ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Paríži tento ženský strike už trochu dlho trval.

My, ktorí sme už poznali strike sadzačov, strike pekárskych tovaryšov, vieme, ako ťažko sa vydrží takéto zastavenie práce, zvlášť, keď sa vzťahuje na predmety, ktoré patria ku každodenným pôžitkom.

A ešte k tomu, keď strike robia ženské!

Parbleu!

S takouto vecou v Paríži sa zahrávať je nebezpečné.

Pred sto rokmi abbé Paris uviedol do módy, odopierať si pôžitky a trýzniť telo, a pomaly sa tak rozšírila záľuba v svätom svíjaní, že všetky pekné ženy a devy, miesto toho, aby sa boly staraly o svojich milencov, chodily sa korbáčovať do cintorína; a ženy secouristky daly sa biť drevenými drúkmi a pri tom kričaly: „Ah! To je dobré! To je spásonosné!“

Napokon kráľ musel dať pozatvárať cintoríny a zakázať posvätné svíjania, na čo konvulzionisti napísali tento veršík:

(Menom kráľovým zakazuje sa pánu Bohu na tomto mieste robiť divy.)

Napokon to nemohol zamedziť ani kráľ, ani parlamentná rada, ale zamedzila to nová móda.

Nech je požehnaný ten, kto vynašiel chignon, a miesto blúznenia o vznešenom, dal inú robotu dámskym hlavičkám, lebo ináč po páde krinolíny asketické konvulzie boly by sa rozšírily medzi dámami celého sveta.

*

Opát Samuel vyhľadal Evelinu.

Oh! V Paríži sa nad tým nik nepozastaví, keď abbé navštívi herečku.

Pán opát je oddávna dobrým priateľom obidvoch domov. Totiž je priateľom i mužovho i ženinho domu.

Evelina ho prijala tak, že mu ukázala program dobročinného koncertu, ktorý chce usporiadať v svojom salone.

Pán opát sa o tento program veľmi živo zaujímal.

„A pozrite sa,“ povedala mu nahnevane Evelina, „ako by sa sem medzi spev a medzi čelovú hru bolo dobre hodilo klavírové číslo toho hlúpeho chlapčiska Arpáda, ale nechce prísť!“

„Nuž a Arpád je tuná?“

„Veru, hej! Práve teraz odbehol odo mňa ten šaľo, hoci som ho tak pekne prosila, aby sa zúčastnil môjho koncertu. A potom, on ma vie najlepšie sprevádzať na fysharmonike, keď spievam skladbu ,Stabat Mater‘. Ale nechcel ma počúvnuť. Je celkom pobláznený. Stal sa kacírom.“

Kňaz sa tomu veľmi chutne zasmial a medzitým niečo vymyslel.

Táto ženská veľmi rada rozpráva o tom chlapčiskovi Arpádovi. Chlapčisko Arpád dnes-zajtra už bude mať dvacať rokov. Evelina je blízko devätnástky.

Deti potrebujú „aj“ nejakú zábavku, aby boli ochotné robiť ťažšie veci. Či by nebolo dobre Waldemara pocukriť Arpádom?

„Nuž ja vám to už zariadim, že Arpád Belényi bude hrať na vašom koncerte, vašu ,Stabat Mater‘ bude tiež sprevádzať na fysharmonike, ale potom, čo mi dáte za to?“

„Oh! On to neurobí. Poznám ho. To je tvrdohlavec, keď si raz niečo umieni v tej jeho papúšikovskej kotrbe, neodstúpi! A potom, keď som to ,ja‘ nevedela docieliť!“

Evelina bola presvedčená o čarovnej moci svojich očí.

„Ale ja ho jednako nahovorím. Ale, čo dostanem za to?“

„Ako ho chcete nahovoriť?“ opýtala sa Evelina. (Ešte vždy nedajúc odpovedi na otázku, že čo dá za to?)

