ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozpráva o tom, čo sa stalo s Oliverom Twistom, ked ho Nancy zadržala.

Úzke ulice a dvory ústily konečne do širokého, otvoreného priestoru, kde boly maštale pre dobytok a iné znaky, svedčiace o dobytčom tržišti. Keď prišli na toto miesto Sikes zmiernil krok, lebo dievča bolo voskrz neschopné vydržať takú rýchlu chôdzu, akou šli dosiaľ. Obrátiac sa k Oliverovi, rozkázal mu surovo, aby sa držal Nancynej ruky.

„Počul si?“ bručal Sikes, keď sa Oliver zdráhal a obzeral sa kolom.

Boli v tmavom kúte cele mimo dráhy chodcov. Oliver videl príliš jasne, že by mu odpor nepomohol. Zdvihol ruku, ktorú Nancy ľahko sovrela do svojej.

„Podaj mi druhú,“ riekol Sikes, schvátiac Oliverovu slobodnú ruku. „Tuná, Byčie oko!“

Pes pozrel do hora a zavrčal.

„Hľaď sem; chlapec!“ riekol Sikes, položiac druhú ruku na Oliverovo hrdlo; „keď čo ako hlesne, drž ho! Rozumel si?“ Pes zavrčal znova; a obliznul si ňufák, ako by mal chuť hneď vrhnúť sa na jeho hruď.

„Povoľný je ako kresťan, nech ma raní slepota, ak nie je!“ riekol Sikes, hľadiac na zviera so sverepou úľubou. „Už viete, majstre, čo na vás čaká, a teraz už kričte, ako vám ľúbo; pes čoskoro znemožní vašu hru. Napred mládenče!“

Byčie oko ohýbalo telom nad uznanlivosťou tejto neobvyklej mluvy a dávajúc mu výraz ďalším povzbudzujúcim vrčaním, ktoré sa týkalo Olivera, šlo cestou vopred.

Križovali Smithfield, ale mohol to byť aj Grosvenor Square, lebo Oliverovi bol ten kraj cele neznámy. Noc bola tmavá a hmlistá. Svetlá obchodov ťažko sa mohly predrieť cez hustú hmlu, ktorá hustla každým okamihom a zahaľovala ulice a domy, v očiach Oliverových cudzie miesta robiac ešte cudzejšími, a jeho neistotu ešte hroznejšou a stiesňujúcejšou. Poponáhľali sa niekoľko krokov, keď na hlbokom kostolnom zvone bily hodiny. Pri prvom údere zastali jeho sprievodcovia a obrátili sa tvárou tým smerom, odkiaľ zvuk pochodil.

„Osem hodín, Bill,“ riekla Nancy, keď stíchol zvon.

„Prečo mi to hovoríš; môžem to azda tiež počuť, či nie?“ vetil Sikes.

„Divím sa, že to počujú,“ riekla Nancy.

„Akoby nie, počujú,“ odpovedal Sikes. „Bolo to okolo Bartolomeja, keď som bol zatvorený; a nebolo najmenšej trúbky, ktorú by som nebol počul znieť z námestia. A keď ma na noc uväznili, zovnútorný ruch a hluk robily to staré, hromové, väzenie takým tichým, že by som si bol najradšej otrepal hlavu na železnom kovaní dvier.“

„Biedni chlapci,“ riekla Nancy, ktorá ešte vždy mala tým smerom obrátenú tvár, zkadiaľ znely zvuky zvona. „Oh Bill, takí driečni šuhaji ako sú tí tam.“

„Áno; to je to, na čo vy ženské stále myslíte,“ vetil Sikes. „Driečni šuhaji! Ale čože majú z toho, keď sú ako mŕtvi.“

Tak sa zdalo, že touto útechou chcel Mr. Sikes potlačiť vzrastajúcu žiarlivosť a sovrúc tuhšie Oliverove zápästie, ponúkol ho, aby vykročil zase.

