ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Evelina robila tak, ako človek, ktorý nechce umreť.

Len preto nechce umreť, lebo lekár povedal, že už nemôže ďalej žiť.

Ten šuhaj jej povedal mnoho pravdy, ale v jednej veci nech preca nemá pravdy; v tom, že čo je to, čo byť „môže“ a čo byť „musí“!

Keď Evelina videla, že sama ostala vo svete, odrazu cítila, že sa jej budí v duši ráznosť, a že vie vzdorovať.

Už mnohým ľuďom poskytlo silu to povedomie: hoci aj nemám nikoho, budem samému sebe všetkým!

Umienila si, že „bude jestvovať“!

Bude umelkyňou!

Jednako len ukáže svetu, že ak chce, vie.

Bude mať odvahu pred lampami. Čerpať bude silu z toho, že sa to druhí opovážia popierať.

Bude tak spievať, akoby samej sebe spievala. Môže si to dovoliť, veď celý svet, ktorý je okolo nej, je pre ňu súhrnom „nikoho“ a „ničoho“.

Prežila mučivú noc; stiesňoval ju ten prepych, ktorý ju obklopoval v dome výčitkou so všetkými tými majstrovskými dielami na stoloch a skriniach. Drahé vázy, čiaše, drahými kameňami vykladané kalichy vravely jej duši: „Čože to stojí, keď som zo zlata, zo striebra a keď nie som päťnásť krajciarovým pohárom! Ale napokon jednako zaspala a ráno sa zobudila v zaocelenej nálade.

Toho dňa opakovali spevohru, v ktorej hrala predvčerom.

Predobedom bola skúška.

Už na skúške ukáže, čo vie! Nebude vidieť ľudí. Bude spievať ako slepý škovránok.

Dala zapriahnuť do hintova. Keď prišla pred divadlo, a mala ísť ku skúške, ekvipážu poslala domov, prikážuc, aby sa o dve hodiny pre ňu vrátili. Skúška potrvá asi tak dlho.

Ale keď vstúpila do vestibulu, režisér jej šiel oproti, a oznámil jej, že jej úlohu dnes bude hrať druhá primadona.

Evelina sa na to rozčulila. Prečo jej to vzali? Prečo jej to nedali vedieť? To bola nepozornosť.

Režisér ľutoval, že jej nemôže dať vysvetlenie. Nech sa opýta impresaria.

Evelina v rozrušenej nálade vyhľadala impresaria. Nebolo ho v úradnej miestnosti.

Ale jeho tajomník s napätou zdvorilosťou odovzdal Eveline list, ktorý jej práve z rozkazu impresaria chcel poslať.

Evelina si odobrala list a keď prišla do predsiene, otvorila ho a prečítala.

Bola to výpoveď. Okamžitá výpoveď. Odôvodňovaná včerajším neúspechom.

Ako sa dostala von z predsiene divadla? Ako sa dostala na ulicu? Ani sama nevedela. Len vtedy prišla k sebe, keď prišla do uličného prúdu ľudí; len vtedy jej prišlo na myseľ, že sa diví sama nad sebou.

Aký divný je človek, ktorý už nežije, a ešte vždy chodí po zemi!

On ešte vidí ľudí, ale oni už nevidia jeho.

Ešte chodí, ešte sa ponáhľa, ale jeho telo a duša chodia už po dvoch rozličných cestách.

Aká divná vec je to, premeniť sa na nič!

Tedy všetko, čo vravelo to nemilosrdné dieťa, bola pravda!

Pozlátka oblakov trvá len do západu slnca.

Tak všetok jas išiel zvonka, a z vnútra nič?

Jej pekná postava bola len hriešnou hračkou v ešte hriešnejších rukách?

Tedy bláznivé šťastie len tak dlho trvá, kým sú na svete nešťastní blázni?

Evelina sa dlho ponevierala ulicami, kým trafila domov. Veď išla peši.

