Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

Úvod

Charles Dickens narodil sa 7. februára 1812 v Landporte na ostrove Portsea pri vstupe do prístavu portsmouthského, kde jeho otec John bol úradníkom námorného výplatného úradu. Keď Charles bol dvojročný, otca preložili do Londýna a po dvoch rokoch do Chathamu, kde býval niekoľko rokov. Chatham stal sa pravým domovom Charlesovho detstva — v dojmoch tam zažitých je po mnohej stránke koreň jeho neskoršieho vývoja. Ako chlapec bol Charles slabého zdravia, nemohol sa zúčastniť detských hier a často býval odkázaný sám na seba. Matka ho naučila čítať a z prebudeného chlapca stal sa vášnivý čitateľ. Najmilšou četbou, ktorá tiež silne pôsobila na jeho neskoršiu spisovateľskú činnosť, boli mu anglickí humoristi z XVIII. storočia (menovite Smollett, i Fielding), Robinson Crusoe, preklady Cervantesa a Lesagea a „Tisíc a jedna noc“. Šťastný život sa však skončil, keď otec bol preložený do Londýna a to s menším platom; na rodinu prišly ťažké časy nedostatku a r. 1822 bol otec daný do väzenia pre dlžobu. Matka chcela si pomôcť založením školy pre dievčatá, ale jej snaha skončila nezdarom. Aby si sám niečo zarobil, Charles bol daný k akémusi príbuznému do obchodu, a konal najobyčajnejšiu prácu za nepatrný plat. Toto najťažšie obdobie života Dickensovho malo však nesmierny význam pre jeho literárnu činnosť: Poznal ľudí a pomery nižších vrstiev, o ktorých dotiaľ nik nepísal. Líčenie života väzenského v „Pickwickovciach“ a v „Malej Dorritke“ sa zakladá na dojmoch a poznatkoch z tohoto času, keď chodieval do väzenia k svojmu otcovi. Po dvoch rokoch pripadlo otcovi dedictvo, zaplatil dlžobu a vyšiel z väzenia, potom dali Charlesa do školy. Ale priaznivejšie pomery nemaly dlhého trvania: otec ztratil miesto a hrozila im núdza, až napokon otec uchytil sa ako parlamentný zpravodajca rozličných novín. Charles stal sa pisárom u advokáta a neskoršie súdnym zpravodajcom. Zkúseností, ktorých získal v tomto zamestnaní, hojne využil v svojich spisoch. Vo voľných chvíľach večerných pilne sa učil, aby vyplnil medzery svojho vzdelania. R. 1831 stal sa parlamentným zpravodajcom ako bol jeho otec.

Pri svojej zpravodajskej činnosti napísal črty z londýnskeho života; prvá vyšla r. 1833 v Morning Chronicle a súbor ich vydal Dickens r. 1836 pod pseudonymom Boz (Sketches by Boz), ktorý užíval pri svojich prvých spisoch. Týmito črtami boli naňho upozornení nakladatelia Chapman a Hall a vyzvali ho, aby napísal vypravovanie ako podklad k humoristickým kresbám obľúbeného ilustrátora Seymoura. To bolo podnetom ku knihe „Klub Pickwickov“, ktorá vychádzala v sošitoch a razom spravila Dickensa najobľúbenejším a najčítanejším spisovateľom v Anglii; prvých sošitov sa predalo iba asi 50, v niekoľko týždňoch sa ich predávalo vyše 40.000. V čase, keď vychádzali Pickwickovci, Dickens sa oženil s Katerinou, dcérou svojho spolupracovníka v „Morning Chronicle“, Hogartha. (Manželstvo z počiatku šťastné rozišlo sa r. 1858 dobrovoľne.) Ešte kým dokončil Pickwickovcov, začal Dickens r. 1837 román „Oliver Twist“; po ňom hneď nasledoval Nicholas Nickleby, r. 1839 Hodiny majstra Humphreye, potom Barnaby Rudge. Sláva Dickensova stále rástla; r. 1841 nadšene ho uvítali v Edinburghu, r. 1842 v Spojených Štátoch severoamerických, menovite v Novom Yorku. S tamojšími pomerami nebol spokojný a jeho črty z Ameriky, menovite román Martin Chuzzlewit, kde vyslovil svoje náhľady, spôsobil v Amerike mnoho zlej krvi. (Na svojej druhej ceste do Ameriky r. 1868 uznal Dickens jednostrannosť svojich názorov). Azda najvyššieho stupňa dosiahla sláva Dickensova r. 1843, keď vydal prvú „Vianočnú poviedku“ (A Christmas Carol in Prose). R. 1844 a 1845 bol v Taliansku a v tých rokoch vydal ostatné vianočné poviedky, „Sylvestrovské zvony“ (The Chimes) a „Cvrček pri krbe“ (The Cricket on the Hearth). Novú cestu podnikol r. 1846 povedľa Rýna do Švajčiarska, do Italie a odtiaľ do Paríža, a začal písať román „Dombey a syn“ a r. 1848 svoje najmilšie dielo, román „David Cooperfield“, ktorý je z veľkej čiasti autobiografický. Pred tým vyšiel ešte román Bleak House (1853), r. 1854 „Zlé časy“ a potom „Malá Dorritka“. R. 1856 si kúpil dom Gadshill Place blízko svojho rodiska pri Rochestri, a ten mu bol potom domovom až do konca života.