„Počkajte za chvíľku!“ rieklo dievča: „Ja by som nezutekala, keby tak prišlo, že by ste mali byť obesený, a bilo by osem hodín. Chodila by som do úmoru po námestí, hoc by bol na zemi aj sneh a nemala by som vlniak, do ktorého by som sa mohla zahaliť.“

„A čo by mi to osožilo?“ vetil necitlivuškársky Mr. Sikes, „keby si ku mne nemohla všantročiť pilník a dvadsať yardov dlhú, dobre pevnú líňu, mohla by si uraziť aj päťdesiat míľ, alebo sediet na mieste, čože by mi to osožilo. Poď, a nedrž mi tu kázeň.“

Dievča sa dalo do smiechu; ovinulo si tesnejšie šál a šli ďalej. Ale Oliver cítil, že sa jej chveje ruka, a pozrúc jej do tváre, keď šli okolo plynovej lampy, zbadal, že zbledla smrteľne.

Šli ďalej po málo vychodených, špinavých cestách, úplnú pol hodinu: nestretli moc ľudí, a tí, čo sa objavili pred ich zrakmi, mali asi to isté spoločenské postavenie, ako Mr. Sikes. Konečne zabočili do veľmi blatnatej, úzkej ulice, plnej vetešníckych krámov. Pes utekal napred, akoby vedel, že už nemá naďalej príčinu byť na stráži, zastal pred dverami krámu, ktorý bol zatvorený, a zdal sa byť neobydleným; dom bol v rozrúchanom stave, a na dverách bola pribitá tabuľka, oznamujúca, že ho možno prenajať: zdalo sa však, že tu visí už roky.

„Dobre,“ zvolal Sikes, obzerajúc sa opatrne vôkol.

Nancy sa zohla pod okenicu, a Oliver začul zvuk zvonca. Prešli na druhú stranu ulice a stáli niekoľko minút pod lampou. Bolo počuť šramot, akoby pozorne otvorili oblok. Sikes potom chytil ustrašeného chlapca bez akejkoľvek ceremónie za golier, a všetci traja rýchlo zmizli v dome.

Chodba bola úplne tmavá. Čakali, lebo osoba, ktorá ich voviedla, zareťazovala a zatarasovala dvere.

„Je tu niekto?“ spýtal sa Sikes.

„Nie,“ vetil hlas, a Oliver si myslel, že ho už predtým počul.

„Je tu starý?“ spýtal sa zbojník.

„Áno,“ vetil hlas; a bol skvostne uprášeným perím v ústach. Myslíte, že bud rád, keď vás uvidí? Oh, nie!“

Sloh odpovede, a aj hlas, ktorý ju podával, v Oliverových ušiach znel veľmi známo: ale vo tme nebolo možno rozoznať postavu vraviaceho.

„Urob svetlo,“ riekol Sikes, „bo si inak zlámeme väzy, alebo stúpime na psa. Ale keď to urobíš, daj si pozor na nohy.“

„Postojte ticho za chvíľu a ja prinesiem svetlo,“ vetil hlas.

Bolo počuť kroky hovoriaceho, ktorý odchodil; a v nasledujúcej minúte objavila sa postava Mr. Jacka Dawkinsa, alebo ináče slušného Dodgera. V pravej ruke držal lojovú sviečku, upevnenú na konci rozštiepenej palice.

Mladý pán ničím iným nedal na javo, že pozná Olivera, ako tým, že sa uštepačne uškrnul, ale odvrátiac sa, žiadal návštevníkov, aby ho nasledovali dolu oddelením schodov. Prešli cez prázdnu kuchyňu a otvoriac dvere nízkej, zemou páchnucej miestnosti, ktorá zdala sa byť postavenou v malom zadnom dvorci, prijatí boli výbuchom smiechu.