Hanbila sa vstúpiť do koča, alebo sa neopovážila osloviť drožkára, obávajúc sa, že jej vyčíta z očí, že je už ničím a opýta sa jej: Ale kto mi zaplatí za to, že vás odveziem?

Ani trochu by sa nebola divila, keby jej v bráne hotelu boli povedali, že tu nebýva žena takého mena, aké má ona. Tá už dávno umrela, vysťahovala sa.

A preca jej ešte vždy ostáva niečo, čo ju preberie z omráčenia a prinúti ju zadiviť sa.

Keď prechodila izbami svojho bytu, vo svojej najvnútornejšej obliekárni našla mužského, ktorý pohodlne rozvalený sedel na lenoške.

Bol to princ Waldemar.

Je čas, aby sme predstavili tohoto nášho často spomínaného hrdinu.

Gentleman bezvadného strihu, elegantný tournure; pečlive opatrované vlasy a plavá brada, ktorá po čelustiach splývala, v kotletoch, napálené fúzy, do okrúhla roztvorené oči, pootvorené, malé pery. Úsmev vznešený a odporný. Milé, ale urážlivé oči.

Evelina v prekvapení a prestrašená nahnevane zvolala:

„Pane! Čo tu hľadáte?“

„Na vás čakám, pekná dáma!“ riekol princ suverénnym nosovým hlasom, a ani sa nepohnul z miesta, na ktorom, tak sa zdalo, že sa mu pohodlne sedí.

„Kto vám dal dovolenie prísť sem?“ opýtala sa vzrušene Evelina.

„Nepýtal som si ho od nikoho!“

„Tak, zkadiaľ beriete to právo byť tuná?“

„Ztadiaľto ho beriem, madame!“ riekol princ, siahnuc veľmi ťarbavo do kabátového vrecka a vyberúc z neho oznamový lístok, ktorého každý riadok bol podčiarknutý červenou ceruzkou. Podal ho Eveline. Lístok sa jej chvel v rukách, keď ho prečítala. Zadivene sa opýtala:

„Čo je to? Nerozumiem!“

„A preca je to veľmi ľahko pochopiteľná vec!“ riekol princ Waldemar, odhodlajúc sa napokon vstať s lenošky. „Veritelia pána Kaulmana zaexekvovali vaše pohnuteľnosti. Pán Kaulman bol dosť nepozorný alebo roztržitý, imanie svojej ženy zahlásiť za svoje, a teraz vám všetko zexekvovali; vo vašej neprítomnosti veritelia zákonitou brachiálnou mocou dali otvoriť vaše izby a hneď vylepili na bránu oznam, ktorým pozývajú tých, čo chcú kupovať, aby si obzreli veci, ktoré sú na predaj.

Na základe tohoto oznámenia mám šťastie byť tuná a poobzerať sa trochu. Ako ráčite vidieť, tu je na každom kúsku náradia úradná pečať. Prišiel som sem kupovať!“

Evelina sa poobzerala a presvedčila sa, že čo princ vraví, je drsná skutočnosť.

„Ale pane, to je nemožné! Veď Kaulman veľmi dobre vedel, že tu niet ani jedného kúska, ktorý by bol jeho majetkom.“

„Verím vám. Na každý pád váš notár urobil chybu, že vám nezaopatril potrebnú zábezpeku. Takto sa len toľko vie, že toto všetko dal sem dopraviť pán Kaulman. On kúpil, on objednal všetko. A pán Kaulman, žiaľ, teraz už ani pri najlepšej vôli nemôže byť vaším svedkom, lebo ho stihol ten podivný osud, keď na calaiskej železnici zbadal, že mu je v pätách policia, vyskočil z vozňa a to tak nešťastne, že umrel na mieste.

Evelina vyčerpane sklesla na pohovku a podoprela si rukou čelo.

„Ak chcete niekoľko sĺz venovať pamiatke pána Kaulmana, tak sa odvrátim, madame!“ riekol Waldemar s chladnou poklonou.

Evelina nepovedala mu na to nič.

Nech po ňom všetko zahynie.

