ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zavítal deň výročia požiaru šachty.

Starý Pavel vyhľadal Ivana, ktorý od toho času, ako sa stal riaditeľom účastinárskej šachty, býval na území podniku. Už nemal dosť času uzavreť sa v svojom pustovníckom byte. Riaditeľské miesto vyžaduje stály styk so svetom.

Už bol toho dňa na ceste do šachty a vzal k sebe na voz starého baníka.

„Dnes je práve výročie toho významného dňa,“ riekol Pavel.

„Viem, Pavel môj. Dnes udelíme odmenu cti. Či ju už niekomu prisúdila porota?“

„Jednomyseľne panne, ktorá krátko pred jedným rokom vstúpila do práce.“

„A uznali ste ju za hodnú?“

„V každom ohľade. Deva je pilná. Každý deň je pri robote prvá a posledná, ktorá ju opúšťa. A medzi robotou nevidno na nej stopy odporu proti práci, ako na nejedenej ženskej, ktorej tvár, sťaby spolu vŕzgala s kolieskom fúrika. Robotu berie tak, akoby bola rozkošou. Keď jej fúrik kopcujú, ešte ona povzbudzuje nahadzovača: ,Tak, pridaj ešte jednu lopatu!‘ A potom vezie náklad v dobrej nálade a keď sa vráti, spieva si, akoby išla zo zábavy. Na konci hodinového odpočinku ona povzbudzuje ostatných: ,Tak, chyťme sa znova do toho.‘“

„Nie je pyšná?“

„Nie, pane. Má tie isté sviatočné šaty, v ktorých sem prišla pred rokom, a tie sú aj teraz také čisté, ako boly vtedy. Ani len rad koraliek nenosí na krku a do vlasov má zapletenú len jednu stuhu, ktorá ich drží pospolu. V noci si sama vyperie bielizeň pri stave. Len jedno je podivné pri nej, že každý deň si rada oblieka čistú bielizeň. Ale veď si ju sama perie. Sama sa s ňou trápi.“

„Sporí?“

„V našej sporiteľni ona si odložila najviacej peňazí. Mohla by toho mať aj viacej; ale každú nedeľu aspoň svoju jednodennú mzdu rozdelí medzi žobrákov, ktorí sa ponevierajú okolo kostola, hoci sa obec stará o ich zaopatrenie; ale kňaz je tej mienky, že to patrí ku bohoslužbe, aby všetci kuľhaví, chromí v nedeľu sedeli na prahu kostola a dávali príležitosť ľudu cvičiť sa v ctnosti udeľovania milodarov.“

„Pilne chodí do kostola?“

„Každú nedeľu ide s nami: ale, čo je divné, nesadne si do lavice k druhým dievkam, ale kľakne si v odľahlom kúte k bočnému oltáru a tam ostane do konca omše, pri ktorej má celý čas zakrytú tvár.“

„Má dobrú povahu?“

„Nikdy nikomu neublíži a nikdy sa pre nič nenahnevá. Raz jej niektorá ženská povedala urážlivé slovo. Takúto vec my prísne tresceme. Ostatní ju oznámili. A ona odtajila, že by ju tá žena bola urazila. O krátky čas tá ženská ochorela. Nemala nikoho, lebo je vdovou, a to dievča bdelo pri nej každú noc a večer po robote išla do lekárne doniesť jej liek.“

„Nepretvaruje sa? Nie je potuteľná?“

„Ba práve je veselej povahy a vždy je žartovná. Viete, pane, naši ľudia sa pri besede radi škádlia a nie sú v slovách prieberčiví. Beda by bolo medzi nami tomu, kto by sa pri počutí drsných rečí urážal. Sedliacke dievča sa nesmie rozplakať, keď sa s ňou hrubo škádlia, ale musí vedieť dobre odseknúť tomu, kto robí hlúpe žarty, a vedieť ho dobre udreť po ruke, keď sa k tomu pridruží aj ruka. To u nás platí ako ctnosť. — Deva, ktorá by sa rozrevala, svojím plačom by urazila našu sedliacku prostotu; ale keď vylepí poriadne zaucho, povieme: ,Dievča ako lusk!’ Nech má radšej rýchlu ruku, ako by mala byť rýchlo plačúcim ,črepom z kahanca.’ Len vtedy ju vidím slziť, keď si v nedeľu popoludní zasadne mládež do kruhu pod morušami, a bohvie koľký raz ma žiada vyrozprávať udalosť, keď ste vy, pane, sám sostúpili do zasypanej šachty, zaniesť ta cievu a keď sme už mysleli, že tam zahyniete. Ženy, deti so zatajeným dychom počúvajú moju rozprávku, hoci je im známy aj jej koniec. Jeden vzdychá, druhý sa čuduje. Nejednému vidieť na tvári, že sa už vopred teší udalosti, o ktorej bude reč, ako vynášajú z hrobov za živa pochovaných baníkov; druhý sa zase zachveje, keď je reč o odhalení podzemného požiaru; len toto dievča slzí od začiatku až do konca, zakryjúc si obidvoma dlaňami tvár.“

