ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podivné stretnutie súhviezdí! Keď si totiž Ivan riekol v duchu: „Dokedy bude trvať ešte tento žart?“, práve vtedy knieža Waldemar sa opýtal triumfom jasajúceho Kaulmana na burze:

„Čo si myslíte, dokedy potrvá ešte tá komédia?“

„Áno, tretia splátka. Potom vás vyhodím do povetria.“

„Aj ja tam budem!“

Contreminea nemohla zistiť, aký plán môže mať ešte Kaulman. Že sa k niečomu chystá, to je isté. O tom vedel len opát Samuel a knieža Tibald.

Tým tretím dejstvom bola bondavárska železnica!

Ťažká úloha! Štátni filozofovia sú s Uhorskom pohnevaní a v svojom hneve nechcú mu povoliť nijakú železnicu. Ani len hradské cesty mu nevyvážajú kamením, nech sa premení na púšť, nech sa stane kusom Ázie!

A či nie je ich hnev dosť oprávnený? Ich zamilovaná štátna myšlienka sa rozbíja na hlavatosti týchto tvrdých hláv.

Každý človek, ktorý v krajine nosí šaty zo súkna, proti nim demonštruje. Celý sbor hodnostárov, celá krajinská stredná trieda a inteligencia radšej složila jednomyseľne svoju hodnosť, aby len nemusela pomáhať pri uskutočňovaní chiméry viedenského štátneho filozofa. Dobre! Miesto nich prijmú druhú skupinu; k prestretému stolu ešte vždy zavíta hosť. Ani to neosožilo. Najatá úradnícka chasa shrabla plat, gratulovala, beneventovala, složila prísahu, napchala si vrecká, ale za štátnu myšlienku neurobila ani zbla.

Medzi tými, ktorí odišli a medzi novoprišlými bol len ten rozdiel, že tamtí aspoň otvorene povedali, že nechcú nič robiť, kdežto títo zasa sa tvárili, že sa vynasnažujú niečo robiť, ale nemôžu nič dokázať; potisli by vec napred, nuž ale neide to.

U triedy, ktorá nosí šaty zo súkna nemožno dostať to, čo hľadajú štátni mudrci.

Inokedy aspoň tvorila protiváhu trieda, čo sa obliekala do hodvábu a baršúnu; parádna mentieka a reverenda, magnát a kňaz. Teraz sa aj tí stránili.

Primas remonstruje, biskupi reprezentujú, grófovia a bývalí hlavní župani sú v Pešti a debachujú, snáď aj konšpirujú.

„Flectere si nequeo superos…“

Obráťme sa ku halene.

Halena, ako vieme, je najpodlejší druh surového súkna, ktorú nosia len najchudobnejšie vrstvy.

Halena sa v tom čase tešila všeobecnej obľúbenosti v cisárskom sídelnom meste.

Nie preto, že by sa módne dámy boly šialene vrhly na halenovú látku, a odteraz si z nej daly šiť svoje sant-en-canot-y, ale preto, že jej nositeľmi v zákonodarnom sbore naplnila sa celá lavica. Poslala ich Halič.

No? A? Máte snáď proti tomu niečo? Či sme ešte demokratmi? Čo?

Oh! Prosím ponížene. Pravda, že sme demokratmi. Nemám proti tomu zhola nič; ba práve to som chcel povedať, že to bola naozaj ženiálna myšlienka, posadiť halenu do zákonodarného sboru. Jej nositelia sú nepochybne veľmi dobrodušní a statoční ľudia. Keď ich biskupskí vodca zíva, zívajú aj oni, ak vstane, vstanú aj oni, ak sa škrabe za uchom, aj oni to robia, čo je svedectvom silnej zásadovosti. Reči, v ktorej sa pojednáva, síce nerozumejú, ale s týmto súvisí tá neoceniteľná výhoda, že nevravia dlhé reči, a hladký priebeh debát neprerušujú výkrikmi. Do zákonodarného sboru si síce nepriniesli nijakých hlbších vedomostí o zákonodarstve, o otázkach ústavy, o reformách a budgetových položkách, ale práve táto ich rajská prostota si zaslúži najväčšej dôvery; veď ich nemôže nik upodozrievať, že preto hlasujú na vládu, lebo chcú získať úrady.

