ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Trojčlenový výbor prvých sedem dní mal s posielaním zpráv veľmi málo roboty.

Berend sa s nimi stretne večer a ráno v hostinci pri jedení. Ostatnú čiastku dňa a noci trávi pod zemou. Na ich otázky len toľko odpovedá, že všetko napreduje v najlepšom poriadku.

Ale to, čo napreduje je neviditeľné.

Vyskytuje sa aj mimoriadne podozrivý fakt, že Berend trávi čas ustavične len v svojej štôlni, do nej dal sniesť stroje, ktoré so sebou priviezol, tam umiestil aj všetok chemický materiál, kým na účastinárskej štôlni neotvorili ani jeden vchod a nerobia okolo nej nijaké prípravy ku haseniu.

A Berend, keď sa ho opytujú, na otázky nechce odpovedať nijakým objasnením. Je síce pravda, že stroje sú ustavične činné, všetci robotníci od toho času stále vyvážajú zo štôlne miesto uhlia hlinu, kamenie a skaly, ale vec jednako len nemožno dobre pochopiť.

Na ôsmy deň však pán Spitzhase už nevystačil s trpezlivosťou.

„Pane!“ riekol Ivanovi s kramárskou odvahou, „sľúbili ste, že uhasenie šachty potrvá dva týždne. Jeden už minul. A od toho času nevidel som nič, čo by poukazovalo na to, že sa niečo robí.“

„To je prirodzené!“ odpovedal pokojne Ivan.

„A vy tvrdíte, že všetko dobre napreduje.“

„Veď je tomu tak.“

„Ale ja by som to chcel vidieť!“

„Ztadiaľto, kde teraz stojíte, preca nie je možné niečo vidieť.“

„Tak ma zaveďte ta, kde možno veci vidieť.“

„A naozaj chceli by ste ta ísť? To je veľmi zlé miesto.“

„Kam vy môžete ísť, môžem ísť aj ja. Nedbám, keď to bude hneď aj peklo.“

„Málo chybí k tomu, aby sa ním stalo.“

„Nuž pôjdem aj ta. Chcel by som sa poznať aj s čertom. Kto vie, či by nebolo možno s ním uzavreť taký obchod, aby odteraz od nás kupoval uhlie?“

„Ale upozorňujem vás ešte na jedno. Miesto, kam ja idem, nie je také, že by ste tam mohli postávať; lebo cesta je práve len pre dve osoby a práca tiež vyžaduje dvoch ľudí. Tam budete museť práve tak pracovať ako ja.“

„Dobre, ja sa nenaľakám nijakej roboty. Čertovský chlap som ja.“

„Dobre, tak poďte so mnou!“ riekol Ivan; a ak druhí dvaja páni majú chuť odprevadiť nás po stroje, môžu ísť tiež s nami.“

Prijali pozvanie. Veď aj doteraz ich smrteľne sužovala zvedavosť.

Všetci traja si museli obliecť banícke šaty a Ivan ich potom zdvíhadlom sniesol do šachty.

Každý dostal Davyho lampu, ktorú si musel pripevniť na opasok, a hrubý plstený klobúk.

Ivan ich viedol po krivolakých šachtových chodbách až po tie železné dvere, za ktorými podzemné jazero ešte nedávno mizlo a zase sa zjavovalo. Na dne tohoto postavený bol teraz mlynu podobný stroj, ktorý pracoval pomocou remeňa, ktorý sa pohyboval na povrchu.

Tento stroj niečo mlel, a zomletá hmota zase sa rúrou sosýpala do priestoru pod podstavcom. Remeň stroja, otáčajúci sa na veľkom kole, mizol pod podstavcom.

Ivan ďalej viedol svojich hosťov stále úzkymi chodbami. Ešte raz museli sostúpiť po dlhých rebríkoch do nejakej studničnej dutiny.

Keď sa dostali na jej dno, vstúpili do komory, ktorá sotva zaujímala väčší priestor, ako dva a pol štvorcovej siahy, kde boli na stráži dvaja robotníci: jeden starý a druhý mladý.

„Tak, pane,“ riekol Ivan Spitzhaseovi, „tu je obliekárňa; poďme si obliecť tie úbory.“

„Čože? Ešte dostaneme aj krajšie šaty?“

„Áno: panciere. K turnaju, na ktorý sa teraz chystáme, potrebné sú aj panciere.“

Na jeho rozkaz starý a mladý robotník doniesli potrebné obleky, a začali ich obliekať.