„Je mravná?“

„Svolali sme ženy, aby nám povedaly, čo vedia o nej. Pane, a tým je veľmi mnoho povedané: nevedela o nej ani jedna povedať za máčny mak zlého. Potom sme sa radom opytovali mládencov. Či niekto nechodí jej pod okienko? Všetci sa z toho vykrútili. A čože by mali na veci tajiť, keby to bola pravda? Sedliacke dievča patrí sedliackemu šuhajovi. Kto si ju zamiluje, môže si ju vziať.“

„Dobre, Pavel môj.“

Medzitým prišli ku starej šachte. Sostúpili s voza a vyšli do strážnice, ktorá stála pri spojujúcej odbočke železničnej dráhy. (Už bola aj odbočka železničnej trati, vystavená na kedysi neprístupných pozemkoch a viedla až ku starej šachte.)

Ivan tam už našiel shromaždenú jednu čiastku robotníctva a rozkázal, aby aj ostatných zavolali a na dnešok zastavili prácu.

Ženy, mužskí sa pomaly shromažďovali, len jedna skupina dievčat zaostávala ešte v šachte: umienily si, že dovtedy budú pracovať, kým obsah z šachty teraz prišlého voza nevyvezú na táčkach na tú obrovskú hromadu uhlia, ktorá čaká na ďalšiu dopravu pri železničnej trati, a hoci ju aj odnášajú, jednako z nej akosi neubúda.

Kopec uhlia zakrýval vchod šachty, takže ho Ivan od strážnice, kde stál, nemohol vidieť.

Doliehal k nemu zpoza kopca len veselý huriavok dievčat, ako sa ohnivo povzbudzovaly ku čím rýchlejšej robote.

Jeden hlas začal spievať nejakú ľudovú pieseň.

Nápev je taký smutný, melancholický, ako bývajú slovenské nápevy, sťaby sa bol rodil v plači.

A hlas, ktorý ju spieva, je pekný, zvučný, cituplný. Má jednoduchý text:

Ivanov pohľad sa zachmúril.

Prečo spievajú ešte túto pieseň? Prečo hudú túto melodiu aj iné pery? Prečo ju nezabudnú, prečo nezanikne?

„Teraz ide tá deva, pane,“ riekol starý Pavel. „Počujem ju spievať. Teraz dochodí na vrch uhoľného kopca.“

O chvíľu sa zjavila deva na vrcholci čierneho kopca.

Bežiac, vyviezla ťažký fúrik, a príduc na miesto, pružnou rýchlosťou vyprázdnila jeho obsah. Veľké kusy uhlia sa kotúľaly nadol.

Bola to mladá, vyvinutá, panenská postava; mala belasý živôtok a krátku červenú sukňu.

Ale tú červenú sukňu nemala podkasanú: zpod nej bolo vidieť len štíhle členky a oblé priehlavky.

S hlavy sa jej skĺzol strakatý ručníček, takže zpod neho vykúkal skvúci, čierny vrkoč vlasov. Jej uhoľným prachom pokrytá tvár sa jagala veselosťou. Zemská špina a nadzemská glória.

Len jedno nemohol zastrieť ten uhoľný prach: to boly tie dve veľké oči, tie dva veľké čierne diamanty. Hviezdami posiata tma.

Deva za chvíľu nehybne postála na vrchu uhoľného kopca, prekvapene hľadiac na shromaždené množstvo.

V nasledujúcom okamihu stál pri nej Ivan.

S šialenou hrúzou radosti preletel od prahu strážnice železničnou priekopou a vybehol na kopec uhlia.

