ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozpráva o veľmi biednej stvore. Krátko síce, ale predsa, lebo je to vec v tejto povesti dôležitá.

Bola to primeraná posolkyňa smrti, ktorá narušila pokoj chyže ctihodnej panej. Jej telo bolo vekom pochýlené, bola ranená mrtvicou a preto sa jej údy triasly, jej vráskami zhyzdená tvár podobala sa viacej grotesknému náčrtku divokej tužky, ako dielu rúk Prírody.

Ah! Ako málo Prírodou tvorených tvárí ostáva na svete, aby potešovaly svojou krásou! Starosti, smútky a strádania menia ich práve tak, ako menia srdcia; a len vtedy, keď tieto utrpenia zaspia navždy, zmiznú s nimi aj búrne mraky a tvár Neba sa vyjasní. Je to obyčajnou vecou, že obličaj smrti práve v stave utkvelom a strnulom nadobúda výraz spiaceho dieťaťa a odzrkadluje obraz predošlého života, stáva sa zase miernym a pokojným, tak, že tí, čo ho znali v šťastnom detstve, kľakajú s povzdychom k rakve, a zdá sa im, ako by nad zemou videli anjelov.

Stará babka tmolila sa chodbou a dole schodmi, mrmlúc neurčité odpovede na karhanie svojej družky, až musela zastať, aby si oddýchla, podala jej svetlo a nasledovala ju, nakoľko to šlo, kým jej predstavená šla ku chyži, v ktorej ležala chorá žena.

Bola to pustá, podkrovná izba, ktorú osvetľovalo slabé a v jej ďalšom konci umiestené svetlo. Bola tam ešte jedna stará ženská, ktorá bdela pri posteli, lekárnikov pomocník stál pri ohni a strúhal z brka šparák.

„Dnes je veľmi zima, Mrs. Corneyová,“ riekol pri vstúpení matróny mladý mužský.

„Vskutku veľmi, pane,“ vetila predstavená najzdvorilejším tónom, pokloniac sa medzi rečou.

„Vaši dodavatelia mali by vám dať lepšie uhlie,“ riekol lekárnikov pomocník, prikladajúc na oheň hrdzavou lopatou kus uhlia; „tento druh sa voskrz nehodí pre takú treskúcu zimu.“

„Objednáva ho výbor, pane,“ odpovedala matróna. „Aspoň to by nám mohli urobiť, aby nám bolo teplo, veď naše miestnosti sú beztak dosť chladné.“

Rozhovor bol prerušený stonaním chorej ženy.

„Oh!“ riekol mladý človek, obrátiac sa tvárou k posteli, ako by bol úplne zabudol na pacientku, „to je už koniec, Mrs. Carneyová.“

„Je, vskutku, pane?“ opýtala sa matróna.

„Čudoval by som sa, ak by vydržala niekoľko hodín,“ vetil lekárnikov pomocník, zaujatý strúhaním šparáka. „To je srútenie celej telesnej sústavy. Tuším drieme tá stará pani?“ Naklonil sa nad posteľ, aby to zistil a potom kynul, že je tomu tak.

„Ak budete ticho azda takto umrie v spaní,“ riekla predstavená. „Položte svetlo na dlážku, aby ho nevidela.“

Pomocník ju poslúchol, ale potriasol hlavou, aby dal na javo, že ženská neumrie tak ľahko; potom si sadol k druhej ošetrovateľke, ktorá sa medzi tým vrátila. Predstavená s výrazom netrpelivosti zahalila sa do šatky a sadla si k nohám postele.

Lekárnický pomocník, dokončiac ustrúhanie šparáku, uvelebil sa pri ohni a asi desať minút špáral si zuby: potom zrejme ustatý, zaželal Mrs. Corneyovej šťastie a vzdialil sa na prstoch.

Keď za nejaký čas posedely v tichu, obidve staré ženy vstaly od postele a schúliac sa pri ohni, ohrievaly svoje vetché ruky. Plam vŕhal príšerné svetlo na ich vráskovité tváre, tak že sa hrozne javila ich ošklivosť, keď sa v takejto polohe rozprávaly tlmeným hlasom.

„Keď som bola preč, nevravela už potom nič, Anny?“ spytovala sa posolkyňa.