Tie obleky sa podobaly hasičským pancierom, priestranná, neforemná blúza a obuv, ich zovnútorný obal tvorí asbest, nehoriaci kovový hodváb, vnútro obleku medzi druhou látkou je vo viacerých vrstvách vyplnené na jemný prach potlčeným kamenným uhlím. Napredku ramená končia hrubými ohňovzdornými rukavicami, ktoré hermeticky uzavierajú prsty rúk.

„Pekní rytieri budú z nás!“ žartoval pán Spitzhase.

„Ešte si musíte vziať aj šišak!“

Je to sklenená guľa, ktorá sa podobá desať-dvanásť holbovému súdku, a má tri otvory.

Ivan mu vysvetlil, na čo je to potrebné.

„Na tom mieste, kam máme teraz sostúpiť, je plno uhoľného plynu. Preto ta musíme ísť tak vystrojení, akoby sme sa ponorili pod vodu. Súčasne, keďže zavše budeme museť chodiť aj medzi ohňom…“

„Medzi ohňom!“

Pán Spitzhase začal ľutovať, že sem prišiel, ale hanbil sa vrátiť. A potom chcel tiež dokázať, že aj obchodník môže byť smelý človek.

„Preto máme oblečené asbestové šaty!“ pokračoval Ivan. „Tento úbor je skombinovaný z výzbroje potápačov a hasičov. Teraz na tento sklenený šišak, ktorý kaučuková spona hermeticky upevní ku golieru nášho úboru, prídu dve cievy; jedna z nich nám bude dodávať k dýchaniu potrebné povetrie, druhou zase budeme vydychovať pokazené povetrie. Konce tých dvoch ciev zostanú tuná, ostatok sa bude ťahať za nami práve tak, ako to býva v mori pri potápačoch. Jednou im pumpujú oživujúci vzduch, druhou je vyháňané strovené povetrie tlakom prvej. Povetrie bude trochu teplejšie ako hore, a zapácha vulkanizovaným kaučukom, ale jednako sa len nezadusíme. Do tohoto tretieho otvoru príde pružná a napätá rúra, ktorá spája tie dva šišaky. Je na to, aby sme cez ňu počuli slová, keď si budeme chcieť niečo povedať, lebo cez tento hrubý sklenený šišak nepočul by človek nijaký zvuk, zvlášť ten nie, ktorý má na hlave tiež takýto šišak.“

Pán Spitzhase sa vôbec necítil dobre, keď mu ten šišak prišraubovali na hlavu. A menovite, keď mu aj rúry upevnili vo všetkých troch otvoroch, odrazu len zbadal, že ohluchol, nepočuje už ani slova z toho, čo mu hovoria druhí dvaja páni. Nie je už viacej na tomto svete.

Počuje len slová jediného človeka, toho, ktorého hlava je pripojená k jeho hlave.

„Vezmite si na rameno svitok tej kaučukovej rúry,“ ozve sa jediný hlas v úzkom šišaku; aj ten znie tak zďaleka, akoby sa vlnil so vzdialenosti sto krokov, alebo s nejakej veže.

Mechanicky si nechal na rameno položiť svinutú rúru.

„Poďte za mnou!“ znelo Ivanovo slovo, ktorý si druhý svitok prehodil cez plece a otvoril posiaľ zavreté hrubé dubové dvere.

Dvaja páni, ktorí ostali v komore, už viacej nepočuli z toho nič, čo hovoria medzi sebou tí dvaja šišakoši. Jeden z nich sa naľákane opýtal, že keď otvoria tie dvere, či aj sem nenaprúdi toho zlého povetria?

Starý baník ich upokojil. Uhoľný plyn je oveľa ťažší ako kyslík, preto všetok ostane dolu, kam sostupujú podzemní norci. Celkom smelo ich možno nasledovať až ta, kde horí posledná Davyho lampa.

Otvorenými dverami dostali sa do priestrannej dutiny; na jej stenách bolo vidieť, že ju utvorila sama príroda.

Boly to dve od seba oddelené steny, všetky ich zárezy pravidelne do seba zapadaly a miestami boly obidve také hladké, ako oceľové zrkadlo. Boly to krížom prelomené masy uhlia.

