ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V doline Bonda tedy stavajú železnicu. Princ Waldemar je porazený, s ním spolu celá contremine. Lebo sú ľudia na svete, ktorí hladom umierajú práve, keď je hojná úroda.

V jockey-klube stretol sa princ Waldemar s princom Tibaldom a postavil sa pred neho:

„Ty si sa stal vodcom mojich nepriateľov. Urobil si všetko možné, aby si ma stromfoval.

Ponúkol som ti svoje služby, chcel som sriadiť tvoje finančné pomery, ktoré sú veľmi rozhárané: ty však si tým poveril Kaulmanovský dom, s ktorým som v nepriateľstve.

Požiadal som o ruku tvojej vnučky, ty si mi ju sľúbil; potom si ju pod rozličnými zámienkami odstránil z Viedne a teraz som sa dozvedel, že je v Pešti zasnúbená s nejakým kondotierskym kapitánom, istým Salistom.

Mal som záľubu v peknej neveste, ktorú si ty, len preto, aby sa nestala mojou, zaviedol do svojho paláca a naložil si jej, že smie prijať hocikoho, len mňa nie.

Ty si dal jediný dlhmi nezaťažený, írečitý bondavársky majetok závratníckej kompánii, ktorá mi chce vyliezť na hlavu a sám si sa stal predsedom tejto spoločnosti.

Ty si to vykumštoval, aby so štátnou úrokovou zábezpekou povolili tvojej uhoľnej spoločnosti stavbu železnice, ktorá železnica nedonesie úžitku ani dva procentá.

Ty ani sám nevieš, do akej výšky si sa vydriapal.

Ľutujem ťa, lebo som si ťa vždy ctil.

Ale daj si dobrý pozor, lebo keď raz budem môcť kopnúť do tej ľudskej pyramídy na vrcholci ktorej stojíš, tvoj pád bude potom najväčší!…“

Po týchto slovách odišiel.

Princ Tibald z mnohých nepríjemných viet len toľko pochopil, že si Angela za manžela vyvolila grófa Salistu.

A jemu to ani nenapísala. Musel sa o tom dozvedieť od cudzieho človeka.

*

V doline Bonda tedy stavajú železnicu. Krásne diamantové oči krásnej ženy už viacej nie sú potrebné. Možno ich už zahodiť.

Raz vyhľadala Evelina svojho muža v súkromnom byte.

Ten sa veľmi tešil tomuto šťastiu.

„Pane! Prišla som sa vás niečo opýtať. Od niekoľko dní badám na princovi Tibaldovi nejakú neobyčajnú trudnomyseľnosť. Neviete, čo ju zapríčiňuje?“

„Viem veľmi dobre! Jeho vnučka, grófka Angela, sa vydala, a jeho zať, gróf Salista, chce ho dať pod sudcovský dozor pre jeho nesmyselnú márnotratnosť.“

„K týmto nesmyselným márnotratnostiam patrím iste aj ja?“

„Evelina, máte naozaj ostrý vtip!“

„Chcem tomu urobiť koniec! Princovi ešte dnes poviem, že odchodím z jeho paloty. Ale za to mu ostanem navždy vďakou zaviazaná, veď bol mojím dobrodincom. Aj vy ste ním boli, pane. Vás som mala spomenúť na prvom mieste. Dali ste ma vyučiť, vzdelať. Vám musím ďakovať za to, že za niečo stojím aj vtedy, keď so seba strhám všetky diamanty; a viem si zarobiť chleba. Stanem sa umelkyňou z povolania. Ale z Viedne chcem odísť. Nemám chuti ostať tuná i naďalej.“

„To bude dobre, Evelina. Vidíte, nakoľko sympatizujú naše duše. Chcel som vám to isté navrhnúť, čo ste mi teraz povedali. Odídite z Viedne a choďte na javisko uplatniť svoj svetový talent. Budem plniť všetky povinnosti, ktorými som vám ako manžel zaviazaný. Odprevadím vás do Paríža. Presťahujem sa ta do svojho domu a etablujem sa tam, aby som vám mohol byť na pomoci. Tam budete mať úspech. A ostaneme navždy dobrými priateľmi.“

Evelina, hoci aj veľmi dobre poznala povahu tohoto človeka, jednako bola dosť slabá rozcítiť sa a veriť, že bola proti nemu preca len nespravedlivá.

To je priveľká obeť, ktorú jej prináša, keď k vôli nej prekladá svoj obchod do Paríža.

