ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Obsahuje podstatné časti príjemného rozhovoru medzi Mr. Bumblem a jednou paňou; a svedčí o tom, že aj pedel v istých veciach vie byť vnímavý.

Bola krutá zima. Zem bola pokrytá snehom, ktorý omrzol tvrdou kôrou natoľko, že len tými závejmi, ktoré sa nahromadily v bočných uliciach a na rohoch, mohol pohnúť rezavý vietor, vyvíjajúci sa šírinou, ktorý vylievajúc svoju vystupňovanú zlosť na takej koristi, akú práve našiel, zúril divoko v oblakoch, a kmášuc ich na tisíc hmlistých čiastok, rozptyľoval ich vo vzduchu. Táto čierna, tmavá a prenikavá zima bola len pre takých ľudí, ktorí mali dobré bydlisko a mohli sedieť okolo žiarivého ohňa a ďakovať Bohu, že sú doma, pre hladného človeka bez prístrešia však znamenala smrť pod holým nebom v takomto počasí. Veľa vyhladovelých vyvrheľov zaviera oči na našich pustých uliciach, a akékoľvek boly už ich hriechy, sotva ich otvárajú v horšom svete, ako je tento.

Tak bolo dnes vonku, keď Mrs. Corneyová, predstavená chudobinca, ktorý čitateľ už mal príležitosť poznať ako rodisko Olivera Twista, sa posadila pred vľúdny oheň v jej izbietke a hľadela s vážnou spokojnosťou na malý, okrúhly stolík, na ktorom stála objemná, rozmerom stolka primeraná táca, naložená všetkými k chutnej večere potrebnými vecami, na ktoré sa matróna vopred tešila. A vskutku Mrs. Corneyová sa práve chystala obveseliť čiašou čaje. Keď tak od stola pozerala na krb, kde i spomedzi najmenších ten najmenší kotlík spieval, tenkým hláskom drobnú pieseňku, jej vnútorná spokojnosť zrejme vzrástla — natoľko, že sa Mrs. Corneyová usmievala.

„Dobre!“ riekla matróna, oprúc sa ľakťami o stolík a hľadiac zamyslene do ohňa; „som presvedčená, že máme príčinu z veľkej čiastky byť vďačnými! Z veľkej čiastky, ak o tom chceme vedieť. Ah!“

Mrs. Corneyová smutne potriasla hlavou, ako by želela nad duševnou slepotou bedáča, ktorá o tom nechce nič vedieť a ponoriac striebornú (jej vlasnosť tvoriacu) lyžičku čím hlbšie do malého dvojuncového čajovníka, hotovala sa pripraviť čaj. Ale aké maličké veci môžu narušiť rovnováhu našich krehkých duší! Čierny čajový kotlík súc malý a preplnený, kým Mrs. Corneyová moralizovala, začal kypieť a voda obarila nakoľkosi ruku Mrs. Corneyovej.

„Blbý kotlík!“ riekla úctyhodná matróna, kladúc ho prudko na postavec; „malá, sprostá vec, do ktorej sa vmestí len pár šálok! Načo je len komu! Ak len nie,“ riekla Mrs. Corney, pomlčiac, „ak len nie pre také opustené storenie, ako som ja. Ah, Bože!“

S týmito slovami klesla matróna na stolicu a opierajúc sa ľakťom o stôl, zadumala sa nad svojou osamelosťou. Malý čajový kotlík a jediná šálka vzbudily v nej rozpomienky na Mr. Corneya (ktorý nebol dávnejšie mrtvý, ako päťadvadsať rokov); a rozcítila sa.

„Už ho nikdy nebudem mať!“ riekla nevrle Mrs. Corneyová; „Už ho nikdy nebudem mať — nikdy.“

Či sa táto poznámka vzťahovala na muža a či na čajový kotlík — nevedno. Môž byť, že na posledný, lebo pri týchto slovách pozerala naň a potom ho zdvihla. Práve ochutnala prvú čiašu, keď bola vyrušená šetrným klepaním na dvere.

„Oh, len vstúpte!“ riekla Mrs. Corneyová ostro. „Myslím, že umiera niektorá z tých starých žien. Umierajú vždy vtedy, keď večeriam. Nestojte tam toľko a nevpúšťajte mi chladný vzduch. Čo sa zase stalo, eh?“

„Nič, madam, nič,“ vetil mužský hlas.

„Pre pána Jána!“ zvolala matróna, o moc mäkším hlasom, „to ste vy Mr. Bumble?“

„K vaším službám, madam,“ riekol Mr. Bumble, ktorý postál vonku, aby si očistil obuv a otriasol sneh so zimníka; a teraz vstúpil, držiac v jednej ruke trojrohý klobúk a v druhej malý uzlík. „Mám zatvoriť dvere, madam?“

Pani váhala rozpačite, či má dať odpoveď, lebo by to mohli považovať za neslušné, že pri zatvorených dverách má rozhovor s Mr. Bumblem. Mr. Bumble využil jej váhavosť a keďže jemu samému bolo zima, zatvoril dvere bez dovolenia.

