ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oliverov osud ostáva aj naďalej nepriaznivým a privedie do Londýna veľkého človeka, aby škodil jeho vážnosti.

V každom dobrom vražedlnom melodramate je zvykom, že sa tragické a komické výstupy pravidelne striedajú, ako biele a červené vrstvy v pôlte prúhovanej slaniny. Hrdina klesá na slamenú posteľ, zničený putami a nešťastím; v nasledujúcom výstupe však nevedomý rytier obveselí obecenstvo komickou piesňou. Vidíme zase heroinu s dmúcou hruďou v náručí hrdého a neľútostného baróna: jej ctnosť a jej život sú jednako ohrožené, preto tasí dýku, aby zachránila jedno obetovaním druhého a keď je naše očakávanie napnuté v najvyššej miere, zrazu je počuť hvizdnutie a my sme priamo prenesení do veľkej dvorany kaštieľa, kde šedivý kastelán spieva smiešny popevok s ešte smiešnejšou figurou poddaného, ktorí bez ohľadu na miesto, či sú už v chráme, či pod klenbou paláca, všade blúdia pospolu a neprestajne spievajú, ako na kolede.

Také zmeny zdajú sa byť nemožnými; ale nie sú však tak neprirodzenými, ako sa zdajú byť na prvý pohľad. V skutočnom živote náhlé prechody od skvostného hodokvasu k smrteľnej loži, od smútočného odevu k riase sviatočnej, nebývajú natoľko zarážajúcimi; veď je ohromne veľký rozdiel medzi čulým hercom a trpným divákom. V napodobňujúcom živote divadla herci sú obyčajne nevnímaví oproti prudkým prechodom a ráznym impulzom vášni alebo citov, ktoré keď sa odohrávajú pred trpným obecenstvom, často sú odsudzované, ako prehnané a pošetilé.

Náhle zmeny scén a rýchle zvraty časové a miestne nielen že sú dlhým zvykom sankcionované v knihách, ale sú mnohými označované, ako veľké, spisovateľské umenie; veď kritici hlavne podľa toho oceňujú živosť pôvodcovho umenia, nakoľko pôsobí dojmom skutočnosti, a na konci každej kapitoly nakoľko rieši rozpory, v ktorých sa octnú charaktery jeho diela. Tento krátky úvod bude sa snáď zdať zbytočným, a ak je tomu tak, dovoľte, aby poviedkár smel poznamenať, že sa vracia do mesta, kde sa narodil Oliver Twist; čitateľ zaiste uzná, že túto cestu ospravedlňujú závažné a podstatné príčiny, bo inak by sme sa ho neodvážili ani zvať ku konaniu takejto výpravy.

Mr. Bumble vynoril sa včas ráno z brány chudobinca a vykračoval statne veliteľským krokom po High Streete v plnom rozkvete a hrdom povedomí svojej úradnej hodnosti; jeho trojrohý klobúk a kabát skvelý sa v jase ranného slnca, palicu držal so sviežosťou zdravia a sily. Mr. Bumble nosil hlavu vždy vysoko; ale dnes ráno držal ju o moc vyššie, ako obyčajne. V jeho očiach bola akási roztržitosť, vo výraze javila sa povznesenosť, ktoré mohly upozorniť cudzieho pozorovateľa, že pedelovou hlavou víria myšlienky, ktoré sú príliš veľké k tomu, aby ich mohol vysloviť.

Dnes mu ani neprišlo v um, aby sa zastavil a pohovoril s drobnými kupčíkmi a inými ľuďmi, ktorí ho úctive oslovili, keď šiel okolo nich. Len kynutím ruky odpovedal na ich pozdravy a nezastavil sa v svojej dôstojnej chôdzi, kým neprišiel k bývaniu, kde Mrs. Mannová opatrovala biedne deti s parochiálnou pečlivosťou.

„Hrom do toho pedela!“ riekla Mrs. Mannová, počujúc známe klepanie na zahradnej bránke. „Musí sa sem vliecť hneď skoro ráno! Ľaľať mi ho, Mr. Bumble, hneď som si myslela, že ste to vy! Teším sa, že ste prišli! Poďte, prosím, do svetlice.“

Prvú vetu povedala Zuzke; výkrik radosti však platil Mr. Bumblemu, ktorým ho odomykajúc bránku, dobrá pani zvala dnuká s veľkou pozornosťou a úctou.

