ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ktorej je Oliver odovzdaný Mr. Williamovi Sikesovi.

Keď sa Oliver ráno prebudil, bol hodne prekvapený, keď zbadal, že jeho stará obuv bola odstránená, a vedľa jeho posteli stál pár nových topánok so silnými hrubými podošvami. Z počiatku sa potešil tomuto objaveniu: dúfajúc, že je to predzvesť jeho oslobodenia; ale takéto myšlienky čoskoro zmizly, keď mu Žid pri spoločnej raňajke povedal s prízvukom a spôsobom, ktorý ho znepokojil, že dnes večer sa má presťahovať k Mr. Sikesovi.

„Aby — aby — som tam ostal, pane?“ spýtal sa úzkostlive Oliver.

„Nie, nie, môj drahý. Neostaneš tam,“ vetil Žid. „Nechceli by sme ťa ztratiť. Nestrachuj sa, Oliver, vrátiš sa k nám zase zpät. Ha! ha! ha! Nebudeme predsa tak ukrutní, aby sme ťa preč poslali, môj drahý. Oh nie, nie!“

Starec, ktorý stál nad ohňom a hriančil kus chleba, naberajúc Olivera, poobzeral a zachechtal sa, dávajúc tým na javo, že vie ako by sa rád, keby mohol, dostal Oliver preč.

„Predpokladám,“ riekol Žid, uprene hľadiac na neho, „že chcel by si vedieť, prečo máš ísť k Billovi — eh, môj drahý?“

Oliver sa nevdojak zapýril, keď zbadal, že zloduch uhádol jeho myšlienky, ale bodro riekol, áno, že to chce vedieť.

„Čo si myslíš, prečo?“ opýtal sa Fagin, vyhýbajúc sa odpovedi.

„Vskutku neviem, pane,“ vetil Oliver.

„Bah!“ riekol Žid, keď s chlapcovej tváre nemohol nič vyčítať a odvrátil sa s výrazom sklamania. „Počkaj, kým ti to povie Bill.“

Žida to veľmi popudilo, keď Oliver neprezrádzal väčšiu zvedavosť; skutočnosť bola tá, že vážnym a pátravým pohľadom Žida a vlastnými úvahami zmätený Oliver cítil sa veľmi stiesnene a v následku toho neosmelil sa spytovať. A k tomu sa už nenaskytla príležitosť, lebo Žid až do večera ostal veľmi zasmužilý a zamĺkly a potom sa chystal k odchodu.

„Môžeš si zažať sviecu,“ riekol Žid a položil ju na stôl. „A tu máš knihu, čítaj, kým prijdu pre teba. Dobrú noc!“

Žid idúc k dverám, pozrel cez plece na chlapca. Náhle sa zastavil a zavolal na neho menom.

Oliver pozrel na neho; Žid ukážuc na sviečku, pobídol ho, aby ju zažal. Urobil tak; a keď ju umiestil na stole, zbadal, že sa Žid mračí a zpod svrašteného obočia z tmavého kúta chyže uprene hľadí na neho.

„Daj si pozor, Oliver, daj si pozor!“ riekol starec, hroziac mu výstražne pravou rukou. „To ti je veľmi hrubý človek a nestará sa o cudziu krv, keď vrie jeho vlastná. Nech sa deje čo chce, nevrav nič a rob, čo ti rozkáže. Zachovaj si to!“ Silne zdôrazniac posledné slová, svraštil postupne tvár v príšerný úškľabok a kynúc hlavou, opustil chyžu.

