ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Opis rodiska Olivera Twista a okolnosti, sprevádzajúce jeho narodenie.

Medzi rozličnými verejnými budovami istého mesta, ktoré pre rozličné príčiny budeme musieť spomínať, ktorých však nechcem označiť určitým menom, nachádza sa starožitnosť, vyskytujúca sa v mestách veľkých i malých, totiž chudobinec. V tomto chudobinci narodil sa chlapec; deň a dátum nemusím pripomínať, keďže to k poučeniu čitateľa nie je potrebné, ak chce sledovať beh udalostí, súvisiacich so životom smrteľníka, jeho meno k vôli bezpečnosti označil som v záhlaví tejto kapitoly.

Dlhý čas potom, ako obecný lekár uviedol dieťa do tohoto sveta zármutku a utrpenia, trvala vážna pochybnosť, či dieťa vydrží tak dlho, aby bolo vôbec potrebné pomenovať ho; v ktorom prípade bolo viacej pravdepodobné, že tieto pamäti neboly by vôbec uverejnené, a keď aj, tvorily by len niekoľko strán, majúcich tú neoceniteľnú zásluhu, že boly by najstručnejším a najspoľahlivejším životopisným náčrtkom v literatúrach všetkých vekov a krajín.

Nie som tiež voskrz naladený pripomenúť, že narodiť sa v chudobinci je samo v sebe najšťastnejšou a závideniahodnou okolnosťou, ktorá môže stihnúť ľudskú bytosť, chcem však povedať, že v tomto zvláštnom prípade bolo to pre Olivera Twista predsa len najlepšou vecou, ktorá sa mohla stať. Skutočnosťou je, že pri narodení Olivera vyskytly sa vážne ťažkosti, kým sa naučil dýchať, — a osvojil si tento trápny síce, ale k nášmu ľahšiemu jestvovaniu predsa len potrebný zvyk; tak istý čas zdýmajúc ležal na kúsku žinenky, vrhnutý na váhy tohoto a budúceho sveta; kým miska jeho života klonila sa povážlive väčšmi k tamtomu. Keby bol býval Oliver v tomto ťažkom čase obklopený starostlivými babičkami, úzkostlivými tetami, vyzkúsenými ošetrovateľkami a vysokoučenými lekármi, bol by nevyhnutne a nepochybne zahynul.

Keď však krem biednej, starej ženy, ktorá pre nemierne požívanie piva bola ochmelená, a krem obecného felčiara, ktorý len pre smluvný záväzok bol prítomný, nebol tu nikto, Oliver a Príroda chytili sa za pasy, výsledkom čoho bolo, že po krátkom boji Oliver dýchal, kýchal a pokračoval v oznamovaní, že obyvateľom chudobinca pribudla nová ťarcha, ktorá bola uvalená na obec tým, že sa dal do hlasného kriku, aký bolo možno očakávať od chlapca, ktorý dosiaľ nevládol užitočným imaním hlasu, ozývajúceho sa vôkol dlhšie, ako tri a štvrť minúty.

Keď Oliver vykonal túto prvú zkúšku slobodného a svojského pľúcneho činu, zaplátaná pokrývka, ktorá bola nedbale prehodená cez železnú posteľ, zašušťala; a mdlý hlas neurčite hláskoval slová: „Nechže vidím dieťa a umriem.“

Lekár sedel tvárou k ohňu obrátený, ohrievajúc si dlane rúk, ktoré si občas trel. Keď mladá žena prehovorila, riekol: „Oh, teraz nemusíte vraveť o smrti.“

„Nech sám Pán žehná jej drahému srdiečku, no!“ pohodila ošetrovateľka, rýchlo skrývajúc do vrecka zelenú sklenicu, z obsahu ktorej si v kúte so zrejmou spokojnosťou pochutnávala. „Nech sám Pán žehná jej drahému srdiečku, keby bola tak dlho žila ako ja, pane, a keby mala trinásť dietok, a keby jej až na dve všetky boly poumieraly, iste by sa v tom lepšie vyznala, nech sám Pán žehná jej drahému srdiečku! Povážte len, čo je to byť matkou, tu hľa je ten drahučký, malý baránok.“

Tento utešujúci výhľad materských nádejí však zostal priamo zjavne bezvýsledným. Chorá zatriasla hlavou a vystrela ruky za dieťaťom.

Lekár jej ho položil na ruky. Pritisla vášnive svoje chladné a bledé rty na jeho čielko, pohladila ho po tváričke; poobzerala sa vôkol divoko, striasla sa; klesla nazad — a dokonala. Treli jej hruď, ruky a sluchy; ale krv prestala kolovať navždy. Vraveli o nádeji a úteche. Boly si pridávno cudzími. „Pani Thyngummyová, už je po všetkom,“ vravel napokon lekár.

„Ach, chúďatko, tak je to,“ vravela ošetrovateľka, odstraňujúc s vankúša zátku, ktorá jej vypadla, keď brala dieťa. „Chúďatko!“

„Ošetrovateľka, ak by dieťa plakalo, nemusíte pre mňa posielať,“ riekol lekár, naťahujúc si s veľkou pozornosťou rukavice. „Pravdepodobne to bude pre nás trapné. Ak máte, dajte mu trocha ovsenej kaše.“ Dal si na hlavu klobúk a idúc k dverám zastavil sa pri lôžku, dodal:

„Bolo to vskutku driečne dievča; odkiaľ prišlo?“

„Priniesli ju sem minulú noc,“ odpovedala stará žena, „na rozkaz dozorcu. Našli ju ležať na ulici. Musela ísť dosť dlho, veď jej obuv bola roztrhaná na kusy; ale nik nevie odkiaľ prišla a kam šla.“

Lekár sa schýlil nad mrtvolu a zdvihol jej ruku. „Stará história,“ riekol, pokrútiac hlavou: „hľa, nemá snubného prsteňa! Ach! Dobrú noc!“

Pán lekár odišiel na obed; a ošetrovateľka primknúc ešte raz zelenú sklenicu, posadila sa pred krbom do nízkeho kresla a začala obliekať nemluvňa.

Akým znamenitým príkladom vlivnej moci obleku bol mladý Oliver Twist! Povinutý do prikrývadla, ktoré bolo dosiaľ jeho jediným odevom, mohol byť dieťaťom šľachtica práve tak, ako aj žobráka. Hockomu by veľmi ťažko bolo bývalo určiť presne jeho spoločenskú príslušnosť. Ale teraz, keď bol oblečený do starej, dlhým upotrebovaním zažlknutej košieľky, už bol označený a zaznamenaný a razom bol na svojom pravom mieste, ako obecné, osiralé dieťa z chudobinca, ako pokorný, polohladný, odstrčený a svetom blúdiaci nevoľník, ktorým každý opovrhuje a ktorého nik nepoľutuje.

Oliver nariekal rázne. A keby bol mohol vedieť, že je nežnej pečlivosti cirkevnej vrchnosti a dozorcov sverenou sirotou, bol by plakal snáď ešte väčšmi.