Keby bola vedela, že to práve len preto robí, aby jej raz mohol povedať:

„Madame! Počnúc od zajtra ste zase slečnou! Tak to nakladajú francúzske zákony, ktoré poznajú len občianske manželstvo.“

Čierne diamanty vykonaly svoju službu, čierne diamanty môžu ísť zase ta, odkiaľ prišly!

A potom aj k vôli veľkej cirkevnej pôžičke musí presídliť Kaulman do svojho parížskeho domu, lebo pri nej musí zvlášť počítať s francúzskym a belgickým peňažným svetom.

*

V doline Bonda tedy stavajú železnicu. A aj vzdušné hradby opáta Samuela sa dvíhajú do výšky.

Táto železnica je aj pre neho cestou, ktorá vedie do výšky.

Kaulmanovskému domu tento úspech pomohol ku svetovému chýru. Teraz sa už smelo môže pustiť do svetového podnikania. Na peňažnom trhu má už kniežací rang.

Z radu burzových barónov vyšinul sa medzi burzové kniežatá. Keď sa upísanie pôžičky podarí, bude burzovým kráľom.

A meno opáta Samuela začína obklopovať gloriola.

Páni pri vláde vidia, že tento skvelý ľudový rečník v ich rukách môže sa stať silnou zbraňou, ktorá odreže ľud od pánov, a masu bez umných hláv vovedie do vysnenej jednotnej ríše.

Dolu ho ľud obdivuje, ako svojho vysokého dobrodinca, ktorého slová majú mohutný vliv. Dôkazom toho je stavajúca sa bondavárska železnica. Všetkých dvanásť halien si myslí, že ony doniesly v kešeni domov tú železnicu.

Krajinský klerus vidí v ňom vychádzajúce lumen.

V Ríme ho oslavujú pre podpory, ktoré poslal svätej stolici. Keď ho vymenujú za biskupa, on bude prvým uhorským praelatom, ktorý si zasadne vo viedenskej panskej snemovni.

Minister sa bude čudovať, keď zbadá, že jeho plán o sekularizovaní cirkevných majetkov je križovaný plánom svätej pôžičky na tie isté majetky, ktorej cieľom je povznesenie rímskeho štátu.

Ale s hozannou ho príjme aj francúzsky a belgický peňažný svet; s hozannou rímska kúria; a meno svojho záchrancu svätá stolica vryje do zlatej tabule.

A okrem toho aj doma to bude robiť dojem, že ide o záchranu cirkevných majetkov, veď hypotéku vláda nikdy nemôže vziať.

A potom…

Prímas je už starý človek a pápež ešte starší.

Zapadajú všetky kolieska, stroj sa už môže pohnúť.

Keď prvý ovenčený rušeň bude hvízdať na železných koľajniciach v doline Bonda, opát Samuel bude môcť povedať:

„Táto cesta vedie do Ríma!“

*

V doline Bonda tedy stavajú železnicu. Z toho si môže Ivan Berend predpovedať úpadok svojho závodu.

Pomocou krajinskej železnice produkty účastinárskej spoločnosti môžu sa dostať na svetový trh a teraz už konkurovať budú nielen s jeho maličkosťou, ale aj s pruským uhlím a anglickým železom. On už nebude padať na váhu. Obor svojimi míľovými čižmami preputuje svety.

A nakoľko železnica je ohromnou prednosťou účastinárskych baní, práve tak pre jeho podnik je prekážkou.

Lebo železničnú čiaru neviedli dolinou, v ktorej leží jeho šachta, čo by bola bývala tá najprirodzenejšia čiara, ale radšej lámali vrch, vŕtali tunel, len by mu vyhli a cestu urobili pred účastinárskou šachtou, takže Ivan musí naokolo robiť poldňovú cestu, kým sa dostane od svojej šachty ku stanici, lebo účastinárska spoločnosť cez medze bondavárskeho panstva neumožní konkurentovi rovnú cestu po stanicu, takže jeho tovar, kým ho dopraví na stanicu, bude už o päť-šesť percent drahší, ako tovar účastinárskej spoločnosti.

Pre neho je to tedy osudným úderom.

A k tomu blíži sa aj koniec roka. Baníkom by bolo treba vyplatiť sľúbenú dividendu, ale ani uhlie, ani železo nemá odbytu. Súsedná účastinárska spoločnosť svojou lacnotou zachytí každého kupca.

