ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol už naozaj najvyšší čas, aby sa Ivan konečne už zase dostal domov, do svojej uhoľnej bane.

Kým v Pešti pomáhal nadýmať vetrilá, v doline Bondy staly sa veľké veci.

V prvom rade stalo sa to, že v neveľkej diaľke od jeho podniku vznikly ohromné, nové budovy, povstaly s báječnou rýchlosťou, ako sa to stáva pri stavbách, kde sa nik nepýta, koľko čo bude stáť, len to, kedy majú byť hotové, nech to stojí čokoľvek.

Ešte neboly vydané ani účastiny a konzorcium na stavbu podniku spotrebovalo už milion zlatých.

Všade panovala horúčková rýchlosť: tu pracuje tehelňa s parou, inde zase lanová dráha dodáva stavebný materiál k rastúcim múrom; po vykonanej kopáčskej robote stoja tu veľké hlinené kopce; komíny už dymia, strechy už pokrývajú škridlou. Vystavili tu celú ulicu! Celé nové mesto.

Pán Rauné nepíše Ivanovi nič o týchto stavbách.

Pán Rauné ešte aj iné veci zamlčal pred vzdialeným majiteľom štôlne.

To, že sa v štôlni narodil aj tretí ničivý duch, ktorý je horší ako plyny a to je: „strike.“

Jedna čiastka robotníkov chce odísť pracovať do novej štôlne, ktorú nazvali „panskou osadou“. Tam sľubujú o polovicu väčšiu mzdu, akú platí Ivan.

Ba ešte aj pán Rauné sa vzdal postavenia a osvedčil sa, že pre seba uznáva za výhodnejšie riaditeľské miesto, ktoré mu ponúka účastinárska spoločnosť.

Prirodzene on to bol, ktorý si zpomedzi Ivanových robotníkov vybral najschopnejších a privábil ich so sľubom veľkej mzdy k účastinárskej spoločnosti.

Teraz zbadal Ivan, akú nerozumnú vec urobil, keď do svojej štôlne prijal dozorcu, ktorého so sebou priviedol jeho milý priateľ.

Taký je učený človek!

Celý svoj život pátra po tom, aké zvieratá žily v uhlí pred niekoľko stotisíc rokmi, ale to mu nepríde na um, že nebude dobre, keď medzi to svoje pustí svojho konkurenta.

A to by mu bol vedel povedať aj najjednoduchejší árendátor, že keď jeho milý priateľ Felix sa raz vysloví, že chce založiť účastinársku spoločnosť na vykoristenie kamenného uhlia, a to na území súsedného panstva, nechže hneď k nemu pribalí aj pána Rauného s poznámkou: „Priateľu, ty mi tu naďalej nesmieš ani len dýchať!“

Veď do svojich obchodných tajností zasvätil svojho nepriateľa.

Presvedčil sa veru, že ten sa neštítil tie tajnosti čím lepšie využitkovať.

Ivan, vidiac hroziace nebezpečenstvo, svolal robotníkov a povedal im nasledujúce:

„Druhovia! Je tu nový podnik, ktorý vám sľubuje také vysoké mzdy, čo môže robiť len so stratou. Na mojej šachte posiaľ som vykazoval zisk. Ja vám tedy okrem doterajšej mzdy ponúkam, aby sme sa v budúcnosti delili aj na zisku. Čo vyrobíme, to si rozdelíme na polovicu. Koncom roku vám predostriem svoje účty. Preskúma ich komisia, ktorú si sami sostavíte, a každý podľa zaslúženej mzdy a v pomere ku vykonanej práci, dostane dividendu. Keď s týmto budete súhlasiť, budeme pokračovať v práci. Keď však za lepšie uznáte prejsť ku účastinárskej spoločnosti k vôli vyššej mzde, ja sa nezničím v konkurovaní so spoločnosťou, ktorá disponuje s veľkými milionami, ale predám jej svoju šachtu, a môžete mi veriť, keď tie dve šachty budú v jedných rukách, mzdu za prácu potom zase snížia. Tým, ktorí pri mne verne vytrvali, ponúkam túto smluvu na celý život. Kým som ja majiteľom tejto šachty, o jej zisk sa majiteľ vždy bude deliť s robotníkmi.“

Toto mnohí porozumeli a účastinárska spoločnosť ho v tomto nemohla nasledovať. Viacej ako polovica robotníkov uzavrela s Ivanom smluvu, že ostane a neopustí starý podnik. Ale veľká čiastka povzbudená najatými štváčmi presedlala k panskému podniku.

