Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

Hlava V.

Oliver privyká k novým druhom. Prvý raz sa zúčastní pohrebu a utvorí si nepriaznivú mienku o obchode svojho majstra

Keď Oliver ostal o samote v obchode podujímateľa, postavil lampu na pracovný stolec, a vyjavene a bojazlivo obzeral sa vôkol s pocitom strachu a užasnutie, ktorého by sa ani pri najlepšej vôli nevedeli sprostiť ani od neho o moc starší ľudia.

Nedokončená, na čiernych podstavcoch v prostriedku obchodu stojacá rakva, pripomínajúca smrť, hľadela naň tak chmúrne, že mu prebiehal mráz celým telom a jeho oči znova a znova utkvely na tomto príšernom predmete: a niet sa čo diviť, keď si pomyslel, že čoskoro vzhliadne strašnú podobu zjavu dvíhajúceho pomaly hlavu, takže od úžasu bude musieť zošalieť.

Oproti stene bol v pravidelnom poriadku uložený dlhý rad rovnako rezaných brestových dosiek, ktoré hľadely do bledého svetla, ako vysoký duch s rukami vo vačkoch nohavíc.

Veká na rakve, brestové iveria, klince so širokými hlavami a ústrižky čiernej látky, ležaly rozhádzané po dlážke; stena zo komptoárom bola ozdobená živým znázornením dvoch strážcov s tuhými nákrčníkmi, ako konajú službu pri dverách smútočného domu, kým dvoma čiernymi paripami ťahaný voz blíži sa opodiaľ. Obchod bol uzavretý a dusný. Jeho ovzdušie zdalo sa byť presýtené zápachom rakví. Pod komptoárom oddelená miestnosť, kde bolo rozprestrená hŕba madracov, na ktorých mal spať, podobala sa hrobu.

Keby hneď nebolo bývalo týchto hrozných pocitov, Oliver by bol aj tak zostrašený. Bol sám na cele cudzom mieste: a vieme, že v podobných okolnostiach z pomedzi nás aj najchrabrejší cítil by sa skľúčene a zúfale. Chlapec nemal priateľov, o ktorých by sa bol mohol oprieť, alebo ktorí by sa boli o neho starali. Ešte živo pociťoval v duši nedávne lúčenie; a hoc aj nemiloval tvári, ktoré sa mu však dobre vryly do pamäti, ich neprítomnosť predsa ťažko doliehala na jeho srdce. Jeho srdce predsa bolo natoľko skľúčené, že keď sa vplúžil do svojej úzkej postieľky, želal si, aby bola jeho rakvou, a aby ho už ku pokojnému a trvalému odpočinku složili kdesi do cmitera, kde by štihlé steblá trávin jemnuško ovievaly jeho hlavu, a hlas starého, hlboko a dojímave hučiaceho zvona ukolísal ho v sladký sen.

Oliver sa ráno prebudil na silné búchanie na zovňajšiu stranu obchodných dvier, a prv, ako mohol na seba pohádzať šaty, búchanie sa opakovalo so stupňovanou zlosťou čo priam dvadsaťpäť ráz. Keď začal uvoľňovať retiazku, kopajúce nohy zastaly a zvonku sa ozval hlas: „Otvorte dvere, nože vy tam dnu!“ volal ten, ktorý bol majiteľom nôh, kopajúcich do dvier.

„Okamžite otvorím, pane,“ vetil Oliver, snímajúc retiazku a točiac kľúčom v zámku.

„Predpokladám, že ste vy ten nový chlapec, všakver?“ vravel hlas cez kľúčovú dierku.

„Áno, pane!“ vravel Oliver.

„A koľko máte rokov?“ spytoval sa hlas.

„Desať, pane!“ odpovedal Oliver.

„Keď vnídem dnuká,“ vravel hlas zvonku, „uvidíš, ako ťa náležite vypráskam, ty šteňa.“

A keď urobil tento závažný sľub, začal hlas vonku hvízdať. Oliver bol príliš často zapletený do sporu, pri ktorom veľmi dôrazná jednoslabičnosť práve zaznačeného rozhovoru vytvárala každé pochybovanie o tom, že majiteľ hlasu, nechže je to ktokoľvek, svoj sľub splní veľmi statočne. Trasúcou rukou odsunul závor a otvoril dvere.

