ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedného chmúrneho jesenného dňa Ivan išiel peši od železiarne ku šachte. Cestou takto hútal:

„Veru je ten svet zmotaný.“

Chlieb nepatrí mudrcom, víťazstvo nepatrí silným.

Práve tak ako za čias múdreho kráľa Šalamúna.

Všetko ide akosi naopak.

Jeden zlý rok nasleduje druhý.

Aj príroda sa macošsky chová k človeku.

Ľud hladuje a žobre o chlieb.

A keď ho dostane, zabudne na toho, kto mu ho dal.

Naším najväčším nepriateľom je nevedomosť.

Veľkopanské majetky zahynú bez toho, že by ich majitelia boli bývali hoci jediným, zaznamenania hodným skutkom užitoční krajine, národu, verejnosti. Všetka ťarcha prítomnosti a budúcnosti spočíva na pleciach nepočetnej, vycivenej triedy.

Ani pospolitý ľud, ani veľkí páni nie sú doma.

Veď, hľa, ten zamastený chudák sa o tom radí pod mlynom, koho má voliť za poslanca ďo ríšskej rady.

A Peter Saffrán, od tých čias, ako sa vrátil z Viedne, nepustí sa do reči so starými známymi. Natoľko mu narástol hrebeň.

Svet patrí bláznom.

Ľudia už nemajú ani odvahy.

Len vzdychá zadumaný vlastenec, vyspevuje patriotickú pieseň, len smúti pri poháre a vyhráža sa; ale odvahy už viac nemá.

Zahynula všetka sila. V celej krajine niet jediného poriadneho muža.

A či sú ženské? Áno, ľudia ženského rodu.

Tam je jedna. Ktorá sa vrhla do náručia toho, ktorý ju osočoval, a to len preto, aby mohla prejaviť svoje vznešené opovrženie tomu nízkemu bedárovi, ktorý ju bránil.

A tá druhá?

Je miláčkom kniežaťa a vábi — láka celý svet.

Medzi vznešenou dámou a sedliackym dievčaťom zíva prázdnota; aj jedno aj druhé je nemilosrdenstvom.

A pod zemou tiež nie je lepší svet. V šachte už pár dní strašia zhubné plyny, objavujú sa tak husto, že nemožno pracovať.

Bár by sa mu to všetko, keď bude raz dolu, zrútilo na hlavu!

Sú to myšlienky, ktoré sa hodia k obrazu čiernej krajiny.

Keď Ivan stúpal cestou, ktorá vedie od hámrov nadol okolo krajných robotníckych domov, zbadal, že v dverách posledného sa potáca nejaký robotník. Tie dvere boly dverami pálenkového výčapu.

Robotník mu bol chrbtom obrátený, takže ho nemohol poznať. Bolo vidieť, že sa núti k rovnej chôdzi, aby sa mu nepodlamovaly nohy.

„Kto to môže byť, čo tak skoro ráno neistým krokom opúšťa krčmu?“ myslel si Ivan a chcel sa dozvedieť, kto to môže byť z jeho robotníkov? Ponáhľal sa za ním, aby mu videl do tvári.

Keď ho dohonil, udivený poznal v ňom Petra Saffrána.

Ivanovi sa táto vec nezdala. Pamätal sa, že sa Peter Saffrán v deň, keď zmizla Evila, zapovedal, že nikdy viacej nebude piť pálenku.

Aj to vedel, že Saffrán dodržal daný sľub.

Ale pamätal sa aj na to, že vtedy niečo také povedal, že ešte raz jednako len bude piť pálenku, a k vete pripojil aj akúsi tajomnú vyhrážku.

Nech si pije. To je jeho vec.

Ale prečo ide sem, na územie Ivanovho závodu, piť pálenku? Či jej nemá dosť v putikách vlastnej fabriky?

Nuž ale keď sa mu tak páči.

Ivan pozdravil mužského.

„Dobré ráno, Peter!“

Pozdravovaný neodpovedal, ale miesto toho mu meravo a divoko hľadel do tvári, ako pes, ktorý má zhynúť, a už viacej nepozná človeka. Stisol pery a nozdry na nose sa mu roztiahly; čiapku mal stiahnutú na obočie.

Ivan sa od neho chcel niečo dozvedieť.

„Či sa aj vo vašich šachtách zjavily zhubné plyny?“ opýtal sa ho.

Oslovený ani na túto otázku nedal odpovedi, ale vytisol si čiapku s čela, vypúlil oči, potom sa k nemu celkom blízko naklonil, nemo otvoril ústa, a dýchol na Ivana. A potom, nehovoriac ani slova, odvrátil sa od neho a išiel ďalej po ceste, ktorá viedla k účastinárskej bani.

Ivanovi po celom tele prebehla akási hrúza, keď sa tento vydýchnutý pálenkový zápach dotknul jeho tvári. Tento zápach i tak nie je príjemný.

Zastal a hľadel na odchodiaceho, ktorý, keď bol od Ivana vo vzdialenosti dvaciatich krokov, ešte raz sa obrátil, aby mu ukázal výhražnú tvár zatratenca; zdvihol pery ako zúrivý pes, takže bolo vidieť rad riedkych, bielych zubov a široké červené ďasno.

