Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

Hlava XXI.

Výprava.

Na ulici ich privítalo neveselé ráno, dul vietor a lialo sa; na oblohe boly búrne mraky. Noc bola veľmi vlhká; na ceste sa utvorily veľké kaluže a kanále pretekaly vodou. Pomaly už svitalo, ale to len zväčšovalo bezútešnosť okolia, lebo pri matnom svetle len bledla žiara pouličných lámp, bez toho, aby ono vrhalo jasnejšie barvy na mokré strechy domov a na špinavé ulice. Zdalo sa, že sa v tejto štvrti ešte nič nehýbe; okenice všetkých domov boly zatvorené, a ulice, cez ktoré šli, boly tiché a prázdne.

Po chvíli zabočili na Bethnel Green Road, začalo sa rozvidnievať. Mnoho lámp bolo už zahasené, niekoľko vidieckych vozov pomaly sa pohybovalo k Londýnu, občas blatom zafŕkané dostavníky hrčaly čulo kolom: kočiš mohutným praskotom biča upozorňoval ťažkopádnych furmanov, bočiacich na nepravú stranu cesty, čím ho ohrožovali, že so štvrť minútovým opozdením dorazí na stanicu. Zdnuká plynom osvetlené krčmy boly už otvorené, postupne otvárali aj iné obchody, kde-tu stretli sa aj s jednotlivými chodcami. Vynorily sa aj lúdavé skupiny robotníkov, idúcich do práce, potom mužskí i ženské s rybými košami na hlavách, oslami ťahané káry so zeleninou, vozíky so živým dobytkom, buďto s nákladom mäsa, mliekárky s konvami, a napokon stretli sa s nepretržitým shluknutím ľudí, ktorí sa snažili s rozličnými zásobami k východným predmestiam. Keď sa približovali k mestu, hluk a premávka sa postupne vzmáhaly; keď došli do ulíc medzi Shoreditchon a Smithfieldom, vzdmel sa shon v jakot a lomoz. Bolo už vidno a rušné ráno, polovička obyvateľov Londýna započalo svoju prácu.

Zabočiac dolu Sun Streetom a Crown Streetom a križujúc Finsbury Square, Mr. Sikes cez Chiswell Street zamieril do Barbicanu, ztadiaľ do Long Lane, a tak na Smithfield, z ktorého sa vinula spústa nesúladných zvukov, ktoré naplnily Olivera Twista úžasom.

Bol práve trh. Na zemi blato siahalo až po členky a hustá para nepretržite vystupovala z uparených tiel hoviadok a miešala sa s hmlou, ktorá zdanlive spočívajúc na komínoch, svisala ťažko nadol. Všetky ohrady v prostriedku veľkého dvora, a koľko dočasných ohrád len umiestených mohlo byť na prázdnych miestach, boly preplnené ovcami. K stĺpom popri žlabe priviazené boly tri-štyri rady hoviadok a volov v dlhej čiare. Vidiečania, mäsiari, chlapci, zlodeji, leňoši a bosáci najnižšieho druhu miešali sa v jedinej mase; hvízdanie pohoničov, brechanie psov, bučanie a dupanie volov, bľačanie oviec, grofkanie a kvičanie prasiec, kričanie predavačov, výskanie, kliatby, zvady vôkol na všetkých stranách; zvonenie a záplava hlasov, vyvierajúca z všetkých krčiem; shluknutie, sácanie, ťahanie, štuchanie, hulákanie a jačanie; protivný a nesúladný huriavok, ozývajúci sa zo všetkých kútov tržišťa; neumyté, neoholené, nečesané a špinavé, stále sem a tam behajúce postavy, odlučujúce sa od davu a zase splývajúce s ním, tvorily ohlušujúci a divoký obraz, ktorý miatol smysly.

Mr. Sikes, vlečúc za sebou Olivera, razil si lakťami cestu cez najhustejší zástup a venoval málo pozornosti mnohotvárnym zvukom a hlasom, ktoré chlapca toľme ohromovaly. Dva alebo tri razy kývnul mimoidúcim priateľom a vzdorujúc všetkým pozvaniam, ktoré ho núkaly ranným dúškom, prebíjal sa vytrvale napred až s Oliverom vyviazol z vravy a zamieril cez Hosier Lane k Holbornu.

„Tak, mladoch!“ riekol Sikes, pozrúc na hodiny Sv. Ondrejského chrámu, „zaraz bude sedem! musíš vykročiť. Poď, nezaostávaj, ty lenochod!“

Mr. Sikes sprevádzal túto reč trhnutím zápästia svojho malého druha; Oliver zrýchliac krok v určitý druh drobčenia, ktorý sa pohyboval medzi chôdzou a behom, nakoľko len mohol, doháňal rýchlu chôdzu lupiča.