„Evelina!“ zvolal, chytiac devu za ruku.

Deva sa podívala na neho a potom ticho, krútiac hlavou, vetila:

„Nie! — Evila.“

„Ty si tu! Prišla si sem!“

Deva krotko odpovedala:

„Tu pracujem, pane, vo vašej šachte vyše roka… A ak mi dovolíte, budem tu pracovať aj naďalej.“

„Oh nie! Ty budeš mojou ženou!“ zvolal prudko Ivan a pritisol devinu ruku k hrudi.

Mohli to počuť a vidieť všetci, ktorí tu okolo stáli.

Deva sklonila hlavu nad Ivanovu ruku a pritisla ju k perám.

„Nie! Nie! Pane! Dovoľte mi byť vo vašom dome slúžkou. Slúžkou vašej ženy. Aj tak budem šťastná! Neprajem si nič viacej.“

„Ale prajem si to ja! Prišla si ku mne, aby si bola mojou. Ako si mohla byť taká krutá, byť tuná v mojej blízkosti celý rok a nepovedať mi ani slova?“

„Oh, pane. Vy ma nemôžete k sebe povzniesť,“ riekla deva s bolestnou tvárou a mučivým zdráhaním. „Vy mi nemôžete odpustiť. Vy neviete, čím som bola.“

„Všetko viem! A všetko ti odpúšťam.“

Práve týmto odpustením dokázal Ivan, že nevie nič. Lebo, keby bol všetko vedel, tak by nie tá deva bola klačala pri jeho nohách, ale on by bol klačal u nôh tej devy a bozkával jej ruky, ktoré nepoškvrnila odporná pižmová voňavka; ktoré zošľachtil uhoľný prach!

Ivan privinul devu k hrudi.

A tá vravela šeptom:

„Vy mi odpúšťate; ale svet vám to neodpustí nikdy.“

„Svet!“ zvolal Ivan, s panským vzdorom pozdvihnúc hlavu. „Môj svet je tu!“ riekol, udrúc si na prsia. „Svet? Rozhľaď sa s tohoto kopca. Všetci, ktorí v tejto doline žijú, sú mi do smrti dlžníkmi! Každá trávička musí mi byť vďačná, že sa tu môže i naďalej zelenieť! Vrchy a doliny vedia, že po Bohu, ja som bol ich prvým záchrancom! Získal som milion! A to bez toho, že by som bol niekoho oň pripravil. Koľko halierov som získal, ku každému pridali želanie: ,Pán Boh požehnaj!‘ — Počnúc od kniežacích palácov až po chalupu úbohej vdovy, ja som sotrel slzy zúfalosti. Vykopal som z hrobu svojich nepriateľov, a vdovám a sirotám vrátil som mužov a otcov. Moje meno hlučne oslavoval a zveleboval svet, a ja som sa skryl pod zem, aby som to nepočul. Usmievala sa na mňa najkrajšia z žien a v tom úsmeve bol celý svet! A ja som si podržal len kľúč od rakvy tej krásavice, ktorá svojou nehou oslňovala svet. Môj svet je tu dnuká. A v ňom ešte nebýval nikdy nik, a nikdy nikto iný nebude bývať len ty. Povedz. Budeš ma milovať?“

Devine oči zachvacovala hmla. Cítila, že sa jej celé nebo rúti na hlavu. Bola to Zeova žiariaca tvár, od záblesku ktorej umrela Semele.

„Oh, pane,“ šepkala, „ak neumrem teraz… budem vás milovať na veky; ale ja viem,… že teraz musím umrieť…“

A vtom klesla bez života Ivanovi do náručia. Jej tvár, ktorá ešte pred pár minútami bola taká červená, odrazu ožltla ako vosk; jej oči, pred chvíľou ešte také žiarivé, zmeravely na kameň; jej ešte pred krátkym časom tak pružná postava, podobná rozkvitajúcej ruži, ochabla ako opadávajúci lupienok ruže.

Ivan držal v náručí devu, pre ktorú toľko bojoval, trpel, a ktorá mu povedala, „ak neumrem teraz, budem vás milovať na veky,“ omdlenú, bez znaku života, so zamĺknutým srdcom.

„Ale ja viem, že teraz musím umrieť!…“

*

Ale neumrela…