Vidiac túto tvár, Ivan siahol do vrecka a keď pocítil v ruke pažbu revolvera, na chvíľu mu dušou prebleskla myšlenka, že keby tak tomuto človeku vrazil do hlavy guľku, aby sa na mieste hneď vystrel, urobil by nejakú Bohu milú, záslužnú vec. Ivan od istého času bol prinútený chodiť s revolverom, lebo robotníci susednej šachty mu vyhrážali, že keď sa bude raz samotný prechádzať, sotia ho do nejakej uhoľnej rokle, ak ho nebudú môcť ináč odstrániť; a od surovej, rozzúrenej, s cudzími živlami premiešanej čeliadky vystane všetko.

Ale potom jednako len nechal odísť Petra Saffrána. Aj on sa obrátil a išiel ku svojej šachte, preskúmať vysavací stroj.

Pomer medzi plynom a povetrím ukazoval tri sedminy. Preto Ivan toho dňa zakázal robiť podzemné práce. Najprv treba vysať skazonosné plyny.

Všetkým robotníkom rozkázal odpratávať vonkajšie uhlie, pri šachte ostali len tí, ktorí mali robotu pri vysavacích strojoch.

Ivan tam sám dozeral až do pozdného večera.

Večer robotníkov poslal domov, lebo dnes nebude nočná robota.

Aj on sa skoro utiahol do svojho domčeku.

Bolo škaredé, hmlisté, chmúrne počasie, a to účinkuje na náladu človeka. Človek spolu trpí s prírodou.

Keď je nebo melancholické, aj človek je ťažkomyseľný. A k tomu, keď ešte aj zem chorľavie. Táto tu pod nami už niekoľko dní trpí horúčkou. Kamenné uhlie vyparuje smrteľné plyny a svojimi zhubnými výdychmi otravuje povetrie: plieseň, červíci kynožia ovocie, sneť napadá obilie, a medzi zvieratmi pustoší slintavka. Aj človek trpí rozličnými epidemiami.

Ivan celý deň cítil túto nevysloviteľnú hrúzu, ktorá mu zavše prebehla po tele.

Nepríjemný svet.

Keď ostal samotný v pustom byte, ešte väčšmi pôsobil na neho tento mrazivý pocit. Naskakovala mu husia koža. Bol nepokojný.

Kamkoľvek obrátil beh myšlienok, všade sa stretal s nepríjemnosťami. Či myslel na svoje hmotné položenie, či na veci svojej vlasti, či na dobrých priateľov, či na pekné ženské, všetko v ňom vzbudzovalo len odpor.

Netešila ho ani veda. Veď je to len tápanie slepca vo tme.

Nechutila mu práca. A to je najhorší znak chorľavosti.

To ešte ujde, keď nechutí jedlo a nápoj, keď sa nám nesladí spať, keď nás neohrieva slovo peknej ženskej; ale keď už práca nechutí, to je už veľká bieda.

Ani telo, ani duša si nežiadala ani sna, ani bdenia.

Ľahol si len preto, aby ležal. Zatvoril oči len preto, aby nimi nehľadel.

A potom mu pred zatvorenými očami oživnul svet. Prišli mu na um rozličné veci z minulosti.

S rozpomínajúcim sa odporom — veď odpor má najlepšiu pamäť — pomyslel na pálenkový dych Petra Saffrána, a tento odpor dal mu možnosť jasne sa rozpamätať na slová, ktoré raz povedal tento robotník:

„Nikdy viacej v živote nebudem piť už pálenku. Ale ešte raz jednako budem! Keď pocítite, že som pil pálenku, alebo ak ma uvidíte vychodiť z krčmy, toho dňa zostaňte doma; lebo vtedy nemôže nik vedieť, prečo, ako, a za čo umre?“

Ale čo mňa je do tvojej opilosti? Ty sa vyspi doma a ja sa tiež vyspím doma.

Ale mátoha akosi len nechcela doma spať. Silou mocou chcela spať s Ivanom na jednej posteli.

Keď Ivan trošku zdriemnul, už cítil ten nepríjemný zápach na tvári a videl zavretými očami, ako sa k nemu skláňa jej tvár, ako vyvaľuje na neho krvou podbehnuté oči a dýcha na neho zpomedzi ohrnutých pier a zaťatých zubov.

Namáhal sa odsotiť ju od seba.

Odrazu, akoby zavznel hukot výbuchu v súdny deň, hrozný treskot zobudil Ivana zo sna.

Zobudil ho tak dokonale, že ho vyhodil aj z postele, takže sa musel posbierať na zemi.

Jeho prvou myšlienkou bolo, že mu skazonosné plyny rozhodily šachtu!

Už len tento úder mu chybel, aby bol celkom zničený.

Vyrútil sa von na slobodný priestor.

Noc bola tmavá ako sadze, vládlo ňou hluché ticho, aké býva zapríčinené hučaním v ušiach.

Ani to nevedel, kam sa má obrátiť? Či má kričať? Na koho má kričať? Nevedel, či je v tejto doline ešte živé stvorenie? Či nepomrelo, či nie je pochované všetko? Alebo snáď aj žijú všetci, ale onemeli, ako on sám?

Čo to bolo? Zkadiaľ sa ozval ten výbuch, po ktorom sa ešte vždy trasie zem, ešte vždy hučí vzduch?