„Oh, hahaha, jaj!“ kričal majster Charles Bates, z ktorého pľúc vyrážal smiech; „tu je! kričte, tu je! Oh, Fagin, pozri sa len na neho! Nože, Fagin, pozri sa na neho! Nevydržím; to je taká zábavná hra, nevydržím. Držte ma, lebo sa pominiem od smiechu.“

A majster Bates od tohoto nezadržateľného smiechu váľal sa po dlážke: a svíjal sa kŕčovite päť minút vo vytržení od radosti nad týmto podareným žartom. Potom skočil na rovné nohy, vytrhol Dodgerovi z rúk rozštiepenú palicu, a pristúpiac k Oliverovi, obzeral ho kolom do kola, kým Žid, snímuc nočnú čiapku, urobil veľké množstvo hlbokých poklôn pred zdeseným šuhajom. Slušný Dodger, ktorý bol vážnejšej povahy, a keď šlo o obchod, málokedy prejavil veselosť, medzitým prekutal náležite Oliverove vrecká.

„Pozrite sa na jeho šatstvo!“ riekol Charley, pridržiac svetlo tak blízko k jeho novému kabátu, že sa takmer chytil. „Pozrite sa na jeho šatstvo! Najvýbornejšia látka, ťažký strih! Oh, oči moje, to je vám divadlo! A ešte k tomu aj knihy! Pravý gentleman, Fagin!“

„Teší ma, že ťa vidím takého zdravého, môj miláček,“ riekol Žid, klaňajúc sa s výsmešnou pokorou. „Slušný Dodger ti dá druhý oblek, môj drahý, aby si si tento sviatočný neušpinil. Prečo si nepísal, môj drahý, že prídeš. Boli by sme ti pripravili k večeri niečo teplé.“

Nato majster Bates znova robil taký hlasný hluk, že sa Fagin rozveselil a usmieval sa aj Dodger, ale keď v tej chvíli vytiahol päťlibrovú bankovku, preto nie je isté, či to vyvádzanie a či objav vylúdil jeho radosť.

„Haló! Čo je to?“ tázal sa Sikes, pokročiac vpred, keď Žid schmatol bankovku. „To je moje, Fagin.“

„Nie, nie, môj drahý,“ riekol Žid. „Moje, Bill, moje. Ty si ponechaj knihy.“

„Ak nebudú mojimi!“ riekol Bill Sikes, dávajúc si klobúk na hlavu s rozhodným pohybom; „ak ich nedostanem ja a Nancy, tak potom chlapca zavediem zpät.“

Žid sa zarazil, Oliver tiež, ale pre inú príčinu; lebo sa nadejal, že sa hádka skutočne skončí jeho návratom.

„Poď! Ruky hore, chcete?“ riekol Sikes.

„To je ťažký obnos, Bill; ťažký obnos, je to, Nancy?“ odpovedal Žid.

„Ťažký, alebo neťažký,“ vetil Sikes, „ruky hore, vravím vám! A či si myslíte, že nemáme iné na starosti, ako mrhať svoj drahocenný čas na špehovanie a unášanie každého chlapca, ktorého ste vy shrabli? Dajte to sem, vy skúpy, starý kostlivče, dajte to sem!“

S touto jemnou vyhrážkou Mr. Sikes vytrhol zpomedzi Židových prstov bankovku a ohmatal ju a pohliadnuc starcovi chladne do tvári, poskladal ju a zastrčil do vreckovky.

„To je náš podiel za ustávanie,“ vravel Sikes; „a to nie je ani z polovice dosť. Vy si môžete vziať knihy, ak radi čítate. Ak nie, nuž ich predajte.“

„Sú veľmi pekné,“ riekol Charley Bates, ktorý s rozličnými úškľabkami tváril sa, ako by čítal jedon z tých sväzkov, o ktorých bola reč. „Krásne čítanie, všakver, Oliver?“ A pri pohľade na vydesený zrak Olivera, ktorým hľadel na svojich trýzniteľov, majster Bates, ktorý mal dar živého smyslu pre smiešnosti, upadol do nového vytrženia, ktoré bolo búrlivejšie, ako predošlé.

„Patria starému pánovi,“ riekol Oliver, zalamujúc rukami; „tomu dobrému, milému, starému pánovi, ktorý ma prijal do svojho domu, opatroval ma, keď som temer umieral v horúčke. Oh, prosím vás, pošlite mu ich; vráťte mu knihy a peniaze. Nedbám, držte ma tu hoc aj celý život, ale prosím vás, prosím, pošlite ich zpät. Inak si budú myslieť, že som ich ukradol, on a stará pani, všetci, ktorí boli ku mne tak pozorní; budú si myslieť, že som ich ukradol. Oh, smilujte sa nado mnou a pošlite ich zpät.“

S týmito slovami, ktoré vyrieknul s celou energiou vášnivej bolesti, padol na kolená k nohám Žida: a složil ruky v opravdivej zúfalosti.

