ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V ktorej sa uhládza neslušnosť jednej z predošlých kapitôl, v nejž sme veľmi neceremoniálne opustili istú dámu.

Bolo by to veľmi neprístojné, keby skromný spisovateľ tak vlivnú osobnosť, ako je pedel nechal čakať chrbtom obrátenú k ohňu a s krýdlami kabáta, na ramená podkasanými tak dlho, ako sa mu páči; a keďže by sa to nesrovnávalo s jeho postavením a jeho taktom, aby zanedbal dámu, na ktorú pedel pozeral nežným a vrúcim pohľadom a do jejž ucha šeptal sladké slová, ktoré plynú s jeho rtov, iste by boly zachvely hruďou hocktorej devy, buďto matróny; poviedkár, ktorého pero píše tieto slová — dôverujúc si, že pozná svoju povinnosť a prechováva patričnú úctu k osobám, ktorým je na zemi daná dôležitá moc — ponáhľa sa, aby vzdal ich postaveniu náležitú úctu a ide im v ústrety so záväznou obratnosťou, ktorú ich vynikajúce postavenie a následkom toho aj ich veľké cnosti, v plnej miere zasluhujú. Preto mal v úmysle na tomto mieste uviesť úvahu o božskom práve pedelov a objasniť, že pedel v jeho postavení nezapríčiní zlo, neurobí chybu, z ktorej by správne usudzujúci čitateľ mohol mať radosť a užitok, úvahu túto však následkom nedostatku času a miesta musí odložiť k príhodnejšej príležitosti, a keď sa táto namanie ochotný dokázať, že pedel, lepšie rečeno parochiálny pedel, ktorý je v spojení s parochiálnym chudobincom, ktorý v súvise so svojím úradným postavením má na starosti parochiálny kostol: právom a mocou svojho úradu oplýva všetkými znamenitosťami a najlepšími vlastnosťami ľudskosti, a že na pomenovanie týchto znamenitostí sluhovia spoločnosti alebo súdov, buďto práve kostolníci filiálnych kaplniek (títo poslední len v tej najnižšej miere) nemôžu mať ani najnepatrnejší nárok.

Mr. Bumble odčítal znova čajové lyžičky, prevážil cukrové klieštiky, lepšie si povšimol mliečnu konvicu, odhadol stav náradia až po stoličkové vankúše z koňskej srsti a tento postup opakoval asi šesť ráz, kým začal premýšľať o tom, že bol by už čas, aby sa Mrs. Corneyová zasa vrátila. Myšlienka lákala myšlienku, a keďže o Mrs. Corneyovej nebolo ešte slychu Mr. Bumblemu prišlo v um, že bolo by to cele nevinnou a počestnou vecou, keby si čas skrátil ukojením svojej pálčivej zvedavosti a vrhol bežný pohľad do vnútra Mrs. Corneyovej šatne.

Mr. Bumble, presvedčiac sa načúvaním cez kľúčovú dierku, že sa ku chyži nik nepribližuje, počnúc s dnom šatne prikročil k prehliadke obsahu troch dlhých priečinkov, ktoré boly naplnené šatstvom dobrého strihu a jemnej akosti, pečlive zabaleným do listov starých novín, posypaných suchou levendulou, a tak sa zdalo, že je s nimi mimoriadne spokojný. A keď časom prišiel rad na prehliadku priečinku na pravej strane (v ktorom bol kľúč), našiel tam skrinku s visiacou zámkou, ktorá, keď ňou potriasol, vydala príjemný zvuk, ako by boly v nej mince. Mr. Bumble vážnym krokom vráti sa zasa ku krbu a postaviac sa do predošlej pozitúry, riekol vážnym a rozhodným hlasom: „Urobím to!“ Toto pozoruhodné vyznanie úmyslu nasledovalo jaré potriasanie hlavou, ktoré trvalo asi desať minút, ako by ním bol chcel zdôrazniť, že vie, aký je on ešte vždy švárny šuhaj, a potom si z boku obzrel lítka so zrejmou rozkošou a záujmom.

Ešte vždy bol zaujatý týmto pozorovaním, keď Mrs. Corneyová vrútiac sa do chyže, sotva popadajúc dychu, vrhala sa na kreslo neďaleko ohňa, zakryla jednou rukou oči a druhú položila na srdce a lapala povetrie.

„Mrs. Corneyová,“ riekol Mr. Bumble, kloniac sa nad matrónu, „čo vám je, madam? Stalo sa snáď niečo? Prosím vás, odpovedajte mi; som ako, ako — —“ Mr. Bumble v ľaku nemohol si smyslieť slovo „žeravé uhlie“, preto povedal „ako na rozbitých skleniciach“.