Verní robotníci od odštiepencov museli trpieť všelijaké priekory. Od toho času ani jedna nedeľa neminula bez toho, že by sa robotníci dvoch štôlní nepobili.

Skoro skúsil Ivan, že jeho mocný sok vynašiel už niečo proti jeho ťahu.

Rad radom mu oznamovali jeho bývalí zákazníci, ktorým posielal uhlie, obyčajné železo alebo liatinu, že bondavárska účastinárska štôlňa a vysoká pec tieto produkty im ponúka o pädesiat percentov lacnejšie; v budúcnosti tedy aj od neho len za takúto cenu môžu niečo objednať.

Pri mzde, ktorá je o pädesiat percentov vyššia, snížiť cenu priemyselných produktov o pädesiat procentov, to znamená toľko, ako zadarmo pracovať.

Rauné mal v rukách všetky Ivanove obchodné spojenia; na jeho skaze mohol tedy pracovať, ako sa mu páčilo.

Ivan ani vtedy nestratil smelosť. Odpovedal všetkým obchodníkom, s ktorými bol doteraz v styku, že ani uhlie, ani železo nedá ani o halier lacnejšie, keď mu hneď všetko na krku ostane.

To malo potom ten následok, že vyťažené uhlie a železo sa mu hromadilo v komorách a skladištiach, sotva bolo vidieť voz na bondavárskej čiernej ceste. Štôlňa a vysoká pec pracovaly pre seba.

To sa zdalo byť zlou vyhliadkou pre verných robotníkov. Ich druhovia zo súsednej štôlne sa ich preto dosť nahnevali. Z čoho bude zisk? Môžu sa deliť na železných žrdiach a na uhlí.

Ivan ich uspokojil. Koncom roka všetko sa minie za dobrú cenu. Neslobodno nič skynožiť. Ak to robí súsedná šachta, dobre; on nebude nasledovať jej príklad.

Keď boly hotové obrovské stavby veľkopodniku, riaditeľstvo usporiadalo skvelú slávnosť k jeho vysväteniu.

Najhlavnejší páni účastinári, členovia správnej rady a predsedovia prišli na tú slávnosť až z ďalekej Viedne.

Sieň ohromného skladišťa premenila sa na veľkolepú ozdobenú jedáleň, okná boly ovenčené kvetnatými guirlandami, bočné stoly boly prestreté pre robotníctvo, hlavná tabuľa zase pre hosťov.

Už vopred rozhlásili, že aj sám princ príde na slávnosť. Konzorcium ho vyvolilo za čestného predsedu nového podniku. Kniežatá, ako je známo, sa najlepšie rozumejú do priemyselných podnikov, a najmä knieža Tibald má ohromný talent pre špekulácie a výpočty. On sám upísal účastiny za jeden milion zlatých. Ten milion mu požičal Kaulman, a ten milion zaintabulovali na bondavárske panstvo. Pravda, ten milion nebol nikde.

Pred slávnosťou boly v kostole služby Božie, na ktorých, ako to bolo vopred ohlásené, sám chýrny opát Samuel slúžil svätú omšu. Tak sa to patrí. Veď pred takými vznešenými hosťami nemôže pontifikovať taký zbožný, prostý dedinský plebán, ako je velebný pán Mahók.

Hostia sa pred kostol doviezli na samých sklenených hintovoch z bondavárskeho kaštieľa, kde sa predošlého dňa usalašili. Kniežací batár s címerom ide vopred. Vzadu sú dvaja lokaji v pozlátených rovnošatách, na kozlíku sedí kočiš s bielou parochňou a trojhranným klobúkom. Lokaji sa ponáhľajú otvoriť dvere hintova, s ktorého najprv sostupuje jemný starý pán so striebristými vlasmi, s hladko vyholenou, prívetivou tvárou, s panským pohľadom, a podáva ruku dáme, ktorá je oblečená do nádhery baršúnu a čipiek, pomáhajúc jej pri sostupovaní s najfamiliárnejším výrazom v krotkej tvári.

Keď dáma s hintova sostupuje na zem, zablysnú jej bledofialkové atlasové črievice a skvelé hodvábne punčochy.

„Aké vznešené panstvo to môže byť!“ hovoria si zvedavé zástupy, ktoré sa tmolia pred kostolom a s klobúkom v ruke čakajú na panstvo.

Len jedna postava, ktorá je oblečená do šiat z halenového súkna, keď vidí sostupovať tú nádhernú dámu, skríkne naľakane: „Evila!“

Je to Peter Saffrán.