„Chlapec má pravdu,“ poznamenal Fagin, obzerajúc sa lstive a svraštiac ryšavé obočia do tvrdého uzla. „Máš pravdu, Oliver, máš pravdu; budú si myslieť, že si ich ukradol. Ha! Ha!“ chechtal sa Žid, trúc si ruky; „to sa nemohlo podariť lepšie, keby sme si boli hneď volili najpríhodnejší čas!“

„Isteže nie,“ vetil Sikes; vedel som to hneď, ako som ho videl ísť cez Clerkenwell s knihami pod pažou. Všetko je v poriadku. Musia to byť ľudia mäkkého srdca, spevci žalmov, lebo by ho inak neboli vzali k sebe vôbec; a tí ho voskrz nebudú hľadať z obavy, že by ho museli žalovať a dať potrestať. Teraz je už v dostatočnej bezpečnosti.“

Kým toto vraveli, Oliver pozeral s jedného na druhého, ako by bol omráčený a sotva rozumel o čo ide; ale keď Bill Sikes skončil, skočil na rovné nohy a vyrútil sa divoko z chyže, volajúc o pomoc, takže jeho hlasom sa ozvalo staré, prázdne stavanie.

„Bill, zadržte psa!“ skríkla Nancy, skočiac pred dvere a zatvoriac ich, keď Žid so svojimi učeníkmi vybehol von prenasledovať Olivera. „Zadržte psa, bo chlapca roztrhá na kusy.“

„Zaslúžil by si to!“ skríkol Sikes, zápasiac s devou, aby sa mohol vymaniť z jej objatia. „Uhni, alebo ti rozdrtím hlavu o stenu!“

„Nedbám, Bill, nedbám,“ skríklo dievča, pasujúc sa prudko s mužským: „pes nesmie roztrhať dieťa, buďto musíš prv zabiť mňa.“

„Že nesmie!“ riekol Sikes, škrípuc zubami, „urobím to čoskoro, ak neprestaneš.“

Vlamač odsotil od seba dievča do najďalšieho kúta chyže práve v tom momente, keď sa vrátil Žid s chlapci, vlečúcimi Olivera.

„Čo sa tu robí?“ riekol Fagin, obzerajúc sa kolom.

„Myslím, že to dievča zošalelo,“ vetil Sikes divoko.

„Nie, nezošalelo,“ riekla Nancy, bledá, sotva popadajúca dychu od šarvatky; „nie, nie, Fagin; nemyslite si.“

„Tak buďte ticho, áno?“ riekol Žid s hrozivým pohľadom.

„Nie, neurobím to, nikdy,“ odpovedala Nancy, vraviac veľmi hlasne. „Poďte! Čo o tom myslíte?“

Mr. Fagin poznal dostatočne spôsoby a zvyky toho zvláštneho druhu ľudí, ku ktorému patrila Nancy a preto cítil to dosť iste, že predlžovať rozhovor s ňou bolo by veľmi nebezpečnou vecou. Preto s úmyslom, aby odvrátil pozornosť spoločnosti v inom smere, popošiel k Oliverovi.

„Tak ty si chcel ujsť, môj drahý, chcel si?“ riekol Žid, zvednúc zubatý a uzlovitý kyjak, ktorý ležal v kúte ohniska; „eh?“

Oliver neodpovedal. Ale pozoroval Židove pohyby a dýchal rýchlo.

„Chcel si získať pomoc; volal si na policiu; volal si?“ šklebil sa Žid, chytiac chlapca za ruku. „Ja ťa z toho vyliečim, môj mladý majstre.“

Žid udrel Olivera s kýjom bolestne po pleciach a zastrájal sa udrieť ho ešte raz, keď dievča priskočilo a vyrvalo mu ho z ruky. Hodilo ho do ohňa s takou silou, že niekoľko žeravých uhľov vlietlo do chyže.