Nasledujúca minúta doniesla odpoveď.

V nesmierne tmavej noci zpomedzi budov účastinárskej šachty odrazu sa dvíha oslepujúci ohnivý stĺp a o chvíľku nasleduje ešte väčší výbuch, tlakom ktorého sa rozbily okná všetkých domov, otrasené komíny sa rúcaly so striech, kým ohromný tlak povetria hodil Ivana nazad ku dverám.

A pri tom podsvetnom svetle vidí Ivan svojich robotníkov kľačať pred svojou šachtou, na tvárach, ktoré im osvetľuje ohnivý stĺp, vidno výraz úžasu a zdesenia. Na prahoch blízkych domov postavy žien a detí, ktoré zmeravely útokom prvej hrúzy.

Celá dolina podobá sa kráteru sosutej sopky. Gomorre, keď sa v ohnivom daždi prepadla do Mŕtveho mora.

Hrozný plameň šľahá až do výšky oblakov a nebo priúča hrmeniu, aké hrmenie búrka nebude nikdy napodobňovať.

A o dve minúty plameň zmizne; celý kraj zase tonie v hustej tme, len nad účastinárskou šachtou sa vznáša ešte nejaký tenký, biely obláčik.

„Súsedná šachta vyletela do povetria!“ volal revom zúfalosti, akoby neveril, že ten pekelný výbuch i tak zobudil každého, ktorého nezahlušil. „Ľudia, pomoc!“

Neprišlo mu už na um, „že je ten svet zmotaný“, že sú mu „ľudia nepriateľmi“, len to vedel, že sa pod zemou stalo úžasné, slovami nevylíčiteľné nešťastie, a na tom nezáleží, komu patrí tá zem.

„Pomoc, ľudia!“ zareval ešte raz a bežal ku poplašnému zvonu a začal ho s celou silou mykať.

O minútu zo všetkých strán prichádzali splašení robotníci, volajúc: „Súsedná šachta vyletela do povetria!“ akoby bol niekto, kto o tom nevie.

Potom nasledovala dlhá, nemá minúta. Baníci s lampami v ruke obklopili Ivana a pátravo mu hľadeli do tvári, čakajúc, čo im povie.

„Musíme ich zachrániť!“ To boly Ivanove prvé slová, ktoré im povedal.

Oh! Ako im všetkým uhádol myšlienky.

Tých, ktorí sú pochovaní pod zemou (a snáď ešte žijú?) musia zachrániť ľudia, čo ostali pod božím nebom. Tu niet teraz nepriateľa, tu stojí len človek proti človeku.

„Rýchlo treba doniesť vysávač a vedrá!“ rozkazoval Ivan. Každý človek nech si obviaže ústa. Soberte nástroje na rúcanie stien, vezmite povrazy a kaučukové cievy. Okrem žien nech tu neostane nik. Napred!“

On sám pochytil ohromný železný sochor, hodil si ho na plece a pohádžuc na seba nejaké otrhané šaty, ponáhľal sa pomáhať svojim spolupracovníkom raziť cestu k účastinárskej šachte.

Noví majitelia svoje pozemky silne ohradili, aby nimi nemohli chodiť Ivanove povozy.

Nad bránami veľké litery oznamovaly: „Touto bránou bez dovolenia chodiť sa prísne zakazuje!“

Teraz sa veru veľmi sháňali za tým dovolením!

Ivan sa oprel železným sochorom do zatvorenej brány, pánty zapráskaly a brána sa otvorila.

Ľudia nečakali, kým zapriahnu kone do vozov so strojami, sami sa do nich zapriahli, ťahali a tisli ich aj desiati i po neschodných cestách, smerom ku komínu, kadiaľ bolo kratšie.

Boli ako tábor utekajúcich strašidiel, keď v noci pochodovali s lampami, zavesenými na pásoch.

Skoro sa im dostalo osvetlenia. Klenba jedného železného hámru, ktorý stál vedľa účastinárskej šachty, následkom silného otrasenia sa srútila a oheň planúcich hámrov odrazu osvietil okolie.

Robotníci utiekli od nich: roztavené železo mohlo tiecť kade chcelo.

Pri ohnivom osvetlení zrakom prichádzajúcich, pri štôlní núkal sa hrúzyplný obraz.

Nad šachtou umiestené okrúhle vysavacie prístroje a pece neboly nikde, pole bolo na tisíc siah zasypané tehlami.

Zdvihadlo, ktoré bolo z liatiny, bolo vyvrátené ďaleko od svojho niekdajšieho miesta, a s vežovitej stavby stál len jeden múr, s ktorého visely vytrhnuté pánty. A s blízko stojacích veľkých budôv bola smetená všetka škridla.

Severný vchod šachty bol zasypaný. Portál, ktorý bol stavaný z krásne tesaných kameňov, čo tu teraz ležaly na hŕbe, zdal sa byť vchodom opustenej bane.

Kamene, hrady, železné tyče, uhlie a kamenie, ležaly tu v podivnej miešanine, akoby ich ta bola vychrlila nejaká sopka.

A ten hrozný nárek!

Sto a sto žien a detí. Snáď všetko vdovy a siroty.