Dáma začula ten výkrik obdivu a obrátiac tým smerom usmiatu tvár, riekne:

„Nie! — Evelina!“

Potom sa vzniesla chrámovými schodmi so vznešenou gracióznosťou.

Evelinu sem prilákala márnivosť.

Chcela ukázať svoje hodvábne punčochy tým ľuďom, ktorí ju videli bosú, alebo v drevienkach.

Bola to márnivosť sedliackej devy.

Nie spupnosť, len márnivosť. Nechcela opovrhovať svojimi niekdajšími družkami, chcela byť k nim dobrotivá, chcela im darovať peniaze, chcela si ich zaviazať ku vďačnosti a úcte; a najmä tým ľuďom, ktorí boli k nej dobrí, chcela ukázať, že hoci sa aj vyšvihla na tak vysoký stupeň, k nim ešte vždy pociťuje vďaku; chcela ich urobiť šťastnými.

Evelina sa vopred tešila stretnutiu so svojím bývalým ženíchom. Ten sa od toho času už iste dávno potešil; snáď sa už aj oženil. Malý peňažný dar ho iste urobí šťastným.

Aj s tým počítala, že sa stretne s Ivanom. Tomu tiež dokáže, s koľkou vďakou sa na neho rozpomína a že má aj dostatok moci vedieť túto vďaku dokázať skutkami. Jemu síce dary dávať nemôže, ale mu dá na vedomie, aké nebezpečenstvo hrozí jeho malému podniku so strany mocného konzorcia a môže mu ponúknuť svoj v každom ohľade rozhodujúci vliv, ktorý má pri spoločnosti, aby prospech Ivanov bol chránený, keby sa tak chcel vyrovnať s obrovským nepriateľom, ktorý ho má v úmysle zadláviť.

Chce každému urobiť dobre. Aby potom ľudia vraveli: „Ah! Ale jej len Pán Boh pomohol do výšky! Aké má dobré srdce! Ešte aj teraz pozná svojich chudobných priateľov!“

Pritiahla ju veru márnivosť dobročinnosti.

Aj to si pekne vymyslela, ako sa stretne s Ivanom. Autority, statkári z okolia na slávnosť a banket boli zvaní menom kniežaťa. Takéto pozvanie nemožno odmietnuť. Hoci aj opát Samuel, keď pred ním robila narážku, či by nenavštívil Berenda, ako svojho učeného kolegu, a či by ho nedoviedol k slávnostnému obedu, odpovedal, že niet na svete tých pokladov, za ktoré by on zavítal k priateľovi Ivanovi Berendovi s krásnymi slovami: poďme do salónu bondavárskych veľmožov. Dobre vedel, prečo to povedal?!

Ako tak Peter Saffrán hľadel za zjavom, ktorý sa pred ním vznášal, niekto mu od chrbta udrel na plece. Bol to Felix Kaulman.

Petrova tvár, keď zbadal túto postavu, najprv zbledla od strachu a potom od zlosti.

A on s panskou povznesenosťou sa na neho usmieval, ako na niekoho, s ktorým ho spája z minulosti kapitálny žart.

„Dobrý deň, šuhaj! A potom prijdi aj ty na tú hostinu.“

Peter Saffrán si poobzeral celý rad pred ním pochodujúceho panstva a keď všetci zmizli v kostole, išiel za nimi aj on.

Tam pokľakol pred svätým obrazom v najtmavšom kúte kostola a sopäté ruky oprúc o múr a hlavu skryjúc pod ramená, urobil sľub, hrozný, ťažký sľub. Kto ho videl, každý si myslel, že sa kajá z hriechov a že sa modlí. Potom vstal, nevyčkal koniec slávnostných obradov, odišiel z kostola, vrhajúc za seba divoký pohľad, či snáď za ním nevolajú tie sväté obrazy, ukazujúc na neho prstom: „Chyťte ho! Poviažte ho!“

Po bohoslužobných výkonoch panská spoločnosť si išla obzrieť nový podnik. Pri triumfálnej bráne, ktorá bola urobená zo svrčinových halúzok, panstvo privítala robotnícka deputácia. Jej vodca by im bol iste povedal nejakú, na rečnícke zvraty veľmi bohatú reč, keby sa nebol zmiatol. Ale skupina, ktorú tvorily dievčatká oblečené do bielych šiat, už mala viacej šťastia, podarilo sa jej bez prekážky vydeklamovať naučený veršík; jedno dievčatko odovzdalo Eveline krásnu kytku kvetov.

