Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

Hlava IV.

Na iné miesto ponúknutý Oliver prvý raz vstupuje do verejného života.

Vo všetkých rodinách je obyčajne zvykom, keď pre dorastajúceho chlapca primerané a výhodné miesto nájsť nemožno, že ho pošlú na more. Výbor napodobňujúc tento múdry a blahodarný príklad, radil sa o tom, že Olivera Twista pošle na námornú, obchodnú loď, ktorá je určená pre nejaký nezdravý prístav. Namysleli si, že je to najlepšia vec, ktorú s ním môžu urobiť. Bolo pravdepodobné, že nejaký námorník, keď raz bude zlej vôle, zbije ho na smrť, alebo v niektoré poobedie železným drúkom rozdrví mu lebku; takéto zábavy u ľudí tejto vrstvy, ako je to všeobecne známe, sú veľmi obľúbené a bežné. Výbor vedel o viacerých takýchto prípadoch a z tohoto ohľadu mohla sa im namanúť k tomuto kroku priaznivá príležitosť. Preto prišli k tomu náhľadu, že jedinou možnosťou zaopatriť Olivera bude, keď ho bez ďalšieho váhania vystroja na more.

Vyslali tedy Mr. Bumbleho, aby predbežne skúmal, či sa nenašiel nejaký kapitán alebo niekto, kto by chcel vziať so sebou cele opusteného chlapca. Keď sa vracal do chudobinca, aby oznámil výsledok svojho pátrania, pri bráne stretol sa s významnou osobnosťou pána Sowerberryho, ktorý bol rakvárom a mal aj pohrebný závod.

Mr. Sowerberry bol vysoký, vyziably človek so širokými plecami, oblečený do čiernych, ošúchaných šiat, mal pooprávané bavlnené punčochy tej istej barvy a črievice, na tie sa už ani nepýtajte. Ťahy jeho tvári prirodzene neboly naladené k úsmevu, ale vo všeobecnosti vládla nimi akási profesionálna veselosť. Mal elastický krok a jeho obličaj vravel o vnútornom pokoji, keď šiel oproti Mr. Bumbleovi a srdečne mu potriasal ruku.

„Bral som mieru pre dve ženy, ktoré včera večer umrely,“ vravel podujímateľ.

„Mr. Sowerberry, vy budete šťastným človekom,“ vravel pedel, keď do núkanej tabačnice, ktorá bola malým, vtipným modelom rakvy, kládol svoj palec a ukazovák. „Vravím, budete ešte šťastným človekom, Mr. Sowerberry,“ opakoval Mr. Bumble, klepkajúc priateľsky palicou na rameno podujímateľa.

„Myslíte?“ vravel podujímateľ spôsobom, ktorý túto možnosť zpola pripúšťal a zpola odmietal. „Výborom povolené ceny sú veľmi nízke, Mr. Bumble.“

„Podľa toho, aké sú rakvy,“ vetil pedel blízky smiechu práve tak, ako úradnej blahosklonnosti.

Mr. Sowerberryho to asi pošteklilo, alebo si snáď myslel, že ho šteklia, preto sa nepretržite smial. „Dobre, dobre, Mr. Bumble,“ vravel konečne, „netreba podceňovať fakt, že od toho času, ako je uvedený nový spôsob výživy, rakvy sú o moc užšie a plytkejšie, my však musíme niečo aj vyrobiť, Mr. Bumble. Dobré drevo je drahý tovar, pane; a všetky železné rukoväte prichodia cez kanál z Birminghamu.“

„Dobre, dobre,“ vravel Mr. Bumble, „každé remeslo má nie len líce, ale aj rub. A čistý zisk je predsa prípustný.“

„Iste, iste,“ vetil podujímateľ, „a prečo by som sa mal namáhať, keby som z niečoho nemal mať aj zisk, a konečne tá moja chvatná práca má aj výsledok — hi, hi, hi.“

„Tak je,“ riekol Mr. Bumble.

„Musím povedať,“ pokračoval podujímateľ, shrňujúc beh pozorovaní, ktorý prerušil pedel, „musím povedať, Mr. Bumble, že sa musím smieriť ešte s jednou nevýhodou, že totiž všetci silní ľudia rýchlo hynú. Ľudia, ktorí sa lepšie mali, a cez dlhé roky splátky riadne platili, boli medzi prvými, čo klesli, akonáhle prišli do ,domu‘; a dajte si povedať, Mr. Bumble, že tri-štyri palce mimo rozpočtu do zisku urobia veľkú dieru; menovite, keď sa človek musí starať aj o rodinu.“

Keď to Mr. Sowerberry prednášal, tváril sa veľmi indignovane, ako utrápený človek. Mr. Bumble cítil, že vzhľadom na česť farnosti bolo by vhodné vraveť o inom predmete. A keďže jeho myseľ sa hlavne zapodievala s Oliverom Twistom, preto sa tento stal témou jeho ďalšej úvahy.