„Nechcem tu stáť a hľadieť na to, Fagin,“ vykríklo dievča. „Chlapca ste dostali a čože chcete ešte? — Nechajte ho — nechajte ho — lebo z vás niektorého tak poznačím, že sa predčasne dostanete na šibenicu.“

Dievča pri tejto vyhrážke duplo nohou na dlážku; a so somknutými rtami a zaťatými päsťami striedave pozeralo na Žida a na ostatných zlodejov: s bledou tvárou od vášnivého hnevu, do ktorého sa postupne vpracovalo.

„Prečo, Nancy!“ riekol Žid utišujúcim hlasom po prestávke, v ktorej Mr. Sikes a Žid pozerali na seba rozpačite; „veď, veď vy bývate o moc múdrejšia, ako ste dnes večer. Ha! ha! moja drahá, ste znamenitou herečkou.“

„Či som?“ rieklo dievča. „Dajte pozor, aby som vás nepretromfla. Keby som to tak urobila, vy by ste, Fagin, boly na tom najhoršie; preto vám vravím v dobrote, vyhnite sa mi.“

Máloktorý mužský sa odváži dráždiť rozzúrenú ženskú, najmä, keď ku všetkým ostatným vášňam pridruží prudký impuls bezohľadnosti a zúfalstva. Žid nahliadol, že by bolo marné chcieť dokazovať, že je hnev slečny Nancy len pretvárkou, preto nevdojak ustúpil niekoľko krokov a vrhol na Sikesa zpola prosebný a zpola zbabelý pohľad, akoby pokynom, že on je najpovolanejšou osobou, ktorá má ďalej viesť rozhovor.

Mr. Sikes mlčky prisvedčil; a pravdepodobne cítiac, že jeho osobná hrdosť a vliv požadujú, aby Nancy priviedol okamžite k rozumu; vychrlil niekoľko preklínaní a vyhrážok, ktorým ráznym výkonom dokázal veľkú plodnosť vo vynálezavosti. A keď nimi nevzbudil viditeľný dojem u toho, proti komu boly namierené, zaútočil pádnejšími dôvodmi.

„Čo s tým chcete?“ riekol Sikes, podporujúc otázku veľmi obyčajným preklínaním, vzťahujúcim sa na najkrajšiu ľudskú tvár, ktoré, keby ho tam hore počuli, čo len jedon raz zpomedzi piatich tisícov vyslovených kliatieb, muselo by zapríčiniť práve tak bežnú slepotu, ako osýpky. „Čo chcete s tým docieliť? Nech zhorím! A či viete, čo ste a kto ste?“

„Oh, hej, viem všetko veľmi dobre,“ odpovedalo dievča smejúc sa hystericky, a kníšuc hlavu s jednej strany na druhú s veľmi úboho líčenou ľahostajnosťou.

„Dobre, a tak tedy buďte ticho,“ vetil Sikes, zahundrúc, ako by to platilo jeho psovi, „lebo ťa utíšim na hodne dlhý čas.“

Dievča sa znova zasmialo, ale už nie tak pokojne, ako prv, a vrhnúc na Sikesa rýchly pohľad, odvrátilo stranou tvár a hrýzlo si pery tak dlho, až skrvavely.

„Ste vy mi za ňu,“ dodal Sikes, obzerajúc ju s opovržením, „robiť sa ľudskou a cit-nou, to viete! Ale beda tomu dieťati, ako ho vy menujete, keď budete jeho priateľkou!“

„Všemohúci Bože, pomáhaj mi, áno som!“ skríklo vášnive dievča; „a priala by som si, aby som sa bola radšej vystrela na ulici, alebo zamenila si miesto s tými, okolo ktorých sme dnes večer tak blízko šli, prv ako som pohla rukou, aby som ho sem dopratala. Od tohoto večera je kmínom, lhárom, diablom a všetkým zlým. Či to nie je dosť tomu starému darebákovi, musí ho ešte aj tĺcť?“