„Mrs. Mannová,“ riekol Mr. Bumble; nejaký zurvalec by si bol sadol, buďto hodil sa na stolec: ale on sa postupne a pomaly usalašil na kreslo; „Mrs. Mannová, madam, dobré ráno.“

„Vďaka, dobré ráno aj Vám, pane,“ vetila Mrs. Mannová, s ľúbezným úsmevom; a dúfam, že sa ráčite dobre cítiť, pane.“

„Tak-tak, Mrs. Mannová,“ vetil pedel. „Človek postavený v službách verejnosti, nemá vždy na ružiach postlané, Mrs. Mannová.“

„Ach, vera Bože, už je to tak na farnosti, Mr. Bumble,“ odpovedala pani. A všetky farnostné deti z chudobinca, keby ju boly počuly, iste by jej boly v sbore prisvedčily.

„Človek, stojací v službách verejnosti, madam,“ pokračoval Mr. Bumble, poklepkávajúc palicou na stôl, „žije v stálych útrapách a ustavičnom namáhaní; ale všetci verejne činní ľudia, ako aj ja, mohol by som povedať, musia znášať prenasledovanie.“

Mrs. Mannová, ktorá si nebola s tým veľmi na čistom, čo vlastne mieni pedel, zdvihla ruky s útrpným pohľadom a vzdychla.

„Ah! Veru máte prečo vzdychať, Mrs. Mannová!“ riekol pedel. Vidiac, že urobila dobre, Mrs. Mannová vzdychla zase: zrejme k uspokojeniu verejne činného človeka, ktorý potlačiac príjemný úsmev, utkvele hľadel na svoj trojrohý klobúk a riekol:

„Mrs. Mannová, idem do Londýna.“

„To je prekvapenie, Mr. Bumble!“ zvolala Mrs. Mannová, ustúpiac nazad.

„Do Londýna, madam,“ rozprával pedel, nedajúc sa vyrušiť, „a to kočom. Ja a dve siroty, Mrs. Mannová! Ide o zákonitú akciu, ide o útulňu; a výbor poveril mňa — mňa, Mrs. Mannová — aby som ho zastupoval pri tejto dôležitej veci pred štvrťročnou sessiou v Cerkinwelli. A je otázkou, či Cerkinwellská Sessia nebude v zlej koži prv, ako bude so mnou mať do činenia.“

„Nemusíte byť na nich príliš tvrdý, pane,“ riekla Mrs. Mannová lichotive.

„Cerkinwellská Sessia je si sama na príčine, madam,“ vetil Mr. Bumble; „a keď Cerkinwellská Sessia zbadá, že je na tom o moc horšie, ako si myslela, za to Cerkinwellská Sessia má čo ďakovať jedine sebe.“

Vo vyhrážke, ktorú Mr. Bumble predniesol, bolo toľko rozhodnosti a hĺbky, že Mrs. Mannovej naháňala strach. Takže tiekla napokon:

„Cestujete kočom, pane? Myslím, že doteraz posielali siroty obyčajne nákladným vozom.“

„To preto, že sú choré, Mrs. Manová,“ vetil pedel. „Choré deti v daždivom počasí umiesťujeme v otvorených nákladných vozoch, aby sa nenachladily.“

„Oh!“ riekla Mrs. Mannová.

„Povozník s druhej strany vezme tieto dve a to lacno,“ riekol Mr. Bumble. „Obidve sú vo veľmi povážlivom stave, a zistili sme, že nám to vyjde o dve libry lacnejšie, keď ich presťahujeme, ako keby sme ich museli pochovať — totiž, ak sa nám ich podarí prišiť druhej farnosti, čo myslím budeme môcť urobiť, ak nám na vzdory neumrú cestou. Ha! Ha! Ha!“

Keď sa Mr. Bumble trochu vysmial, jeho oči zase utkvely na trojrohom klobúku a zvážnel.

„Zabudli sme na obchod, madam,“ riekol pedel; „ajhľa, mesačný plat od farnosti.“

Mr. Bumble vyňal z peňaženky šúlok do papieru zabalených strieborniakov a žiadal potvrdenku, ktorú Mrs. Mannová napísala.

„Je to veľmi zapackané, pane,“ riekla opatrovníčka detí, „ale myslím, že to bude zodpovedať. Ďakujem vám, Mr. Bumble, veľmi, veľmi som vám povďačná.“

Mr. Bumble kývnul jemne uznaním za zdvorilosť Mrs. Mannovej a spýtal sa, ako sa majú deti.

„Nech Boh žehná ich srdiečka!“ riekla Mrs. Mannová s pohnutím, „pomerom primerane dobre, miláčkovia! Ovšem vynímajúc tie dve, ktoré zomrelý minulý týždeň. A malý Dick.“

„Nie je tomu chlapcovi lepšie?“ spýtal sa Mr. Bumble.