Ak umrel, dobrú noc. Ak zlodej odpadne pri úteku, dobre sa mu stalo; aspoň ho neobesia.

Žena zbankrotovaného podvodníka, keď jej donesú zvesť o mužovej smrti, nech vzdá Bohu chválu. Urobil jej dobre!

Hruda pochová muža i hanbu…

Na čo iné mohla teraz mysleť?

Ísť pred súd? So smelou tvárou sa postaviť pred sudcov? Predstaviť svedkov, ktorí dosvedčia, že ten a ten šperk, táto drahá garnitúra nebola mužovým majetkom, ale darom šedivého statočného magnáta, ktorý jej toto všetko daroval bez najmenšej sebeckosti, bez najnepatrnejšej hriešnej bočnej myšlienky? Toto dokazovať pred posmešníkmi? Hľadať niekoho, kto jej to uverí? Vystaviť všeobecnému posmechu meno svojho dobrodincu a popri tom aj svoje meno?

Nech radšej zahynie všetko!

„Neplačem, pane!“ riekla Evelina. „Hovorte prosím, čo viete ešte?“

„Všeličo iné viem ešte!“ riekol Waldemar a oprel sa o krb so striebornými mrežkami. „Princ Tibald, váš vysoký ochranca, súc svojimi dietkami postavený pod sudcovský dozor, bol zbavený každého ďalšieho účinlivého vlivu na udalosti tohoto sveta.“

„To už viem!“

„A tak aj tie účastiny v hodnote jedného miliona boly tiež sudcovsky zabrané, hoci boly deponované k vášmu prospechu.“

„Aj to viem.“

„Ale už aj toto substrátum podlieha veľkej alternatíve, lebo bondovárske účastiny pre výbuch a neuhasiteľný oheň štôlní odrazu klesly.“

„O to sa ja nestarám!“

„Nestaráte sa o to? Ale súčasne padol aj ten štátnik vo Viedni, ktorý bol vaším najmocnejším ochrancom.“

„Nestarám sa oň.“

„Ešte nie sme na konci. Kňaz, ktorý bol vaším dobrým priateľom a sníval o biskupskom stolci, vrátil sa do kláštora.“

„Viem to veľmi dávno.“

„Tak sa mi zdá, že sme sa obidvaja všetko odrazu dozvedeli. Tedy aj to viem, pekná pani, že vám dnes váš impresario napísal list, v ktorom zrušuje vašu smluvu.“

„Tu je ten list!“ riekla Evelina, vyberúc z vrecka pokrčený papier a vrhla ho na stôl.

A potom suchým pohľadom pozrela do očí princa Waldemara.

V tejto chvíľke bola utešená.

„Len preto ste sem prišli, pane, aby ste mi toto všetko povedali?“ opýtala sa Evelina. A oči sa jej pri tom skvely nie vodou, ale ohňom.

„Nie ,len‘ preto som prišiel!“ riekol Waldemar, pristúpiac k dáme, ktorá odpočívala na pohovke a milostive sa k nej sklonil. „Všetkému je koniec, z čoho prýštily doteraz vaše zlaté sny. Bondavárska šachta horí. Účastiny úžasne klesajú. Mudrc-štátnik padol. Princ sa dostal pod kuratelu. Manžel ušiel a zabil sa. Viedenskú palotu v Maxmiliánovej ulici zhabali. Parížsky majetok sa dostal na verejnú dražbu. S divadlom uzavretá smluva je zrušená. Všetkých päť dejstiev tohoto dramatu je dokončené. Tlieskajme, ak sa páči, a začnime znova! Vrátim vám stratené ,rentové‘ papiere, zadovážim vám palotu v Maxmiliánovej ulici, zakúpim vaše zhabané náradie, vaše diamanty a kone, vrátim vám divadelnú smluvu, a to pri oveľa priaznivejších podmienkach, ako to bolo posiaľ. Ja vás urobím väčšou paňou, akou ste boli posiaľ. Dám vám o veľa vernejšieho, obetavejšieho, zbožňujúcejšieho otroka, akých ste mali posiaľ. Menuje sa knieža Waldemar Sonderhain.“

A s tým sa hlboko poklonil pred Evelinou.

