Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

Hlava XII.

V ktorej je o Olivera o moc lepše postarané, ako predtým a v ktorej povesť sa zase vracia k veselému starému pánovi a k jeho mladistvým priateľom.

Koč rachotil skoro tou istou pôdou, cez ktorú kráčal s Dodgerom Oliver, keď prvý raz vstúpil do Londýna a keď dorazil ku Angel at Islingtonu odbočiac na inú cestu, konečne zastal pred úhľadným domom v tichej a zatienenej ulici v blízkosti Penttouville. Tu okamžite pripravili posteľ, do ktorej Mr. Brownlow uložil čím pohodlnejšie a pečlivejšie svojho mladého chránenca; a tu ho opatrovali s bezhraničnou nehou a starostlivosťou.

Ale Oliver cez dlhý čas bol cele ľahostajný oproti všetkej dobrote svojich nových priateľov. Slnce vychodilo a zapadalo a uplynulo veľa dní, ale chlapec ešte vždy ležal na svojom nevoľnom loži a v následku ničiacej horúčky chradol a vysychal. Ani červ nekoná istejšie svoje dielo na mŕtvole, ako ho vykonáva táto pomaly postupujúca žiara v živej sústave.

Precitol slabý, vyhubnutý a bledý, ako sa mu zdalo, z dlhého a nepokojného sna. S veľkou námahou zdvihol sa na loži, a s hlavou, ktorá spočívala na jeho trasúcich sa pleciach, úzkostlive sa poobzeral dokola.

„Aká je to izba? Kam ma to zaniesli?“ riekol Oliver. „To nie je tá miestnosť, do ktorej som šiel spať.“

Tieto slová vyslovoval matným hlasom, lebo bol veľmi slabý a zomdletý; ale počuli ich okamžite. Rýchlo odhrnuli záclonu od hlavy lože a materská, stará pani, ktorá bola veľmi vkusne a pečlive oblečená, hneď vstala z blízkeho kresla, v ktorom sedela a plietla.

„Tíško, môj drahý,“ riekla stará pani mäkko. „Musíš byť veľmi pokojný, lebo inak ochorieš zase; cez niekoľko nocí ti bolo tak zle, že už ani horšie byť nemohlo. Len si pekne ľahni, náš miláčik!“ S týmito slovami stará pani veľmi nežne položila Oliverovu hlavu na podušku a odhŕňajúc mu vlasy s čela, pozrela tak milo a láskave do jeho tvári, že sa nemohol zdržať a položiac svoju schudnutú rúčku do jej ruky, objal ju okolo šije.

„Zachovaj nás Pane!“ riekla stará pani so slzami v očiach.

„Aký je to roztomilý miláčik! Driečne stvoreniatko! Čo by tak cítila jeho matka, keby pri ňom bola tak sedávala, ako ja a mohla ho teraz vidieť!“

„Snáď ma aj videla,“ šeptal Oliver, složiac ruky; „snáď aj sedela pri mne. Ja som aspoň cítil, ako by tu bola sedela.“

„To bola horúčka, môj drahý,“ riekla mäkko stará pani.

„Myslím tiež,“ vetil Oliver, „lebo nebo je veľmi ďaleko; a oni sa tam príliš blažene cítia, nie to, aby prišli k lôžku úbohého chlapca. Ale keby bola vedela, že som chorý, iste by ma bola ľutovala, lebo pred smrťou aj ona bola veľmi chorá. Sotva čo bude o mne vedieť,“ dodal Oliver po chvíľkovom tichu. „Keby vedela, ako som si ublížil, to by ju rozsmútilo; a jej tvár, keď sa mi o nej snívalo, bola vždy taká sladká a šťastná.“

Stará pani neodpovedala, ale utierajúc si najprv oči a potom okuliare, ktoré akoby súčiastka jej tváre, ležaly na pokrývke, doniesla Oliverovi nejaký chladný nápoj; a potom hladkajúc ho po lícach, vravela mu, že musí veľmi pokojne ležať, lebo by inak zase ochorel.

Tak Oliver choval sa veľmi ticho, čiastočne preto, že sa úzkostlive vynasnažoval poslúchať milú, starú dámu v každom ohľade; čiastočne, aby sme povedali pravdu, lebo bol rozprávaním úplne vyčerpaný. Čoskoro upadol do príjemných driemot, z ktorých ho prebudilo do blízkosti postele prinesené svetlo sviece, v ktorom zbadal pána s veľmi veľkými a hlasne tikajúcimi hodinkami v ruke, ktorý ohmatával jeho tepnu a povedal, že mu je o moc lepšie.

„Už ti je o moc lepšie, všakver, môj drahý?“ riekol gentleman.

„Áno, ďakujem vám, pane,“ odpovedal Oliver.

„Áno, viem, že je to tak,“ riekol gentleman: „A si aj hladný, nie?“

„Nie, pane,“ vetil Oliver.

„Hm!“ riekol lekár. „Nie, viem, že si nie. Mrs. Bedwin. On nie je hladný,“ riekol lekár, pozerajúc veľmi múdre.

Stará dáma kynula vážne hlavou, a zdalo sa, že tým dáva na javo, že je lekár veľmi rozumný človek. Bolo zjavné, že on má o samom sebe tú istú mienku.

„Si ospalý, či nie, môj drahý?“ riekol lekár.

„Nie,“ vetil Oliver.

„Nie,“ riekol lekár s furtáckym a spokojným pohľadom. „Nie si ospalý, ani nie smädný? A či azda?“

„Áno, pane, skôr smädný,“ odpovedal Oliver.