Muži a otcovia ležali im u nôh pochovaní. A nemôžu im pomôcť.

Niekoľkí muži skôr z nerozumnosti ako smelosti, pokúsili sa jeden za druhým vniknúť do štôlne, ale zamdleli.

Unikajúci plyn ich srazil s nôh, druhovia ich teraz s nasadením vlastných životov vyvliekli pomocou hákov a hákových povrazov.

Jeden z nich tam leží vystretý na trávniku. Obklopujú ho bezmocné ženské a zalamujú nad ním rukami.

Ivan, hneď ako ta prišiel, začal robiť poriadky.

„Netreba sa nerozumne blížiť ku vchodu šachty! Počkajte, kým sa vrátim!“

Ponáhľal sa do budovy riaditeľstva. Zabudol na to, že sa zapovedal nikdy viacej nehovoriť s Rauném.

Ale Rauného nenašiel doma. Bol práve v súsednom meste, kde železniční podnikatelia dávali banket pri šťastnom zakončení stavby veľkého tunela. On tam musel byť prítomný.

Našiel tam len druhého inženiera. Išiel mu oproti.

Bol to prekliate flegmatický človek.

Tým sa potešoval, že veď sa to stáva i v zahraničí. Takéto katastrofy si tam vraj už ani nevšímajú.

„Treba znova vystaviť portále, znova popodopierať brvnami priechody a snáď inde započať kutanie. To bude stáť veľa peňazí. Voila tout!“

„Koľko ľudí pracovalo dolu?“ opýtal sa ho Ivan.

„Teraz len asi stopädesiat.“

„Len? A čo si myslíte, čo sa stane s týmito?“

„Hja, veru tých bude ťažko vyslobodiť, lebo práve teraz pracovali na priechode, ktorý spája severnú šachtu s východnou, aby bolo zdokonalené vetrenie.“

„Tak tedy niet druhého vchodu do šachty, iba ten, ktorý sa zrútil!“

„Ale zrútila sa aj východná šachta! Bol to jej plameň, ktorý vybúšil z bane. Videli ste ho?“

„Nevedel som pochopiť, ako mohol po niekoľko minútovej prestávke prijsť ten druhý výbuch po tom prvom.“

„To má veľmi prirodzené vysvetlenie. Stena, ktorá mala byť v bani prelomená, bola už natoľko tenká, že ju výbuch severnej šachty mohol preboriť. A vtedy bezpochyby nie od plameňa, ktorý už bol zhasol, ale od silného povetrného tlaku (pri čom vzniká tiež horúčosť) zapálil sa vo východnej šachte plyn, a keď nemohol sa vyslobodiť smerom, kde sa sosýpalo uhlie, vybuchol ústim šachty. To je práve tak, ako keď sa do hlavne pušky dostane piesok; pušný prach skôr roztrhne rúru, ako by vyhodil piesok.“

Inženier to vysvetlil Ivanovi s takou chladnokrvnosťou, akoby sa ho z celej aféry len toľko týkalo, že teraz bude musieť nakresliť zase celkom nové portálové vzory.

„Aby sme mohli oslobodiť zasypaných robotníkov, najprv by sme museli z ústia jamy vypumpovať plyny, len potom by sa mohlo započať odpratávanie rumov. Kde máte sacie prístroje?“

„Tam sú!“ riekol inženier, ukážuc na povetrie, „ak ešte nespadly.“

„A prenosný vysavač nemáte?“

„Na potrebu takého nik nemyslel.“

„Dobre! Tu je môj. Upotrebíme ho.“

„Len to by som rád vedel, ako? Ak má vysavač medenú rúru, tú nemožno vtisnúť medzi krivolaké rumy, ak má kaučukovú cievu, tá sa zase ohne.“

„To musí ta vniesť človek.“

„Človek?“ riekol inženier, prskajúc perami. „Pozrite sa ta. Teraz odnášajú tretiu mrtvolu človeka, ktorý so šialenou hlavou utekal medzi zrúcaniny.“

„Ani tí nezomreli ešte. Prinavrátime ich zase životu.“

„Ale neverím, že do dnes večera nájdete niekoho, kto by koniec cievy zaniesol na pädesiat krokov medzi rumy.“

„Už som ho aj našiel! Urobím to sám.“

Inženier stisol plecami. Nezdržiaval ho.

Ivan sa vrátil k svojim ľuďom, ktorí sa medzitým chystali k práci. Zavolal stranou najstaršieho baníka.

„Pavle! Niekto musí ísť do ústia štôlne s cievou vysavača.“

„Dobre! Ťahajme los!“

„Nebudem ťahať los. Pôjdem sám. Vy ste všetci čeladní otcovia. Doma máte ženy a deti; ja nemám nikoho. Ako dlho vydrží človek bez dýchania v šachtovom plyne?“

„Kým tepna storáz búši.“

„Dobre! Dajte sem tú cievu. Pripevnite mi k pásu povraz a zľahka ho púšťajte za mnou. Keď cievu prestanem ťahať za sebou, tak ťahajte pomaly nazad povraz; ale pomaly, aby ste mi, ak by som tak náhodou spadol, prudkým trhnutím nerozbili hlavu.“

Ivan medzitým sňal s bedier vlnený pás a namočiac ho vo vedre s vínnym octom, vyžmýkal ho, a omotal si ním tvár tak, že ústa a nos mal ním ovinutý.

