Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

Hlava IX.

Obsahuje ďalšie podrobnosti o milom starom gentlemanovi a jeho nádejných žiakoch.

Keď sa Oliver na druhý deň prebudil z hlbokého a dlhého sna, bolo už pozdné ráno. Krem starého Žida nebolo v chyži nikoho, a tento varil k raňajkám v hrnci kávu, ako ju miešal železnou lyžicou, hvízdal si tichúčko. Opätovne zastal v práci, aby načúval aj tomu najmenšiemu ruchu zo susednej miestnosti: a keď sa upokojil, pokračoval, hvízdajúc a miešajúc zase, ako predtým.

Hoc sa Oliver aj prebudil zo sna, neprecítnul ešte úplne. Bol v stave driemot, medzi snom a bdením, keď s polootvorenými očami možno za päť minút viacej snívať, a súčasne možno si na polo uvedomiť všetko, čo sa vôkol deje, ako cez päť nocí s pevne prižmúrenými očami a s úplne nevnímavými smyslami. V týchto chvíľach smrteľník vie o tom práve dosť, o čom uvažuje jeho myseľ, aby si mohol urobiť hmlistú predstavu o jej mohutných silách, ktoré ho odpútajú od zeme, vtedy vzdoruje času a priestoru, lebo sa mu zdá, že je oslobodený od sväzkov svojho telesného druha.

Oliver bol zrovna v takomto stave. Polozatvorenými očami videl Žida; počul jeho tiché hvízdanie a poznal zvuk strany hrnca šúchajúcej lyžice; a práve tie isté smysly boly duševne zaujaté v tom samom čase najčulejšou činnosťou.

Keď bola káva hotová, Žid položil hrniec na trojnohu. A postojac niekoľko minút v nerozhodnej polohe, ako by nevedel, čo si má počať, obrátil sa, pozrel na Olivera a zavolal na neho menom. Tento neodpovedal, a zdalo sa, že ešte vždy spí. Keď sa skloniac nad neho presvedčil, že spí, Žid tíško pootvoril dvere: a zase ich zatvoril. Potom, tak sa videlo Oliverovi, že z dajakej diery na dlážke vyňal malú skriňku, ktorú opatrne položil na stôl. Jeho oči zablýskaly, keď otvoril jej víko a pohliadol do nej. Pritiahol starý stolec ku stolu a posadil sa naň; potom vyňal skvostné zlaté hodinky s jagajúcimi drahokamy.

„Ah!“ riekol Žid, pokrčiac plecami, obracajúc každý predmet s odpudzujúcim úškľabkom. „Rozumní psi! Rozumní psi! Vytrvalí do nekonečna! A starému hriešnikovi neriekli nikdy, kde boli. Nikdy neprezradili starého Fagina! Ale prečo by aj? Veď by chlp beztak neboli rozuzlili, a neboli by ho obesili o chvíľku pozdejšie. Nie, nie, nie! Fajn chlapci! Fajn chlapci!“

Hundrúc takéto a podobné rozjímania, Žid znova uložil hodinky na bezpečné miesto. Konečne vyňal zo skriňky viacej ako pol tucta hodiniek a obzeral ich s podobnou záľubou, ako prv; a krem toho aj prstene, brošne, náramky a iné skvosty z tak drahocenného kovu, a tak nákladne vzácneho vypracovania, o akom Oliver nemal ani potuchy.