Nastala jeho činnosť predčitateľská; pri tom mu dobre poslúžily jeho živá letora a herecké nadanie (v mladých rokoch raz pomýšľa na to, že sa stane hercom), a jeho predčítanie vlastných spisov bolo veľmi obľúbené a prinášalo mu značný výťažok. Ale potom prišly ťažké rany, smrť drahých osôb a choroba. Popri tom vybral sa proti vôli lekárov v zime 1867 — 68 na cestu do Ameriky, kde usporiadal 80 prednášok; v nasledujúcich rokoch prednášal opäť v Anglii, až mu v tom choroba zabránila navždy. Vedľa menších vecí napísal v poslednej dobe ešte štyri veľké romány: „Príbeh dvoch miest“, „Veliké očakávania“, „Náš spoločný priateľ“ a „Tajomstvo Edwina Drooda“, ktoré zostalo nedokončené. Umrel 9. VI. 1870. Dickens včas dosiahol tak veľkej popularity ako ani jeden iný anglický spisovateľ. Vypočítalo sa, že iba v prvých 12 rokoch po jeho smrti predalo sa v samej Anglii viacej ako štyri a štvrt milionov sväzkov jeho spisov. Príčinou tohoto neobyčajného úspechu bola predovšetkým jeho originálnosť. Líčil život malých ľudí, ktorý do tej doby bol temer vylúčený z literatúry, a to život, ktorý sám dôkladne poznal a často aj sám prežil. Vtedy sa čítaly hlavne historické romány a romány z vyšších vrstiev spoločnosti; Dickens však poukázal predovšetkým a k tomu s najväčším úspechom i líčil ľudí z nižších a najnižších tried, ľudí z ulice, úbožiakov a vydedencov spoločnosti. Vyššia spoločnosť nad tým krčila nos a spisovateľovi sa vytýkala vulgárnosť. Ale práve v tej „vulgárnosti“ je jeho zásluha, lebo život, ktorý líčil, bol čítajúcemu obecenstvu málo známy alebo vôbec neznámy, a líčením života týchto malých ľudí s všetkými jeho nedostatkami a strasťami prebúdzal svedomie a súcit šťastnejších. A jeho líčenie je tak živé, lebo jednak, mnoho z toho prežil sám v svojich chlapeckých rokoch, jednak mnoho videl a poznal ako zpravodajca. Mal neobyčajnú vnímavosť a schopnosť pozorovania a pri tom úžasnú pamäť, do ktorej sa pevne vryly vlastné zážitky a celé to množstvo rozličných pozorovaní, ktoré učinil ako zpravodajca, keď chodieval na streche dostavníkov do rozličných miest a pozorne si všímal všetko čo bolo zaujímavé, menovite ľudí, ich spôsobov a rečí. — Vedľa tejto citlivej vnímavosti činná bola uňho i neobyčajná obrazotvornosť, ktorá dokresľovala a rozvádzala i dojmy iba letmé, a ktorá ho vždycky unášala ako príval, ktorý nemožno skrotiť. Tým sa pravda dostávala do jeho spisov často i nesúmernosť, ktorú čiastočne zapríčinilo aj to, že jeho dlhšie diela vychádzaly po sošitoch na pokračovanie prv, kým ich autor dokončil. To najviacej badať u Pickwickovcov, kde sa postupom práce zmenil aj pôvodný plán. Možno snáď ľutovať, že jeho diela nie sú umelecky komponované a vyrovnané, ale kto vie, koľko živých podrobností a sviežej bezprostrednosti by sa bolo tým ztratilo! Je azda lepšie, že nebol umele sovrený v upravený tok ten živý kypivý prúd, hoci sa aj miestami rozlial cez brehy a niekde snáď aj utvoril melké, stojaté zátoky. — Dickens mal neobyčajne ostrý zrak pre všetko neobyčajné, nezvyklé a groteskné. Niektorí kritikovia mu vytýkajú, že jeho postavy a ich konanie býva pravdenepodobné, ba nemožné, a iste je tá výčitka na mnohých miestach oprávnená, ale aj to je pravda, že v ľuďoch a ich živote je v skutočnosti o mnoho viacej pravdenepodobného a zdanlive nemožného, než vidia kritikovia, ktorí väčšinu svojho života prežili v študovni a ktorí sa stýkali temer len s ľuďmi uhladenými kultúrou a fádnymi konvenciou. Duševný život osôb Dickensových pravda, nie je tak