Keď starec zmizol, Oliver položil hlavu na ruky a s rozochveným srdcom zadumal sa nad slovami, ktoré práve počul. Čím väčšmi premýšľal nad Židovou výstrahou, tým menej vystihoval jej smysel a cieľ. Nemohol si predstaviť nebezpečie, súvisiace s jeho odchodom ku Sikesovi, veď ono nezdalo sa byť voskrz odôvodnené jeho ďalším pobytom u Fagina; po dlhom uvažovaní uzatváral, že ho vyvolili k tomu, aby lupičovi vykonal nejaké bezvýznamné práce, kým k stíhaniu jeho zámerov vyhľadaní budú asi zodpovednejší chlapci. Príliš dobre zvykol utrpeniu, a už priveľa trpel v Židovom byte, aby ho myšlienka na zmenu miesta bola mohla zkrušiť. Niekoľko minút tonul v myšlienkach a potom s ťažkomyseľným pohľadom skrátil knôt sviečky a vezmúc knihu, ktorú tam Žid nechal, začal čítať.

Prehŕňal sa v stranách. Zo začiatku to robil nedbale; ale utkvejúc na pútavom mieste, čoskoro so záujmom dal sa do čítania sväzku. Bola to história života a strádania veľkých zločincov; strany boly ufúľané a uhmatané užitkovaním diela. Dočítal sa v ňom o hrozných zločinoch, pri ktorých mu v žilách stydla krv, o tajomných vraždách, vykonaných na opustených cestách, o mrtvolách, ukrytých pred ľudským zrakom v hlbokých slujach a studniach, ktoré ich však, hoc boly hlboké, nemohly predsa utajiť, a konečne ich vydaly a vrahovia pri pohľade na ne zošaleli, takže sa v úžase priznali k vine a volali po šibenici, aby na nej mohli skončiť svoj smrteľný zápas. Čítal tu o ľuďoch, ktorí (ako to oni vraveli) boli svádzaní a pokúšaní zlými myšlienkami k desnému prelievaniu krvi, takže pri myšlienke na to telom prebiehaly zimomriavky, údami lomcovala triaška. Hrozné opisy boly tak pravdive živé, že umastené stránky zdaly sa rudnúť od krvavých škvŕn, a slová znely v jeho sluchu, ako by ich dutým reptaním našepkávali duchovia mŕtvych.

Chlapec v streštenom úžase zatvoril knihu a šmaril ju stranou. Potom padnúc na kolená, prosil Nebesá, aby ho zachovaly pred takými skutkami, že radšej by hneď umrel, ako by sa mal dopustiť podobných desných činov. Postupne sa utíšil a prosil tichým a zlomeným hlasom, aby bol vychvátený z prítomného nebezpečenstva, a ak je nejaká pomoc, ktorá by mohla vyslobodiť zavrhnutého chlapca, ktorý nikdy nepoznal lásku priateľov alebo príbuzných, nechže sa mu priblíži teraz, keď zúfalý a opustený stojí obkľúčený samým hriechom a bezbožnosťou.

Dokončil už modlitbu, ale ešte mal hlavu ponorenú do dlaní, keď ho vyrušilo nejaké šelestenie.

„Čo je to!“ skríkol, vstal a zbadal pri dverách stáť dajakú postavu. „Kto je tu?“

„Ja. Len ja.“ odpovedal zvlnený hlas.

Oliver zdvihol sviecu nad hlavu a pozeral ku dverám. Bola to Nancy.

„Polož svetlo,“ rieklo dievča, odvrátiac hlavu. „Uráža mi oči.“

Oliver zbadal, že je veľmi bledá a citne sa jej spýtal, či je snáď chorá. Dievča sa vrhlo na stolicu, obrátiac sa mu chrbtom, a zalamovalo rukami, ale neodpovedalo.

„Bože, odpusť mi!“ zvolalo po chvíľke, „nikdy som na to nemyslela.“

„Stalo sa snáď niečo?“ spýtal sa Oliver. „Môžem vám pomôcť? Pomôžem vám, ak je to možné. Urobím to, vskutku.“

Potácalo sa sem a ta; chytalo sa za hrdlo; a chrčiac, lapalo povetrie.

„Nancy!“ skríkol Oliver. „Čo je to?“

Dievča tĺklo rukami o kolená a nohami o dlážku a zrazu prestanúc, ovinulo si šál tesne okolo seba: a triaslo sa od zimy.