Potom si pod pazuchy upevnil povraz, vzal si na plece koniec cievy a išiel medzi rumy.

Starý baník zahundral:

„Pane, počítaj údery tepny! Pädesiat ta, pädesiat nazad!“

Ivan zmizol medzi sutinami.

Robotníci sňali klobúky a složili ruky.

Starý robotník pravicou držiac zápästie ľavej ruky, počítal údery tepny.

Už načítal vyše pädesiat a cieva ešte vždy sa ťahala napred.

Už bol pri šesdesiatke, ba aj pri sedemdesiatke a cieva sa ešte vždy ťahala. Ivan ešte vždy napredoval v smrteľnom ovzduší.

Starému robotníkovi kanul po čele chladný pot.

Už je osemdesiat, devädesiat, ba sto sekúnd!

Nikdy viacej ho už neuvidia.

Cieva odrazu zastala.

Začali ťahať povraz.

Bol uvoľnený. Neťahal ťarchu. Jednako sa len vracia!

Ešte vždy ide, veď povraz je ešte vždy uvoľnený. Odrazu sa napäl. Treba ho opatrne ťahať! Povraz sa zase uvoľňuje. Starý robotník číta stošesdesiaty úder. Vtom sa vynoruje Ivan v ústí šachty, opierajúc sa na zrútený kameň klenby, ale už nemá sily prekročiť ho; a keď k nemu pribehnú, omámene sa zrúti do ramien svojich robotníkov. Tvár má bledú, akoby bojoval so smrťou.

„Nestalo sa nič!“ zašeptal, spamätávajúc sa, keď ho ovanul čerstvý vzduch, keď mu čelo potreli octom. „Ah! Dnuká je hrozné povetrie. Koľko musia trpeť zasypaní robotníci!“

A neprišlo mu na um: „Tu ste teraz, biednici, ktorí ste ma neverne opustili, ktorí ste sa proti mne sprisahali, a chceli ste ma zničiť, ktorí ste prenasledovali mojich prívržencov, ktorí ste ma zrádzali, na mňa číhali, chtiac ma zákerne zavraždiť, ktorí ste chodili s deputáciou, zastrájali ste sa poslať svojho vyslanca k nepriateľom svojej domoviny! Tu ste teraz všetci, pochovaní do tmy mstivej matky zeme!“ Jemu však prišlo na um: „Koľko musia trpieť pod zemou! Vysloboďme ich!“

Keď vysavač prišiel do pohybu, bolo možno dať sa do roboty.

Aj teraz to bola ťažká borba, ale jednako len bolo možno pracovať.

Ivan rozdelil ľudí podľa odborov.

Pri odpratávaní rumov jeden človek nemôže dlhšie pracovať ako hodinu.

Nech má každý celú tvár obviazanú. Keď sa niekto začne potácať, nech ho kamaráti hneď pochytia a odnesú preč.

Zrútený portál bol do svitu odprataný.

Ale do hrdla jamy nemohlo preniknúť slnečné svetlo.

Jedna strana bridlicovej klenby zrútila sa na celej čiare. Keď Ivan ta vnikol s cievou, sotva mal toľko slobodného miesta, že sa horko-ťažko mohol pretisnúť cez skulinu. A tam kde složil koniec cievy, klenba bola celkom zrútená.

Bolo to nadľudské podujatie musieť teraz za dni uskutočniť to, čo by bolo ináč vyžadovalo týždne práce. A bolo treba robiť!

Ivanovi robotníci pokračovali v odstraňovaní trosiek z ústia sosutej štôlne, pri čom im od účastinárskej spoločnosti poskytli len veľmi malú pomoc.

Vysvitlo, že výbuch nastal práve v čase, keď zamieňajú robotníkov.

Keď treba pracovať v plyne, zamieňajú sa štyri razy.

Výbuch nastal práve pri polnočnej zámene. Jedna čiastka robotníkov práve vtedy sa spúšťala otvorom do bane; títo už neboli medzi živými!

Druhá čiastka práve bola v ceste nahor, výbuch a rúcajúca sa šachta ich rozdrtily. Ale ešte jedna čiastka pravdepodobne ostala na skladištnom mieste, kde ich nemohol zasiahnuť ani plameň, ani rumy, sú tam tedy za živa pochovaní.

Tedy vonku sotva ostalo zpomedzi baníkov dvacať-tricať ľudí.

Robotníkov zo železiarne riaditeľ zasa kategoricky odoprel požičať k záchranným prácam. Vraj v každej peci je roztavený kov, a keď nedajú naň dostatočný pozor, dostane samých „medveďov“.

(Medveďom menujú hutiari takú železnú hmotu, ktorá pre zlé tavenie nevyšla z pece a ktorú potom ako zlú treba i s pecou vysotiť.)

Železiarne majú súrnu robotu. Železničné koľajnice musia byť na čas hotové, ináč by museli platiť veľké odškodné.

Ivan bol prinútený záchranné práce konať temer výlučne len so svojimi robotníkmi. Len ženy pomáhaly osloboditeľom svojich manželov.

A to bola ťažká robota.