A nad touto dutinou sa vznášal z hrubých, tvrdých, drevených dosák postavený most.

Všade pracujúci strojový remeň, ktorý sa vinul s vysoka, ako had, aj tuná hnal nejaký prístroj, ktorého zvuk tak znel pod dlážkou, akoby jeho vrtule vírily hlbokú vodu.

S mosta viedol nízky priechod do kamennej masy šikmým smerom.

Za vchodom tejto tmavej diery už nesvietila lampa. Tam bola už ríša uhoľného plynu.

Ale na moste bol postavený elektrický stroj, ktorého žiarovka bola zabalená drótenou sieťou.

Starý baník priviedol do pohybu elektrický stroj a posvietil jeho lúčami do tmavej diery.

To bol tunel, ktorý Ivan za štyri týždne dal prekopať zo svojej šachty po súsednú baňu.

Do toho času nepovedal nikomu nič, až práca natoľko pokročila, že už len priečnu stenu bolo treba prelomiť.

To bolo možno urobiť už len v úbore podzemného bádateľa, preto práca trvala o týždeň dlhšie.

Elektrické svetlo ďaleko svietilo do úzkeho tunela; a kde tento mal záhyb, tam boly postavené vysoké zrkadlá z leštenej bľachy, ktoré ďalej vrhaly svetlo. Druhé zrkadlo ho zase ďalej odrážalo, kým napokon ostalo z neho len slabé šero, pri ktorom dvaja bádatelia jednako len rozoznali jednotlivé predmety.

„Hneď budeme v tme!“ riekol Spitzhase Ivanovi.

„Hneď dostaneme dosť svetla,“ povzbudzoval ho Ivan.

A viedol ho ďalej.

Musel ísť s ním, lebo mali sputnané hlavy.

Divné siamské dvojčatá. Keby sa tak spojujúca rúra pretrhla, umreli by odrazu obidvaja.

„Stoj!“ riekol Ivan. „Tu je sací stroj. Daj sem rúru.“

V pekle si tykali. Bolo treba stručne hovoriť.

V pološere sa zjavil malý, poltretej stopy vysoký stroj, ktorý mal otáčacie koleso. Ten sem doniesli ešte predošlého dňa.

Ivan prevzal od svojho druha svitok kaučukovej rúry a jej koniec prišrauboval ku primeranému otvoru stroja. Pustil koleso stroja, ktoré sa s dvoma ťažkými guľami začalo chytro otáčať.

Potom chytil koniec rúry a zvrtnúc kohútik stroja, vrátil svitok priateľovi s tým rozdielom, že kým ho tento posiaľ niesol zavesený na ramene, teraz mu ho prehodil nad hlavu a zavesil na krk.

Spitzhase cítil, akoby ten rúrový svitok, ktorý posiaľ sotva vážil desať funtov, odrazu sa bol premenil na centovú ťarchu. Rúra sa odrazu nadula.

„Ponáhľajme sa napred!“ znel rúrou Ivanov hlas.

„Začína byť pekelná horúčosť!“ zahundral jeho druh.

„To je už čiastka zahasenej šachty!“ riekol Ivan.

Tie dve postavy maly na nohy pripevnené sklenené stolčeky, ináč by boly musely cítiť, že to, v čom napredujú, je ešte vždy horúci popol.

Kaučuková rúra sa pomaly odmotávala so Spitzhaseových pliec.

A medzitým bolo vždy tmavšie a tmavšie.

Napokon ich obklopila celkom čierna noc.

„Nevidím nič!“ ozval sa Spitzhaseho hlas.

„Len poď za mnou celkom smelo!“ odpovedal Ivan.

Odrazu sa zase začalo šerieť.

Svetlo, ktoré uvideli, bolo ružové.

Pod zemou svitá.

Spitzhase si žaloval, že ťažko dýcha.

„Teraz ešte ľahko!“ potešoval ho Ivan.

Potom, keď zašli za uhol chodby, odrazu sa ich očiam núkal infernálny obraz.

Vyslovené peklo!

Horiaci labyrint, v jeho žeravom bludišti premieňavo sálajú všetky farby svetla.