Evelina bozkala dievčatko a opýtala sa ho: „Micka, či ma ešte poznáš?“

Nepoznala ju už veru! Ani sa neopovážila pozreť na Evelinu, taká bola krásna.

Budovy podniku, továrne, pece, hámry, šachtu, žeraviacu pec na uhlie, poukazoval hosťom riaditeľ závodov, pán Rauné, po čom vrátili sa ustatí do siene skladišťa, ktorú premenili na jedáleň, kde ich privítaly dve cigánske hudby, prirodzene s „Rákócziho pochodom“.

Na túto slávnosť sa dostavil zvaný i nezvaný: pán, sedliak, kňaz a Cigán.

Ale Evelina medzi prítomnými nenašla Ivana.

Neospravedlnil sa ani len listovne. Zase má na sebe čiernu košeľu, nevie robiť klamné poklony, keď cíti niečo opačné. Hrubý človek.

A môžbyť, že má k tomu príčinu?

Keď vopred pijú na kožu medveďa, nech má aspoň medveď toľko práva, nebyť pri oldomáši.

Ale bol tam Péťa Saffrán.

Dostalo sa mu ešte aj toho vyznamenania, že ho pri stole robotníkov posadili na prvé miesto. Veď bol hosťom medzi nimi. Viacej ich neprišlo zo súsednej šachty.

Hostina trvala do pozdného večera. Páni a robotníci boli veľmi veselí.

Na koniec hostiny Felix dal k sebe zavolať Petra Saffrána.

Predstavil ho princovi.

„To je ten statočný robotník, o ktorom som vravel vašej excelencii.“

Saffrán cítil, ako sa mu krv ženie do tvári a ako mu prúdi ku sluchom.

„Tak, šuhajko, ako nažívaš od toho času, ako sme sa posledný raz videli?“ riekol Felix. „Či sa ešte vždy tak veľmi bojíš doktora? Tak tu máš malý flajster. Vylieč si ním ten strach!“ A hneď vyňal z tobolky novučičko novú stovku a vtisol ju do Petrovej dlane. Nie mne, ale veľkomožnej panej bozkaj ruku.“

Peter Saffrán poslúchol a bozkal Eveline ruku, na ktorej bola bledofialková rukavička.

Hľa, akým poslušným chlapčekom sa stal ten ľudožrút.

„Veľkomožná pani je tvojím veľkým, dobroprajným priateľom,“ pokračoval Felix. „Na jej slovo jeho excelencia, milostivý knieža, ráčil rozkázať, aby ťa k účastinárskemu podniku vzali, ako šachtového dozorcu, s ročným platom tisíc zlatých. Chlapče, čo povieš na to?“

Čože by mal povedať? Urobil to, že ešte aj milostivému princovi bozkal ruku.

„No! A teraz vypi so mnou pohár vína!“ riekol s vysokou blahosklonnosťou pán Kaulman, naplniac čiašu pre Petra Saffrána šumiacim šampaňským:

„Nech žije náš najmilostivejší predseda, jeho excelencia, knieža!“

„A nech žije najkrajšia žena!“ dodal knieža zdvorile a prv, akoby bol mohol Cigán po prípitku spustiť ohlušujúcu sprchu husľových tónov, všetci štyria si štrngli: Peter Saffrán, knieža, bankár a krásna dáma.

Sedliakov očaroval tento výjav. Ako si zdravkajú s pohárom v ruke nekonečne veľkí páni magnáti s robotníkom, ktorý má na sebe šaty z halenového súkna. Tí už naozaj milujú ľud.

A Peter Saffrán zasa nad tým premýšľal, že ktorý zpomedzi dvoch pánov, čo zľava a zprava sedeli vedľa peknej dámy, je jej manželom, a čím jej môže byť ten druhý?

Vyprázdnil pohár, ale nezmúdrel ani od toho.

Slávnosť bola zakončená veľkolepým ohňostrojom. Zlaté iskry vybuchujúcich raket letely kdesi nad Ivanovu šachtu.

Druhého dňa ráno Peter Saffrán zavíta k Ivanovi a hlási mu, že prešiel do služieb súsednej šachty.

Ivan mu roztrpčené vetí: „Aj ty?“

„Tak choď!“

Saffrán bol ešte bledší ako inokedy. Čakal, že mu Ivan bude robiť výčitky, ale keď sa to nestalo, lebo Ivan mu nepovedal už viacej ani slova, vybúšilo z neho to, čo chcel povedať.