Mrs. Mannová potriasla hlavou.

„Je to chorobne založené, nerestné dieťa, so zlými náklonnosťami,“ riekol Mr. Bumble hnevivo. „Kde je?“

„Privediem vám ho za minútu, pane,“ vetila Mrs. Mannová.

„Dick, kde si?“

Po krátkom volaní sa Dick objavil. Keď mu Mrs. Mannová pod pumpou poumývala tvár a utrela ju županom, predviedla ho pred hrozný, pedelský obličaj Mr. Bumbleho.

Dieťa bolo bledé a vychudnuté; malo vpadnuté líčka a veľké, žiarivé oči. Chatrný oblek z chudobinca, táto rovnošata biedy, visel voľne na jeho krehkom tele a jeho mladé lítka boly zchradnuté, ako údy starca.

Takáto bola tá malá bytosť, ktorá trasúc sa, stála pred pohľadom Mr. Bumbleho; neodvážiac sa pozdvihnúť oči a chvejúc sa hrúzou pred počutím pedelovho hlasu.

„Nevieš hľadieť na toho pána, ty zatvrdilý chlapče?“ riekla Mrs. Mannová.

Dieťa trocha pozdvihlo oči, ktoré sa stretly s pohľadom Mr. Bumbleho.

„Čo je s tebou, Dick?“ spýtal sa Mr. Bumble s dobre vypočítanou žartovnosťou.

„Nič, pane,“ odpovedal mdlo chlapec.

„Myslím, že nie,“ riekla Mrs. Mannová, ktorá sa prirodzene veľmi smiala nad rozmarom Mr. Bumbleho. „Presvedčená som, že si nič nepraješ.“

„Rád by som —“ koktalo dieťa.

„Ejha!“ prerušila ho Mrs. Mannová. „Vari chceš povedať, že chceš dačo? Nie, ty malý úbožiak —“

„Počkajte, Mrs. Mannová, počkajte!“ riekol pedel, pokynutím ruky prejavujúc svoju svrchovanosť. „Tak čo, panáčik, eh?“

„Želal by som si,“ koktalo dieťa, „keby tak niekto, kto vie písať, na kúsok papiera položil niekoľko slov, potom ho složil, zapečatil a odoslal ho miesto mňa, keď budem odpočívať v zemi.“

„Čo tým myslí chlapec?“ zvolal Mr. Bumble, na ktorého vážny spôsob a vychradlosť chlapca predsa len účinkovaly, hoc aj bol na takéto veci privyknutý. „Čo chceš tým povedať?“

„Želal by som si,“ riekol chlapec, „odkázať môjmu milovanému, biednemu Oliverovi Twistovi, ako často som sedel o samote a s plačom myslel na neho, ako blúdi tmavou nocou a nemá nikoho, kto by mu pomohol. A rád by som mu povedal,“ rieklo dieťa, skladajúc rúčky a hovoriac s veľkou vrúcnosťou, „že som rád umrel v útlej mladosti, lebo keby bol požil a stal sa dospelým, moja malá sestrička, ktorá je v nebi, by na mňa zabudla a nepoznala by ma; a bude to o veľa väčšie šťastie, keď tam obidvaja budeme ešte deťmi.“

Mr. Bumble premeral malého rečníka od hlavy až po päty v nepopisateľnom úžase a obrátiac sa k svojej spoločnici, riekol: „Obidvaja sú jednakí, Mrs. Mannová. Naničhodný Oliver pokazil všetkých.“

„Ani by som to nebola verila, pane!“ riekla Mrs. Mannová, dvíhajúc ruky a zlomyseľne hľadiac na Dicka. „Nikdy som ešte nevidela takého zatvrdilého, malého naničhodníka!“

„Odveďte ho, madam!“ riekol Mr. Bumble veliteľsky. „To bude musieť byť hlásené výboru, Mrs. Mannová.“

„Dúfam, páni pochopia, že tomu nie som ja na príčine, pane?“ riekla Mrs. Mannová, fňukajúc dojate.

„Pochopia, madam, pochopia, keď budú na čistom s pravým stavom veci,“ riekol Mr. Bumble. „Odveďte ho, nemôžem naň ani pozrieť.“

Dicka okamžite odviedli a zatvorili do uhoľnej pivnice. Onedlho potom pobral sa aj Mr. Bumble, aby sa pripravil na cestu. Na druhý deň o šiestej ráno, Mr. Bumble: zameniac trojrohý klobúk s okrúhlym, vpracúc sa do svrchníka s kapucňou: usalašil sa na zovňajšej strane koča, sprevádzaný previnilcami, vzhľadom na ich miesta pobytu bol vedený spor, s ktorými v určenom čase dorazil do Londýna. Cestou nemusel zažiť iné nepríjemnosti, ako práve tie, ktoré mu svojím chovaním zapríčinili dvaja bedári, ktorí sa ustavične chveli a sťažovali sa na zimu takým spôsobom, ktorý Mr. Bumble označil za príčinu toho, že mu drkocú zuby a že sa zle cíti, hoc mal na sebe aj svrchník.