„Mrzké počasie, Mr. Bumble,“ riekla matróna.

„Mrzké, vskutku,“ vetil pedel. „Ako by bolo zrovna proti farnosti. V dnešné božie odpoludnie, rozdelili sme, Mrs. Corneyová, dvadsať pecňov chleba a jedon a pol okruhu syra a chudoba s tým ešte nebola spokojná.“

„Iste že nie. A kedy by boli, Mr. Bumble?“ riekla matróna, chlipkajúc čaj.

„Kedy, vskutku, madam,“ vetil Mr. Bumble. „Je tu človek, ktorý vzhľadom na ženu a veľkú rodinu, dostáva peceň chleba a dobrý funt syra plnej váhy. A či je vďačný madam? Je vďačný? Nie, ani len za babku! A čo urobil, madam? Žiadal uhlie. Vravel, že postačí hoc aj za vrecovku! Uhlie! Čo by robil s uhlím? Upiekol by si na ňom syr, a prišiel by nazad a žiadal ešte viac. Tak je to s týmto národom, madam; ak im dnes dáte plnú zásteru uhlia, prídu pozajtra zase tí ľudia bukovej tvári!“

Matróna prejavila úplný súhlas s týmto pochopiteľným opisom a pedel pokračoval:

„A či je náš ústav nejaký jarmočný krám?“ riekol Mr. Bumble. „Predvčerom prišiel človek — môžem to spomenúť pred vami, madam, veď ste bola vydatá — človek, ktorý sotva mal na sebe nejaký ten zdrap (tu Mrs. Corneyová sklopila oči) a ide vám zrovna ku dverám správcu práve vtedy, keď mu prišli k obedu hostia, a vraví, že musí dostať podporu, Mrs. Corneyová. A keď nechcel odísť a veľmi pohoršil hosťov, náš správca mu poslal funt zemiakov a pol holby ovosnej múky. „Ovsenky,“ riekol nevďačný zbojník, „čo si s tým počnem? To je tak, ako by ste mi boli dali pár železných okuliarov!“ „Dobre,“ riekol náš správca, vezmúc veci nazad, „iné vám nemôžem dať.“ „Tak umrem na ulici!“ riekol tulák. „Oh nie, neumriete,“ riekol náš správca.

„Ha! ha! To je vskutku dobré! Je to podobné Mr. Granettovi, všakver?“ pohodila matróna. „No nie, Mr. Bumble?“

„Tak je, madam,“ vetil pedel, „človek odišiel a umrel na ulici. Natoľko je vám tá bedač hlavatá!“

„To už presahuje hranice uveriteľnosti,“ poznamenala matróna s dôrazom. „Ale, čo myslíte, nie sú mimo chudobinca udeľované podpory predsa len milou vecou? Vy ste predsa zkúsený človek a mohli by ste to vedieť.“

„Mrs. Corneyová,“ riekol pedel, usmievajúc sa ako človek, ktorý si je vedomý svojej vyššej vedomosti, „mimo chudobinca primerane udeľované podpory sú parochiálnou záchranou. Veľkou zásadou mimo chudobinca udeľovaných podpôr je: dať chudobe zrovna to, čo si nepraje, a tak potom prestane nabiehať.“

„Počujte, to je tiež znamenité!“ volala Mr. Corneyová.

„Áno. Medzi nami rečeno, madam,“ vetil Mr. Bumble, „nie tá veľká zásada, a preto keď nazriete do tých odvážlivých novín, budete môcť vždy pozorovať, že choré rodiny dostávaly pomĺčky podporu vždy v syre. To je teraz pravidlom v celej krajine. Ale,“ riekol pedel, pomlčiac, aby rozbalil uzlík, „tu sú úradné tajnosti, madam, o ktorých sa nevraví, vyjmúc, aby som tak povedal, medzi parochiálnymi úradníkmi, takými, ako sme my. To hľa je portské víno, madam, ktoré výbor objednal pre lekáreň, pravé, čerstvé, nepadelané portské víno, len predobedom čerpané zo suda, čisté ako kryštál, bez usadliny!“

Držiac prvú fľašu oproti svetlu, a potrasúc ňou na dôkaz znamenitosti, Mr. Bumble potom položil obidve na bielizňovú skriňu a poskladal vreckovku, do ktorej boly zavinuté, vsunul ju opatrne do vačku a vzal klobúk, ako by chcel odísť.