„To uvidíme. Na príklad tak, že keď bude tuná hrať, potom bude hrať aj v salónoch cisárovny, a tak bude zabezpečený na celú sezónu. Umelec vie pochopiť takéto niečo. A potom ešte aj nejaké tie groše.“

„Ah! Veď tie som mu ponúkla. Päťsto frankov!“

„Ale to je zase možné, že čo nedokázalo pri mladom človeku päťsto frankov, ktoré mu ponúkala pekná pani, to dokáže päťsto napoleonských dukátov, ktoré pošle starej panej kňaz. Treba sa dohodnúť s Arpádovou matkou, a ako vec rozhodne stará pani, tomu sa potom musí podrobiť syn. Poznám preca pomery.“

„Ej, vy ste jednako len múdry človek, pán opát! Na toto by som ja veru nebola prišla. Pravda, nemala som s tým krpcom vyjednávať, ale s jeho matkou. Tak vy prijmete túto úlohu! Nuž, ak to urobíte, potom môžete odo mňa žiadať, čo sa vám len páči!“

Pani Evelina mala takú výbornú náladu, že sa človek mohol odvážiť žiadať si hocičo.

A kňaz sa odvážil.

„Tak to, čo si ja od vás žiadam, je pozvánka na dobročinný koncert.“

„Oh! Prosím, dám vám vďačne aj desať!“ zvolala s radosťou Evelina.

„Ale pozvánka znie na meno, a to vyplníte vlastnoručne.“

„Nadiktujte mi do pera, na čie meno má znieť pozvánka!“

Evelina sa triasla rozčúlením, keď otvoriac priečinok písacieho stola, vyňala z neho pozvánku a položila ju pred seba.

„Tak! Teraz prosím meno!“

„Knieža Waldemar Sonderhain.“

Pri počutí tohoto mena Evelina s takou silou vrazila pero do stola, že zostalo v ňom špicou zabodnuté a prudko vyskočila.

„Nie!“

Pán opát sa jej smial na plné hrdlo.

„Ah, ako výtečne vám pristane ten hnev! Prosím vás, ráčte zničiť ešte niekoľko pier.“

„Princovi Sonderhainovi nedám pozvánku,“ riekla Evelina a vzdorovite sa vrhla na pohovku.

„Princ sa vám zdá byť nepríjemným človekom?“

„Neznesiteľným.“

„A vy si predstavujete, že svet musí pozostávať zo samých Arpádov Belényovcov?“

Evelina rozhorlene vyskočila a zlostne roztrhala celý program.

„Nech zostane aj Arpád doma sedieť na matkinej sukni! Nepotrebujem ani jeho, ani iného, nepotrebujem celý koncert, ako je! Koniec. Neviem o ňom nič.“

A roztrhaný papier hodila do ohňa.

Vtedy vstal aj kňaz a rozčúlenú dámu chytil za ruku.

„Milostpani, utíšte svoje pohnutie. Prišiel som k vám s veľmi vážnou vecou, ktorá zaujíma vás práve tak, ako aj vášho muža — a netajím sa s tým — aj mňa samého; v tak veľkej miere zaujíma nás všetkých troch, že sa ju opovažujem označiť ako životnú otázku, ktorá, ak sa proti nám obráti, tak váš muž môže isť do amerického vyhnanstva, ja do kláštora, a vy, ani neviem kam.“

Pani si nalakane sadla.

„Najprv to začnime s vašou vecou. To budete iste vedieť, že princ Tibald, keď ste mu palác na Maxmiliánovej ulici, ktorý vám bol daroval, jednoducho vrátili, deponoval pre vás bondavárske účastiny, v nominálnej hodnote jedného miliona zlatých.“

„O tom nič neviem!“ riekla zadivená Evelina.

„To je dôkazom toho, že ste sa nechceli trápiť s nudným vyzvedaním, a opýtať sa pána Kaulmana, z čoho hradí výdavky tejto kniežacej domácnosti, z čoho vydržiava nádherný záprah, množstvo sluhov, zimnú záhradu a ostatné.“

„Myslela som si,“ riekla zmätene pani, „že môj plat, ktorý dostávam od divadla a pán Kaulman…“

Výsmešný úškrn, čo sa objavil na perách kňaza, prerušil jej slová. Kňaz pokračoval:

„Tomu všetkému je koniec!“

„Podľa dnes prišlého telegramu, princov zať požiadal súd, aby knieža bol postavený pod kuratelu, súd tejto žiadosti vyhovel. Kurátor bezpochyby položí ruku aj na tie bondavárske účastiny, ktoré sú deponované k vášmu prospechu.“

„Nech si robí, čo chce!“ riekla ľahkomyseľne.