Keď sa pre tie dve zlomyseľné osoby postaral o nocľah, Mr. Bumble zasadnul si v hostinci, pri ktorom zastal kočiar a zjedol skromnú večeru, pozostávajúcu z úrezku, ustricovej omáčky a vína. Postaviac sklenku horúceho ginu s vodou na okraj krbu, pritiahol si kreslo ku ohňu a zaberúc sa do rozličných úvah o prevládajúcom hriechu nespokojnosti a reptania, pripravoval sa k čítaniu novín.

Prvý odstavec, na ktorom spočinul jeho zrak, bol nasledujúci oznam:

„Päť guineí odmeny.“

„Mladý šuhaj, menom Oliver Twist, vzdialil sa minulý týždeň vo štvrtok večer, buďto bol vylákaný zo svojho domova v Pentouville a doteraz nedal o sebe vedieť. Výšoznačená odmena bude vyplatená tomu, kto poskytne informáciu, ktorá prispeje k nájdeniu menovaného Olivera Twista, buďto objasní jeho minulosť, o ktorú sa pre rozličné príčiny oznamovateľ vrele zaujíma.“

Potom nasledoval podrobný popis Oliverových šiat, jeho osoby, zjavu a okolností jeho zmiznutia s menom a úplnou adresou Mr. Brownlowa.

Mr. Bumble otvoril oči, prečítal oznam pomaly a základne tri razy jedno za druhým, v rozčúlení nechal stáť nedotknutú sklenku horúceho ginu s vodou a po piatich minútach už bol na ceste do Pentouvillu.

„Je doma Mr. Brownlow?“ spýtal sa Mr. Bumble dievčaťa, ktoré otváralo dvere.

Na túto otázku dievča odpovedalo obvyklou, ale viacej vyhýbavou odvetou: „Neviem, k vôli čomu ste prišli?“

Mr. Bumble sotvaže vyslovil Oliverovo meno, Mrs. Bedwinová, ktorá načúvala pri dverách chyže, vbehla bez dychu do chodby.

„Poďte, poďte prosím dnuká,“ riekla stará pani: „Vedela som, že sa o ňom dozvieme. Chudiačik! Vedela som! Bola som o tom presvedčená! Nech mu Boh žehná! Vravela som to stále!“

A keď to ctihodná, stará pani dohovorila, vbehla zase do chyže a sadnúc si na pohovku, pustila sa do plaču. Dievča, ktoré nebolo natoľko citlivé, vybehlo hneď hore schodmi a vrátilo sa s odkazom, aby ju Mr. Bumble okamžite nasledoval, čo tento aj urobil.

Zaviedla ho do malej, zadnej pracovne, kde sedel Mr. Brownlow a jeho priateľ Mr. Grimwig, majúc pred sebou kryštáľovú sklenicu a čiaše. Posledný hneď zvolal:

„Pedel! Farný pedel, zjem svoju hlavu!“

„Prosím vás, aspoň teraz nevyrušujte,“ riekol Mr. Brownlow. „Nech sa páči, sadnite si!“

Mr. Bumble si sadol, zmätený podivínskym spôsobom Mr. Grimwiga. Mr. Brownlow postavil lampu tak, aby ustavične videl pedelovi do tvári a riekol s istou netrpezlivosťou:

„Tak tedy prichádzate, pane, lebo ste čítali oznámenie?“

„Áno, pane,“ riekol Mr. Bumble.

„A vy ste pedelom, všakže?“ spýtal sa Mr. Grimwig.

„Som farným pedelom, pánovia,“ vetil hrde Mr. Bumble.

„Pravdaže,“ poznamenal Mr. Grimwig k svojmu priateľovi stranou, „vedel som to. A k tomu ešte aký!“

Mr. Brownlow potriasol jemne hlavou, aby priateľa primäl k mlčaniu a pokračoval:

„Viete, kde je teraz chudiak ten chlapec?“

„Neviem,“ vetil Mr. Bumble.

„Čo viete o ňom?“ spýtal sa starý pán. „Vravte, priateľu, ak viete o ňom dačo. Čo viete o ňom?“

„Všakver neviete o ňom nič dobré?“ riekol uštepačne Mr. Grimwig, skúmajúc prenikave pedelovu tvár.