„Nenašiel by sa,“ vravel Mr. Bumble, „náhodou niekto, kto by potreboval chlapca? Máme učňa, ktorý je nám na ťarchu, ako nejaký mlynský kameň, povedal by som je to taký farný hrtan. Pospolite rečeno, Mr. Sowerberry, pospolite rečeno!“ A keď Mr. Bumble vravel, palicou zamával smerom ku oznámeniu a troma ráznymi údermi označil slová „pať libier“, ktoré boly vytlačené rímskymi číslicami ohromných rozmerov.

„Tisíc hrmených,“ riekol podnikateľ, chytiac Mr. Bumbleho za zlatom vrúbený límec úradnej rovnošaty, „práve o tejto veci som chcel s vami vraveť. Milý môj — nože povedzte mi, aký je to utešený gombík, Mr. Bumble, ani som ho dosiaľ nezbadal.“

„Áno, je vskutku pekný,“ riekol sluha, pozerajúc hrde na dol na veľké mosadzné gombíky, ozdobujúce jeho kabát. „Je na nich ten istý odznak, ako na farnej pečiatke — milosrdný Samaritán uzdravuje chorého, doráňaného človeka. Tento kabát, dostal som, ako novoročný dar od výboru, Mr. Soweberry, a obliekol som si ho prvý raz ku pohrebu úbohého remeselníka, ktorý umrel o polnoci pod návratím.“

„Pamätám sa,“ riekol podujímateľ. „Sbor sudcov ustálil, že umrel na prestydnutie a pre nedostatok životných potrieb, či nie?“

Mr. Bumble prikývnul.

„Potom vydali, tuším, oznámenie,“ vravel podnikateľ, „a k vôli dojímavosti pridali niekoľko slov, že keby predstavený chudobinca —“

„Čušte! Šialenosť!“ prerušil ho pedel. „Keby tak výbor mal počúvať na každý nezmysel, ktorý povie povrchný a nevšímavý sudca, mali by veru hodne práce.“

„Máte pravdu,“ riekol podnikateľ, „mali by veru.“

„Sudcovia sú,“ vravel Mr. Bumble, zľahka podchytiac palicu, ako to robieval, keď ho schvátilo vzrušenie, „sudcovia sú nevychovanci, pospolite rečeno, biedni plazi.“

„Veru sú,“ vravel podnikateľ.

„Nemajú nijakých, ani filozofických, ani politicko-hospodárskych vedomostí,“ vravel pedel, lusknúc pohrdlive prstami.

„Nemajú,“ prisvedčil podnikateľ.

„Prajem si, aby sme aspoň na dva-tri týždne dostali do nášho ,domu‘ sudcov neodvislých,“ vravel pedel, „pravidlá a úpravy výboru by čoskoro zničily ich ducha.“

„Čo vás po nich,“ vetil podnikateľ, usmievajúc sa presvedčene, aby stíšil vzrastajúci hnev rozhorčeného farného sriadenca.

Mr. Bumble podvihol svoj ohrnutý klobúk; vyňal z neho vreckovku a sotrel si kropaje znoja, ktoré sa perlily na jeho čele, potom si zase položil klobúk na hlavu a obrátiac sa k podnikateľovi, riekol miernejším hlasom:

„Tak, čo bude s chlapcom?“

„Nuž,“ vetil podnikateľ, „veď viete, Mr. Bumble, že na podporu chudobných platím značnú časť.“

„Hm,“ odpovedal Mr. Bumble. „Dobre?“

„No!“ vetil podnikateľ, „myslím si, že keď toľko platím, mám právo nárokovať si od nich čím viacej, Mr. Bumble, a sem-tam — myslím, že si chlapca vezmem.“

Mr. Bumble vzal podnikateľa za ruku a viedol ho do „domu“. Pán Sowerberry sotrval asi päť minút v uzavretom zasadnutí výboru, ktorý uzavrel, že Oliver má isť k nemu ešte v ten istý večer „na próbu“, a tento výraz, nakoľko šlo o farného chránenca, znamenal toľko, že ak patričný majster po krátkom zkúšobnom čase zistí, že môže na chlapca navaliť hodne práce bez prílišného prekrmovania, môže si ho podržať celý rad rokov a robiť s ním, čo sa mu len páči.