Opätovne prizvukujeme, že ten, kto to vynašiel, zaslúži si plnú úctu preto, že pomohol do lona zákonodarného a ústavodarného sboru uviesť tie halienky.

A veď aj v Uhorsku mnohí nosia haleny. A vyše sto prázdnych stolíc čaká na ne v schottenthórskej zákonodarnej palote.

Len jedno médium chybí. Kňažstvo.

Lebo tí uhorskí kňazi sú takí barbari a nevzdelanci, že aj dnes ešte za dôležitejšie pokladajú ľnúť ku starým tradiciám čias Rákócziovských, ako prijať výdobytky novodobej civilizácie.

Keď ešte aj takí drobnučký človiečik, ako je plebán Mahók, vráti ministrovi intimátum, ktoré mal pred shromaždeným ľuďom vyhlásiť s kazateľne, s poznámkou: že on nie je dedinským hlásnikom. Ak chcú dať niečo vyhlásiť, na to je námestie, kišbír, na to je bubon; nech to oznámia ľudu bubnom; ale v jeho kostole sa obežníky nepredčitujú.

Aj toto tvrdohlavé kňazstvo treba zlomiť!

*

„Čas dozrel k činom!“ riekol Felix Kaulman opátovi Samuelovi.

„Čas dozrel k činom!“ opakoval si v duchu opát Samuel.

Primas bol vo Viedni. Primasa neprijali na audiencii. Primas upadol do nemilosti. Sedmohradský biskup bol zbavený úradných povinností. Proti uhorskému kléru nabrúsili meč. Na odrezanie nitky, na ktorej visí Damoklov meč, už ostria nožnice!

Bondavárska železnica je „gradus ad Parnassum“.

Ak sa to podarí: Kaulmanovský dom bude na jednej úrovni s Pereirovci a Stronssbergovci.

A vtedy bude možno uskutočniť pápežskú pôžičku, ktorej podklad budú tvoriť cirkevné majetky.

Všetko na jeden úder!

Rang vo svete, moc v krajine, vliv v cisárstve, zdar na obchodnom tržišti, triumf v cirkevnom vladárení.

Opát Samuel začal hrať svoju povznesenú úlohu.

Prvým ťahom bolo, aj tú uhorskú halenu uviesť do zákonodarného sboru a odmenou dostať za to tú bondavársku železnicu, biskupský titul a kreslo v pánskej snemovni.

Všetky tri veci mu ležaly na dlani.

Najväčší ľudia boli len šachovými figúrkami, ktorými mohol pohybovať podľa ľubovôle: vedúci vládny človek, burzový kráľ a krásna žena!

*

Jednu sobotu navštívil Ivana pán Rauné. V krátkosti mu rozpovedal, aký cieľ má jeho návšteva. Obyvateľstvo niekoľkých susedných dedín v doline Bondy prechováva túžbu, predostrieť viedenskej vláde a ríšskej rade prosbu, v ktorej sa utiekajú o nápravu zanedbaných komunikačných pomerov celého kraja. Táto vec sa Ivanových záujmov tiež bezprostredne dotýka práve tak, ako ostatnej verejnosti, preto nech dovolí, aby sa aj jeho robotníci mohli zúčastniť zajtrajšieho ľudového shromaždenia.

Ivan rozhodne odoprel dať súhlas.

„Žijeme pod mimoriadnymi zákonmi, ktoré zakazujú politické schôdze. A toto bude mať také prifarbenie. Ja mám vždy pred očami vyšší zákaz.“

Na druhý deň jednako len bolo to ľudové shromaždenie, na ktorom pred shromaždenými povedal povzbudzujúcu reč opát Samuel. Už aj jeho postava bola impozantná, a jeho prednáška bola srozumiteľná a úchvatná.