„Oh, Mr. Bumble!“ zvolala dáma, „som tak úžasne zničená!“

„Zničená, madam!“ vykríkol Mr. Bumble; „kto sa opová žil — —? Už viem!“ riekol Mr. Bumble, vzpriamiac sa s vrodenou dôstojnosťou, „to bola zasa tá nešťastná bedač!“

„Hrozné je myslieť na to!“ vravela dáma s úžasom.

„Tak nemyslite na to, madam,“ dodal Mr. Bumble.

„Nemôžem nemyslieť,“ fňukala Mr. Corneyová.

„Tak užite niečo, madam,“ riekol Mr. Bumble chlácholive. „Snáď trocha vína?“

„Ani za svet!“ vetila Mrs. Corneyová. „Nemôžem, — oh! V hornom priečinku, v rohu, na pravo — oh!“ Vysloviac tieto slová, milá dáma ukázala roztržité na kredenc a v tom dostala záchvat kŕču. Mr. Bumble priskočil ku kredencu, schvátil s police zelenú fľašu, na ktorú bolo nesúvisle poukázané, z jej obsahu nalial do čajovej šálky a primknul ju k rtom dámy.

„Už mi je lepšie,“ riekla Mrs. Corneyová, klesnúc nazad, keď už polovičku nápoja vypila.

Mr. Bumble pozdvihol k stropu s povďakom oči, a skloniac ich zase na okraj šálky, zdvihnul ju k nosu.

„Promincľovy nápoj,“ zvolala Mrs. Corneyová mdlým hlasom, a keď to povedala usmiala sa nežne na pedela. „Ochutnajte to! Ešte je tam trošička.“

Mr. Bumble okúsil liek s nedôverčivým pohľadom, mľasnul rtami, ochutnal druhý raz a odložil prázdnu šálku.

„Je to veľmi posilňujúce,“ riekla Mrs. Corneyová.

„Vskutku veľmi, madam,“ riekol pedel. A medzi rečou pritiahol si stoličku k matróne a nežne sa jej spýtal, čo ju natoľko rozrušilo.

„Nič,“ vetila Mrs. Corneyová. „Som šialená, popudlivá, slabá stvora.“

„Nie slabá, madam,“ vetil Mr. Bumble, pritiahnuc trocha bližšie stoličku. „Že ste slabá stvora, Mrs. Corneyová?“

„Všetci sme krehkými tvormi,“ riekla Mrs. Corneyová, kladúc základ všeobecnej zásade.

„Veru sme,“ riekol pedel.

Potom jednu alebo dve minúty neprehovorili ani slova. Po uplynutí tohoto času Mr. Bumble odtiahol svoje ľavé rameno s operadla Mrs. Corneyovej stoličky, kde toto dočasne spočívalo a premiestil ho ku zásterkovej krajke Mrs. Corneyovej, okolo ktorej ho postupne ovinul.

„Všetci sme krehkými tvormi,“ riekol Mr. Bumble.

Mrs. Corneyová si vzdychla.

„Nevzdychajte, Mrs. Corneyová,“ riekol Mr. Bumble.

„Nemôžem si pomôcť,“ vetila Mrs. Corneyová. A vzdychla si znova.

„Toto je veľmi príjemná izba, madam,“ riekol Mr. Bumble, poobzerajúc sa kolom. „Ešte jedna izba a bol by to úplný byt.“

„Pre jednu osobu bolo by to priveľa,“ zašemotila dáma.

„Ale nie pre dve, madam,“ vetil Mr. Bumble s miernym prízvukom. „Eh, Mrs. Corneyová?“

Mrs. Corneyová pri týchto slovách pedela sklonila hlavu, pedel tiež svoju, aby mohol vidieť Mrs. Corneyovej do tvári. Mrs. Corneyová veľmi stydlive odvrátila hlavu a vystrela ruku, aby dosiahla vreckovku, ale nevdojak vložila ju do dlane Mr. Bumbleho.

„Správa vám poskytuje uhlie, všakver, Mrs. Corneyová?“ spýtal sa pedel, laskave tisnúc jej ruku.

„A svetlo,“ vetila Mrs. Corneyová ľahúčko vracajúc stisk.

„Uhlie, svetlo, a slobodný byt,“ riekol Mr. Bumble. „Oh, Mrs. Corneyová, vy ste anjel!“

Dáma nebola ohradená proti takémuto citovému výbuchu. Klesla do náručia Mr. Bumbleho a tento pán v rozochvení vtisol náruživý bozk na jej cudný nos.