prepracovaný, ako sa to deje v románoch psychologických, spokojuje sa viacej zovňajškom a niektoré osoby sú vlastne iba ztelesnením určitých vášní (ako na pr. pokrytectva, krutosti, lakoty a pod.); ale z toho, ako diela Dickensove pôsobily, je vidieť, že dosiahol účinu, aký mal na mysli, a možno, že tie postavy, podané chvatne v prostých silných rysoch a krikľavých farbách a v tak neprebranom množstve, pôsobily viacej, ako by boly pôsobily jemne do detailov prepracované obrazy. Dickens nie je realista podľa bežných literárnych definícií, ktorý by podával ľudí vo všetkom a vždy verne, ako v skutočnosti sú, ale jeho fantázia ho často strhuje ku karikatúre; a že je karikaturistom výborným a k tomu veľmi zábavným, o tom iste niet pochybnosti. I to karikovanie bolo mu niekedy vytýkané, ale dnes hľadíme na karikatúru inak a nik nebude jej vytýkať, že nie je „verná“ a že takých ľudí nikto nikde nestretol. Iste mnohokrát aj prepína, ale zase otázka je, či je to vždycky chybou, ostatne, do istej miery je každé umenie prepínaním. Hlavná sila Dickensova je jeho humor, a ako u každého pravého humoristu aj uňho humor je pevne sdružený s hlbokým citom. Jeho smiech nie je sarkastický, krutý; je to dobrácky smiech a keď bičuje všelijaké zvrátenosti, deje sa to s úmyslom, aby si ich ľudia uvedomili a aby ich napravili, a všade vyciťujeme pri tom pevnú vieru autorovu, že to je možné a že sa to stane. Dickens je v tej veci, ako v mnohých iných, rozhodným optimistom. Tendencia je u Dickensa všade zrejmá a prívrženci „umenia pre umenie“ mu ju vytýkali. Dnes nepokladáme tendenciu tak bez všetkého za chybu najmä keď dosahuje svojho cieľa. A že spisy Dickensove silne prispely k odstráneniu mnohých chýb v anglickom živote, uznáva sa v Anglii všeobecne. Hoci tie chyby boly známe, predsa si ich ľudia neuvedomovali tak jasne ako potom, keď ohromným rozšírením spisov Dickensových to poznanie vniklo do vrstiev tak širokých. Tak na pr. s úspechom sa obracia v „Pickwickovciach“ proti nesmyselnému väzneniu dlžníkov, v „Oliveru Twistovi“ proti biednym pomerom medzi chudobou, v románe „Nicholas Nickleby“ proti zanedbávaniu výchovy atď. — Hlboký, ľahko sa rozochvievajúci cit Dickensov bol vedľa humoru druhým hlavným činiteľom, ktorý získaval čitateľov; vrstovníci si ho často cenili menovite po tejto stránke. Pre náš vkus pravda zašiel niekedy priďaleko — až v sentimentálnu rozcitlivelosť; ale nesmieme zabúdať, že v tej veci, ako v mnohých iných, je synom svojej doby a že jeho cit je nelíčený, pravý. Ostatne v tomto smere pôsobí Dickens, najmä na širšie obecenstvo, veľmi mocne aj dnes. — Živá letora Dickensova, ktorá sa ľahko vzrušovala aj pri drobných veciach, ktorých si väčšina ľudí niekedy ani nevšíma, je zrejmá i na jeho slohu; slová, prirovnania, niekedy hodne groteskné, hrnú sa mu do pera s takou premierou, že jeho sloh je miestami až barokne preplnený. Na mnohých to pôsobí zpočiatku asi nezvykle, ale vnímavý čitateľ na koniec nachádza aj v tom neobyčajné, osobité kúzlo. — Keď prezrieme, čo kritikovia v rôznych dobách so stanoviska svojich škôl napísali proti Dickensovi, vidíme, že koniec koncov nezastaral Dickens a že neprešla jeho doba, ako niekoľko rázy sa hlásalo, ale že čas prišiel cez samých kritikov, hoci mali v niečom pravdu. Čitatelia nedbali na nich a čítali Dickensa s potešením ďalej a budú ho akiste čítať aj generácie budúce, lebo v jeho spisoch je život, ktorý neumiera.

Jaroslav Skalický





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.