O jedon alebo dva okamihy Oliver pustil sa do behu dolu ulicou a nazad pod dojmom toho náhľadu, že neznámy, s ktorým vravel cez kľúčovú dierku, odišiel na niekoľko krokov, aby sa trocha zohrial; ale nezbadal nikoho, výjmuc vysokého chlapca zo sirotinca, ktorý sedel pred domom na brvne a pojedal okruh chleba s maslom: z ktorého si krájal zavieracím nožom tak veľké kusy, že sa mu sotva mestily do úst a ktorý s veľkou chuťou zjedol za chvíľu.

„Odpustite pane,“ riekol konečne Oliver, vidiac, že tam vlastne iného návštevníka niet, „to ste snáď vy klepali?“

„Ja som to búchal,“ odpovedal chlapec.

„Prajete si, pane, rakvu?“ spýtal sa nevinne Oliver.

Na to chlapec pozrel sa na Olivera s výhražnou divokosťou a vravel, že Oliver pre seba rakvu by už dávno potreboval, a či chce z neho, ako svojho predstaveného na takýto spôsob strúhať žarty?

„Dúfam, že neviete, kto som ja?“ vravel chlapec zo sirotinca, pokračujúc takto v reči a sosadnúc s brvna s vážnosťou vzdelávateľa.

„Nie, pane,“ odpovedal Oliver.

„Som majster Noah Claypole,“ vravel chlapec zo sirotinca, „a vy ste môj podriadený. Vy lenivý darebák, vytiahnite okenice!“ Pri týchto slovách Mr. Claypole kopol do Olivera a vkročil do obchodu s dôstojnosťou, ktorá budila veľkú vážnosť. V určitých okolnostiach je to ťažkou vecou, aby chlapec s veľkou lebkou, malými očami a nezručnými pohybmi a hrubou tvárou vyzeral dôstojne; je tomu tak najmä vtedy, ak dodáme, že jeho osobné zvláštnosti boly; červený nos, žltá pleť a nízka postava.

Oliver pri sťahovaní okeníc v námahe, aby sa vymknul zpod jej ťarchy, zabil tabuľu, keď ju pri blahosklonnej asistencii Noahovej, ktorý ho tešil ubezpečením, že sa to schová, kládol na malý dvor pri dome, kam ich na deň obyčajne dávali. Mr. Sowerberry čoskoro na to sišiel tiež dolu a Oliver „to schovajúc“, čím vyplnil Noahovu veštbu, nasledoval mladého pána nahor ku raňajke.

„Nože poďte bližšie ku ohňu, Noah,“ vravela Karla, „schovala som vám z pánovej raňajky pekný kúsok slaniny. Oliver, zatvor za majstrom Noahom dvere a vezmi si tie kúsky, ktoré som položila na vrchniak chlebovnice. Tam je tvoj čaj; vezmi si ho z krabice a vypi ho, a pracuj rýchlo, lebo ťa budú potrebovať v obchode, počul si?“

„Počul si, ty učeň?“ riekol Noah Claypole.

„Ach, čujte, Noah, aké ste vy len čudné stvorenie! Prečo len nenecháte toho chlapca o samote?“

„Nechať ho o samote!“ riekol Noah. „Veď ho i tak každý necháva o samote a preto ho ja nenechám. Ani otec, ani mať sa nechcú oň starať. Všetci príbuzní ho nechali pekne-krásne bežať svojou cestou. Eh, Karla? He-he-he!“

„Oh, vy podivná duša!“ riekla Karla, zasmejúc sa srdečne, a sprevádzaná súc Noahom, potom obidvaja posmešne hľadeli na chudáka Olivera Twista; keď si sadol, trasúc sa v najchladnejšom kúte miestnosti a jedol potuchlé kúsky, ktoré osobitne pre neho odložili.