Z plameňov belaso-zelenej pôdy dvíhajú sa šarlátové steny chodieb, ktoré sa v diaľke prehlbujú do nachovej tmy, kým ich trhliny vrhajú vôkol oslepujúcu belosť slnečného svetla. V lone plápolajúceho žaratoku tancuje demonická skupina podzemných plameňov, so zelenou hrivou, červeným hrebeňom; s cinobrovej červene šachtovej klenby srší zlatý dážď: záplava iskier! Z trhlín jednotlivých bočných stien so syčaním šikmo vystreľuje oslobodený plyn, zapaľujúc svetlo v podzemnej ohnivej noci a z hlbokej diery do výšky tryská žiarivý ohňomet, zo svojej hrivy roniac množstvo iskier a nad všetkým sa pokojne vznáša akýsi mliečny oblak, dotýkajúc sa klenby, potom klesajúc nadol, akoby sa chcel priblížiť k odvážnym návštevníkom pekla.

Spitzhase sa s úžasom oprel o stenu. Tento obraz mu napadol všetky nervy.

„Spusť rúry!“ zavznel Ivanov hlas.

Spustené rúry sa odrazu plazily napred ako oslobodený had.

„A teraz poď za mnou!“ riekol Ivan. „Rúru drž na ramene.“

A ťahal ho za sebou.

Spitzhase ho musel nasledovať.

Veď mali spojené hlavy!

Keby sa násilne alebo náhodou bol vedel od neho odtrhnúť, len to by bol docielil, že otvorom do šišaku vnikajúci uhoľný plyn bol by ho hneď zabil.

Dal sa tedy mechanicky napred vliecť.

Všetky obludy pekla plápolaly a tekaly pred jeho očami!

Ten druhý človek sa ich nebojí.

Snáď ani nie je človekom, ale nejakým duchom, ktorý čarodejnou mocou panuje nad duchom ohňa.

Ide až ta, kde more plameňov má ešte pevný breh.

Tam si smelo odkrúti s pliec svitok rúry a jej koniec namieri proti lomu pekla, potom na ňom otvorí kohútik.

Z konca rúry, akoby vytryskoval diamantový lúč, ktorý šľahá žaratok Jehenny.

„Pevne stáť!“ zavznie Ivanov hlas.

A pod vlivom papršleku, ktorý vylietol z otvorenej cievy, z vnútra horiacich útrob zeme odrazu sa vznášajú tmavé oblaky pary, ktoré popolavým súmrakom zastierajú len pred chvíľou ešte oslepujúce žiarivú sieň, a cválajúca masa pary odrazu zahalí dvoch odvážlivcov.

Jeden z nich sa zapotáca.

„Neboj sa!“ riekol mu druhý. „Tu sme v úplnej bezpečnosti.“

„Tá horúčosť ma ide zadusiť! Zhorím!“ stene druhý.

„Neboj sa nič, poď za mnou!“ riekol prvý, a vlečie za sebou tackajúceho sa druha pomedzi dymiace skaly, pod paru chrliace klenby a všade, kde len vidí oheň, strieka dusivý, peklo ničiaci tekutý prúd z kaučukovej nádrže. Plyn šuští, horúca para syčí okolo nich, hasnúce plamene sa im odzrkadľujú v očiach. On sa nebojí ničoho. Len napred, vždy napred. Podzemný oblak sa cez nich prevalí.

„Zahynieme!“ stene druhý smrteľník s úžasom a klesá na kolená.

„Človek malej viery!“ riekol mu bojovný ničiteľ pekla, a podal mu ruku. „Tak sa tedy vráťme.“

A zodvihol ho, sťaby Spasitel dvíhal v mori tonúceho Petra.

Hneď na to znova ovinul zatvorenú cievu okolo krku a vrátil sa s ňou po sací stroj.

Potom tento zatvoril, a zaviedol druha po obliekáreň šachty.

Keď ta prišli, Spitzhase klesol na zem.

Keď sňali s hláv obidvoch mužských sklenené šišaky, Spitzhase, dusiac sa, lapal povetrie. Ivan s ľútosťou hľadel na neho.

Robotníci sa ponáhľali podať obidvom mužským pohár čerstvej citronovej vody a sluchy im treli silným vínnym octom.

Potom zobliekli obidvoch do naha a strčili ich do kade, naplnenej studenou vodou, po dvoch minútach ich zase ztadiaľ vytiahli a vybrhlili drsnými vlnenými uterákmi.

Chudák Spitzhase len potom začal znova ožívať a stávať sa pánom všetkých päť smyslov.