„Aká to parochiálna dokonalosť!“ zvolal Mr. Bumble nadšene. „Všakver viete, moja kúzelnica, že Mr. Slontovi je dnes večer horšie?“

„Áno,“ vetila ostýchavo Mrs. Corneyová.

„Lekár vravel, že nedožije ani týždňa,“ pokračoval Mr. Bumble. „On je správcom ústavu, jeho smrťou sa uprázdni toto miesto, a bude musieť byť zaplnené. Oh, Mrs. Corneyová, aké výhľady sa otvárajú týmto! Aká vhodná príležitosť ku spojeniu sŕdc a domácností!“

Mrs. Corneyová vzlykala.

„Len slovíčko!“ riekol Mr. Bumble, kloniac sa nad ostýchavú krásku. „Len to krátke, krátke, krátke slovíčko, moja blahoslavená Corneyová?!“

„Á — á — no!“ vzdychla matróna.

„A ešte jedno,“ pokračoval pedel; „miláček môj, utíšte svoje city, o povedzte mi, kedy to bude?“

Mrs. Corneyová pokúsila sa dva razy prehovoriť, ale vždy zlyhal jej hlas. Napokon sosbierajúc všetku odvahu ovinula ramená okolo Mr. Bumbleho hrdla, a povedala, že to môže byť tak skoro, ako len sám bude chcieť, a že je „neodolateľným holúbkom“.

Keď boly veci takto priateľsky a uspokojive zariadené, smluva bola slávnostne ratifikovaná druhou šálkou promincľovej miešaniny, čo bolo pri vzrušení a poplašnosti Mrs. Corneyovej tým väčšmi potrebné. Po vyprázdnení tejže obznámila Mr. Bumbleho so skonaním starej ženy.

„Veľmi dobre,“ riekol gentleman, chlupkajúc promincľový nápoj; „Keď pôjdem domov, stavím sa u Sowerberryho, a poviem mu, aby sem poslal niekoho zajtra ráno. A čo vás tak poplašilo, drahá?“

„Nič mimoriadne, drahý,“ riekla dáma vyhýbave.

„Muselo to predsa niečo byť, drahá,“ naliehal Mr. Bumble. „Nepoviete to svojmu B.“

„Teraz nie,“ vetila dáma; „druhý raz. Až keď budeme svoji, drahý.“

„Až keď budeme svoji!“ zvolal Mr. Bumble. „Azda to nebola drzosť niektorého bedára — —“

„Nie, nie, drahý!“ prerušila ho rázne dáma.

„Keď na to pomyslím, že snáď,“ pokračoval Mr. Bumble; „keď na to pomyslím, že niektorý z nich bol by sa opovážil pozdvihnúť svoj nízky pohľad na ten milý obličaj — —“

„Neopovážili by sa to urobiť, drahý,“ vetila dáma.

„Radil by som im, aby sa to nestalo!“ riekol Mr. Bumble, zatínajúc päsť. „Ukážte mi niektorého parochiálneho alebo mimoparochiálneho mužského, ktorý by sa to odvážil, a môžem ho ubezpečiť, že to druhý raz neurobí!“

Keby táto výpoveď nebola sprevádzaná prudkými posunkami, nebola by zaiste bývala veľmi lichotivou poklonou pre pôvaby dámy; ale Mr. Bumble ju prikrášlil spústou bojovných pohybov, takže dáma bola dojatá dôkazom jeho oddanosti a osvedčila s veľkým obdivom, že je vskutku holúbkom.

Holúbok ohrnul golier na kabáte, postavil si trojhranný klobúk a objímuc dlho a vrele svoju budúcu polovičku, šiel zasa vzdorovať chladnému, nočnému vetru: zastaviac sa ešte na niekoľko minút na mužskom oddelení, aby ich trocha pokarhal, uspokokjujúc sa výhľadom, že mohol by s primeranou prísnosťou cele dobre zastať miesto správcu chudobinca. Istý svojej schopnosti, Mr. Bumble opustil budovu s ľahkým srdcom a s jasným videním svojho budúceho postupu, ktoré stačilo k zaujatiu jeho mysle, kým neprišiel k obchodu podnikateľa.