„Poďte, poďte, Sikes,“ riekol Žid, volajúc ho výstražným hlasom, poukazujúc na chlapcov, ktorí pozorne sledovali všetko, čo sa stalo; „musíme byť zdvorilými; zdvorilými, Bill.“

„Zdvorilými!“ skríklo dievča, takže strašné bolo hľadieť na jej vášnivé vystúpenie. „Zdvorilým, ty zloduch! Áno, ty si to odo mňa zaslúžiš. Kradla som pre teba, keď som bola viac, ako o polovičku mladšia, ako je on!“ riekla, ukazujúc na Olivera. „Mala som tú istú službu, to isté zamestnanie celých dvanásť rokov. Či to nevieš? Hovor! Nevieš o tom?“

„Dobre, dobre,“ vetil Žid, hľadiac ju uspokojiť; „a keď aj, veď je to vaším živobytím!“

„Áno, je!“ odpovedalo dievča; nehovoriac, ale chrliac zo seba slová v nepretržitom prúde vehementného vresku. „Moje živobytie; a tie chadné, vlhké, špinavé ulice sú mojím domovom; a vy ste tou obludou, ktorá ma ta dávno vohnala, a ktorá ma tam chce držať vo dne i v noci, vo dne i v noci, kým neumriem!“

„Mám vám urobiť neplechu!“ prerušil ju Žid, bodnutý týmito obvineniami; „a ak poviete ešte niečo, urobím vám o moc horšie, ako doteraz!“

Dievča nevravela viacej, ale v návale náruživosti kmášuc so seba šaty a trhajúc si vlasy, vrhlo sa tak na Žida, že by ho bolo v rozhorčení iste náležite poznamenalo, keby ju Sikes v pravom momente nebol chytil za zápästie a keby potom po krátkej, bezvýslednej sebaobrane nebolo zamdlelo.

„Teraz je už v poriadku,“ riekol Sikes, složiac ju do kúta.

„Keď je v tom, má neobyčajnú silu v ramenách.“

Žid si utrel čelo a usmial sa, ako by sa mu bolo odľahčilo, že má túto pohromu za sebou; ale nik, ani Sikes, ani pes, ani chlapci, nehľadeli inak na celý priebeh, ako na niečo cele obyčajné, čo patrí k obchodu.

„Je to zle, že človek musí mať so ženami do činenia,“ riekol Žid, položiac kyjak; „ale oni sú prešibalé a preto pri našom povolaní nemôžeme sa bez nich obísť. Charley, ukáž Oliverovi, kde bude nocovať.“

„Myslím, že by bolo lepšie, keby si zajtra neobliekol svoje najlepšie šaty, Fagin?“ spýtal sa Charley Bates.

„Isteže nie,“ vetil Žid, odpovedajúc vzájomným úškľabkom na ten, s ktorým sa spytoval Charley.

Majster Bates, zrejme rozradostený poverením, vzal rozštiepenú palicu a zaviedol Olivera do odľahlej kuchyne, kde boly pohodené dve alebo tri postele, na akých spával predtým a tu v sprievode nespočitateľných výbuchov smiechu vytiahol tie isté staré šaty, nad odprataním ktorých sa Oliver tak veľmi tešil u Mr. Brownlowa, a ktoré Fagin nahodile videl u Žida, ktorý ich kúpil, čo bolo prvou stopou, svedčiacou o mieste jeho pobytu.

„Sobleč si tie švihácke,“ riekol Charley, „a dám ich Faginovi, aby ich opatril. Aké je to zábavné!“

Chudák Oliver mimovoľne poslúchol. Majster Bates svinul šaty pod pažu, odišiel z kuchyne, nechajúc vo tme Olivera a zamknul za sebou dvere.

Zvuk Charleyho smiechu, a hlas slečny Betsy, ktorá prišla príležitostne, aby kropila vodou svoju priateľku a vykonala aj iné ženské služby v záujme jej zotavenia, boly by nejednoho človeka hatily v spaní v okolnostiach o veľa priaznivejších v akých sa nachádzal Oliver. Ale on bol chorý a ustatý; a preto čoskoro zaspal hlbokým snom.