Noah bol tiež chlapcom zo sirotinca, ale nebol sirotou z chudobinca. Nebol dieťaťom náhody, lebo mohol sledovať svoju genealogiu zpät ku rodičom, ktorí žili v blízkosti; jeho matka súc práčkou a otec prepusteným, opilým vojakom s drevenou nohou a s dennou penziou dvoch a pol penny. Chlapci zo súsedných obchodov dávno si už zvykli, že za ním na verejných uliciach povolávali posmešnými prímeniami „kožený“, „vydržiavaný“ a tomu podobnými označeniami, ktoré však Noah nechával bez odvety. Ale teraz, keď mu osud vrhol do cesty sirotu bez mena, na ktorú aj najpodlejší mohol ukázať prstom výsmechu, visel na ňom so záujmom. To mu poskytlo okúzlujúcu látku ku premýšľaniu. Čo nám poukazuje aj na to, že akou utešenou je niekdy ľudská povaha; a že ako často tie isté láskyplné vlastnosti nerozlučiteľne sú vyvinuté u najjemnejšieho lorda, ako aj u najšpinavejšieho chlapca zo sirotinca.

Oliver býval u podnikateľa asi tri týždne, alebo mesiac. Mr. a Mrs. Sowerberry, keď zavreli obchod, obyčajne večeriavali v malej, zadnej chyži. Mr. Sowerberry raz po niekoľkých nežných pohľadoch riekol svojej žene:

„Moja drahá —“ Chcel povedať viacej, ale Mrs. Sowerberryová pozrela na neho s výrazom osobitej nepriazne a preto rýchlo zamĺkol.

„Dobre,“ riekla s ostrosťou Mrs. Sowerberryová.

„Nič, moja drahá, nič,“ riekol Mr. Sowerberry.

„Uh, ty hoviadko!“ riekla Mrs. Sowerberryová.

„Voskrz nie, moja drahá,“ riekol Mr. Sowerberry pokorne.

„Myslel som, že nechceš počúvať, moja drahá. Chcel som ti len povedať —“

„Oh, nevrav mi, čo si mi chcel povedať,“ pretrhla ho v reči Mrs. Sowerberryová, „som veľké nič; prosím ťa, neraď sa so mnou. Nechcem vnikať do tvojich tajností.“ Keď toto riekla Mrs. Sowerberryová, zasmiala sa hystericky, čo mávalo obyčajne prudké následky.

„Ale, moja drahá,“ riekol Sowerberry, „chcel som ťa prosiť o radu.“

„Nie, nie, nepros ma,“ vetila Mrs. Sowerberryová afektovane, „pros o to niekoho iného.“ Tu nasledoval druhý hysterický smiech, ktorý veľmi postrašil Mr. Sowerberryho. Toto je veľmi bežný a vyzkúšaný spôsob v manželstve, ktorý je veľmi často účinný. On Mr. Sowerberryho zaraz primäl k žobroneniu, aby si ním vymohol zvláštnu priazeň, a aby mu bolo dovolené vysloviť to, na čo bola Mrs. Sowerberryová v najvyššej miere zvedavá a čo chcela počuť. Po krátkej, temer trištvrte hodiny trvajúcej hádke, konečne mu bolo udelené najmilostivejšie povolenie.

„Ide tu len o mladého Twista, moja drahá,“ riekol Mr. Sowerberry. „Je to veľmi driečny šuhaj, moja drahá.“

„Mal by byť hodným, veď je dobre kŕmený,“ podotkla pani.