Sosúvajúcu sa povalu chodieb za každou siahou bolo treba podoprieť hradami a keď raz prerazili dieru do sutín, stretli sa s novým nepriateľom.

Po výbuchu štôlňu zaplavila voda.

Teraz už museli upotrebiť aj vodné pumpy. Kam sa s nimi nemohli dostať, prinútení boli odstrániť čierny hlien pomocou čerpacích vedier.

Stojac po kolená v páchnucom hliene, obklopení smrtonosným ovzduším, ohrozovaní stále padajúcimi sutinami, statní robotníci z kroka na krok vnikali vždy hlbšie do útrob zeme.

Popoludní sa vrátil domov aj pán Rauné.

Prostred najlepšej zábavy sa dozvedel o hroznej udalosti, ktorá ho nesmierne nahnevala.

Prišiel pred šachtu a preklínal zasypaných robotníkov.

„Zloduchovia! Zapríčinili spoločnosti jednomilionovú škodu! Bodaj by tam boli zahynuli všetci! Prečo sa trápite s ich oslobodením! Nech tam skapú! Naničhodní opilci!“

Pracujúci ľudia mu neodpovedali. Po prvé preto, lebo na to nemali času a potom všetci mali obviazané ústa. Otváranie zasypanej šachty je tichá robota.

Ale odrazu sa pán Rauné stretol s robotníkom, ktorý, keď najväčšmi nadával zasypaným baníkom, prikročil k nemu celkom blízko, a pozrel mu uprene do očí.

Bola to ináč hlienom a uhľom práve tak ufúľaná postava, ako tie ostatné. Tvár mal až po oči zahalenú, ako ostatní robotníci a hoci bol aj zasadzený, po očiach ho jednako len poznal.

Kto raz pozrel do týchto očí, nikdy viacej nezabudol ich pohľad. Boly to Ivanove oči.

Pán Rauné zamĺkol a odišiel hneď aj so svojím merníkom, a potom už nechal Ivana robiť, čo sa mu páčilo.

Štyri dni a štyri noci trvala neprestajne namáhavá robota.

Statoční ľudia prekonali všetky prekážky, prelomili cestu až po slobodnú šachtu.

Ivan za celý ten čas nejedol pri stole a nespal v posteli. Zajedol si niečo, keď stihol, na najbližšom kameni, a pospal si zavše hodinku, keď mu na oči sadol sen, hocikde, kde nezavadzal. Od šachty neodišiel ani na hodinu.

Na štvrtý deň našli robotníci prvého zasypaného človeka.

Človeka? Nie! Ku stene prilepenú hmotu, ktorá kedysi bola z mäsa a kostí.

O niekoľko siah ďalej ležal na zemi druhý človek, ktorého hlavu nemohli najsť.

Potom našli káru, na akej vyvážajú uhlie, bola rozdrtená na kusy, jej trosky poprebodávaly ľudskú mrtvolu.

Ďalej našli na nepoznanie popálené postavy. Tie už zasiahol plameň.

Na jednom mieste pätnásť ľudí stlačila dovedna zrútená vrstva bridlicového kamenia, mohla vážiť aspoň sto metrických centov. Museli ich tam nechať. Potrvá to dní, kým rozdrtia to kamenie.

Teraz je najdôležitejšou vecou, čím rýchlejšie najsť ľudí, ktorí ešte snáď žijú.

Všade, na všetkých chodbách šachty nachádzali mrtvoly; ale počet chýbajúcich ešte vždy nebol úplný.

Robotníci účastinárskej bane vraveli Ivanovi, že ak sú ešte niekde živí ľudia, tak môžu byť len na skladištnom mieste, kde si obyčajne pred započatím práce skladajú vaky, pre ktoré sa po robote zase vracajú.

Ale v chodbách výbuch zapríčinil také spustošenie, že sa robotníci, ktorí miesto dobre poznali, nevedeli orientovať; tu boly steny prelomené, tam zase boly zasypané vchody, inde prevalené nad sebou prekopané chodby. S miestami veľmi dobre oboznámení baníci museli tiež pátrať, kde je vlastne hlavná ulica, podľa ktorej možno najsť pravý smer?

Napokon sa tak zdalo Ivanovi, akoby pod veľkou hromadou uhoľných a bridlicových trosiek ozývalo sa tiché kňučanie.

„Tu začneme kopať!“ riekol robotníkom.

Sutiny začali odstraňovať, a keď od nich očistili miesto, robotníci účastinárskej bane začali sa orientovať.

„Áno! Tu sú dvere, ktoré vedú do skladištnej siene!“

Tlak povetria akiste zatvoril dvere, privalil na ne bočnú stenu a prikryl ich, takže tých, čo boli dnuká pochoval síce, ale súčasne ich aj zachránil pred smrťou upálením.

Tak sa to stalo!

Kňučanie a volanie o pomoc cez sutiny prenikalo vždy srozumiteľnejšie, už boly aj dvere viditeľné, a keď ich vyvážili z pántov, Ivan bol prvý, ktorý posvietil lampou do tmy.

Neznel mu v ústrety výkrik radosti. Nevybehly von, objať mu kolená, zo zatratenia vyslobodené postavy. Ležaly tam len trosky ľudí, ktorí bojovali posledný boj o život.