Keď nazad poukladal tieto šperky, Žid vyňal iné: tak drobné, že ležaly na dlani jeho ruky. Zdalo sa, že majú drobučké nápisy, lebo Žid ich položil plocho na stôl a hľadel na ne v tôni rúk dlho, vážne a skúmave. Napokon ich položil, akoby zúfal nad neúspechom; a oprúc sa na chrbát stolca, hundral:

„Akou krásnou vecou je trest smrti! Mŕtvi nebanujú za ničím; mŕtvi nikdy nevynášajú na svetlo hlúpe bájky. To prináša obchodu krásny úžitok! Z pomedzi nich obesili piatich, a ani jedon nenechal hru o korisť, ani jedon z nich sa viac nevráti!“

Keď Žid vravel tieto slová, jeho jasné, tmavé oči, ktorými hľadel utkvele do prázdnoty, padly na tvár Olivera; chlapcove zraky pozeraly na neho uprene s nemou zvedavosťou a hoc aj pohľadom utkvel na ňom len krátky okamih — to stačilo, aby starec zvedel, že bol pozorovaný. Víko skriňky privrel s hlasným úderom; a položiac ruku na chlebový nôž, ktorý ležal na stole, vyskočil vášnive. Triasol sa strachom na celom tele natoľko, že Oliver mohol zbadať, ako sa nôž chveje v povetrí.

„Čo je to?“ riekol Žid. „Prečo ma pozoruješ? Prečo si sa zobudil? Čo si videl? Chlapče, vrav? Rýchlo — rýchlo! ak ti je život drahý!“

„Už som nemohol ďalej spať, pane,“ vetil Oliver nežne. „Ľutujem, že som vás vyrušil, pane.“

„Pred hodinou si ešte nebol prebudený?“ riekol Žid, zlovestne gániac na chlapca.

„Nie! vskutku, nie!“ odpovedal Oliver.

„Vieš to iste?“ kričal Žid: v hrozivom postavení gániac ešte divšie, ako driev.

„Na čestné slovo, nie, pane,“ vetil Oliver vážne. „Nebol som, ozaj nie, pane.“

„Tíško, len tíško, môj drahý!“ riekol Žid zrazu starým spôsobom a prv, ako položil nôž, pobavil sa s ním trochu, akoby chcel presvedčiť Olivera o tom, že ho aj predtým zdvihol k vôli zábave. „Veď ja to viem, môj drahý. Chcel som ťa nastrašiť. Ty si dobrý šuhaj! Ha! ha! dobrý šuhaj, Oliverko!“ Žid si trel ruky s chichotom, ale predsa vzrušene škúlil na skriňku.

„Videl si niečo z týchto pekných vecí, môj drahý?“ spýtal sa Žid, položiac ruku po krátkej prestávke na skriňku.

„Áno, pane,“ vetil Oliver.

„Ah!“ riekol Žid a zbledol náhle. „Sú — sú moje, Oliver; sú mojím malým majetkom. To je všetko, čo mám, aby som mal z čoho žiť na staré kolená. Ľud ma prezýva žgrláňom, môj drahý; len žgrláňom; to je všetko.“

Oliver si myslel, že starý pán musí byť vskutku skupáňom, keď má toľko hodiniek a žije na takom špinavom mieste; ale pomysliac si, že prítulnosť k Dodgerovi a ostatným chlapcom stojí hodne peňazí, pozrel úctive na Žida a spýtal sa ho, či smie vstať.

„Pravdaže, môj drahý, pravdaže,“ vetil starý pán. „Vstaň. Pri dverách v rohu je krčah s vodou. Dones ho sem, a ja ti dám umyvák, aby si sa mohol umyť, môj drahý.“

Oliver vstal; prešiel cez chyžu a zastal na chvíľu aby zodvihol krčah. Keď zvrtol hlavu, skriňka bola už preč.

Sotva sa umyl a všetko očistil a dľa Židovho rozkazu vylial oknom vodu umyváka, vrátil sa Dodger v sprievode vospustného, mladého priateľa, ktorého videl Oliver minulú noc fajčiť, a tento mu bol teraz formálne predstavený, ako Charley Bates. Všetci si sadli k raňajkám, pozostávajúcim z kávy, z teplých rožkov a šunky, ktorú Dodger priniesol v klobúku.

„Tak tedy,“ riekol Žid, skúmave, hľadiac na Olivera, ale otazujúc sa Dodgera, „dúfam, že ste už dnes ráno boli pri práci, moji drahí?“

„A to pri náležitej,“ vetil Dodger.