„Jeho tvár má veľmi zaujímavý, melancholický výraz,“ uvažoval pán Sowerberry, „ako strážca mŕtvych vynímal by sa vskutku úchvatne, moja milá.“

Mrs. Sowerberryová pozrela s výrazom pozoruhodného počudovania. Mr. Sowerberry to zbadal; a bez toho, aby bol svojej dobrej žene poskytol čas k nejakej poznámke, pokračoval:

„Nemyslel som na strážcu dospelých ľudí, drahá, ale len pri deťoch. Bolo by to pútavou novinkou, mať zvláštneho strážcu pre všetky prípady, moja drahá. Závisí to od tvojho rozhodnutia, ale robilo by to veľkolepý dojem.“

Mrs. Sowerberryová mala vzhľadom na obchodné podnikania hodne vyvinutý vkus, a táto nová myšlienka sa jej zapáčila; ale v daných okolnostiach nechcela poškodiť svoju dôstojnosť, preto neprejavila súhlas, len sa spýtala s veľkou ostrosťou, prečo už driev nemyslel na takúto samozrejmú vec? Mr. Sowerberry túto otázku považoval celkom správne za prejav spokojnosti so svojím návrhom; a tak dospeli k ráznemu rozhodnutiu, že Oliver má byť zaraz zasvätený do tajomství tohoto diela; a preto pri najbližšej príležitosti má sprevádzať svojho majstra, aby — ak to bude potrebné — konal službu. Takáto príležitosť naskytla sa čoskoro. Asi pol hodiny po raňajkách na druhý deň zjavil sa v obchode Mr. Bumble, a oprúc svoju palicu o pult, vyňal veľký kožený zápisník, z neho drobný kus papieru a podal ho Sowerberrymu.

„Aha!“ riekol podujímateľ, a prebehol ho s milou tvárou; „eh, objednávka rakvy.“

„Po prvé objednávka rakvy a potom cirkevného pohrebu,“ vetil Mr. Bumble, zatvárajúc dasky koženého zápisníka, ktorý bol pravé tak, ako on, veľmi objemný.

„Bayton,“ riekol podujímateľ, pohliadnuc s kúska papieru na Mr. Bumbleho.

„Nikdy som predtým nepočul toto meno.“

Bumble odpovedajúc pokrútil hlavou:

„Tvrdohlaví ľudia, Mr. Sowerberry; veľmi tvrdohlaví. Obávam sa, pane, že sú k tomu aj pyšní.“

„Pyšní, eh?“ zvolal Mr. Sowerberry s posmeškom. „Ale choďte, to je už priveľa.“

„Oh, je to nadmieru protivné,“ riekol sluha, „Mr. Sowerberry!“

„Vskutku je,“ súhlasil podujímateľ.

„O tejto rodine počuli sme len pred minulou nocou,“ riekol pedel; „a neboli by sme o nich vôbec vedeli, ale žena, ktorá býva v tom istom dome, požiadala cirkevný výbor, aby ta poslal navštíviť felčiara nejakú veľmi chorú ženu. Bol práve pri obede, ale jeho pomocník (ktorý je veľmi rozumný šuhaj) poslal jej v černidlovej skleničke dajaký liek.

„To je presnosť,“ riekol podujímateľ.

„Isteže presnosť,“ vetil pedel. „A čo bol následok? Nevďačné chovanie sa týchto rebelantov, pane. Jej manžel poslal liek nazad s odkazom, že ho nebude užívať, pane! Že vraj nebude užívať dobrý, silný, učinlivý liek, ktorý len pred týždňom s veľkým úspechom užívali dvaja irskí robotníci a jedon baník z uhoľného revíru, len pred týždňom, a k tomu dostali ju zadarmo a to plnú černidlovú skleničku — a povážte len, on ho pošle nazad s odkazom, že ho jeho žena nebude užívať, pane!“

Všetko toto zdalo sa Mr. Bumblemu nejakou hroznou vecou natoľko, že od pohoršenia cele očervenel a palicou prudko udrel o pult.

„Áno,“ riekol podnikateľ. „Ja by som to nikdy neurobil.“

„Nikdy ver’, pane!“ vyhŕkol pedel. „Nie, ešte dosiaľ to nikdy nik neurobil; ale teraz umrela a my ju máme pochovať; tak znie rozkaz; a čím skôr bude po tom, tým bude lepšie.“

To rieknuc Mr. Bumble položil si na hlavu svoj ohrnutý klobúk a vo vzrušení úradného rozčulenia a hrdopyšne opustil obchod.

