ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O čom sa rozprávala jeho excelencia s peknou paňou na tejto želanej schôdzke? To nemôžeme hodnoverne zistiť, lebo náš stenograf tam nebol prítomný.

Iste zveleboval jej umelecké schopnosti, sľuboval jej svoju vysokú priazeň: a keďže na svete nič nie je zadarmo a keďže princ jeho excelenciu v istom smysle nazval veľkým zloduchom, je pravdepodobné, že robil narážky na zálohu, ktorá mu patrí za jeho priazeň.

Načo potom zas Evelina, ako múdra žena, najprv chcela vidieť „čierne na bielom“ isté výdobytky, a vytiahla z priečinku isté písmo.

O tom istom písme jeho excelencia si pravdepodobne myslela, že je to žiadosť, v ktorej sa utieka o vymenovací dekrét ku opere, a nie je vytvorené, že s veselým úsmevom povedal, že ho môže pokladať už za podpísaný.

Viacej ako pravdepodobné je, že keď pozdejšie nazrel do roztvoreného písma, jeho povznesená tvár sa hneď zmraštila v úradných vráskach, lebo tam bola reč nie o divadelnej histórii, ale o povolení pre stavbu bondavárskej železnice.

Že potom jeho excelencia hneď vstala, a keďže mu prešla všetka chuť ku dvoreniu, začal rozprávať peknej panej o neprekonateľných prekážkach, veľkom odpore ríšskej rady, ešte o väčšom vzdore panskej snemovne, kde princ Sonderhain pohýbe nebom, zemou, len aby prekazil povolenie bondavárskej železnice; o politických podmienkach, o ťažkostiach peňažného trhu, o preťaženosti štátu, o strategických hľadiskách, teritoriálnych ťažkostiach, a o podobných veciach, pre ktoré je nemožné, alebo aspoň nateraz je nemožné povoliť stavbu bondavárskej železnice pri štátnej úrokovej zábezpeke.

A že potom jeho excelencia s náramnou rýchlosťou siahla za klobúkom a odišla od peknej panej, to je už raz pravda.

Psychologicky sa dá dedukovať, že keď s trpkým výrazom v tvári išiel po schodoch, v duchu si asi niečo takéto povedal: „Keby som bol vedel, že nie herečka, ale bankárova žena chce so mnou hovoriť, veru by som sem nebol prišiel!“

Napokon to je už historický fakt, že keď vstúpil do drožky, tak prudko praskol dverami, že sa na nich rozbilo sklo.

*

V paláci princa Tibalda medzitým zasadala správna rada. Hovorilo sa o nariadení tretej splátky. Tedy o najpovážlivejšej operácii, ktorá mala byť prevedená na peňaženke obecenstva.

K tomu by bola bývala veľmi potrebná tá bondavárska železnica.

Kaulman si myslel, že potrebné povolenie za týždeň bude mať v rukách. Deputácia z doliny Bonda vzbudila veľmi priaznivú senzáciu.

A potom konzorcium má ešte jedného mocného priaznivca, ktorý u excelencie môže všetko vymôcť, ešte aj železnicu.

Jemná, veľkopanská tvár pána predsedu neprezradila ani len jediným ťahom, že on pozná toho tajomného priaznivca.

Kaulman nemohol predpokladať o Eveline takú prekliatu naivnosť, že by princovi, v ktorého palote býva, ohlásila každého, koho ona cez malú bránku tejto paloty v jeho neprítomnosti vpustí.

Ak sa niečo takého stane, je to vskutku unikum. Najmä ak sa to stane s Kaulmanom.

Pri zasadnutí Kaulmanovi doniesli list.

Felix poznal na ňom Evelinine písmo.

Rýchlo ho otvoril.

Potom ho s kyslou tvárou položil na stôl.

Robil takú tvár, ako človek, ktorý sa napil octu a chce to zatajiť.

„Čo je to?“ spýtal sa princ Tibald, samovládcovsky sa zmocniac písma.

Bol to ten nepodpísaný dokument.

Kaulman nahnevane udrel perom na papier.