„No, ale zato by sa bolo možno ešte súdiť. Lenže teraz príde to horšie. Podľa druhého telegramu bondavársku šachtu zhubné uhoľné plyny vyhodily do povetria.“

Na to už Evelina zvýskla.

„Aj šachtu pána Berenda?“

Kňaz s údivom pozrel na ňu a pozorujúc tvár ženskej, riekol:

„Nie! Ale celú účastinársku šachtu. A okrem toho, ako to telegram oznamuje, ešte sa aj zapálila a na jej uhasenie nemožno ani pomýšlať.“

Kňaz toľko vyčítal z Eveliných ku nebu pozdvihnutých očí a z jej hlbokého povzdychu: Chvalabohu, len keď sa Berendovi nestalo nič zlého!

„Teraz z toho vzniklo veľmi veľké nebezpečenstvo,“ pokračoval opát. „Snáď ste o tom počuli, že práve na základe bondavárskeho podniku, si Kaulman získal skvelý chýr v peňažnom svete. Sú do neho investované miliony v reálnej hodnote, a desať ráz toľké miliony v ideálnych hodnotách, ako veci burzovej hry, visia v povetrí. Ale takáto pohroma, ktorej sa snáď ešte možno vyhnúť, môžbyť, že oheň v horiacej bani možno aj zahasiť, nateraz je dostatočnou zbraňou v rukách nepriateľa, ktorou môže zapríčiniť Kaulmanovi pád. Horiaca baňa je súčasne aj výbušným podkopom contreminey. Hodnoty peňažného kráľa neležia v tých milionoch, ktoré má skryté v oceľovej pokladnici, ale v tých miliardoch, ktoré mu stoja k dispozícii v otvorených priečinkoch iných ľudí: v úvere. Stačí hlučný pád a tieto priečinky zatvoria sa mu rázne pred nosom, a roztopí sa ešte aj to, čo mal zamknuté v skrini, ak len nezuteká s tým, čo si z vlastnej pokladnice ešte dvoma rukami môže nabrať. Kaulman je teraz v takomto položení. Dnes mu so všetkých strán všetky ruky ponúkajú sto milionov, zajtra stačí len jeden výkrik a všetky tie ruky budú búchať na jeho dverách, a žiadať ho, aby vrátil to, čo mu sverily. Či tento výkrik odznie alebo neodznie, to teraz záleží na jedinom človeku. To je princ Waldemar Sonderhain. On je tu. Dnes prišiel. Je pravdepodobné, že ho jeho tajní agenti o bondavárskej pohrome prv upovedomili, ako Kaulmana jeho tamojší direktori, ktorí si mysleli, že sa podarí zamedziť nebezpečenstvo. V rukách princa Sonderhaina je Kaulmanov osud, ale priznám sa, aj môj. Bol som hybnou silou, ohromného faktu, ktorý zahrnoval pol sveta. Na parížskom a bruselskom peňažnom trhu treba by bolo zajtra nastoliť Kaulmanom dirigovanú cirkevnú pôžičku, ktorá by snáď dala aj svetovým dejom nový obrat. Ak princ Waldemar použije bondavársku pohromu a zasiahne svojím výkrikom, tak všetko zmizne ako sen. Ak sa zjaví na burze a zakričí: ,Kaulmanovské účastiny šesdesiat pod pari!’ sme stratení. Ak bude mlčať, veľkolepý plán sa skvele podarí a vtedy sa bondavársky malý malheur scvrkne na takú vecičku, ktorú nik nezbadá na svetovom trhu. Či už teraz rozumiete, aká čarovná moc spočíva vo vašom jedinom slove, čo všetko môžete urobiť, keď princovi Waldemarovi poviete jediné slovo?“

Evelina len nemo kývla hlavou a ukazováček si položila na pery, znázorniac tak obraz bohyne mlčania.