„Prečo bol tak nahnevaný, Oliver, že sa na teba ani len neopýtal!“ riekol Mr. Sowerberry, pozerajúc za pedelom, ako dlhým krokom kráča ulicou.

„Áno, pane,“ vetil Oliver, ktorý kým trval rozhovor, opatrne zmizol z blízkosti; a pri prvom počutí Mr. Bumbleho hlasu triasol sa osikou na celom tele. Hoc aj nemal sa čo báť Mr. Bumbleho, a nemal príčinu zmiznúť zpred očí funkcionára, na ktorého vešťba pána s bielou vestou urobila taký mohutný dojem, veď akonáhle podujímateľ s Oliverom urobil zkúšku, po uplynutí zkúšobného času viazaný bol smluvne na sedem rokov a nebezpečenstvo, že musel by sa zase vrátiť pod ochranné rameno farnosti aj na zákonnom základe úplne zmizlo.

„Dobre,“ riekol Mr. Sowerberry, berúc klobúk, „čím prv budeme mať s pliec ten krám, tým lepšie. Noah dozri na obchod. Oliver vezmi si čiapku a poď so mnou.“ Oliver poslúchol a nasledoval majstra, plniaceho povinnosť svojho povolania. Istý čas kráčali najľudnatejšou a najhustejšie obývanou časťou mesta; a potom zabočili do úzkej ulice, ktorá bola špinavšia a biednejšia, ako ktorákoľvek predošlá, zastali, aby našli dom, ktorý bol cieľom ich vychádzky. Na jednej strane stály vysoké a priestranné, ale veľmi staré domy, obývané ľuďmi najchudobnejších vrstiev: ich zanedbaný zovňajšok svedčil o tom najlepšie, čo potvrdzovaly vypúlené oči niekoľkých mužov a žien, ktoré so založenými rukami a nahnutými telami vliekli sa okolo. Veľká čiastka prenájomcov mala vo fronte obchody, tieto však boly zatvorené a opustené, len horné byty boly obývané. Niektoré domy, ktoré pre starobu a zhubu času staly sa nebezpečnými, aby sa nesrútily na ulicu, boly podopreté drevenými brvnami, zaprenými do stien a mocne upevnenými do zeme; ale práve tieto kedys’ mohutné, teraz však rúcajúce sa budovy zdaly sa byť vyvolené k tomu, aby boly nočnými útulkami niekoľkých úbožiakov bez prístrešia, nejedného z tých bosákov, čo plnily z pántov povyvracané okná a dvere, poskytujúce takto dostatočne veľký priechod ľudskému telu. Odtok bol stojatý a bahnistý. Povaľovali sa tu hnijúci potkani, ktorí hladom zhynuli v tomto kale.

Dvere, pred ktorými Oliver zastal so svojím majstrom, nemali ani klopáča, ani zvonca; tápajúc opatrne tmavou chodbou, Mr. Sowerberry posmelil Olivera, aby bezprostredne za ním kráčal a nebál sa, vzostupoval ku streche po prvej polohe schodov až potkýňajúc sa zastal na ploche pred dvermi a zaklepal na ne hankami.

Otvorilo ich mladé, trinásť-štrnásťročné dievča. Podujímateľ podľa toho, čo bolo v chyži, hneď zbadal, že je to miestnosť, ktorú hľadali. Vstúpil do nej a Oliver ho nasledoval.

V chyži nebolo zakúrené; ale nejaký mužský sa mechanicky krčil pri prázdnych kachliach. Stará žena pritisnúc nízky stolec ku chladnej peci, sedela tiež pri nej. V druhom kúte boly ošarpané deti a oproti dverám v malom výklenku na zemi ležalo čosi prikryté starým kobercom. Oliver sa triasol, keď mu utkvely na tom mieste oči a nevdojak pritúlil sa k majstrovi a hoc to bolo aj prikryté, chlapec vycítil, že je to mrtvola.

Tvár mužského bola vyhubnutá a veľmi bledá; mal šedivé vlasy a bradu a oči mal podbehnuté krvou.