„Museli ste sa uzimiť, kým ste sem prišli, Mr. Bumble,“ riekla matróna.

„Povieva silne, madam,“ vetil Mr. Bumble, vyhŕňajúc si golier, „len tak reže do očú.“

Matróna pozrela od malého kotlíka na pedela, ktorý popošiel ku dverám, a keď zakašľal, chystajúc sa, že jej zaželá dobrú noc, ostýchave sa ho spýtala — či by nevypil šálku čaju.

Mr. Bumble okamžite odhrnul zase golier, položil klobúk a palicu na stoličku a druhú potisol ku stolku a keď sa pomaly usádzal, pozrel na paniu. Táto utkvela očami na malom čajovníku. Mr. Bumble zakašľal znova a jemne sa usmial.

Mrs. Corneyová vstala, aby zo skrine vyňala ešte jednu šálku a tanierik. Keď si sadla, jej oči sa zase stretly s pohľadom galantného pedela, zapýrila sa a venovala sa pripraveniu čaju. Mr. Bumble zakašľal znova, hlasnejšie ako prv.

„Sladký? Mr. Bumble?“ spýtala sa matróna, berúc cukrovnicu.

„Veľmi sladký, vskutku, madam,“ vetil Mr. Bumble. A keď to povedal, utkvel očami na Mrs. Corneyovej; a ak kedy daktorý pedel pozeral nežne, v tomto okamihu tým pedelom bol Mr. Bumble.

Čaj bol pripravený a nastolený v tichosti. Mr. Bumble rozostrel si na kolená vreckovku, aby omrvinky nepoškvrnily skvelosť jeho nohavíc, a potom dal sa do jedenia a pitia; zamieňajúc túto zábavu hlbokým, príležitostným povzdechom, ktorý však voskrz nemal škodlivý vliv na jeho chuť, ba naopak, ako by bol obľahčoval strávenie hrianok a čaju.

„Ako vidím, madam, máte mačku,“ riekol Mr. Bumble, hľadiac na ňu, ako sa v strede svojej rodiny vyhrievala pri ohni; „a mačiatka tiež, na môj pravdu!“

„Ani by ste neverili, Mr. Bumble, ako ich mám rada,“ odpovedala matróna. „Také sú radostné, také živé, a rozkošné, ako by boly mojimi spoločníkmi.“

„Sú to vskutku veľmi pekné zvieratá, madam,“ vetil Mr. Bumble prisviedčave; „samá domáca krotkosť.“

„Od, áno!“ vetila matróna nadšene; „a som istá, že túlia sa k svojmu domovu až radosť.“

„Mrs. Corneyová, madam,“ riekol Mr. Bumble váhave, dávajúc takt lyžičkou, „chcem povedať, madam; že každá mačka a každé mačiatko, ktoré by žilo s vami a nemilovalo svoj domov, muselo by byť oslom, madam.“

„Oh! Mr. Bumble!“ ohradzovala sa Mrs. Corneyová.

„Bez lichotenia, madam,“ riekol Mr. Bumble, mávajúc pomaly lyžičkou s ľúbeznou dôstojnosťou, ktorá sa stretala s dvojnásobným účinkom; „také nevďačné stvorenie potopil by som s radosťou aj ja.“

„Vy ste ukrutný človek,“ riekla matróna živo, keď držala ruku na pedelovej šálke; „a krem toho aj človek kamenného srdca.“

„Človek kamenného srdca?“ riekol Mr. Bumble. „Kamenného?“ Mr. Bumble prepustil jej bez ďalších slov šálku a keď brala, pohladkal jej malíček a udrúc sa dva razy dlaňou po obrúbenej veste, mohutne si vzdychol a odsunul kúštik od ohňa stoličku.

Stôl, pri ktorom sedel Mr. Bumble oproti Mrs. Corneyovej v neveľkej vzdialenosti, súc obrátený k ohňu, bol okrúhly a bolo badať, že tým, keď sa odťahuje od ohňa, zmenšuje diaľku medzi sebou a Mrs. Corneyovou. Tomuto pokračovaniu niektorý múdry čitateľ sa azda bude čudovať a bude ho považovať so strany Mr. Bumbleho za čin veľkého hrdinstva. Čas, miesto a príležitosť ho síce pokúšaly, aby vyslovil isté nežné, milostné slovíčko, ktoré však, keď maly odlietnuť s jeho rtov, zdalo sa mu, že sú nezmerne nízko pod úrovňou sudcov zeme, členov parlamentu, ministrov štátu, lordmayorov, a iných veľkých verejných činiteľov, ale tobôž ešte väčšmi pod vznešenosťou a vážnosťou pedela: ktorý (ako je dobre známe) musí byť medzi všetkými najprísnejším a najstálejším.

