ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V najkrajšom rozkvete koncertovej sezóny dostali Belényovci úradnú zvesť, že pán Čanta umrel a testamentárne im vrátil ich zhabaný dom.

Keby Arpáda bol čakal hrať v quartete hoci sám Beethoven, Mozart a Haydn, či by hneď nebol zanechal Paríž, aby mohol vidieť znova dvor opusteného domu?

Ešte aj pani Belényička zabudla sa starať o množstvo vstupného, keď počula, že ju „volajú domov!“

„Či stojí ešte smutná vrba pri studni? Nakoľko vzrástol i v zime zelený brečtan na stenách chodby? Či niekto opatruje ovocné stromy v záhrade? Či jestuvujú ešte konvalinky pri múre? Či nevyhynuly ešte pri potoku nezábudky?“

To boly teraz ešte dôležitejšie otázky!

Veru už v Paríži neostali ani deň dlhšie. Jeden sa väčšmi ponáhľal ako druhý.

Druhého dňa už sadali na vlak. Ponáhľali sa, akoby utekali pred veriteľmi.

Ani vo dne, ani v noci neznali nikde odpočinku. Bolo práve po poludní, keď dorazili do mesta X.

Pán senátor, ktorý bol massakurátorom, hral v kasíne preferanc. Oni ho veru vytiahli od kartárskeho stola, a nenechali ho na pokoji do druhého rána; musel ísť s nimi odovzdať im dom. Dobrý pánko bol prinútený platiť a ísť.

Pani Belényička celou cestou premýšľala nad tým, prečo dal pán Čanta spraviť z jej peknej prednej izby obchod? Keby tak bola v dome aspoň jedna slobodná, malá izbička, aby hneď prvú noc mohla nocovať v svojom.

Pán senátor ju tedy veľmi potešil, keď jej dal na vedomie, že v dome nik nebýva. Pán Čanta neprijal obyvateľov do domov, ktoré boly v jeho bezprostrednom súsedstve. Chcel žiť v pokoji a bez súsedov. Nechcel, aby mu niekto nakukoval do dvora. Nepotrebuje, aby mu hľadeli do pivničných okien. Mal na to sluhu, ktorý dával pozor na domy, aby ich zlodeji nepoškodili. Tento býval tam v jednej izbičke.

Pán senátor tedy zaviedol Belényovcov do domu, ktorý im bol vrátený; dal im pootvárať všetky izby.

Všetko náradie tam tak stálo, ako ho zanechali. Ani len prach nebol s neho sotretý, bohvie koľko rokov.

Arpádova prvá myšlienka bola, utekať hneď do záhrady, ale pán senátor ho vrátil.

Ešte im musí niečo odovzdať. Veľkú železnú skriňu, ktorá je opatrená tromi zámkami. A v nej je veľký poklad!

Bondavárske účastiny.

„Nech parom uchytí tie bondavárske účastiny!“ smial sa Arpád, „veď bude hneď leto, nie sú potrebné na kurivo.“

„Veru tie teraz veľmi nízko stoja!“ ubezpečoval ich pán senátor; „teraz ich kurzová hodnota sotva bude väčšia ako desať zlatých kus. Lebo, keby tomu tak nebolo, veru ani pán Čanta by nebol ešte umrel.“

Ale jednako ich len museli prevziať. Darovanému majetku netreba hľadieť na ažio.

Pani Belényička musela sa s dobrým starým pánom senátorom poradiť o rozličných dôležitých veciach; Arpád sa do toho nemiešal, ale nebadane odišiel a ponáhľal sa do záhrady.

Našiel tam všetky ovocné stromy, boly práve v plnom rozkvete; pri ohrade sa červenela v plnom kvete broskyňa, s ktorej kedysi pod pokutou smrti bolo zakázané odtrhnúť odvážlivou rukou čo len jeden kvet, nezábudky tiež tam kvitly na brehu potoka a pri stene celú sborovú pieseň vyzváňaly konvalinkové zvončeky. Len treba by bolo najsť človeka, ktorý ju počuje.

Všetko je tu pospolu, od toho času všetko hodne narástlo.

Stromy dvoch oproti sebe ležiacich záhrad sa celkom k sebe klonia.