Predmet sa jasne dotýkal všeobecného záujmu, nebolo možno proti nemu nič namietať. A aby iskra nedôvery nemohla najsť nijaké horľaviny, preto slovo: „Reichsrat!“, ktoré sa tešilo len opaku obľúbenosti, v reči nepredchodilo ani raz.

Rezolúcia bola jednomyseľne prijatá, že ľuďové shromaždenie si má vyvoliť dvanásťčlenovú deputáciu, ktorá pôjde do Viedne, predniesť želania ľudu. To bude naozaj dobre.

Opát Samuel prečítal menoslov tých dvanástich, ktorí mali byť vyvolení, po čom okolostojaci zavolali: „Nech žijú!“

Z láskavosti bondavárskej účastinárskej spoločnosti každý volený člen deputácie dostane celé zaopatrenie na cestu, a okrem toho, novú halenu, klobúk a čižmy.

K dvanástim novým halenám možno nájsť dvanásť podnikateľov, ktorí si ich oblečú.

Nebola to ľahká robota! Lebo halena je nedôverčivá.

Nerada sa kmotrí s pánmi. A o daroch si vonkoncom myslí, že až priveľmi treba zaplatiť ich cenu. Keby to bol čiernokabátnik urobil ten návrh, bol by sa stretol s mnohými námietkami, ale bol to kňaz; vysoký hodnostár. V jeho stopách možno kráčať. Netreba sa obávať, že zavedie deputáciu na nejaké také miesto, kde treba na seba vziať nejaké záväzky a ťarchy a odrazu sa len dozvedieť, že treba zanechať dom, pozemok, prečo? Preto, lebo raz bolo dvanásť ľudí vo Viedni, kde zapredali časné i večné poklady ľudu diablovi a či komu?

Kňaz ich nezavedie na ľad.

Ale zato jednako len na srdce kládli dvanástim novým halenám, aby tam hore všetci svorne odtajili, že vedia písať, a nech sa neopovážia ani len nehtom čiarknuť na nijaké písmo a menovite nech sa vystríhajú prezradiť, kto má koľko zeme a koľko má slobodných synov v dome.

Členom deputácie sa stal prirodzene aj Peter Saffrán. Jeho vo Viedni zvlášť potrebovali.

Na druhý deň sa deputácia hneď vydala na cestu pod vedením pána opáta.

A na tretí deň predvolali Ivana na vojenské veliteľstvo najbližšieho vojenského obvodu.

Vojenský veliteľ oznámil pánu Berendovi, že ho udali. Poburuje, vraj, proti celoústave, ríšsku radu osočuje pred ľudom; ľud, menovite svoje robotníctvo, vyzýva, aby nerobilo prejavy vernosti, očerňuje členov vysokej vlády, a chodí na schôdzky tajných spoločností.

Aby, vraj, v budúcnosti zdržiaval sa robiť podobné veci, lebo ináč, vraj, zavedú proti nemu vyšetrovanie, a to môže mať smutné následky. Predbežne ho prepúšťajú, uspokojac sa s týmto nahnaním strachu.

Ivan vedel veľmi dobre, odkiaľ pochodí toto udanie.

Už by len to bolo treba, aby jediného riaditeľa a rozhodujúcu hlavu jeho podniku na nejaký krátky čas zatvorili do vyšetrujúceho väzenia. Jeho nevinnosť by síce potom vysvitla a bol by prepustený, ale zatiaľ by celý jeho priemyselný podnik úplne vyšiel na mizinu.

Ivan mal to šťastie, že patričný auditor bol ženatý, a jeho žena bývala v tej izbe, ktorá bola úradne označená ako bydlisko osôb, ktoré sú vo vyšetrujúcej väzbe. A keďže nechceli chorej panej odňať tú izbu, preto Ivana poslali radšej domov; čo, myslím, každý uzná za správne pokračovanie.