„Ako? Vy by ste to nechceli urobiť?“ riekol pán opát, vzplanúc svätým ohňom. „Nemyslíte na to, že dosiahnutie vysokého cieľa vás stojí len slovo? Či by ste dopustili srútiť sa svätej stolici, dopustili by ste, aby na miesto svrhnutého kríža na Anjelskom hrade vztýčili červenú zástavu nevercov, dopustili by ste srútiť svätých s ich miest, a to všetko len pre ženský vrtoch?“

Evelina vystrela ramená, ako by sa chcela pustiť do boja s mučiacim obrom a zvolala odhodlane:

„S tým človekom nemôžem hovoriť!“

Opát Samuel sa už začal hnevať na tieto vrtochy. Umienil si, že keď už nemôže túto ženskú nahovoriť, tak ju aspoň citeľne urazí.

Preto si vzal klobúk a držiac ho za chrbtom, riekol Eveline s chladným výsmechom:

„Nemôžem pochopiť váš odpor. Veď princ Sonderhain nie je ani o máčny mak horší ako mužskí, ktorých ste doteraz prijímali.“

Po tejto urážke Evelina prudko schvátila kňazovu ruku a v nezadržateľnom citovom sebazabudnutí povedala mu tieto slová:

„Pane! Som ešte dievča!“

Kňaz pozrel na ňu s údivom.

Rozpálená tvár, ktorú dáma hanblivo a ľútostne odvrátila, panensky sklopené oči a detinské štkanie, boly jej svedkami, že hovorí pravdu.

Kňaz si zhlboka vzdychol.

Cítil, že pred týmito slovami sa na hmlu mení všetka jeho veľkosť a sláva.

Veď toto je väčšia vidina ako Anjelský hrad!

Ženská na nohách s „talon rouge“-om a na hlave s myrtou.

Nepoškvrnená courtisana.

A kňaz porozumel najlepšie možnosť riešenia záhady „Sfingy“.

Kňaz cítil, že týmito slovami je vyšinutý zo svojej dráhy.

Saula ani blesk neobrátil lepšie, ako jeho tieto slová.

Cítil, že všetko to, o čom mužský môže snívať, ako o niečom veľkom, nemožnom, slávnom, vysokom, mocnom, svetochýrnom, je len parou a dymom proti tej výške, s ktorej k nemu teraz hovorí táto ženská.

Ona k vôli mužskému, ktorému prisahala vernosť, nosila na tvári šminku predajnej módnej dámy a pod ňou si jednako vedela zachovať panenské pýrenie.

Nemal už viac úmysel strhnúť ju s tejto výšky.

„Evelina!“ riekol so solídnou vážnosťou. „Vašou terajšou výpoveďou poslali ste ma do vyhnanstva mojej cely. Dobre! Vrátim sa ta. Nebudem viacej obetovať. Povedali ste: ,Som ešte dievča!‘ Dobre, tak staňte sa naozaj ,dievčaťom.‘ Francúzske zákony neuznávajú manželstvo, ktoré nebolo uzavreté pred občianskou vrchnosťou. Vaše manželstvo s Felixom Kaulmanom v tejto krajine je celkom neplatné, neznamená nič. Vy ste tu slečna Eva Dirmáková, nič viacej. Môžete povedať pánu Kaulmanovi, že ste to odo mňa počuli. Ja som mu to poradil, aby to s vami takto urobil. Teraz už idem nazad do kláštora, smieriť sa s Bohom.“

„Eva Dirmáková“ klesla na kolená ku kňazovým nohám a jeho ruku pokryla bozkami a skropila slzami.

„Položte mi ruku na hlavu!“ vzlykalo dievča. „Otče, dajte mi požehnanie!“

Kňaz len zďaleka vzniesol nad ňou ruku.

„Oh! Dcéra moja, nad tvojou hlavou sa ustavične vznáša nejaká neviditeľná ruka. Nech je ona tvojou záštitou na veky.“

Kňaz odišiel. Už sa nevrátil viacej ku Kaulmanovi. Kúpil si železničný lístok a uzavrel sa v svojom tichom kláštore.

Svet sa o ňom už nikdy viacej nič nedozvedel.