Prvou starosťou Arpádovou bolo rozobrať tehlami zastavené pivničné okno. Chcel sa presvedčiť, či je tam ešte drótená retiazka a na retiazke pripevnený mlynček z divého bezu.

Tam bol.

A fujara?

Aj tá tam bola.

A či do seba zapadajú tie zárezy?

Dokonale.

Z mlynčeka nechybelo nič.

Potom si ľahol na pažiť so žltými kvietkami: položil na vodu mlynček z bezu a oprúc si bradu dlaňami, pozeral sa s veľkou spokojnosťou ako sa otáča bezové koliesko, ako klepocú lopatky, ako sa točí piest. Už ho pre túto hračku viacej nevybijú.

Konečne sa môže pobaviť do chuti.

Chýr, sláva? Čo vravia noviny? Ako ľutujú, že odrazu opustil sídelné mesto! Zaľúbené panie? Čo je to všetko proti klepkaniu tohoto mlynčeka?

A čo vraví fujara?

Či sa ešte od tých čias nepokazila? Či neonemela? Či sa nepopukala, nespráchnivela?

Nechybí jej nič. Bola na veľmi dobrom mieste odložená. Bolo to veterné, chladné, suché miesto. Len ju treba trošku vyhrať. Má temer taký hlas ako drozd.

Ani preto ho už nebudú hrešiť!

Čo chybí ešte? Papierové loďky. Ani pre tie už nehundre súsed, a nebude už karhať mamička.

Arpád vytiahne z vrecka veľký papier; to je práve pamiatka jeho parížskeho triumfu: oznámenie posledného koncertu.

Kde je už ten!

Z toho urobí veľkú loď s vetrilom, a aby mala loď aj náklad, obloží ju červenými kvetmi broskyne; už ho preto nebudú biť po prstoch! Pustí ju na vodu a kým bude ticho plávať na hladine, obletovaná vzdušným tancom rusialiek, on si ľahne na zelenú trávu s nezábudkami a na fujare začne vyhrávať pieseň „Leť, lastovička“.

Na zvuky zjaví sa v záhrade oproti stojacieho domu druhé dieťa. Plavovlasé pätnásťročné dievčatko s okrúhlou, červenou, usmievavou tvárou. Oči má fialkové. Bojazlivo urobí pár krokov ako srnka a prekvapene hľadí pred seba. Potom urobí ešte niekoľko krokov a zase zastane. Fujarujúci ju nezbadá. Nemá pre iné smyslu, iba pre svoju fujaru, bezový mlynček a pre loď, ktorá je obsypaná kvietim.

Druhé dieťa prišlo až ku brehu, a jednako ho nezbadal. Tu sa rozosmialo. Ako čarovný zvonček znie smiech veselého dieťaťa.

Arpád sa strhne. Prekvapene sa obzre.

„Ah! Vy ste to, Žofka? Čo som vás nevidel, aká pekná deva vyrástla z vás! Prosím vás, preplavte nazpäť moju loďku.“

Druhé dieťa sa nedalo veľmi povzbudzovať, pribehlo k vode. Šaty si vtisla medzi kolená, aby jej nesiahaly do vody a hrsť bielych kvetov vrhnúc na kopu červených ružičiek, preplavila ju na druhý breh pomocou rakytového stebla.

A potom začali hru znova.

Tak sa im páčila táto zábava!

Pani Belényička s chodby hľadela do záhrady. Nezavolala na nich, nechala ich, až do západu slnca. Začalo byť chladno a niektorý z nich, ten kto bol múdrejší (pravdepodobne dievča), upozornil druhého, že tráva začína vlhnúť rosou, preto dobre by bolo ísť už domov.

Arpád potom pekne-rúče vzal mlynček, schoval fujaru a išiel za matkou.

Pani Belényička ho nekarhala, ale mu ani nepobozkala hlavu ako inokedy.

Poukazovala mu, ako zariadila dom, kým bol dolu v záhrade.

Arpád bol so všetkým veľmi spokojný.

„Teraz už tu budeme vždy bývať.“

Odrazu potom sa rozhovorila aj matka.