Oliver roznietil oheň, a pritiahol k nemu jej stolicu. Sedelo tam chvíľu bez slova, ale napokon zvedlo hlavu a poobzeralo sa vôkol.

„Neviem, čo to len občas na mňa prichodí,“ riekla, vzbudzujúc dojem, že je zaujatá upravovaním šiat, „myslím, že je tomu na príčine táto vlhká, špinavá chyža. Tak, drahý Nolly, si hotový?“

„Mám ísť s vami?“ spýtal sa Oliver.

„Áno. Prichádzam od Billa,“ vetilo dievča. „Máš isť so mnou.“

„Načo?“ spýtal sa Oliver ustrašene.

„Načo?“ ozvalo sa dievča, pozdvihnúc oči a odvrátiac ich znova v chvíli, keď utkvely na Oliverovej tvári. „Oh! Nie k vôli zlému.“

„Neverím,“ riekol Oliver, ktorý ju tajne pozoroval.

„Nechže je tak, ako chceš,“ vetilo dievča, nútiac sa do smiechu.

„Hoc aj nie k dobrému, nedbám.“

Oliver zbadal, že má nejakú moc nad lepšími citmi dievčaťa, preto v svojej bezradnosti chcel sa domáhať aspoň na chvíľu jej súcitu. Ale sotva že tá myšlienka križovala jeho umom, uvážiac, že je jedonásť hodín, a že je ešte na ulici hodne ľudí, medzi ktorými by sa iste našlo niekoľko, čo by uverili jeho slovám, zastal náhle a riekol kus prenáhlene, že je hotový.

Ani jeho úsečne prejavené rozhodnutie, ani jeho smysel neušly Oliverovej sprievodkyne. Zahľadela sa na neho z blízka, keď vravel a uprela na neho pohľad, ktorý dostatočne prezrádzal, že chápe všetko, čo prenikalo jeho myšlienky.

„Pst!“ riekla deva, skloniac sa k nemu. „Nepomôžeš si. Tvrdo som sa zasadila, aby som ti pomohla, ale bez výsledku. Obkľúčený si kolom do kola. Ak by si ztadiaľto chcel uniknúť, teraz to nie je na čase.“

Zarazila ho svojou ráznosťou, takže jej prekvapene pozrel do tváre. Zdalo sa mu, že vraví pravdu. Bola bledá a mala vzrušený výraz a triasla sa skutočne.

„Raz som ťa už zachránila pred trýznením, urobím to znova, robím to aj teraz,“ vravelo dievča nahlas; „keby som nebola prišla pre teba, bol by prišiel niekto iný a ten by bol o veľa surovejší ako som ja. Sľúbila som, že budeš pokojný a tichý, ak nebudeš, tým poškodíš seba i mňa, a snáď zapríčiníš aj moju smrť. Hľaď sem! Toto všetko dostala som pre teba, ako Boh vidí, že ti to ukazujem.“

V náhlosti ukázala siné stopy úderov na hrdle a ramenách a pokračovala vo veľkom spechu:

„Pamätaj si to! A teraz už nenechaj ma viacej trpeť pre seba. Keby som mohla, pomohla by som ti, ale to nie je v mojej moci. Nemienia ti ublížiť a čokoľvek budú s tebou robiť, to nebude tvojou vinou. Pst! Každé tvoje slovo je pre mňa úderom. Podaj mi ruku. Rýchlo! Daj mi ruku.“

Schvátila ruku, ktorú Oliver instinktívne položil do jej dlane, a zhasnúc svetlo, tiahla Olivera za sebou dolu schodmi. Brána bola rýchlo otvorená niekým, kto sa skrýval vo tme, a práve tak rýchlo bola zatvorená, keď cez ňu vykročili. Čakal na nich koč, deva s tou istou prudkosťou, ktorú prejavila pri rozhovore s Oliverom, vtiahla ho za sebou a stiahla záclony. Kočišovi nebolo treba označiť smer, ponúkol koňa do rýchleho behu a nezastavil sa ani na chvíľu.