Bolo ich viacej ako sto.

Ešte žili všetci! Ale, aký to bol život! Vycivení od hladu a smädu. Pridusení uhoľným plynom. Zlomení zúfalosťou. Sto ľudských kostier dvíhalo zomdlené ruky a hlavy do svetelnej žiare, ktorá na nich padala. Bola to zornica, ktorá sa jagala v hrobe. Kostnica sa pohla pri slovách vzkriesenia.

Srdcervúce stenanie, v ktorom sa už neozýva ľudský hlas, zavznelo zo sto pier, takže ten, kto to počul, musel sa celý život rozpomínať na túto hrúzu.

Títo ľudia tu zaviazli práve v chvíľke výbuchu. Tlak vzduchu odrazu im zahasil lampy, a robiť svetlo bolo by bývalo šialenosťou. Od toho času sú tu vo tme pochovaní.

Ich nebezpečenstvo zväčšovala okolnosť, že po zasypaní skoro zbadali, že voda vniká pomaly do miestnosti, ktorá im slúži za útočište a za kostnicu. Sieň leží o pol siahy hlbšie, ako chodba.

V tme začali z dosiek a brvien siene tvoriť tribúnu. Na túto vyliezli všetci a tam čakali na mnohonásobnú smrť, ktorú mohol priniesť hlad, uhoľný plyn, alebo mohla ju zapríčiniť stúpajúca voda.

Keď osloboditelia otvorili dvere ich väzenia, voda siahala práve po prah a zvlažovala podlahu tribúny.

Podľa Ivanových úprav v tichu a poriadku odniesli nešťastníkov, ktorí sa netisli napred z ich hrobového ložiska. Každý z nich ležal na svojom mieste a čakal, kým na neho príde rad.

Tento pokus umierania urobil z nich veľmi tichých ľudí.

Niektorí nevládali už otvoriť ani oči; ale Ivan bol presvedčený, že každý z nich žije a že ľudská príroda je divotvorná!

Títo tedy boli oslobodení.

Ale s týmto ešte nebola zakončená všetka robota.

Veď aj pri prielome môžu byť ešte pochovaní ľudia.

Potom bolo sa treba presvedčiť aj o tom, či pohroma mala vskutku taký priebeh, ako to predpokladal inženier, že totiž prvý výbuch dokončil prielom medzi dvoma šachtami, a teraz možno z tejto prejsť do tamtej? To by veľmi obľahčilo prácu pri zachraňovaní obetí východnej šachty.

Pri vchode do prielomového jasku ležala do nepoznania popálená postava.

Mala v rukách ešte aj vtedy Davyho otvorenú lampu.

Tak tu bol ten zloduch, ktorý spáchal ten desný čin!

Tak vskutku ľudská šialenosť vymyslela túto pekelnú skazu!

Mrtvola bola nepoznateľná. Šaty na nej zhorely. Ale na koženom opasku mala oceľovú skrinku. V tejto skrinke našli zlaté hodinky, ktoré maly na boku vyemailované poprsie krásnej dámy.

Ivan na obraze poznal Evelinu.

A pri obrázku bola stozlatová bankovka, ktorú rozžhavená stena skrinky silne stmavila, ale nespálila.

Na chrbát bankovky bolo napísané:

„Dostal som ju takto rok, vraciam ju dnes.“

Desná odplata!

*

Ivan už teraz jasne pochopil súvis medzi hroznými skutkami a slovami tohoto človeka, ktorého rozpomienka na ľudožrútstvo vyštvala k tak obrovskému vraždeniu ľudí.

Vyhrážka pri únose jeho nevesty.

Neočakávané prijatie služby pri účastinárskej bani.

Posledné pitie pálenky. A zlovestné dýchnutie na Ivanovu tvár.

Bola to satanská povaha.

Do ľudskej podoby vtelený démon, ktorý sa obetoval, aby sa pomstil na všetkých, ktorí ho urazili, okradli, vysmiali, ním opovrhli, za blázna ho mali, zdravicami ho uctili, svojím bohatstvom inzultovali, svojím prepychom dráždili a pre prostoduchosť ho za nosom vodili!

Ako sa za ním zrútia všetci, ako im vyrazil zpod nôh uhoľný kameň, a ako padnú na jeho hrob rad-radom všetci: kňaz, bankár, burzián, diplomat, minister a komediantka!

On sa už v pekle nebude mať čomu učiť!

*

Ivan stál zamyslene nad mrtvolou a v tejto chvíľke dotýkal sa hlavou neba, hoci bol aj pod zemou.

Aj v jeho srdci zúrily všetky tieto pocity!

Aj jeho okradli, ozbíjali, vysmiali, ugniavili svojím bohatstvom; bodali ho do srdca jedovatými dýkami tí istí ľudia, na ktorých tento druhý vylial otravu pomsty!

A on sa teraz ponáhľa zachrániť život, majetok svojich nepriateľov.

Nie len ľudský život, ale úprimne aj ľudský majetok.

Veď ten ohromný poklad, ktorý je tu skrytý pod zemou, je pokladom nielen jeho nepriateľov, ale je majetkom celého ľudstva; je tajomnou klenotnicou štátneho bohatstva a povznesenia priemyslu.

A ešte ho niečo desilo.

