, belasými, červenými tabuľami kvitnúcich rastlín.

Dlhé, rovné čiary sa vinú od jedného morského brehu po druhý, a po nich sa šinú hadi hutnej podoby do diaľky rýchlosťou, ktorú možno zbadať na míle.

To sú železnice a parné čiary, ktoré vytvoril ľudský um.

A v noci (ale veď, aký význam má pre súsednú hviezdu noc zeme?) totiž, keď naša zem sa im priblíži a ako polmesiac, svoju neosvietenú čiastku obráti ku hviezdam, skvejú sa na nej rozptýlené jasné body.

Čo sú to? Mestá, ktoré človek, ktorý rád má svetlo a rád vidí jas, osvetlí každú noc.

Či tento svet nie je krajší, ako bol svet mamutov?

Či nemôže hrdo chodiť plemä trpaslíkov nad kosťami obrov?

Ak to vidia súsedné hviezdy, môžu o tom vydať svedectvo.

Ale iste to vidí ten, ktorý to všetko stvoril, ktorý jednou rukou sotrel s povrchu zeme taký krásny svet, v ktorom sa kamenné uhlie zelenelo ako obrovský strom a írečitý slon panoval v ňom ako kráľ, a druhou rukou pokryl ho inou tabuľou a zaľudnatil ho tvormi, ktoré nahé prichodily na svet, ktorým nedal iné okrem rozkazu:

„Doteraz som tvoril ja, a odteraz vy tvorte ďalej.“

A človek pokračuje v diele božom!

To je odmena.

A pri tom ostáva človekom.

To je potecha.

Lebo byť bohom, to je chladná myšlienka.

Milovať a necítiť pri tom teplotu krvi!

Vedeli to už aj bohovia klasických čias a keď to bolo možné, sostúpili s Olympu, cítiť ľudským srdcom.

Aj Boh Starého zákona v Novom zákone tiež vzal na seba ľudskú, cítiacu podobu.

Rozum si nevie predstaviť nijakého boha bez ľudskej tvári, bez ľudských pohnútok. Ešte aj zbožňovatelia slnca, namaľujú slncu ruky-nohy, a tak ho nechajú chodiť po nebi.

Bohovia hľadajú antropomorfózu, nuž a ľudia potom prečo hľadajú apoteozu?

Akú dobrotu v tom nachádzajú, keď povedia niekomu:

„Ty len miluj celý svet, ale nemaj v ňom nikoho, koho by si jedine miloval!“

„Ty len rob dobre tisíc a tisíc ľuďom, len počúvaj, ako ťa zvelebuje celý svet, len sbieraj vavríny, ktorými obsypávajú tvoj triumfálny voz, buď bohatý!“

„Ale nech sa nenajde ani jedna usmievavá tvár, ktorá by si s tebou sadla ku stolu, nepočuj švitorivý detský hlások, ktorý prosí a ďakuje, nemaj ani jeden fialkový kvietok v gombíkovej dierke z tých, ktoré ti darovali jednotlive.“

„Vencov toľko, až sa v nich zadusíš, ale od nikoho nikdy ani jeden kvietok!“

„Nech ti tisícové zástupy vrhajú bozky, ale nech ti ho nedajú nikdy ani jedny pery!“

„Broď sa v dáždi zlata, ktorý na teba padá, ale nech o tebe nik nevie, že zmieraš za almužnou.“

„Za almužnou lásky, ktorú má ten v prachu chodiaci človek, ale ty ju nemáš; v prachu chodiaci človek, ktorý ide po slávnostnej zábave domov peši, nesúc na ramenách svoje ospalé, malé dieťa, keď ty na hintove uháňaš vedľa neho. Pozdravíte sa, lebo ty si veľký človek, a on je malý človek, — a ty — mu závidíš; ale on nezávidí tebe!“

*

Po báječnom úspechu sa sypaly na Ivana zo všetkých strán vyznamenania.

Od vlády dostal večný patent na tekutinu, ktorou možno uhasiť oheň. Od účastinárskej spoločnosti odmenu. Riaditeľské miesto mu nanútili monstrózne deputácie, domáce i zahraničné spoločnosti si ho vyvolili za člena, na tejto i na druhej strane oceánu. Všetky obrázkové časopisy sveta uverejnily jeho podobizeň a životopis. V každej dedine doliny Bonda modlili sa za neho jednoduchí ľudia, a keď prvý vlak letel po kolajniciach oživotvorenej bondavárskej železnice, prvý rušeň niesol meno „Berend“.

Len Boh ho chránil, že nedostal ešte aj nejaké vysoké vyznamenanie.