Dievča držalo Olivera stále mocne za ruku a šepkajúc mu ucha, pokračovalo vo výstrahách a ubezpečovaní, ako driev. Všetko sa dialo s takou rýchlosťou a chvatom, že si nemohol uvedomiť, kde je a ako sa ta dostal, až keď povoz zrazu zastal pred domom, do ktorého Žid šiel predošlý večer.

V krátkom okamžení Oliver vrhol spešný pohľad na prázdnu ulicu a na rtoch tkvelo mu volanie o pomoc. Ale hlas devy šumel mu v uchu, prosiac ho tak úpenlive, aby na ňu pamätal, že sa neopovážil vykríknuť. Tým, že váhal, ušla mu príležitosť a čoskoro sa octnul v dome a brána bola hneď zatvorená.

„Tadiaľto,“ rieklo dievča, pustiac mu zase ruku. „Bill!“

„Halló!“ ozval sa Sikes, objaviac sa so sviecou na schodoch. „Oh! práve na čas. Poďte len!“

To bol veľmi mohutný prejav spokojnosti a neobyčajne privítanie od človeka, ktorý mal takú letoru ako Mr. Sikes.

Nancy zdala sa byť preto veľmi natešenou a pozdravila ho srdečne.

„Pes pošiel s Tomášom,“ upozornil Sikes, keď im svietil. „Zavadzal by nám.“

„To je v poriadku,“ vetila Nancy.

„Tak si predsa priviedla chlapca,“ riekol Sikes, keď už boli všetci v izbe a to povediac zatvoril dvere.

„Áno, tu je,“ odpovedala Nancy.

„Choval sa ticho?“ spýtal sa Sikes.

„Ako baránok,“ vetila Nancy.

„Teší ma, že to môžem počuť,“ riekol Sikes, zagániac na Olivera. „Veď je to len pre neho dobre, inak by si bol odtrpel svoje. Poď sem, ty mláďa, nechže ti vyčítam kapitolu, ktorá nebude príliš dlhá.“

Toto povediac svojmu nováčkovi Mr. Sikes strhol Oliverovi čiapku a šmaril ju do kúta, a chopiac ho za plecia, sadol si za stôl, a chlapca postavil proti sebe.

„Tak, najdriev: či vieš, čo je toto?“ spýtal sa Sikes, zdvihnúc vreckovú pištoľ, ktorá ležala na stole.

Oliver prisvedčil.

„Nuž dobre, a pozri sa sem,“ pokračoval Sikes. „Toto je pušný prach, to hľa, tu je guľa, a toto je kúsok zo starého klobúka na fujtáš.“

Oliver zašemotil, že vie na čo sú tie rozličné predmety a Mr. Sikes začal nabíjať pištoľ s veľkou dôkladnosťou a rozvahou.

„Tak, teraz je nabitá,“ riekol Mr. Sikes, keď bol hotový.

„Áno je, pane,“ vetil Oliver.

„Tedy,“ riekol lupič, a schvátiac Olivera za zápästie, priložil mu hlaveň pištole na sluchy tak, že sa ich dotýkala; chlapec v tomto momente nemohol utajiť ľaknutie; „ak prehovoríš slovo, keď budeme von z domu, výjmuc ak ťa neoslovím ja, bez poznámky dostaneš do hlavy tento náboj. Tak tedy, ak sa bez dovolenia opovážiš muknúť, už vopred môžeš odriekať na rozlúčku modlitbu.“

Aby zvýšil účinok svojej hrozby, Mr. Sikes sa zakabonil a pokračoval:

„Keby si tak náhodou zmizol, nakoľko ja viem, nebude nikoho, kto by ťa príliš hľadal, a keby ťa čert vzal, nebudem musieť veľa vykladať o tebe; keď budeš ticho, poslúži to len tvojmu dobru. Počul si?“