Neopovážil sa to povedať, lebo keby bol svoje myšlienky prezradil robotníkom, ktorí ho doteraz nasledovali všetkými nebezpečenstvami, odrazu by sa obrátili, a hľadeli by sa dostať čím rýchlejšie na slobodný vzduch.

Drôtený valec Davyho lampy bol preplnený červeným plamom, čo znamenalo toľko, že v šachte je ešte vždy jedna tretina horľavého plynu a len dve tretiny tvoria obživujúce povetrie, ostatok je parou smrti.

Šachtového plynu sa však neboja. Do žiarotvorných očí tohoto hrozného ducha privykli smelo hľadieť ešte aj vtedy, keď rozdrtené telá jeho obetí kladú na nosítka.

Ale je aj druhý duch, ktorý chodí so zatvorenými očami. S tým sa neopováži nik stretnúť. To je uhoľný plyn bane.

Jeho prítomnosť je úžasná!

Keď prišli po prielom podzemnej chodby, vskutku našli to, čo predpovedal merník.

Výbuch prelomil priečnu stenu a bolo treba odstrániť len jej trosky, aby sa otvorilo spojenie aj s východnou šachtou. Ani jeden robotník tam nevydržal dlho pracovať.

Po niekoľkominútovej robote rad radom sa vracali baníci, žalujúc sa, že ich dusí kašeľ, a že lampa tam zle horí.

Ešte aj v podzemnej chodbe plameň lampy zlovestne naplňuje celý drótený valec a pri sutinách už len bliká. To je ešte príšernejšie.

Robotník, ktorý sa vrátil naposledy, vravel, že keď pohnul veľkým kusom uhlia, obväzom úst mu prenikol nepríjemný zápach, ktorý bol ku nevydržaniu. Ten zápach bol podobný pachu pokazenej kyslej kapusty.

Starí baníci už vedeli, čo znamená v šachte ten kapustový zápach.

Starý Pavel upozornil Ivana, ktorý sa chystal ísť preskúmať vec, aby sa všemožne vystríhal vdychovať ovzdušie obväzom úst, a aby sa rýchlo vrátil.

Ivan vzal železný sochor a lampu, a zadržiac dych, ponáhľal sa na miesto prelomu.

Železnú tyč obidvoma rukami vrazil do uhoľnej masy, ktorá sa na druhej strane sosula s ohromným rachotom.

A keď rukoväť lampy upevnil medzi kozie drapy tyče a vsunul ju do vzniknutého otvoru, lampa odrazu zhasla.

A keď Ivan vo tme pozrel otvorom, s hrúzou videl, že oproti v šachte žeravo svieti červenkavý jas, ktorý osvetľuje celú chodbu.

On už dobre vie, čo je to.

Tak dobre to vedel, že zdesene tam nechal aj železnú tyč a utekal ztadiaľ ako len najrýchlejšie mohol.

„Východná šachta horí!“ riekol zhrozene robotníkom.

Títo nepovedali už ani slova, ale z obidvoch strán chytili ho pod pazuchy a rýchlo ho vliekli so sebou, aby nejako nezaostal.

Čo ide za nimi, ten úžasný smrad, to už nie je ten obávaný plyn, ktorý sa vyhráža a potom drtí, keď rozplamenia jeho hnev, ale je to potuteľný uhoľný plyn, ktorý vzniká pri požiare šachty, ktorému nemožno vzdorovať, ktorý si nectí chrabré, junácke srdce, a koho raz pridusil, toho už nedovolí trením vrátiť životu, alebo vymodliť mu ho. Pred ním treba utekať.

Za niekoľko minút šachta bola prázdna.

Keď sa dostali na božie svetlo, kde vyslobodené živé mrtvoly obklopoval zástup žien a detí, ktoré plakaly od radosti, alebo lkaly od žalosti, Ivan vyhľadal merníka.

Ivan už teraz sňal s úst ochranný obväz.

„Tak, pane! Teraz vám už môžem povedať, čo je dnuká! Skaza nad skazy. Koniec! Východná šachta horí! Musí už horieť niekoľko dní, lebo som videl ako je rozžiarená celá chodba. Tento pohľad nezabudnem nikdy. To nie je dielo ľudskej zlomyseľnosti, to nie je už boží trest, ale zrovna nedbalosť dozorcov. Ako veľký fyzik budete to vedieť, že uhoľná baňa sa chytí, keď sa nechajú nahromadiť neupotrebiteľné sírnaté uhoľné odpadky. Táto hmota sa potom zdusí a keď príde do styku so slobodným vzduchom, zapáli sa sama od seba. Vaše šachty sú preplnené takýmito horľavými smeťami. A teraz už i vám i sebe prajem dobrú noc. Oheň v bani nezahasí nik. Poznáte duttweilerský horiaci vrch? Je tomu stodvacať rokov, ako sa v ňom zapálilo uhlie. Aj teraz ešte horí. U nás bude mať blíženca. Dobrú noc, pane!“

Merník stisol plecami. Čo je jeho do toho?

Ivan opustil so svojimi robotníkmi Bohom prekliaty podnik.

Čo sa stalo zatiaľ s jeho podnikom? Od štyroch dní a štyroch nocí nemyslel na svoj majetok…