Keď v ten istý večer malého Olivera predviedli „gentlemanovi“ a keď mu dali na vedomie, že má hneď isť ku rakvárovi a ak by nebol spokojný s postavením, alebo sa zasa vrátil do chudobinca, že poslali by ho na more, kde by ho prípadne — ako sa to už stáva — utopili, alebo prizabili úderom do hlavy; Oliver neprejavil priveľké pohnutie, preto ho nazvali zatvrdilým, malým nezbedníkom a rozkázali Mr. Bumblemu, aby ho hneď odviedol.

Hoci to bolo veľmi prirodzeným, že výbor pred celým svetom upadol do mravného pohoršenia a úžasu pri každom nedostatku citovej ušľachtilosti, v tomto zvláštnom prípade ostal cele bez seba. V skutočnosti však fakt bol ten, že Oliver mal až priveľa citu a bol na najlepšej ceste, že pre zlé zachádzanie, akého sa mu ušlo v chudobinci, bude zničený na celý život. Novinu o svojej súdbe vypočul v úplnom mlčaní a majúc v ruke batožinu, o ktorú sa starať nebolo priťažko, keďže všetko jeho imanie bolo stisnuté do štvorhrannej škatule z hnedého papieru, majúcej rozmer pol stopy dĺžky a tri palce hĺbky — stiahol si čiapku na oči a znovu sa chytiac Mr. Bumbleho rukáva, bol týmto hodnostárom odvedený na javište nového utrpenia.

Za nejaký čas Mr. Bumble viedol Olivera bez akejkoľvek poznámky, pedel kráčal s hlavou veľmi vzpriamenou, ako to sluhovia vždy robia; a keďže bolo veľmi veterno, malý Oliver bol cele zahalený krýdlami Bumbleho kabáta, ktoré pri každom zdmení odhalovaly jeho bielu vestu a hnedé, baršúnove nohavice. Keď sa priblížili ku konečnému cieľu, Mr. Bumble predsa to uznal za dobré pozrieť na Olivera, či je chlapec v dobrom poriadku, súci k prehliadke u nového majstra. A keď zistil, že je, Mr. Bumble s výrazom milostivého ochrancu obrátil sa ku chlapcovi a riekol:

„Oliver!“

„Áno pane,“ vetil tichým, chvejúcim sa hlasom Oliver.

„Odhrňte si čiapku s očú a zdvihnite hlavu.“

Oliver hneď urobil to o čo ho žiadali, a slobodnú ruku briskne pozdvihnul k očiam. Keď pozrel na svojho sprievodcu objavila sa v nich slza. A keď Mr. Bumble prísne pozrel na neho, skanula po jeho lícach. Potom za ňou nasledovala iná a zase iná. Dieťa sa marne namáhalo, aby potlačilo plač. Vyprostiac druhú ruku z ruky Mr. Bumbleho, prikryl si tvár obidvoma dlaňami a nariekal, kým slzy presiakly cez jeho tenké, kostnaté prsty.

„Dobre!“ zvolal, na chvíľku sa zastaviac, Mr. Bumble a vrhol na svoje malé bremä veľmi zlobivý pohľad. „Áno, z pomedzi všetkých najnevďačnejších a zlých chlapcov, ktorých som v živote videl, ty si —“

„Nie, nie, pane,“ lkal Oliver, pritúliac sa k ruke, ktorá trímala dobre známu palicu; „nie, nie, pane, budem vskutku dobrý, do ista budem, pane! Ešte som taký maličký, pane; a som tak, tak —“

„Tak čo?“ spýtal sa ustrnute Mr. Bumble.

„Som tak opustený, pane! Tak veľmi opustený!“ nariekalo dieťa. „Nikto ma nemá rád. Ach, prosím vás, pane, nehnevajte sa na mňa!…“ Dieťa sopälo ruky nad srdcom a hľadelo do tvári svojho sprievodcu so slzami, ktoré svedčily o skutočnej bolesti.