„Nuž, veru ja by som nedbala, syn môj, keby si sa oženil, keby si doviedol do domu nejakú dobrú ženu.“

„Ja? Mamička!“ riekol so smiechom zadivený Arpád.

„Nuž, pravda! Už si veľký šuhaj: na veky nemôžme dávať na teba pozor.“

Arpád sa ešte väčšmi smial.

„Nuž preto, že som už taký veľký chlapec, že si mať nevie so mnou viacej rady, mám si zadovážiť druhú ženu, ktorá bude vedieť na mňa dať lepší pozor?“

„Veru, hej! To máš už taký poriadok!“ tvrdila celkom vážne pani Belényička.

Ako by to ani nemohlo byť ináč len tak, že dieťa, kým odrastie, má ho pod dozorom matka, a potom ho odovzdá druhej žene, ktorá sa menuje manželkou, nech ona naň ďalej dozerá. Veď preca dieťa nemožno nechať bez dozoru!

„Nuž, veď aj to vám urobím po vôli, mamička, skôr či neskôr. Teraz už máme svoj dom, ale ešte musím niečo vygajdovať aj pre kuchyňu, aby, keď už raz budem mať niekoho, nemusel som sa potulovať svetom. Lebo vidíš, pri tomto cigánskom živote je jednaká chyba, či už doma nechá človek svoju ženu, keď sa poneviera od Petrohradu po Paríž, a či ju vozí so sebou.“

„No, veď máme aj niečo usporené. Negazdovala som zle s tvojimi zárobkami. A potom tuná sú aj tie účastiny. Nuž, nesmej sa, ty blázonko. Hoci aj jedna stojí len desať zlatých, ale ich je tisíc! Keď ich predáme, dostaneme za ne desaťtisíc zlatých! V malom meste je to kapitál. Na to sa môžeš oženiť.“

„Hej, hej, mama. Ale nie tak treba veci rozumeť. Možno síce za deň predať jednu účastinu, ale keď na druhý deň prídem na to isté miesto, a budem chcieť predať aj druhú, narazia mi na hlavu klobúk a vykopnú ma. A keď sa s tým vytasím, že chcem predať tisíc účastín, sviažu ma a zavrú ma do blázinca. Len si odlož tieto papiere k svojim ostatným pamätným papierom, o ktorých s veriacim srdcom si presvedčená, že ešte príde čas, keď zase budú stáť toľko zlatých, koľká hodnota je na nich vytlačená.“

„No, veru, veď to sa môže aj stať! Čí sa už nestalo veľa veľkých vecí? Či by si bol veril, že svoj dom raz dostaneme nazad? Aj to ľutujem, že som tie ostatné dala spáliť. Kto vie, aké šťastie nás ešte čaká s týmito účastinami. A ak ešte raz budú stáť al pari, a dostaneme za ne dvestotisíc zlatých!“

„Ale ja, mama, v takéto šťastie neverím. Najhoršia poklona, ktorú pán Boh môže urobiť človeku, je to, keď ho nechá vyhrať na klasovej loterii. To je toľko, ako by mu povedal: ,Vidíš, ty, osol, ináč ti nemôžem pomôcť!‘ Ale človek, ktorý má rozum, na loterii nemôže vyhrať. Tomu Šťastena povie: ,Zmizni a nebuď bezočivý! Či nie je dosť, že som ti dala talent? Svoje hlavné výhry si ponechávam pre hlupákov!‘ Neboj sa, mama, vyžijeme aj z môjho umenia. Len počkajme ešte trochu. Veď máme dosť času. A tomu dievčatku dovtedy kúpim porcelánovú bábiku, nech sa s ňou ešte trochu baví. Predbežne budeš na mňa dávať pozor aj naďalej len ty.“

Po tomto však vdova jednako len bozkala svojho syna.

Ale zato večer pri mesiačiku mladý pán Arpád preca si len sadol pod smutnú vrbu, zahrať na fujare tú clivú pieseň. Zavše prestal na chvíľu, a načúval, ako ju s ním za potokom na dvore spieva krotký strieborný hlások.

Lenže, keď tam zbadali, že prestal hrať na fujare, aj tam prestali spievať. Zahanbili sa.

…Byť dieťaťom, to je jednako len pekná vec!

Veruže!