Ale Mr. a Mrs. Suwerberová boli na čaji a na večeri, a keďže Noah Claypole nebol veľkým milovníkom telesnej námahy, krem tej, ktorá bola potrebná k dostatočnému vykonaniu dvoch výkonov, a síce jedeniu a pitiu, obchod nebol ešte zatvorený, hoc aj hodina zatvárania dávno minula. Mr. Bumble viac ráz zaklepal palicou na pult, lež keď tým nevzbudil pozornosť a vidiac presvitať svetlo cez sklenené dvere malého comptoiru v pozadí obchodu, osmelil sa nazrieť do vnútra, aby videl, čo sa tam robí a keď videl, čo sa tam robí, bo veľmi prekvapený.

Bolo prestreté k večeri, na stole boly chlieb a maslo, taniere a sklenky, krčah piva a fľaša vína. Za vrchom stola nedbalé vyvaľoval sa v kresle Mr. Noah Claypole, majúc nohy založené cez operadlo, v jednej ruke držal zaverák a v druhej skyvu chleba s maslom. Tesne pri ňom stála Karla, otvárajúca ustrice, ktoré Claypole prehĺtal s pozoruhodnou dychtivosťou. Mimoriadna červeň v okolí nosa mladého pána a akési žmurkanie jeho pravého oka svedčily, že bol do istej miery podnapitý, tieto príznaky potvrdzovala aj veľká chuť s ktorou jedol ustrice zrejme preto, lebo ochládzaly pálčivosť jeho vnútorností.

„Táto je báječne tučná, drahý Noah!“ riekla Karla, „vezmi si ju, aspoň túto jednu ešte.“

„Akou znamenitou vecou sú tie ustrice!“ poznamenal Mr. Claypole, keď ju shltol. Len škoda, že sa po väčšom množstve človek zle cíti, nie je pravda, Karla?“

„Je to zrovna ukrutné,“ riekla Karla.

„Je to tak,“ dodal Claypole. „Nemáš rada ustrice?“

„Nie prílišne,“ vetila Karla. „Radšej sa dívam, drahý Noah, ako ich ty ješ, radšej, ako keby som ich sama jedla.“

„Pane!“ riekol Noah, „tá je výtečná!“

„Tu je druhá,“ riekla Karla. „Tu je zasa jedna s takým krásnym, chutným fúzom!“

„Už nemôžem viacej,“ riekol Noah, „ľúto mi je, ale nemôžem. Poď sem Karla, chcem ťa bozkať.“

„Čo!“ riekol Mr. Bumble, vraziac do chyže. „Povedzte to ešte raz, pane.“

Karla skríkla a skryla tvár do zástery. Mr. Claypole bez toho, aby bol zmenil svoju polohu, vynasnažoval sa nohami dosiahnuť dlážku, a hľadel vyjavene na pedela s úžasom opilosti.

„Povedz to ešte raz, ty naničhodný chalan!“ riekol Mr. Bumble. „Ako sa odvážite spomínať také veci, pane? A ako sa ho opovážiš posmeľovať k tomu, ty nestydaté, rozpustilé stvora! Nechá sa bozkávať!“ zvolal Mr. Bumble vo veľkom rozhorčení. „Fuj!“

„Nechcel som to urobiť!“ riekol Noah ufňukane. „Ona ma vždy bozkáva, či sa mi to páči alebo nie.“

„Oh, Noah,“ zvolala výčitkou Karla.

„Robila si to, robila, veď vieš!“ odpovedal Noah. „Ona to vždy robila, Mr. Bumble; podchytila mu bradu, prosím, pane, a zaliečala sa mi!“

„Ticho!“ skríkol prísne Mr. Bumble. „Choďte dolu, slečna. Noah zatvor obchod, a nevrav viac ani slova, kým sa nevráti tvoj pán, potom sa budeš zodpovedať, a keď sa vráti domov, povedz mu, že mu Bumble odkazuje, aby poslal zajtra ráno po raňajkách rakvu pre starú ženu. Počujte, pane? Bozkávať sa!“ zvolal Mr. Bumble, dvíhajúc ruky. „Hriešnosť a zvrhlosť nižších vrstiev tohoto parochiálneho obvodu je hrozná! A ak parlament neuváži tieto ohyzdnosti, tento kraj vezme zkazu a počestnosť vidiečanov vyhynie navždy!“ S týmito slovami pedel odišiel z podnikateľovho bytu vznešene a zasmušile.

A teraz, keď sme ho odprevadili na jeho ceste k domovu, a urobili sme všetky potrebné poriadky ku pohrebu stareny, obzrime sa trocha po Oliverovi Twistovi a zistíme, či ešte vždy leží v jarku, v ktorom ho nechal Toby Cricket.