Už hocijaké úmysly mal Mr. Bumble (a boly bezpochyby najlepšie) nešťastnou náhodou, ako sme to už raz poznamenali, stôl bol okrúhly, v následku čoho, keďže Mr. Bumble pomalým posunovaním stoličky, čoskoro skracoval vzdialenosť, ktorá bola medzi ním a matrónou, a pokračujúc v tejto ceste okolo okruhu stola, časom prišiel do blízkosti tej stoličky, na ktorej sedela matróna. Napokon sa stoličky stykly, a keď sa to stalo, Mr. Bumble prestal.

Keby sa teraz matróna bola pohla na pravo, bol by ju ošľahol oheň, ak na ľavo, bola by musela padnúť do ramien Mr. Bumbla; tak (súc diskrétnou matrónou, a nad všetku pochybnosť, predvídajúc v momente tieto následky) zostala tam, kde bola, a Mr. Bumbleovi nastolila druhú šálku čaju.

„Kamenného srdca, Mrs. Corneyová?,“ riekol Mr. Bumble, chlipkajúc čaj a pozerajúc matróne do tvári; „Mrs. Corneyová, máte vy kamenné srdce?“

„Bože môj!“ zvolala matróna, „aká čudná otázka je to od slobodného človeka. Čo by ste sa tým chceli dozvedieť, Mr. Bumble?“

Pedel vypil čaj do poslednej kvapky, dojedol hrianku, otriasol s kolien omrvinky, utrel si rty a obozretne bozkal matrónu.

„Mr. Bumble!“ zvolala šeptom diskrétne matróna, lebo jej úžas bol tak veľký, že by jej skoro bol zaviazal hlas, „Mr. Bumble, budem kričať!“ Mr. Bumble chcel odpovedať, ale pomaly a dôstojne ovinul rameno okolo jej drieku.

Pani dala na javo svoj úmysel, že bude kričať, a v prípade ďalšej smelosti Mr. Bumbleho by iste aj bola kričala, ale táto námaha stala sa zbytočnou následkom silného zaklepania na dvere, ktoré akonáhle zavznelo, Mr. Bumble hneď sa rýchlo vrhol na vínové fľaše a začal ich s veľkým chvatom oprašovať, kým sa matróna ostrým hlasom spýtala, kto je tam. Hodno je poznamenať ten mimoriadny fyzický príklad a účinku neočakávaného prekvapenia, ako sa pod dojmom krajného strachu jej hlas zase cele nadobudol úradnú drsnosť. „S dovolením, pani Corneyová,“ riekla stará, hrozne ošklivá, vyhubnutá chudina, vopchajúc medzi dvere hlavu. „Stará Sally čoskoro sa poddá.“

„Dobre, a čože ma je do toho?“ namrzene pohodila matróna. „A či ju môžem zachovať pre život, povedzte, môžem!“

„Nie, nie, moj pani,“ vetila stará ženská, „to nemôže nik, ona je už mimo dosahu akejkoľvek pomoci. Videla som mrieť veľa národa; malé deti a veľkých, silných mužských a poznám dobre príchod smrti. Ale je nepokojnej mysle, a keď je pri povedomí, a to nie je tak často, lebo umiera veľmi tvrdo — vraví, že má niečo povedať, a vy to musíte počuť a že nebude môcť umrieť, kým vy, pani neprídete.“

Pri tejto zvesti ctihodná Mrs. Corneyová hundrajúc robila výčitky starým ženám, ktoré nemôžu umrieť bez toho, aby neobťažovaly svojich predstavených, a zavinúc sa do hrubej šatky, ktorú rýchlo schvátila na seba, v náhlosti požiadala Mr. Bumbleho, aby počkal, kým sa vráti, na ten prípad, ak by sa mohlo niečo zvláštneho prihodiť. Pobídnuc posolkyňu, aby sa ponáhľala a aby sa po schodoch nevliekla celú večnosť, opustila chyžu, nasledovala ju s veľkou nevôľou, hrešiac ju celou cestou.

Mr. Bumble, keď ostal sám, počínal si tak, že jeho chovanie bolo nevysvetliteľné. Otvoril skriňu, spočítal čajové lyžičky, vážil cukrovnice, zovrubne preskúmal strieborný mliečnik, aby zistil, či je vskutku z rýdzeho kovu, a keď v tomto ohľade uspokojil svoju zvedavosť, dal si opakom na hlavu svoj trojhranný klobúk, a s veľkou vážnosťou obtancoval až štyri razy okolo stola. Zakončiac tento mimoriadny výkon, sňal znova svoj trojhranný klobúk, uvelebil sa pred ohňom, obrátiac sa mu chrbtom, a tak sa zdalo, že je v duchu cele zaujatý sostavovaním inventáru chyžného náradia.