Mr. Bumble, pochopiac veľmi rýchlo smysel Grimwigovho želania, pokrútil hlavou s významnou vážnosťou.

„Vidíte?“ riekol Mr. Grimwig, pozerajúc víťazne na Mr. Brownlowa.

Mr. Browlow hľadel s obavou do smraštenej tvári Mr. Bumbleho a požiadal ho, aby povedal, čo vie o Oliverovi, podľa možnosti najkratšími slovami.

Mr. Bumble odložil klobúk; rozopäl si svrchník, založil si ruky, naklonil hlavu spôsobom zamysleného človeka, a po krátkom uvažovaní začal rozprávať.

Bolo by to unavujúce, keby sme tú históriu mali rozpovedať tými istými slovami, ako to urobil pedel, a trvalo by to dobrých dvadsať minút; ale súhrnom a jadrom veci bolo, že Oliver bol nálezencom a že sa narodil z nízkych zločinných rodičov; že od narodenia, krem zradnosti, nevďačnosti a zlomyseľnosti, neprejavil lepších vlastností; že zakončil svoj krátky životný beh tým, že zákerne napadol bezbranného mladíka, ujdúc nočnou hodinou z domu svojho majstra. Aby dodal hodnovernosti, že čím je skutočne, Mr. Bumble položil na stôl úradné listiny, ktoré priniesol sebou do mesta, a založiac si znova ramená, čakal na poznámku Mr. Brownlowa.

„Obávam sa, že všetko, čo ste povedali, je až príliš pravdivé,“ riekol starý pán so zármutkom, keď prezrel listiny. „Za vašu zvesť nie je to priveľa, ale bol by som vám ochotne dal aj trojnásobne toľko peňazí, keby bola bývala pre chlapca priaznivou.“

Niet pochybnosti, že keby toto bol Mr. Brownlow povedal prv, že by svojej malej histórke bol dal cele odlišné pribarvenie; ale teraz už bolo pozde; tak tedy potriasol vážne hlavou a schovajúc päť guineí, odišiel.

Mr. Brownlow niekoľko minút prechádzal sa po chyži, zrejme natoľko rozrušený rozprávkou pedela, že ani Mr. Grimwig sa ho neodvážil trápiť ďalej.

Napokon zastal a prudko zazvonil.

„Mrs. Bedwinová,“ riekol Mr. Brownlow, keď sa objavila hospodyňa, „ten chlapec, Oliver, je podvodník.“

„To nie je možné, pane. To nie je možné,“ riekla stará pani rozhodne.

„Vravím vám, že je,“ vetil starý pán. „Ako to rozumiete, že nemôže byť? Práve sme počuli úplnú zvesť o ňom od jeho narodenia. Od jakživa a voskrz bol malým zloduchom.“

„Nebudem to veriť nikdy, pane,“ vetila stará pani neochvejne. „Nikdy!“

„Vy, staré ženské, veríte len mastičkárom a vybájeným povestiam,“ bručal Mr. Grimwig. „Vedel som to dávno. Prečo ste hneď od začiatku nepočúvali na moje rady. Keby nebol mal horúčku, boli by ste mu verili, pravda? Všakver, bol zaujímavý, čo? Zaujímavý! Bah.“ A Mr. Grimwig prehrabával sa v uhlí.

„Bolo to drahé, milé a ušľachtilé dieťa, pane,“ vetila Mrs. Bedwinová indignovane. „Pane, ja viem, čo sú deti; znám ich štyridsať rokov, a ľudia, ktorí to nemôžu o sebe povedať, nemali by o nich vôbec vraveť! To je moja mienka!“

To bol tvrdý úder pre Mr. Grimwiga, ktorý bol starým mládencom. Čo keď u neho vylúdilo len úsmešok, stará pani hodila hlavou a chystajúc sa k ďalšej reči, uhladila si zásterku, ale v tom ju prekazil Mr. Brownlow.

„Ticho!“ riekol starý pán, tváriac sa, ako by sa hneval, hoc hnev bol ďaleký jeho citu: „Nech nikdy viac nepočujem meno toho chlapca. Zazvonil som preto, aby som vám to povedal. Nikdy. Nikdy, pod nijakou zámienkou, rozumiete! Môžete odísť, Mrs. Bedwinová. A pamätajte si to. Myslím to vážne.“

V dome Mr. Brownlowa v ten večer boly smutné srdcia.

Oliverovo srdce zamáralo bolesťou, keď myslel na svojich dobrých priateľov; ešte dobre, že nevedel, čo počuli o ňom, lebo by mu bolo ihneď puklo.