Keď si zase obliekli občianske šaty, Ivan sa ho opýtal:

„Tak, pane, ako sa vám páčilo dolu?“

Spitzhase nebol na hlavu padlým človekom. Odpovedal mu v dobrej nálade:

„Viete, pane, že by som skúsenosti, ktoré som si dolu zadovážil, nedal ani za stotisíc zlatých, ale ani za dva razy toľko peňazí by som nechcel ta ísť ešte raz.“

„A teraz už viete, čo máte napísať správnej rade. Pavel! Odprevaď domov týchto pánov. Ja tu ostanem, pokračovať v práci.“

*

K tomu, aby som vyjadril, s koľkým oduševnením opísal Spitzhase vo viedenských novinách ten podzemný boj, musel by som mať silnejšiu obrazotvornosť než mám.

Ivan bol predstavený ako nejaký Antiprometheus, ako Mojžiš, ako nejaký svätý Florián.

Všetky tieto hyperbolické zvraty boly rhetorickými formulkami, ktoré al pari-kurzu robily veľké priateľské služby.

Že si trojčlenová komisia v ten večer poriadne vypila, to je celkom prirodzené. Šampaňské len tak tieklo. Ako prišiel krčmár v doline Bonda ku šampaňskému? To by vedel vysvetliť snáď pán Rauné.

Rozpálení šampaňským vínom a uchvátení nesmiernou samochválou pána Spitzhaseho, dvaja druhí páni natoľko prišli do ohňa, že sa napokon stavili, že aj oni urobia tú istú cestu do pekla, ktorú pan Spitzhase urobil s Ivanom. A to hneď na druhý deň.

Na druhý deň ráno, keď ich ovládal „Katzenjammer“, prirodzene už velmi ľutovali tú stávku, ale keďže ju považovali za otázku cti, neustúpili.

Sostúpili do šachty v spoločnosti dozorcu. Ivan vtedy práve nebol v šachte. Povedali im, že chodí niekde na povrchu zeme.

Dvaja páni sa však touto okolnosťou nedali zadržať.

V obliekárni ležali práve neupotrebené potapačsko-hasičské úbory. Povedali, že si ich chcú obliecť.

Nik nemal proti tomu nič.

Obidvaja sa chcú odrazu obliecť.

Prosím!

Chcú urobiť pokus tak, aby ich hlavy boly spojené.

Stane sa tak, ako si to prajú.

Obliekli ich, nasadili im šišaky, a potom ich vyviedli cez dubové dvere do nádržovej dutiny.

Ale nemohli tam nikde nájsť vchod tunelu.

„Kde je vchod do toho tunelu?“ zvolal jeden.

„Kde je vchod do toho tunelu?“ zvolal druhý.

A to, čo povedali, okrem nich nepočul nik. Pre ostatný svet boli nemými tvormi.

Napokon, keď nikde nenašli tunel, vrátili sa a dali sa vyzliecť.

„Ale kam sa podel ten tunel?“ zvolali nahnevane. V ich hlave sa chvelo niečo z tónu duelantskej chvastavosti človeka, ktorý, keď od večera do rána rozmýšľal o tom, či má utiecť, odrazu dostane list od vyzvaného, v ktorom ho prosí za odpustenie. Ale prečo ustúpil pred ním ten zbabelec! (Naozaj dobre urobil!)

„Kam sa podel ten tunel?“

„Upchali ho pieskovými vrecami a potom ho zamurovali!“ vetil dozorca.

„Ale prečo ho zamurovali?“

„To vám nemôžem povedať.“

Sklamaní odvážlivci rozbehli sa na tri strany nájsť Ivana Berenda. Všetci traja ho našli pri šachte účastinárskej spoločnosti, kde vydával nejaké rozkazy.