*

Ah! Ten deň, keď sa tých dvanásť nových bondavárskych halien zjavilo na uliciach metropoly, bol skutočným sviatkom.

Hľa, tu sú. Oni! Neskazení, prostoduchí synovia roľníckeho ľudu. Tu je deputácia, ktorá ide pred ríšsku radu.

Uznanie februárovej ústavy. Prví priekopníci.

Trojnásobné, ohromujúce: „Živio! Sláva im!“

Všetky noviny priniesly pozdravné články. Politické deníky uverejnily o tomto významnom zjave vážne úvodníky.

Štátnici ich prijali na zvláštnej audiencii, ich menom skvelú reč povedal pán opát, zmieniac sa mimochodom aj o závoze, v ktorom sa krajina nachádza, z ktorého ľud praje si vyviaznuť a začína poznávať svojich skutočných dobrodincov, lebo nemá v priazni svodcov, ktorí ho odkazujú len k nečinnosti.

Toto triezve poznanie ľudu prízvukoval opát menovite vtedy, keď sa dostali pred smerodajného pána excelenciáša.

Smerodajný excelenciáš blahosklonne stisol opátovi ruku a ubezpečil ho, že sa onedlho uprázdni biskupstvo v „X“ a všemožne sa vynasnaží, aby sa ta dostal ten najvernejší prelát.

Excelenciáš si aj s členmi deputácie pohovoril srdečne a milo, a keďže si navzájom ani slova nerozumeli, s rozhovorom boli všetci veľmi spokojní.

A keď sa od pána opáta dozvedel, že najvynikajúcejším členom deputácie je Peter Saffrán, tomuto jeho excelencie podala ešte aj ruku, dajúc najavo nádej, že ich na zajtrajšom zasadnutí ríšskej rady uvidí na galerii. Predbežne „len“ na galerii!

Peter sľúbil, že prídu. Len on sám rozumel, čo mu vravia. Vedel nemecky, ba i francúzsky. Prilepilo sa to na neho, keď bol námorníkom.

Ale na to už nedal pán minister odpoveď, čo bude s dovolením pre stavbu bondavárskej železnice. Hoci to je hlavná otázka.

Po vysokých audienciách nasledovaly populárne ovácie. Redaktori troch ilustrovaných novín požiadali deputáciu, aby sa jej členovia dali odfotografovať pre ich noviny v tých nových „malebných“ halenách. Tieto zaujímavé skupiny objavily sa v najkratšom čase vo výkladných skriniach všetkých obchodov s umeleckými predmetmi, sústrediac takto obecenstvo, ktoré ich obdivovalo.

Na druhý deň pri zasadaní ríšskej rady rezervovali im celý prvý rad na galerii, kde milí hostia radom zaujali svoje miesta, opierajúc sa o zábradlie, takže ich klobúky, podobné hubám, visely nadol.

Smerodajný excelenciáš k vôli nim mal pol druhej hodiny trvajúcu reč, a podľa spočítania českých dissenterov, vraj, pädesiaťdva ráz sa pozrel na galeriu, kým dokončil reč, skúmajúc, aký účinok maly jeho slová.

Istý člen deputácie zaspal a vypustil z ruky svoj klobúk. Ten klobúk zase zobudil spáča, ktorý sedel vo vyslaneckých laviciach. Túto udalosť, ako skvelý calembourg, tri dni okrašľovala ríšska tlač, kým sa napokon stala korisťou humoristických novín. Na ich vrub pustili do sveta okrídlené slová, ktoré však nikdy nepovedali.

Ale na zasadnutí jednako len vydržali až do konca. Šťastní ľudia.

Vynáhradou za utrpenie a odmenou za vytrvalú vernosť, vedúce kapacity zákonodarné k vôli nim dávali v hoteli Munsch skvelý banket, kde sa Petrovi Saffránovi dostalo toho vyznamenania, že za vrch stola sedel hneď po boku pána opáta; a na tomto mieste bol predmetom všeobecnej sústredenej pozornosti.