„Slovom, chceli ste mu povedať,“ riekla Nancy, vraviac veľmi dôrazne a hľadiac pri tom trocha zamračene na Olivera. ako by chcela v ňom vzbudiť vážny záujem o to, čo hovorí: „že ak vám bude prekážať pri tom, čo podujímate, k vôli zamedzeniu toho, aby dodatočne o tom nedrkotal, prestrelíte mu lebku, a že beriete za to na seba zodpovednosť, ako za mnohé iné veci, súvisiace s vaším obchodom, hoc aj v každom mesiaci vášho života.“

„Tak je to!“ dodal Mr. Sikes, prisviedčajúc; „ženy vždy vedia vysloviť veci niekoľkými slovami. — Výjmuc, keď sú nadurdené a potom ich zas nahromadia. A teraz, keď už všetko vie dopodrobna, dajte nejakú tú večeru, a potom si pred odchodom ešte zdriemneme.“

Nancy poslúchla výzvu, prikryla stôl a zmiznúc na niekoľko minút, čoskoro sa vrátila s krčahom čierneho piva a s misou baraniny, čo zavdalo Mr. Sikesovi príležitosť k niekoľkým znamenitým vtipom, založeným na jedinečnom stretnutí s „kabrňákmi“, čo v ich zlodejskej smluve bolo bežným výrazom, ktorý znamenal dômyselný nástroj, veľmi často upotrebovaný v jeho povolaní. A vskutku, tento ctihodný pán, vzrušený azda čoskorým výhľadom na činnú službu, bol v nadšenej a dobrej nálade, na dôkaz čoho nechže je tu poznamenané, že v rozjarení na jedon dúšok vypil všetko pivo a preto dľa približného odhadnutia počas večere zaklial viac ako osemdesiat ráz.

Po večeri — pri ktorej, čo je ľahko pochopiteľné, Oliver nemal veľa chuti k jedeniu — Mr. Sikes vyprázdnil ešte sopár pohárikov pálenky a vody, hodil sa na posteľ, nariadiac Nancy, aby ho zobudila presne o piatej, preklínajúc ju na ten pád, ak by to neurobila. Oliver podľa rozkazu tej istej autority vystrel sa na žínenke, ktorá bola na dlážke, dievča však priložiac na oheň, sadlo si pred krb, hotujúc sa vzbudiť ich v označenom čase.

Oliver ležiac, bdel ešte hodne dlho, nedržiac to za nemožné, že Nancy zachytí priaznivú príležitosť a pošepne mu ešte ďalšiu úpravu, ale deva sedela nepohnute a dumajúc hľadela do ohňa a len s času na čas otrela svetlo sviečky. Ustatý bdením a úzkosťou, konečne zaspal.

Keď sa zobudil, stôl bol prikrytý čajovým náčiním a Sikes schovával rozličné veci do vreciek zimníka, ktorý bol prevesený cez operadlo stolice. Nancy bola zaujatá chystaním raňajky. Nebol ešte deň, lebo svieca ešte vždy horela a vonku sa rozprestierala číra tma. Prudký dážď šľahal tiež do tablí okien, a nebo bolo chmúrne a zamračené.

„Tak tedy!“ hundral Sikes, keď Oliver vstal, „pol piatej! Ponáhľaj sa, lebo nedostaneš raňajku, už je pozde!“

Oliver sa rýchlo obliekol, a zajediac si niečo, odpovedal na dôrazný dotaz Sikesov, že je hotový.

Nancy, vrhnúc na neho spešný pohľad, ovinula mu kolom hrdla šatku a Sikes mu zahodil cez plecia veľký, drsný plášť. Odejúc sa ním, Oliver podal lupičovi ruku, ktorý ju sovrel, ale na moment sa zastavil, aby mu pripomenul s výrazným posunkom, že má vo vrecku zimníka pištoľ, potom odoberúc sa od Nancy, odvádzal Olivera preč.

Keď boli v dverách, Oliver obzrel sa na chvíľu v nádeji, že zachytí pohľad dievčaťa. Ona však zaujala svoje staré miesto pred krbom a sedela tam cele nehybne.