Tvár starej ženy bola vráskovitá, dva posledné zuby vyčnievaly jej nad spodnou perou, mala žiarivé a pichľavé oči. Oliver sa obával pozrieť na ňu a na mužského. Podobali sa potkanom, ktorých videl vonku.

„Nech sa k nej neopováži nik priblížiť,“ riekol muž a skočil divoko, keď sa podujímateľ blížil ku výklenku. „Nazad! Preklínam vás, choďte nazad, ak je vám život drahý!“

„Nesmysel, dobrý človeče,“ riekol podujímateľ, ktorý už cele privykol na všetky možné zjavy biedy. „Nesmysel!“

„Vravím vám,“ vetil muž zatínajúc päste a dupkajuc šialene po dlážke, — „vravím vám, nechcem ju dať pod zem. Nemohla by tam odpočívať, trápili by ju, žrali by ju tam červi — ona je taká utrápená.“

Podujímateľ neodpovedal na jeho treštenie, ale vytiahnuc z vrecka mieru, pokľakol na okamih k mŕtvemu telu.

„Ah,“ riekol mužský, pustiac sa do plaču a klesnúc na kolená k nohám mŕtvej ženy, „kľaknite, kľaknite, kľaknite okolo nej všetci a pamätajte si moje slová! Bola zmorená na smrť! Ani som nevedel ako jej bolo zle, kým neprišla na ňu horúčosť a kosti jej vyčnievaly. Nebolo ani ohňa, ani sviečky; dokonala vo tme — vo tme! Nemohla vidieť ani len tvár svojich detí, počuli sme len zdýmave vysloviť ich mená. Žobral som pre ňu na uliciach; poslali ma do väzenia. A keď som sa vrátil bola na úmore a vyschla všetka krv môjho srdca, lebo ju umorili na smrť. Prisahám Bohu, ktorý to videl! Umorili ju.“ Zaboril ruky do vlasov a s hlasným výkrikom plazive váľal sa po dlážke; jeho pohľad ustrnul a okolo rtov objavila sa pena. Poplašené deti žalostne nariekaly, len stará žena, ktorá vyjavene hľadela na všetko, akoby bola hluchá, zrazu ich napomenula, aby sa utíšily, potom uvoľnila nákrčník mužského, ktorý ležal vystretý na zemi a pritmolila sa ku podujímateľovi.

„Bola mojou dcérou,“ riekla starena, kývnúc hlavou smerom ku mrtvole; a vraviac podivínsky, pôsobila príšernejšie, ako prítomnosť mŕtveho tela. „Pane, pane! Je to divné, že ja, ktorá som jej dala život, a stala sa potom ženou, mám žiť ďalej a ona tam leží, chladná a stuhnutá! Pane, pane! — myslieť na to je hroznou vecou!“

Keď toto biedne stvorenie mrmlúc smialo sa v svojej hroznej veselosti, podujímateľ sa pobral, že odíde.

„Počkajte, počkajte!“ riekla starena hlasným šepotom. „Pochovajú ju zajtra, alebo o deň pozdejšie, či snáď dnes večer? Vystrela som ju; a ja musím isť tiež viete. Pošlite mi veľký plášť, dajaký dobre teplý, je náramná zima. Pred odchodom mali by sme mať tiež hrianku a víno! No ale nedbám, pošlite mi kus chleba, len bochník chleba a čiašu vody. Či dostaneme kus chleba, môj drahý?“ riekla túžobne, chytiac sa podujímateľovho kabáta, keď sa rozhodnejšie pobral ku dverám.

„Áno, áno,“ riekol podujímateľ, „iste, všetko, čo si len prajete!“ Vymknul sa z objatia stareny, a ťahajúc za sebou Olivera, odišiel.

Na druhý deň (keď sám Mr. Bumble priniesol rodine darom polovicu bochníka chleba a kus syra) Oliver a jeho majster vrátili sa do biedneho bytu. Mr. Bumble dorazil ta prv sprevádzaný štyrmi mužskými z chudobinca, ktorí mali niesť rakvu. Starým, čiernym plášťom zahalili otrhanú ženu a mužského, potom zabednili holú rakvu a nosiči ju na pleciach vyniesli na ulicu.