„Je niečo pod nechty!“ dodal Charley Bates.

„Vy ste dobrí chlapci, dobrí chlapci!“ riekol Žid. „Čo ste dostali Dodger?“

„Sopár vreckových zápisníkov,“ vetil mladý gentleman.

„Čiarkovaných?“ spytoval sa Žid chtivo.

„Veľmi pekne,“ riekol Dodger, vynímajúc dva vreckové zápisníky; jedon zelený a druhý červený.

„Nie sú síce tak hrubé, ako by maly byť,“ riekol Žid, pohliadnuc pečlive do ich vnútra; „ale sú vkusne a chutne vyhotovené. Nadaný majster, všakver, Oliver?“

„Veľmi, pane,“ riekol Oliver. Načo sa Mr. Charles Bates na hlas zasmial; nad čím sa Oliver, ktorý v tom, čo sa stalo, nenachodil nič smiešneho, veľmi počudoval.

„A čo si dostal ty, môj drahý?“ riekol Fagin Charleyovi Batesovi.

„Vreckovky,“ vetil majster Bates; „v tom istom čase získal som štyri vreckovky.“

„Dobre,“ riekol Žid, hľadiac naň utajene; „sú vskutku veľmi, veľmi dobré. Ale neoznačili ste ich dobre, Charley; znaky musia byť vybodané ihlou, a musím naučiť Olivera, ako sa to robí. Mám, Oliver, eh? Ha! ha! ha!“

„Ak je vám ľúbo, pane,“ riekol Oliver.

„Chcel by si aj ty vedieť tak ľahko robiť vreckovky, ako Charley Bates, chcel by si, môj drahý?“ tázal sa Žid.

„Vskutku, veľmi rád, ak ma to naučíte, pane,“ odpovedal Oliver.

Majster Bates videl niečo tak mimoriadne smiešneho v tejto odpovedi, že vybúšil z neho nový smiech, ktorým, keďže káva, ktorú pil, zaskočila mu do priedušnice, by sa bol bezmála zadusil.

„Je tak zábavne zelený!“ riekol Charley, keď znova popadol dych, akoby ospravedlnením pred spoločnosťou pre svoje neslušné chovanie.

Dodger nevravel nič, ale uhládzal Oliverovi vlasy cez oči a riekol, že sa s tým časom lepšie obznámi; na to starý pán, zbadajúc, že sa Oliver pýri, zmenil predmet rozhovoru, a spýtal sa, či bol veľký zástup pri dnešnej poprave? Tomu sa Oliver ešte väčšmi čudoval, lebo z odpovedí vysvitlo, že tam boli obidvaja chlapci, a prirodzene divil sa, ako najdú toľko času, aby mohli byť tak veľmi pilnými.

Keď bolo po raňajkách, veselý starý pán a dvaja chlapci hrali sa veľmi zvláštnu a neobyčajnú hru, ktorú prevádzali nasledujúcim spôsobom. Veselý starý pán do jedného vrecka nohavíc vsunul tabatierku, do druhého zase peňaženku a do vestového vačku hodinky s retiazkou, založenou kolom krku; do košele však zabodnul ihlu s padelkom diamantu: poupínal tesne kabát, a do vreciek vložiac okuliarové puzdro a vreckovku, prechádzal sa s palicou hore-dolu po izbe, napodobňujúc spôsob starých pánov, ktorých vidno prechádzať sa ulicami v hociktorej hodine dňa. S času na čas zastal pred krbom, a občas zase pred dvermi, vzbudzujúc dojem, že s napnutou pozornosťou hľadí do výkladu. V takýchto chvíľach zo strachu pred zlodejmi obzeral sa stále okolo seba, ohmatával si všetky vrecká, aby sa presvedčil, či dačo neztratil, tak prirodzene-smiešnym spôsobom, že sa Oliver musel smiať až mu dolu lícami kanuly slzy. Cez celý čas obidvaja chlapci sledovali ho z bezprostrednej blízkosti, ztrácajúc sa zpred jeho zraku tak bystro, že vždy, keď sa obrátil, nemohol pozorovať ich pohyby. Až mu konečne Dodger stúpil na prsty, alebo prebehol zrovna pred nohami, kým Charley Bates potknul sa mu za chrbtom a v tomto okamihu s mimoriadnou rýchlosťou vzali mu tabatierku, peňaženku, hodinky s retiazkou, diamantovú ihlu, vreckovku a okuliarové púzdro. Keď starý pán pocítil v niektorom vrecku ruku, skríkol, kde to má; a hra počala znova.