Z oduševnených zdravíc, ktoré na neho povedali páni doktori, páni ríšski a tajní radcovia po nemecky, porozumel Peter Saffrán, že v ňom každý uctieva člena ríšskej rady, ktorého vyšle bondavárske obecenstvo ako svojho zástupcu, nádejného kolegu, presumtívneho zákonodarcu. A z tých šepotov, ktoré za jeho chrbtom odznely kde-tu vo francúzskej reči, sa dozvedel, že prítomní si na neho ukazujú, ako na toho významného šarvanca, ktorý bol ženíchom božskej Eveliny, ktorú mu uniesol Kaulman.

Peter Saffrán sa tváril, akoby nepočul ani to, čo mu oduševneným slovom vravia do očí, ani to, čo si povrávajú za jeho chrbtom s výsmešnými úškľabkami.

Ale v duchu si myslel: „Keby títo páni vedeli, že som raz jedol už aj ľudské mäso!“

Na konci banketu vysokoučení páni doktori sa pobozkali so statnými hosťmi, a zaľúbencov odlúčila od seba len pozdná noc. Na druhý deň všetkým bondavárskym občanom sa statočne krútila hlava od rozličných dobrôt, ktoré predošlý deň požili a na ktoré neboli privyknutí.

Ale ešte mali pred sebou celý rad parád. Museli sa zjaviť v cisárskom kaštieli a pred podnož najvyššieho trónu složiť povinnú daň úcty a holdu. Pred chudobnou halenou otvorily sa aj najvyššie brány.

Druhého dňa museli si pozreť nádhernú vojenskú parádu. Koľko kanónov! Koľká jazda! Aký úžasný les bodákov!

Nasledujúci deň bola nedeľa; navštívili radom všetky kostoly. Aké sú to chrámy! Človek sa v nich ani neopováži povedať tú pospolitú sedliacku modlitbu, ktorú sa doma naučil. Ale veď človek v nich má možnosť počuť aj primerané spevy a organové hlasy! Tu je už naozaj bohatý ten Pán Boh! Ako sa sedliak musí za to hanbiť, že ten jeho tam dolu v dedine je taký chudobný!

Popoludní bola zasa ľudová veselica. Hoj, tam toho len bolo! Zázračné zvieratá, lanoví tanečníci, kúzelníci, závodníci, v povetrí sa vznášajúce balóny. A potom piva, koľko sa len páči. Platí ho pán opát.

A ešte to nemalo konca-kraja. Bolo si treba pozreť všetky významnosti a pamiatky veľkomesta; obrazárne, sbierky vzácnych a zriedkavých predmetov, arzenál, zbrojovku, poklady a drahocennosti, aby mala tá halena poňatie, aká pompa, moc, sláva, bohatstvo, aká vznešenosť a aké vladárstvo je to, ktoré jej ruku tisne, jej chudobe, opustenosti, nevedomosti, bezradnosti a jej pokore.

A tá halena by sa už najradšej bola roztiahla pri svojom vlastnom stole pri miske varených zemiakov.

Posledný večer ich zaviedli do divadla.

Nie do Burg-Theatru, to nie je pre nich, ale do Treumannovho divadla.

Tam dávajú teraz taký kus, ktorý sa im bude páčiť, tam sa budú môcť hodne smiať, jeho výstavnosť ich iste uchváti.

Kus obsahuje samý spev a tanec a samé zvláštnosti. A najväčšou zvláštnosťou je to, že hlavnú úlohu v ňom hrá krásna Evelina: pani Kaulmanová.

Evelinu nebolo možno angažovať hneď pri opere, lebo tam trvalo ešte talianske staggione; ale, keď bude po ňom, ubezpečovali ju, že s ňou uzavrú smluvu, však hneď postavili podmienku, že sa najprv musí cvičiť na podradnejšom javisku, kým ju opustí tréma.

Takto sa, ako hosť, dostala na prkná Treumannovho divadla.