„Teraz však musíte náležite zaberať, stará pani!“ šepkal Sowerberry do ucha stareny; „značne sme sa opozdili a kňaza nesmieme nechať čakať. Vykročte ľudia, ako len najrýchlejšie môžete!“

Po tomto rozkaze nosiči vykračovali s ľahkým bremenom čo najrezkejšie, a dvaja trúchliaci nasledovali ich podľa možnosti čím tesnejšie. Mr. Bumble a Sowerberry šli kus vopred a Oliver, ktorý nemal tak dlhé nohy, ako jeho majster, utekal stranou.

Nebolo treba sa natoľko ponáhľať, ako si to Mr. Sowerberry myslel, lebo keď prišli k chmúrnemu kútu cmitera, kde rástla žihlava, a kde pochovávali chudobu, kňaza tam ešte nebolo, a druhý kňaz, ktorý sa ohrieval v zákrstí, si myslel, že na tom nezáleží, či príde o hodinu prv, alebo pozdejšie. Tak položili máre na okraj hrobu a dvaja trúchliaci čakali trpelive vo vlhkej hline a v chladnom, mrholiacom dáždi, kým otrhaní chlapci, privábení týmto divadlom do cmitera, hrali sa na schovávačku medzi náhrobníkmi, alebo k vôli premene bavili sa tým, že poskakovali pred rakvou, alebo za ňou. Mr. Sowerberry a Bumble, ako osobní priatelia kňaza, sedeli s ním pri ohni a čítali noviny.

Po uplynutí dobrej hodiny Mr. Bumble, Sowerberry a kňaz ponáhľali sa ku hrobu. Bezprostredne potom zjavil sa aj kňaz a hneď s príchodom obliekol si rúcho. Mr. Bumble karhal so dvoch chlapcov, aby bolo žiadúcne ticho a duchovný odriekal asi štyrminútovú modlitbu, odovzdal rúcho druhému kňazovi, a vzdialil sa.

„A teraz už Bill,“ riekol Sowerberry k hrobárovi, „pochovaj!“ Nebola to ťažká robota; lebo hrob bol preplnený rakvami, takže posledná od povrchu bola len na niekoľko stôp. Hrobár zahrabával zem a šliapal po nej nedbalo, vzal lopatu na plece a odišiel, nasledovaný súc chlapcami, ktorí hundrúc prejavovali svoju nevôľu nad tým, že bolo tak rýchlo po pohrebe. „Poďte, môj dobrý druh!“ riekol Bumble zaklepúc mužskému na chrbát. „Chcú zatvoriť cmiter!“

Mužský, ktorý sa ani len nehnul od toho času, ako zastal pri hrobe, sa vzchopil, trhol hlavou a cele vyjavene hľadel na osobu, ktorá ho oslovila, popošiel niekoľko krokov, potom sa srútil a omdlel. Sošlá starena, horekujúca nad ztratou plášťa, ktorý podujímateľ sobral so sebou, nestarala sa oň vôbec. Vyliali tedy na neho konvu studenej vody a keď sa prebral, vyviedli ho opatrne z cmitera, zatvorili bránu a každý šiel svojou cestou.

„Dobre Oliver,“ riekol Sowerberry, keď sa vracali domov, „ako sa ti to páči?“

„Ďakujem, pane, dosť dobre,“ vetil Oliver so zrejmou váhavosťou. „Nebárs, pane.“

„Ah, veď sa ty tomu časom privykneš, Oliver,“ riekol Sowerberry. „Nebude to nič, syn môj, keď na to privykneš.“

A Oliver zvedave premýšľal o tom, či to veľmi dlho trvalo, kým na to privykol sám Mr. Sowerberry. Ale pomyslel si, že je lepšie nespytovať sa a vracal sa do obchodu, rozjímajúc o tom, čo videl a počul.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.