„Smieme sa vás opýtať, prečo je upchaný vchod tunela?“

„Môžem vám poslúžiť vysvetlením!“ vetil Ivan. „Doterajšie hasičské pokusy boly len výzvednými podujatiami, zistiť účinlivosť hasiacej tekutiny. Odrazu sme z nej neupotrebili viacej, ako šesdesiat okovov, to stačilo k zahaseniu horiacich chodieb. Takto sme si prekliesnili cestu ku prostrednej kotline požiaru, kde práca jedného človeka neznamená nič a prúd jednej striekačky nemá účinku. Čo v jednej minúte zahasí, to sa v druhej zase chytí a horúca para, ktorá sa tvorí vo veľkom množstve, účinkuje aj cez ochranný úbor, takže v nej nemožno vydržať. Teraz sme položili rúry, ktoré majú priemer štyroch palcov, až po kotlinu požiaru. Keď sa vrátim, hneď pustíme parostroj, ktorý svojím vysokým tlakom z nádrže za štyri hodiny do horiacej šachty vstriekne desaťtisíc okovov tekutiny. To bude, pánovia, posledná, rozhodujúca bitka.“

„Hrom a peklo!“ riekol pán Spitzhase. „Či sa tento žart neskončí tým, že vzniklý plyn rozhodí celú šachtu a nás všetkých urobí herkulánskymi a pompejskými obyvateľmi?“

„Nebojte sa ničoho! Práve skúmam tú vec. Riaditeľstvo účastinárskej šachty dalo upchať pieskovými vrecami všetky vchody a dalo ich aj zamurovať. A studničný vchod dalo uzavreť obrovskými dverami z tepaného železa, na ktorých spočíva hrubá vrstva hliny. Keď sa už teraz v horiacej šachte, na ktorú sa začne rázne valiť hasiaca tekutina, plyny vyvinú v takom veľkom množstve, že si budú hľadať východisko, tak tieto železné dvere studničného vchodu budú záchranným ventilom, plyn ich vyvalí a unikne otvorom.“

Pánom členom komisie pri tomto vysvetľovaní začaly klepotať zuby.

Tak tedy bude malé zemetrasenie?

Ivan sa už s tromi pánmi nemohol ďalej rozprávať.

Bolo treba porobiť ešte rozličné poriadky.

Vyžadovala sa veľká obozretnosť a opatrnosť. Len k poludniu sa vrátil ku starej šachte.

Po obedňajšom zvonení dal znak, že má začať pracovať veľký pumpujúci parostroj.

Od tej chvíle sám stál pri stroji a nepohol sa od neho až do zakončenia práce.

Páni členovia komisie si zaslúžia pochválenia, lebo s ním vydržali až do konca. A to bez hlesnutia. Okrem Ivanových slov nesmel zavznieť nijaký hlas.

Po danom znamení pod zemou bolo počuť slabé šumenie, akoby sa v diaľke valil bezuzdný prúd, ktorý pretrhol hrádze. Stroj pracoval ešte len s polovičnou silou.

Po polhodine do šumu začalo sa miešať hlboké hučanie, asi také hučanie, aké sa nesie vzduchom po odznení posledného úderu zvona, ale nie tak ako hučanie zvona v postupnom odumieraní, ale opačne, v stále sa vzmáhajúcich vibráciách.

Zem sa zmietala v horúčke.

Začala sa triasť ľuďom pod nohami.

A tí, ktorým sa zem triasla pod nohami, triasli sa spolu s ňou. Jej horúčka prešla na každé telo.

Len jeden človek sa netriasol, a to bol majster.

Pokojne pozoroval chronometer a teplomer stroja a badateľné premeny tlakomeru, váhy ozonu a elektriny, značil si do zápisníka.

Po jednej hodine dal rozkaz strojníkovi.

„Silnejšie!…“

A vtedy sa začala tam dolu bitka titanov.

V hlbokých dutinách útrob zeme začalo sa prevaľovať tupé, zdĺhavé dunenie, podobné ozvene hrmenia, prestávajúc v jednotlivých úsečných úderoch.

Teraz sa už na povrchu zeme triasly všetky budovy, vrcholce svrčín, kríž na veži svojím chvením ohlasovali strach celej doliny.

Pod zemou zúril, reval, výskal tábor zápasiacich obrov, ktorí plecami podvihovali, hlavami búšili do stojacej zeme; tam dolu zápasilo vyvýjanie sa do jaskyne zatvoreného orkánu, s revaním giganta, ktorý trhal svoje reťazi s bolestným hulákaním Leviathana.

Ľudia onemeli a ako kamenné stĺpy hľadeli na Ivana, ich strnulý zrak sa ho opytoval:

„Čo robíš? Proti nám búriš božstvá podsvetia?“

Ten však povzneseným pohľadom hľadel na nich, akoby im vravel:

„Nebojte sa! Mám pod pätou hlavu Leviathana!“

Už tri hodiny trvá ten podzemný boj.