Jej prirodzené pôvaby okúzľovaly obecenstvo a už v tom čase hovorili o nej ako o veličine a zlatá mládež tá sa za ňou zrovna šalela.

Kus, ktorý tam večer dávali na počesť haleny, bol vybraný z Offenbachových menej cudných spevohier, v ktorom dámy javiska pred obecenstvom veľmi nezahaľujú svoje vnady.

Quirites sa kochá a zúri rozkošou.

Ale halena sa nebárs dobre zabávala.

Nejako sa jej nepáčilo to vyhúdanie a vyspevovanie, balet a vzdušne oblečené nymfy, koketné posunky, svodné úsmevy, odvážne skoky, krátke sukienky.

Veď napokon aj dcéra chudobného človeka sa ohrnie pri robote, keď pere na potoku; ale ona vtedy pracuje. Kto ta hľadí? Kto na to myslí?

Nie je to pravým heslom rytierskeho rádu, ale sedliackej pospolitosti: „Honny soit, qui mal y pense.“

Halene sa tak zdalo, že sa ona musí tu hanbiť za predstaviteľov i za obecenstvo.

A ešte keď sa zjavila Evelina!

Bola prestrojená za rusalku, mytologická bohyňa, oblečená do oblakov, pozlátených, slncom ožiarených oblakov; a tie oblaky maly otvory a cez ne presvitalo… nuž, áno: nebo.

Petrovým telom prebehla horúca vlna.

Či celý svet smie pozerať do toho neba?

Keď pracovali v šachte s žiarlivou závisťou hľadel zavše na to, ako vyčnievajú zpod ohrnutých šiat tie pekné lýtka; ale deva vtedy asi o tom nevedela, že na tých lýtkach je niečo, čo priťahuje pohľady. Pre pracujúcich platí: „Honny soit, qui mal y pense!“

Teraz však, pred zrakmi celého zástupu, už vie koketovať, usmievať sa, vábiť!

To Peter nezbadal, že je to len javisko; a že tie rusalky, ktoré tu teraz hrajú, keď odídu z divadla, sú všetko veľmi ctnostné dámy a poslušné dievčatá. Že je to len umenie.

Do haleny zahalený bývalý ženich pociťoval ošklivosť a rozhorčenosť.

Len hrou sa objímať, hrou vyznávať lásku, svádzať, hrou robiť takú hanbu?

A či to snáď nie je hanba, ale sláva?

Áno, tak je, sláva. Z lóží sa jej k nohám valí celá záplava vencov, sotva vie poskakovať v tom dáždi kvetov. To je sláva!

Potlesk hučí dvoranou. To je prejav úcty. Nie takej úcty, akú vzdávajú ľuďom, ani nie takej, akou pozdravujú svätcov, ale nejaký cudzí spôsob zbožňovania. Je to zbožňovanie Modly. A ženskej sa to páči, že je Modlou.

Takto si vec vysvetľoval Peter Saffrán, ale to ho ani o máčny mak nenaladilo priaznivejšie voči Eveline.

Len to ho potešovalo, že z jeho druhov ani jeden v svodnej javiskovej postave nepoznal niekdajšiu nosičku uhlia.

Peter si z divadla odniesol trpkosť a odpor.

Keď sa po predstavení v hoteli stretol s pánom opátom, riekol mu:

„Kedy už pôjdeme domov?“

„Už si to zunoval, Peter?“

„Už, veru!“

„Len maj ešte trošku trpezlivosti. Zajtra ešte musíme na jednom mieste dať výraz našej úcte. U peknej milosťpanej.“

„Ale prečo ta musíme ísť aj my?“

„Len ty poď pekne všade a nepýtaj sa, prečo, načo? Ak chceme docieliť úspechu, musíme siahnuť za všetkými prostriedkami, musíme si vyprosiť priazeň ešte jednej milosťpanej, ktorej jediné slovíčko má väčší vliv na smerodajného pána excelenciáša, ako všetky naše litánie.“

„Tak dobre, pôjdeme ešte aj ta.“