Takto zaberali, kým prešli uhlom Hyde Parku, a ztadiaľ do Kensingtonu a keď Sikes zmiernil krok, dohonil ich prázdny povoz, ktorý bol v malej vzdialenosti za nimi. Vidiac na ňom nápis „Hounslow“, spýtal sa kočiša, dľa možnosti čím zdvorilejšie, či by ich nezaviezol do Isleworthu.

„Vysadnite,“ riekol mužský. „Je to váš chlapec?“

„Áno; je môj,“ vetil Sikes, pozrúc tvrdo na Olivera, a mimovoľne siahnuc do vrecka, v ktorom bola pištoľ.

„Tvoj otec kráča príliš rýchlo, nestačíš za ním, všakže, syn môj?“ spýtal sa kočiš, vidiac, že je Oliver zadychčaný.

„Ani najmenej,“ vetil Sikes, skočiac mu do reči. „Je na to navyknutý. Chyť moju ruku, Ned. A hore sa!“

Takto vraviac k Oliverovi, pomohol mu do voza; a kočiš ukážuc na hŕbu vriec, povedal mu, aby si na ne ľahol, a odpočinul si.

Keď zanechávali rozličné míľové kamene, Oliver sa čím ďalej tým väčšmi divil, kam ho vlastne chce zaviesť jeho sprievodca. Prišli cez Kensington, Hommersmith, Chiswick, Kew Bridge, Brentford; a teraz šli tak rýchlo, ako by boly práve započali cestu. Konečne prišli ku krčme, ktorá sa menovala „Koč a kôň“, v malej vzdialenosti za touto zatáčala sa iná cesta.

A tu voz zastal.

Sikes sostúpil s veľkou rýchlosťou a držiac Olivera za ruku priamo ho stiahol dolu, a vrhnúc na neho hnevivý pohľad, udieral na bočný vačok významným spôsobom.

„S Bohom, chlapče,“ riekol mužský.

„Je vzpurný,“ vetil Sikes, socajúc ho; „je vzpurný. Mladé šteňa! Nevšímajte si ho!“

„Nie ja!“ dodal furman, sadajúc na voz. „A predsa je dnes pekne.“ A odjachal.

Sikes počkal, kým voz zošiel hodne ďaleko a povediac Oliverovi, že sa môže poobzerať, ak chce, potom zase šiel s ním napred.

Zabočili kúsok na ľavo, pomíjajúc hostinec a potom ubierajúc sa cestou, ktorá bola vpravo, kráčali hodne dlho okolo veľkých zahrád, panských domov, stojacích na obidvoch stranách hradskej, a zastali len raz k vôli trocha piva, kým nedošli do mesta. Tu na stene jedného domu Oliver zbadal peknými, veľkými písmenami napísané: „Hampton“. Niekoľko hodín blúdili poľom. Konečne sa vrátili do mesta, a zabočiac do starého hostinca s ošumelým nápisom, pri kuchyňskom ohni objednali si nejaký obed.

Kuchyňa bola stará miestnosť s nízkou povaľou, ktorá bola prekrížená veľkou hradou, a pri ohnisku stály lavice s vysokými operadlami, na týchto sedeli niekoľko drsných mužských v halenách, popíjajúc a fajčiac. Nevšimli si Olivera a veľmi málo aj Sikesa, a keď si ich ani Sikes nevšimnul usadil sa so svojím mladým druhom do kúta, bez toho, aby boli vyrušovaní spoločnosťou.

K obedu mali chladné mäso a po ňom sedeli tu hodne dlho, lebo Mr. Sikes dal sa do fajčenia troch-štyroch dýmok, takže Oliver začal sa určite domnievať, že už ďalej nepôjdu. Ustatý chôdzou a tak včasným vstávaním, zpočiatku trocha podriemkával, potom cele premožený únavou a tabákovým dymom, zaspal.

Keď sa úderom Sikesovým prebudil, bolo už celkom tma. Keď sa dostatočne spamätal a poobzeral, videl, že jeho vzácny priateľ sa rozpráva s nejakým robotníkom pri korbely piva.

„Tak vy idete do Lower Hallifordu, všakver?“ spýtal sa Sikes.

„Áno, pôjdem,“ vetil mužský, ktorý podľa všetkého, zdal sa byť trocha podnapitý; „a to ani nie tak pomaly. Môj kôň nedostal na zpiatočnú cestu náklad, lebo od rána ťahal a má toho práve dosť. Na môj veru má šťastie a to mu pôjde k duhu!“

„Mohli by ste mňa a môjho chlapca zaviesť až ta?“ spýtal sa Sikes, postrčiac korbeľ pred svojho nového priateľa.