Ľudia sa omráčene potácajú na trasúcej sa zemi a nadávajú majstrovi.

„A či si ty bohom, že nám tu robíš zemetrasenie?“

Ivan sa nestará o ich strach.

Zase dá znamenie strojníkovi.

„Celou silou!…“

Na to stroj celou božskou silou ľudskej moci sa oborí na brány pekla.

Podzemné údery sa zrýchľujú, duté hučanie sa stupňuje v ohlušujúce otriasanie.

„Koniec!“ kričia v doline ženy, mužskí.

Vtom bučiace revanie prerýva povetrie. Akoby odrazu prišlo na um niektorej sopke, zahvízdať. Akoby organovou píšťalou zavznelo hrmenie.

Zo šachty účastinárskej spoločnosti s ohromnou rýchlosťou sa dvíha biely parný stĺp, ktorý keď dosiahne chladnú oblasť vzduchu, utvára na čistom nebi okrúhly oblak, s ktorého hneď spŕcha dážď. Zapadajúce slnce odrazu obklopí ho dúhou.

Podzemné údery tíchnu, len hlas do neba revajúceho hukotu sa rozlieha nesmiernou diaľavou. Ľudia ešte aj v šesťmíľovej vzdialenosti zastanú a spytujú sa: „Čo to tam znie?“

A Ivan riekne s obozretnou pozornosťou:

„Pavel. Zachyť dážďomerom padajúcu rozprášenú sprchu, musím sa presvedčiť, čo obsahuje.“

Tu dal znamenie strojníkovi, že stroj môže zastať. Ani len čelo mu nezvlhlo potom pri tejto peklo premáhajúcej robote.

Keď bol dážďomer plný, nashromažďovanú tekutinu vylial do fľašky a schoval si ju do vrecka.

„Tak, pánovia, teraz už môžete ísť večerať. Práca je dokončená.

„Oheň je už zahasený?“ opýtal sa Spitzhase.

„Pravdaže!“

„A tam ten parný stĺp?“

„Potrvá do polnoci a ešte aj potom dlho sa bude pariť. Choďte len večerať. Ja mám doma veľmi súrnu robotu.“

Veru teraz nemal nikto chuť večerať! Veď každý človek mal natoľko stiahnuté hrdlo, že by dolu ním nebol stlačil ani kúsok jedla.

Parný stĺp sa ešte vždy valil do výšky studničným otvorom šachty, a teraz sa už okolo neho utvoril veľký oblak, ten pritiahol k sebe výpary ovzdušia, takže sa z neho ustavične lial dážď. A križovaly sa v ňom nemé blesky. Ale zato nikto nešiel pod strechu, páni si obliekli gumové svrchníky, sedliaci si prehodili haleny, a ďalej obdivovali tento zjav, ktorý začal miznúť len večer okolo desiatej hodiny; potom pomaly klesol, stíšil hlas, jeho parné kotúče začaly sa valiť nadol, ešte kedy-tedy mocne zahučalo, a v korune jeho hrivy sa zablýskalo; okrúhly oblak stále svietil, ale bez hromobitia a bez kmitajúcich lúčov. Parný obor odrazu potom sklesol až po brloh svojej jaskyne, a len v niekoľkominútových prestávkach vynoril bielu, kaderavú hlavu, ale už revaním nezastrašoval nikoho. Zemetrasenie celkom prestalo. Tam dolu umĺklo bručanie. V ďalekom chráme znela nejaká pieseň. „Hallelujah! Hallelujah!“ Ľud so zástavami a lampášmi putuje v procesii nocou.

Do hostinca se vracajúci páni už tam našli Ivana. Sedel pri večeri sám.

On vie ešte aj teraz jesť.

V tejto chvíľke mu príde na um, že je človekom! A je mäso so zemiakmi.

„Už som spravil aj chemický rozbor!“ riekol Ivan s ľahostajnosťou lekárnika. „A môžem vám, ako radostnú zvesť oznámiť, že v srážke som našiel 0,75 viazaného uhličitého kysličníku.“

Pán Spitzhase sa opýtal prekvapene:

„A načo že nám je v tej srážke tých 0,75 viazaného uhličitého kysličníku?“

„Na to, že obidva vchody šachty už zajtra môžeme otvoriť a po prvom vetraní môžeme ísť do nej pracovať!“

*

„Hallelujah! Hallelujah!“