„Ani slova,“ vetila druhá. „Chvíľku zalamovala rukami, ale ja som jej držala ruky, tak že čoskoro sa utíšila. Nemá už veľa sily, preto som ju snadno upokojila. Na moju starobu nie som ani tak slabá, hoc som aj farnosťou vydržiavaná; nie, nie!“

„A či vypila varené víno, ktoré jej predpísal lekár?“ prerušila ju prvá.

„Vynasnažovala sa ho dostať dolu,“ vetila druhá. „Ale mala natoľko sklenené zuby, že to nešlo, a tak musela som vziať sklenku zpät. Nuž vypila som ho ja, a dobre mi to padlo.“ Poobzerajúc sa úzkostlive vôkol, aby zistila, či ju snáď nepočuli, potom tie dve bosorky uvelebily sa bližšie k ohňu a chechtaly sa srdečne.

„Pamätám sa,“ riekla prvá, „keď robila to isté a potom o tom žartovala.“

„Iste,“ dodala druhá, „bývala veselej mysle. A koľko, koľko krásnych mŕtvol pristrojila, tak pekne a nežne, ako voskové bábky. Videly to moje staré oči — ej, a tieto staré ruky sa ich dotýkaly, veď koľko ráz som jej len pomáhala.“

Rozostrúc v čas hovoru chvejúce sa prsty, stará stvora zamávala nimi pred očami a makajúc vo vrecku, vyňala z neho časom vyblednutú tabačnicu, z ktorej dala niekoľko štipiek do vystretej dlane svojej spoločnice a do svojej o niečo viac. Kým sa takto bavily, matróna, ktorá netrpelivo čihala na precítnutie umierajúcej ženy, spýtala sa ostro na tých, čo sedely pri ohni, že ako dlho tu má ešte počkať!?

„Nie za dlho, moja pani,“ vetila druhá ženská, pozrúc jej do tváre. „Na smrť nemusíme dlho čakať. Trpelivosť! Trpelivosť! Čoskoro príde pre nás všetkých!“

„Držte jazyk za zubami, vy bláznivá čudeso!“ riekla prísne matróna. „Povedzte mi vy, Marta, nachodila sa v takomto stave aj driev?“

„Často,“ povedala prvá ženská.

„Ale nebude už viac,“ dodala druhá žena! „už sa len raz prebudí, a myslím, pani moja, aj to nie na dlho.“

„Dlho alebo krátko,“ riekla matróna kúsavo, „keď sa preberie, nenájde ma tuná; dávajte si pozor obidve, zase ma pre nič za nič trápite. To nie je mojou povinnosťou, aby som sa prizerala na umieranie všetkých starých žien, ktoré sú v ústave. Pamätajte si to, vy drzé staré trápelky. Ak ma budete mať za blázna ešte raz, uisťujem vás, že vás z toho vyliečim!“

Odskočila, keď krik dvoch žien, ktoré sa obrátily k posteli, prinútil ju, aby sa obzrela. Chorá sa vzpriamila a vystierala za nimi ramená.

„Kto je to?“ volala dutým hlasom.

„Mlč, mlč!“ vravela jedna z žien, skloniac sa nad ňou. „Ľahni si, ľahni si!“

„Už si viac živá neľahnem!“ riekla s námahou žena. „Chcem vám povedať! Poďte sem! Bližšie! Nech vám to pošepnem do ucha.“

Schvátila matrónu za rameno, nútiac ju, aby si sadla vedľa postele na stoličku, chcela prehovoriť, ale poobzerajúc sa, zbadala dve staré ženy, ktoré sa tisly do predu s dychtivým výrazom zvedavosti.

„Vyhoďte ich!“ riekla stará žena umdlene; „rýchlo! rýchlo!“

Stareny vypukly v svornom a žalostnom nariekaní, že milá chudera ide priďaleko v chovaní sa oproti svojim najlepším priateľkám a hrmotne protestovaly, že ju nikdy neopustia, keď ich predstavená vypudila z miestnosti, zatvorila za nimi dvere a vrátila sa k posteli. Stareny vonku zmenily spôsob a kričaly cez kľúčovú dierku, že stará Sally je opitá; čo vskutku nebolo pravdepodobné, veď od istého času u lekárnika bola predpísaná mierna dávka ópia pre tých, čo ochoreli v následku prílišného požitia ginu s vodou. Ctihodné staré dámy si takto vykladaly, aby im bolo voľnejšie okolo srdca.