Keď táto hra trvala už dosť dlho, mladých pánov prišiel navštíviť párik mladých dám; jedna sa menovala Bet, a druhá Nancy. Maly bujné, ale nie veľmi strojne pričesané vlasy a maly otrhané topánky a punčochy. Snáď ani neboly veľmi driečne; ale maly hodne namachlené tváre a zdaly sa byť veľmi statnými a srdečnými. A keďže v spôsoboch svojho chovania boly nápadne slobodnými a príjemnými, Oliver myslel, že sú veľmi slušnými dievčaťmi. Ako bezpochyby aj boly.

Ich návšteva trvala dlho. Popíjaly liehové nápoje, lebo jedna z dám bola prechladnutá; a rozhovor stal sa veľmi hodovným a živým. Konečne Charley Bates navrhol, že by bol čas natiahnuť pedále. A Oliverovi sa pozdalo, že je to francúzsky povedané a znamená toľko, ako isť von; lebo hneď za tým Dodger a Charley a dve mladé dámy, vzdialili sa pospolu, keď láskavým, starým Židom boli milo obdarení peniazmi pre bežné výdavky.

„Tak, môj drahý,“ riekol Fagin. „To je príjemný život, všakver? Majú dennú vychádzku.“

„A pracovali niečo, pane?“ spýtal sa Oliver.

„Áno,“ vetil Žid, „to je preto, že mohla by im prísť do cesty nejaká neočakávaná prekážka, keď sú vonku; a keďže sú odvislí od práce, nechceli by si ju zameškať. Nasleduj ich vzor, môj drahý, nech ti slúžia za príklad,“ a aby svojím slovám dodal dôrazu, zaklepal kutáčom na ohnisko; „rob všetko, čo ti rozkážu, a poraď sa s nimi v každom ohľade — menovite s Dodgerom, môj drahý. Bude z neho veľký človek, a teba urobí ním tiež, ak ho budeš nasledovať. — Či mi visí z vačku vreckovka?“, riekol Žid a rázne sa zastavil.

„Áno, pane,“ riekol Oliver.

„Oprobuj, či by si ju vedel vyňať bez toho, že by som to zbadal: tak ako si to videl pri našej raňajšej hre.“ Oliver držal gombík vrecka jednou rukou, práve tak, ako to videl od Dodgera, a druhou vyňal z nej zľahúčka vreckovku.

„Podarilo sa to?“ zvolal Žid.

„Tu je, pane,“ riekol Oliver, ukazujúc mu v ruke vreckovku.

„Ty si múdry šuhaj, môj drahý,“ riekol hravý starý pán, hladkajúc Olivera pochvalne po hlave. „Ešte som nevidel bystrejšieho mladíka. Tu máš shilling. Ak budeš takto pokračovať, staneš sa najväčším človekom doby. A teraz poď sem, chcem ti ukázať, ako sa odstraňujú z vreckoviek monogramy.

Oliver sa čudoval, že ako súvisí žartovné okrádanie vačkov starého pána s jeho nádejnou ľudskou veľkosťou. Ale mysliac si, že od neho o moc starší Žid musí to lepšie vedieť, ako on, nasledoval ho hneď pokojne ku stolu a čoskoro bol hlboko zaujatý svojím novým štúdiom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.