Mr. Bumble pozoroval Oliverov bolestný a bezradný pohľad pár sekúnd s prekvapením; zarazil sa na chvíľu a hrubo mrmlúc niečo o „rušivom kašle“, rozkázal Oliverovi, aby si osušil oči a bol dobrým šuhajom. Potom ho pojal znovu za ruku a kráčal s ním zamĺkle.

Podnikateľ práve len čo zatvoril okenice svojho obchodu, značiac si niečo do denníka pri svetle hodne ohorenej sviečky, keď k nemu prišiel Mr. Bumble.

„Aha!“ riekol podnikateľ a zastanúc v prostriedku slova pozdvihol zrak od knihy na prichádzajúceho; „to ste vy, Mr. Bumble?“

„Ja a ešte niekto, Mr. Sowerberry,“ vetil pedel, „priviedol som vám toho chlapca.“ Oliver sa poklonil.

„Ach, tak, nuž to je on?“ riekol podujímateľ: pozdvihnúc sviečku nad hlavu, aby si lepšie mohol obzrieť Olivera. „Mrs. Sowerberryová! Prosím vás, moja drahá, poďte sem na chvíľku.“

Mrs. Sowerberryová vynorila sa z malej, za obchodom ležiacej chyžky, ukážuc svoju krátku, chudú, šťúplu postavu a hašterivú tvár.

„Moja drahá,“ riekol zdvorile Mr. Sowerberry, „to je ten chlapec z chudobinca, o ktorom som vám vravel.“ Oliver sa zase poklonil.

„Drahý môj!“ vravela žena podnikateľa, „je príliš malý!“

„Je vskutku drobný,“ vetil Mr. Bumble, pozerajúc na Olivera, ako by on bol na príčine, že nie je väčší, „je drobný, to nemožno tajiť. Ale veď narastie, Mrs. Sowerberryová — veď narastie.“

„To si myslím, že narastie,“ vetila pani, „pri našom pokrme a nápoji. V tých farných deťoch nenachodím nijakej výhody, treba sa o ne nepomerne väčšmi starať, ako je to vskutku hodno. Ale mužskí si myslia, že všetko najlepšie vedia. Nože, skotúľaj sa, tu hľa, dolu ty hromádka kostí.“ S týmito slovami otvorila žena podnikateľa bočné dvere, vstrčila do nich Olivera a on letel po schodoch strmhlav až na dlažbu kamennej, vlhkej komôrky, ktorá bola predsieňou, „kuchyňou“ nazvanej uhoľnej pivnice; tu sedelo ušmúľané dievča, s roztrhanými topánkami a so zlými, veľkej opravy potrebnými pančuchami.

„Karla,“ vravela Mrs. Sowerberryová, ktorá sišla za Oliverom, „dajte, hľa, tomuto chlapcovi tie chladné zbytky, ktoré boly prichystané pre Tripa. Niet ho doma od rána, nech si je bez nich. Myslím, že nie si príliš prieberčivý, chlapče, a poješ ich, všakver?“

Oliver, ktorý sa triasol hladom, a ktorého oči sa zajagaly pri spomenutí pokrmu, túžiaci, aby ho mohol čím skôr zjesť, dal zápornú odpoveď; kým pred neho postavili plný tanier drobtov jedla.

Doprial by som to niektorému dobre živenému filozofovi, ktorého krv je ako kus ľadu a srdce, ako kus železa, aby sa v ňom obrátilo jedlo a nápoj, ktorý požíva, pri pohľade na Olivera Twista, ako hlce s chuťou mäso, ktorým aj pes opovrhol. Prial by som si, aby bol svedkom toho, s akou nesmiernou chtivosťou strašného hladu hrýzol Oliver kusy jedla; a želal by som si, vidieť takého filozofa, aby s tou istou chuťou pojedal taký pokrm.

„Dobre,“ riekla žena podujímateľa, keď Oliver dojedol večeru, s tichým užasnutím a obavou tvoriac si mienku o jeho budúcom apetíte: „už si hotový?“

A keď už pred ním nebolo nič, Oliver odpovedal: „Áno.“

„A teraz už poď so mnou,“ riekla Mrs. Sowerberryová, soberúc začmudenú a špinavú lampu a šla hore schodmi; „tvoja posteľ je pod pultom, a dúfam, že si z toho nebudeš nič robiť, keď budeš musieť nocovať medzi rakvami, a veď na tom voskrz nezáleží, veď beztak inde niet pre teba miesta. Poď tedy, a nenechaj ma tu stáť celý večer.“

Oliver už dlhšie neváhal a pokorne nasledoval svoju novú paniu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.