Evelina s chmúrnym opovržením pozrela na špice topánok tohoto mužského.

Waldemar bol presvedčený, že teraz je on pánom situácie.

A keď dáma dlho mlčala, vyňal hodinky z pravého vrecka vesty (bol to krásny chronometer) a vtlačil ich dáme do ruky.

„Milostpani! Môj čas je drahý. Čakajú ma na burze. Idem zničiť Kaulmanovské podniky. Teraz je práve dvanásť hodín. Dám vám hodinu času na rozmýšľanie. Rozhodnite nad svojím osudom. Zatiaľ tu počkám na vašu odpoveď. Len o krátku odpoveď vás prosím: ,áno‘ alebo ,nie‘?“

Evelina mu dala ešte kratšiu odpoveď.

Chronometer, ktorý jej vtiskol do ruky, tak udrela o zem, že sa rozletel na tristotisíc milionov kusov, ako nejaká naničhodná vec.

To bola jej odpoveď.

Princ Waldernar sa smial, a siahol do ľavého vrecka vesty a vyňal druhé hodinky, a posmešne prižmúriac mihalnice, riekol:

„Bol som dokonale pripravený na takúto odpoveď, pekná pani, preto som so sebou doniesol aj druhý chronometer. Prosím vás, udrite o zem ešte aj tento. Potom vám podám ešte tretí.“

Ale ten druhý chronometer Evelina už nevzala do ruky. Miesto toho prudko vyskočila s pohovky a s vyháňajúcim posunkom skríkla na Waldemara:

„Ak ste kúpili moje náradie, dajte si ho odniesť! Ale byt patrí ešte mne. Zmiznite ihneď!“

Princ Waldemar hrdo vztýčil svoju večne usmievavú tvár.

„Pekná pani! To sa ľahko povie. Ale pomyslite si, čo vás očakává, keď ma odpudíte? Nemáte sa kam podieť.

„Ešte mám jedno útočište!“ zvolala dáma rozhorčene. „K tomu sa môžem utiekať v každom čase!“

„A to je?“

„To je kamenné uhlie!“

Princ Waldemar sklonil hlavu, nepovedal viac ani slova, vzal klobúk a odišiel.

Dáma, ktorá apelovala na kamenné uhlie, nebola odkázaná viacej na ničie priateľstvo.

V sídelnom meste módneho sveta mnoho krásnych žien našlo v ňom svojho posledného protektora!

*

Ešte toho istého večera Evelinin klenotník videl peknú paniu.

Evelina doniesla do jeho obchodu svoje posledné briliantové náušnice, ktoré jej ešte ostaly; všetky jej ostatné šperky zhabal súd.

Tie diamanty predala Evelina klenotníkovi. Utrženú cenu nechala u neho a poverila ho, aby z jej úrokov hrob jej bračeka na Pére la chaise dal do roka dva razy okopať a v deň Všechsvätých vysadiť čerstvými kvetami.

Povedala mu, že ide na ďalekú cestu.

Tak sa zdá, že vskutku odcestovala veľmi ďaleko!

Druhého dňa ráno na brehu Seiny našli balík, a v ňom kašmírový oblek, o ktorom zistili, že je to odev zmiznuvšej speváčky. Poznalo ho jej služobníctvo.

Princ Waldemar sľúbil veľkú odmenu tomu, kto najde mrtvolu peknej ženy.

Ale tak sa zdá, že pekná žena aj tú vedela tak dokonale ukryť, aby ju nikdy nemohli najsť.

Snáď to bola len lesť, že ten balík so šatami pohodila na brehu Seiny a kým ju všetci hľadali na dne rieky, ona vskutku dodržala slovo a utiekla sa ku kamennému uhliu.

Princ Waldemar sa o nej viacej nikdy nič nedozvedel. A ako on, tak aj všetko jeho služobníctvo smútilo za ňou šesť týždňov v čiernych oblekoch.