„Našu železnicu zase sobral čert!“

Princ si riekol v duchu:

„Ale ženská sa zase zachránila.“

Potom sa nahnul ku Kaulmanovi a položiac mu ruku na plece, zašepkal:

„To nedávajú za pár čiernych očí! Milý priateľu!“

Spitzhase bol zapisovateľom konzorcia.

Po tomto výjave niečo napísal na kúsok papiera a podal to Kaulmanovi.

Kaulman to prečítal a potom ústrižok roztrhal a pokrčil plecami.

„To viem aj bez toho blázna.“

Dnešné zasadnutie konzorcia rozišlo sa v zlej nálade.

Javiskové trovy frašky, ktorú predstavila deputácia z doliny Bonda, robily dvetisíc zlatých a nepriniesly nijakého úžitku.

Bolo treba siahnuť k poslednému prostriedku.

*

Pán Čanta bol sväto-sväte odhodlaný, že veru pri vypísaní tretej splátky už viacej nebude platiť. Všetky svoje účastiny hodí na trh, a predá ich za každú cenu.

Ale v deň vypísania splátky dostal list, v ktorom mu Spitzhase píše nasledujúce:

„Pane!

Zajtra Vás navštívi pán Kaulman a s nadplatkom 45 bude chcieť prevziať všetky Vaše účastiny. Dajte si pozor! Môžem Vám s istotou povedať, že vláda už podpísala povolenie ku stavbe bondavárskej železnice, čo keď sa uskutoční, účastiny zasa vystúpia o ďalších 20 percentov.“

Pán Čanta teraz už tak veril pánu Spitzhaseovi, ako orakulu.

Ani sa nesklamal v svojej viere.

Po vypísaní tretej splátky, keď sa účastiny trochu zakorenily, odrazu sa u neho zjaví braček Kaulman a ponúka sa, že účastiny odkúpi s nadplatkom 45.

Nedal mu ich: ostal neochvejným.

Radšej vykotúľal z pivnice aj posledný sud striebra a zaviezol ho do Viedne, ale sa nerozlúčil ani s jednou účastinou.

Dostal za to odmenu.

Na tretí deň po splátke čítal v novinách, ako veľkolepe bola odhlasovaná bondavárska železnica, a to nielen v ríšskej rade, ale i v panskej snemovni.

Jeho najväčšia excelencia sama ráčila vec obrániť v dolnej i panskej snemovni a nad slnce jasnejšie dokázala, že štátnu úrokovú zábezpeku pre bondavársku železnicu svrchovane odporúčajú politické tendencie práve tak, ako priaznivá nálada peňažného trhu, ďalej aj národnohospodárske záujmy štátu, ohľady strategické, i teritoriálne výhody, a návrh prešiel na obidvoch miestach pomerne hladko. Princ Waldemar kričal proti nemu, ale nik nepočúval na neho.

*

Revizná komisia bondavárskeho železničného konzorcia pri najbližšom skúmaní obchodných kníh našla vo výdavku takúto položku:

„Na zakladateľské trovy 40 tisíc zlatých.“

„Čo je to?“ zvolali všetci jednomyseľne.

Kaulman niečo pošepkal predsedovi. Ten to šeptom oznámil ďalej. Načo každý stiahol hlavu medzi plecia a riekol, že dobre.

Bondavárske účastiny po získaní povolenia pre stavbu železnice, vystúpily na 70 nad pari. Pán Čanta od radosti popíjal punč!

*

Evelina sa pozdejšie stretla s jeho excelenciou v predsieni obliekárne Treumannovho divadla.

Excelencia za dobré uznala, že je čas uplatniť dokázanú protekciu pred patričnou stránkou.

„Tak, moja milá! Vybojoval som bondavársku železnicu, pravda?“

Evelina sa pred ním hlboko poklonila. Mala práve úbor gerolsteinskej kňažny.

„Vašej excelencii som na večné veky zaviazaná vďakou. Najbližšie vám pošlem štyricaťtisíc bozkov.“

Prečo, prečo nie? Jeho excelencia pre slovo štyricaťtisíc sa namrzela, a viacej už nedvorila gerolsteinskej kňažne. Ale aj Evelina mohla byť presvedčená, že odteraz môže spievať tým najúchvatnejším hlasom, smluvný dekrét ku dvornej opere nikdy viacej nedostane.