Aj Ivan vie o tom remesle, že ten, kto má odložené peniaze, môže povedať, keď ho stihne aj tá najväčšia strata, že získáva. Odborne sa tomu hovorí: „Klamať vlastné vrecko.“

(Hoci obyčajne to obanuje „vrecko druhého“!)

A on má odložený kapitál, lebo je dobrým gazdom. Usporené peniaze robia niekoľko stotisíc zlatých, a s týmito, keď bude stále tratiť, vydrží konkurovať nejakých desať rokov aj s tým veľkým obrom.

Lenže obri majú obyčajne aj veľmi zručné prsty.

Nesdržia sa ani drobných fígľov.

Keď bol vypísaný súbeh na koľajnice, ktoré maly byť dodané bondavárskej železnici, Ivan si pomyslel: „No, teraz si trochu zažartujem. Podľa výpočtu viem, že účastinárska spoločnosť obecenstvu o šesť percentov lacnejšie dáva železo, ako je jeho výrobná cena. Železničnému podnikateľovi predostriem návrh, v ktorom sa zaviažem dodávať koľajnice o desať percentov lacnejšie, koľko vskutku stoja. Stratím na tom pädesiattisíc zlatých, ale tým súsedovi odoberiem vôľu i naďalej nesmyselne snižovať ceny.

Naivný človek!

Takýto je učený človek, ktorý si ešte myslí, že preto má list pečiatku, aby to, čo je v ňom, ostalo v tajnosti, a ešte aj o tom sníva, že keď otvoria to množstvo zaslaných listov s návrhmi, tomu dožičia hneď podujatie, ktorý predostrel najlacnejšiu ofertu.

Nie je tomu tak!

Na tom sa vopred dohodnú, že kto dostane podujatie.

Keď potom otvoria oferty a vidia, že okrem protežovanej stránky, niekto chce vec spraviť ešte lacnejšie, protežantovi povedia: „Tu je pero a papier, napíš rýchlo druhý list a urob ešte o pol percenta lacnejšie návrh.“

To je všeobecne známa vec. Nevedia o nej len takí ľudia, ako je Ivan, ktorý vždy skúma skameneliny a hviezdy.

Dodávanie koľajníc pre železnicu dostala akciová spoločnosť, súc ešte o štvrť percenta lacnejšia ako bol Ivanov návrh.

Ale Ivana ešte ani teraz neopustila húževnatosť. Dvakrát dva sú ešte vždy štyri. A tí, čo proti tomu hrešia, prv či neskôr, ale jednako len musia raz zahynúť.

Ivan preca len ustavične dal vyrábať v svojej dielni železničné koľajnice, a dal ich ukladať do kôlní. I na tie príde ešte rad!

*

Bondavársku železnicu tedy stavajú.

Pán Čanta predáva svoje domy v X. Celý rad domov je na predaj.

Hovorí, že pôjde do Viedne a bude členom správnej rady. Dostane tam veľký plat za nič.

Za všetky peniaze kúpi si cenné papiere. V dnešnom svete niet takej role, takej bani, takého rožného statku, takého domu, ako je papier. Nepotrebuje ani bíreša, ani hnoja, ani sena, ani ovsa, ani poistenia proti požiaru! A k tomu ešte taký papier, od ktorého netreba štátu platiť daň, ba ešte ak by chudák burzián nemal pri ňom dostatočný zisk, doplní mu ho štát.

Preto je celý rad domov na predaj. Ale jednako ako má šťastie, lebo v X. je tak málo peňazí, že by ani celé mesto dovedna nemohlo zakúpiť jednu ulicu.

*

Železnica v doline Bonda sa tedy stavia. Veľkú prácu robia na celej čiare. Robí nekonečne dlhý, mravenčí kopec, namáha sa, vyváža do večera. Skopávajú zem, trhajú skaly, prevrtávajú vrch, stavajú násypy, zarážajú stĺpy, krešú kamene na niekoľko kilometrovej čiare.

V tmavom vchode bondavárskej šachty stojí mužský, hľadiac nehybne na robotu. Jeho chmúrny, výhražný pohľad je primrznutý na pohyblivom obraze.

Táto postava je Peter Saffrán.

V ruke drží veľký kus uhlia.

A keď s hlučného kraja skĺzne mu zrak na túto skamenelú rastlinu, iskriace oči zdajú sa hovoriť:

„A tejto sláve, tomuto bohatstvu, tejto moci ty si základom, ty si prameňom, ty si živiteľkou? Ty!“

A kus uhlia, ktorý držal v ruke, šmaril o stenu.