„Prečo ste ,vtedy‘ zakričali na toho človeka: ,doktor‘?“

„Preto, lebo je ním. Je doktorom filosofie.“

Saffrán výhražne zdvihol prst.

„Ale jednako to len nepomohlo, že ste vtedy zakríkli: ,doktor!‘.“

S tým sa pobral a bez pozdravenia odišiel.

Ivanove duševné schopnosti prešly ťažkou skúškou.

Opustili ho najlepší ľudia. Mohutné kolosálne kapitále sa valily na jeho domček, aby ho smietly s povrchu zeme; opustili ho všetci bývalí obchodní druhovia a zákazníci. Musel mať silné srdce, vydržať to, a neutiecť z toho malého, začmudeného domku, nenechať na pospas víťazným nepriateľom svoj podnik platiaci nevďakom.

Ale v tejto veľkej porážke jednako mu len ostal jeden úprimný, oddaný, dobrý priateľ, ktorý mu nedovolil zúfať, a to bolo: dva razy dva.

Ten mu povedal, že čo je to, čo vidí.

„Je to spoločnosť priemyselníkov?“ — Nie: spoločnosť burzových rytierov.

„Zaoberajú sa snáď národným hospodárstvom?“ — Nie: ale honbou za šťastím.

„Je to snáď továrenská osada?“ — Nie: babylonská veža.

Dva razy dva je štyri. A na veky štyri.

A keď hneď všetci cisári vydajú svoje patenty a úkazy, aby dva razy dva odteraz bolo päť, keď hneď všetci pápeži vydajú svoje buly, aby ľudia verili, že dva razy dva je päť, a keď všetci kráľovia peňažníctva budú považovať dva razy dva za päť, to jednako len navždy ostane štyri.

Tento veľkolepý podnik chce pracovať proti tejto hroznej pravde. Stavia, zadovažuje, zakladá, angažuje, kupuje, predáva tak, že pri tom mrhá a márni najľahkomyselnejším spôsobom; a to vždy proti zásade: dva razy dva. Nemá pred očami cieľ: pracovať pre zisk budúcnosti, ale pracovať za chvíľkový, prchavý úspech.

„Ja veru prežijem týchto nesmrteľníkov!“

*

Koncom roka ešte jedno prekvapenie čakalo obchodný svet.

Bondavárske účastiny sa začaly ustálovať medzi 35 a 40, hoci sa blížil čas, keď bolo treba složiť druhú splátku.

V takom čase obyčajne klesá každý „mladý papier“.

Pán Čanta práve nad tým rozmýšľal, že by bolo najlepšie práve teraz predať účastiny a striebro zase pekne-rúče dopraviť domov.

Ale vtedy dostal od Spitzhaseho tajnú zvesť, aby vôbec nič nepredával. Práve dnes sostavila správna rada súvahu dvoch predošlých mesiacov, a na najbližšom valnom shromaždení chce prekvapiť účastinárov s tým, že vyplatí 20 percentov zisku, načo hodnota účastín zase bude rýchlo stúpať. Toto tajomstvo nech zužitkuje k svojmu prospechu.

A obchodný svet naozaj stihlo toto prekvapenie. Bondavársky podnik o dva mesiace po svojom otvorení vedel vykázať také skvelé zisky, že okrem tantiém pre členov správnej rady platil šesť zlatých dividendy na každú účastinu, čo je neslýchaný zisk o dva mesiace po zaplatení 35 percentov.

Ivan sa smial z plného hrdla, keď toto čítal.

On vedel najlepšie, s akým ziskom pracuje ten podnik. Nuž ale to je veľmi ľahké umenie sostaviť taký inventár, aby suma, ktorá je v pokladnici, mohla figurovať ako čistý zisk. Množstvo dobromyseľných účastinárov o tom pravda nič nevie!? Členovia správnej rady to veľmi dobre vedia, veď vidia, čo sa robí. A keď to, čo jednotlivci složili pre podnik v účastinách, hneď aj celkom zanikne, im už na tom nezáleží, oni už svoj zisk vykoristili na ostatných účastinách a obecenstvo môže plakať.

Veď na území burzy nie je vyhlásené štatárium.

Tak pán Čanta nepredal účastiny, ale splatil v striebre aj druhú čiastku, tešil sa zisku a požehnával Spitzhasea, ktorý prekazil jeho úmyseľ, keď chcel svoje papiere predať za 35, keď o týždeň vystúpily na 45.

A Ivan sa s pokojnou mysľou díval na pekelné mátoženie:

„Dokedy bude trvať ešte tento žart?“