„Ak pôjdete hneď, môžem,“ vetil mužský, hľadiac na krčah. „Idete do Hallifordu?“

„Idem do Sheppertonu,“ vetil Sikes.

„Som vaším človekom, až dotiaľ, kam idem,“ vetil furman.

„Becky, je všetko zaplatené?“

„Áno, zaplatil to ten druhý pán,“ odpovedalo dievča.

„Vidím,“ riekol mužský s váhavosťou podnapitého; „viete, to sme nemali robiť.“

„Prečo?“ odpovedal Sikes. „Vy nás chcete vziať sebou, nuž prečo by som sa nemohol odvďačiť tým korbeľom?“

Cudzinec premýšľal nad týmto dôvodom so zadumanou tvárou, potom však schvátil Sikesovu ruku a osvedčil, že je vskutku dobrým šuhajom. Na čo Mr. Sikes vetil, že žartuje; ovšem keby bol býval triezvy, bol by mal hodne príčin pochybovať o tom.

Po výmene niekoľkých zdvorilostí, želali spoločnosti dobrú noc a odišli; dievča sobralo po nich krčahy a sklenky, a majúc plné ruky, pozeralo za nimi ospalo cez dvere.

Kôň, na ktorého zdravie pripíjali v jeho neprítomnosti, stál zapriahnutý vonku. Oliver a Sikes vysadli bez ďalších okolkov; majiteľ po krátkom váhaní chcel primäť koňa, aby držal hlavu vo výške a vyzýval sluhu, a svet, aby urobil niečo podobné, a vysadol tiež. Potom povedal sluhovi, aby mu dal na hlavu svoj klobúk, a keď sa to stalo, kôň s ním urobil neslušnosť, vyhodiac ho s veľkým opovržením do povetria, a pobehol cez cestu zrovna do okien výčapu; po vykonaní týchto kúskov a postaviac sa na chvíľu na zadné nohy, dal sa do behu, a potom zaberal cele hrdinsky z mesta.

Bola veľmi tmavá noc. Z rieky a okolitej močaristej pôdy vystupovala vlhká hmla a plazila sa po pustých poliach. Bola prenikavá zima, všetko bolo pochmúrne a tmavé. Nevraveli ani slova, lebo furman zaspal a Sikes nemal chuti k rozhovoru. Oliver sedel schúlený v kúte voza a ustrašený hrmotom a obavou, v ošarpaných stromoch, ktorých konáre sa sem a tam pohybovaly, videl čudesné postavy, akoby radujúce sa fantasticky nad pustotou okolia.

Keď prešli popri Sumbury Church, hodiny odbíjaly práve siedmu. Oproti v okne prievozníckeho domku bolo svetlo, ktoré padalo krížom cez cestu, a ešte do tmavšej tône vrhalo tisový strom, ktorý rástol za ním. V neveľkej diaľke bolo počuť duté šumenie padajúcej vody a listy starého stromu chvely sa jemne v nočnom vetre. Znelo to ako tichá hudba cintorína.

Prešly cez Sumbury a zase sa octli na osamelej ceste. Asi o dve-tri míle ďalej voz zastal. Sikes sostúpil, vzal Olivera za ruku a zase šli ďalej.

V Sheppertone nevošli do domu, ako sa ustatý chlapec domnieval, ale v blate a tme kráčali ďalej tmavými uličkami a otvorenými, chladnými pustinami, kým zbadali v neveľkej diaľke svetlá jedného mesta. Hľadiac stále do predu, Oliver videl pred sebou vodu a že sa približujú k hlave mostu.

Sikes šiel priamo, kým sa neoctli tesne vedľa mosta, potom sa zrazu obrátil nadol a pošiel násypom v ľavo.

„Voda!“ myslel si Oliver, takmer zamárajúc od strachu. „Vyviedol ma sem na toto opustené miesto, aby ma zavraždil!“

Chcel sa hodiť na zem a zápasiť o svoj mladý život, zrazu však videl, že stoja pred osamelým rozrumeným a rozpadávajúcim sa domom. Na obidvoch stranách rozváľaného vchodu bolo okno a na ňom záclona, ale nebolo vidieť svetla.

Dom bol tmavý, ošarpaný a zdanlive neobývaný.

Sikes, držiac stále Oliverovu ruku v svojej, tíško sa priblížil k nízkemu prôčeliu, a siahol za kľučkou. Dvere povolily tlaku a obidvaja vstúpili.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.