„Počujte,“ riekla umierajúca nahlas, ako by chcela s veľkou námahou oživiť skrytú iskru svojej sily.

„V tejto istej izbe, ba na tejto istej posteli, opatrovala som raz veľmi pekné mladé stvorenie, ktorú priniesli do domu s odrenými a chôdzou zranenými nohami; bola pokrytá prachom a krvou. Porodila chlapca a zomrela. Nech že sa rozpamätám na rok!“

„Čo vás je po roku,“ riekla netrpelivá poslucháčka; „čo mi chcete o nej povedať?“

„Ej,“ mrmľala chorá, upadajúc do stavu predošlej zmalátnenosti, „čo vám chcem o nej povedať? — čo — už viem!“ zvolala, vzpriamiac sa prudko: tvár jej planula a oči mala vypúlené — „okradla som ju! Urobila som to! Ešte nebola chladná — vravím vám, ešte nebola chladná, keď som jej to ukradla!“

„Ukradla, o čože, pre Boha?“ zvolala matróna s posunkom, akoby chcela volať o pomoc.

„To“ vetila ženská, kladúc ruku na ústa predstavenej. „Jedinú vec, ktorú mala. Chcela mať šaty, aby jej bolo teplo a potravu, aby sa najedla, ale mala to v bezpeke, a nosila to na hrudi. Bolo to zo zlata, vravím vám! Z rýdzeho zlata, ktoré by bolo mohlo zachrániť jej život!“

„Zlato!“ ozvala sa matróna, schýliac sa rýchlo nad ženu, keď klesla nazad. „Ďalej, ďalej — áno — čo je s tým? Kto bola tá matka? Kedy to bolo?“

„Sverila mi to, aby som to opatrila,“ vetila ženská s povzdychom, „lebo zpomedzi žien jedine mne dôverovala. Ukradla som to už v mysli vtedy, keď mi prvý raz ukázala, že to má zavesené na hrdle; a azda som ja príčinou aj smrti jej dieťaťa! Snáď by s ním boli lepšie zaobchodili, keby to všetko boli vedeli!“

„Keby boli vedeli?“ spýtala sa predstavená. „Čo, vravte?!“

„Chlapec sa veľmi ponášal na svoju mať,“ riekla žena, oddýchnuc si, a nevšímajúc si otázky, „tak že som musela vždy myslieť na ňu, keď som videla jeho tvár. Chudinka! chudinka! Bola taká mladušká k tomu! Také jemné jahniatko! Čakajte; musím vám povedať ešte viac. Ešte som vám všetko nepovedala, a či áno?“

„Nie, nie,“ odpovedala matróna, skláňajúc hlavu, aby zachytila slová, keď vždy čo slabšie vychodily z úst umierajúcej ženskej. „Rýchlo, lebo bude pozde!“

„Matka,“ vravela žena ešte s väčšou námahou ako prv, „keď ju prvý raz obkľúčily bolesti smrti, zašeptala do môjho ucha, ak dieťa príde na svet živé a vyrastie, zavíta deň, že sa nebude musieť cítiť poníženým, keď sa dozvie meno svojej biednej, mladej matky. ,A, oh, milostivé Nebo!‘ riekla, složiac svoje útle prsty, ,či to už bude chlapec alebo dievča, vzbuďte preň dajakých priateľov v tomto biednom svete, čo by sa sľutovali nad opusteným a osiralým dieťaťom!‘“

„Ako sa menoval ten chlapec?“

„Menovali ho Oliverom,“ vetila mdlo ženská. „Zlato, ktoré som ukradla, bolo —“

„Áno, áno — čo?“ volala druhá.

Nahla sa dychtive nad ženskú, aby počula jej odpoveď, ale inštinktívne cúvla zpät, keď sa táto znova podňala pomaly a meravo do sediacej polohy, a potom objímuc prikrývadlo obidvoma rukami, zašemotila niekoľko nesrozumiteľných zvukov a klesla mŕtva na posteľ.

*

„Mŕtva, jak kameň!“ riekla jedna zo starých žien, ktoré sa vrátily do chyže akonáhle boly dvere otvorené.

„A napokon nepovedala nám nič,“ dodala matróna, odíduc bezstarostne.

Obidve stareny, iste súc príliš zaujaté prípravou k ich hroznej povinnosti, neodpovedaly, ale skláňajúc sa nad mrtvolou, zostaly samotné.