„Na to som čakal práve, Mrs. Bedwinová,“ riekol lekár. „To je veľmi prirodzené, že je smädný. Dajte mu, madam, trocha čaju a kúsok hrianky bez masla. Nedávajte mu to príliš teplé, madam; ale dajte pozor, aby to nebolo veľmi chladné; budete tak láskavá, prosím?“

Stará pani sa zdvorilo poklonila. Lekár, okúsiac občerstvujúci nápoj a vysloviac svoje odborné schválenie, odišiel; a ako kráčal dolu schodmi jeho obuv vŕzgala s dôležitou vážnosťou. Čoskoro potom Oliver zase zadriemal a prebudil sa až okolo dvanástej hodiny. Krátko za tým stará dáma želala mu nežne dobrú noc a nechala ho pod dozorom tučnej, starej ženy, ktorá práve prišla: prinesúc so sebou v malom uzlíčku drobnú modlitebnú knižku a veľký nočný čepiec. Upevniac si na hlave čepiec a modlitebnú knižku položiac na stôl, povedala Oliverovi, že prišla, aby nad ním bdela, potisla kreslo cele blízko ku ohnisku, podriemkavala, v častých obdobiach rozličným spôsobom kloniac sa napred, vydávajúc pri tom rozmanité stony a chrapoty; čo ju donucovalo k tomu, že si s času na čas musela veľmi silne trieť nos, aby znova usnula.

A tak noc vliekla sa pomaly napred. Oliver ležal a bdel nejaký čas, pozorujúc malé kruhy svetla, ktoré odblesk nočnej lampky vrhal na strop; alebo umdleným zrakom sledoval zamotané vzory nástenných tapiet. Prítmie a hlboké ticho chyže robily veľmi slávnostný dojem a vzbudily v chlapcovi myšlienku, že sa tam cez dlhý rad dní a nocí vznášala smrť a ešte ju vždy plní steskom a hrúzou svojej prítomnosti; preto obrátil sa tvárou k poduške a vrúcne sa modlil k Nebesiam.

Pozvoľne zaspal hlbokým a pokojným snom, ktorý jedine pôsobí úľavu po nedávno prekonaných utrpeniach, takže precitnutie z takého pokojného a mieruplného odpočinku zapríčiňuje bolesť. A keby on bol smrťou, kto by chcel, aby bol z neho prebudený ku všetkým borbám a búrkam života, ku všetkým jeho starostiam o prítomnosť a úzkostiam o budúcnosť a ku všetkým chmúrnym rozpomienkam minulosti!

Keď Oliver otvoril oči, bol lúčežiarny deň, štyri hodiny; cítil sa sviežim a šťastným. Kríza neduhu prešla šťastne. Zase patril svetu.

V troch dňoch mohol už sedieť v pohodlnom kresle, dobre popodopieraný vankúšami: a keďže pre slabosť ešte chodiť nemohol, Mrs. Bedwinová pomohla mu dolu schodmi do gazdinskej izbičky, ktorá patrila jej. A keď ho tuná usadila ku krbu, sadla si tiež, a súc mimoriadne rozradostená, že ho vidí zdravšieho, pustila sa do usedavého plaču.

„Nech ťa to nemýli, môj drahý,“ riekla stará pani. „Plačem, ako obyčajne. Tak a teraz je to už tam a som spokojná.“

„Ste veľmi láskavá ku mne, madam,“ riekol Oliver.

„Ani to nespomínaj, môj drahý,“ vetila stará pani; „ale veď si ešte nedostal hodne silnú polievku a je svrchovaný čas, aby si ju už mal; lekár povedal, že dnes ráno ťa asi navštívi Mr. Brownlow; musíme sa vynasnažiť, aby si bol čím zdravší, lebo čím lepšie budeš sa cítiť, tým väčšmi sa bude tešiť.“ A stará pani sa ponáhľala, aby na malej panvici ohriala plný tanier polievky. Oliver si myslel, že bude dosť silnou, aby pri najsníženejšom rozpočte poskytla hojný obed tristopäťdesiatim bedárom chudobinca.

„Máš rád obrazy, drahý?“ spýtala sa stará dáma, zbadajúc, že Oliver napnute upiera oči na podobizňu, ktorá visela na stene; zrovna proti jeho kreslu.

„Ani neviem, madam,“ riekol Oliver, nespúšťajúc oči s plátna; videl som ich veľmi málo, preto vám ťažko môžem povedať.

„Akú krásnu, nežnú tvár má tá pani!“

„Ah!“ riekla stará pani, „maliari vždy krajšími maľujú panie, ako sú v skutočnosti, inak by nemali objednávok, moje dieťa. Človek, ktorý vynašiel prístroj k vyrábaniu podobizní, vedel, ze nebude mať úspech, je to príliš statočné. Príliš!“ riekla stará pani, smejúc sa srdečne svojmu ostrovtipu.

„Je to podobizňa, madam?“ riekol Oliver.

„Áno,“ odpovedala stará pani, zvednúc na chvíľu zrak od polievky; „to je portrét.“

„Čí, madam?“ spýtal sa Oliver.

„Prečo? Neviem ti to povedať, môj drahý,“ vetila stará pani v dobrej nálade. „Myslím, že ani ty, ani ja nepoznáme tú, koho podobizňa znázorňuje. Myslím, že vzrušuje tvoju obrazotvornosť, môj drahý.“

„Je veľmi pekná,“ odpovedal Oliver.

„Snáď sa jej len nebojíš?“ riekla stará pani, pozorujúc s veľkým prekvapením zdesený pohľad, ktorým dieťa pozeralo na obraz.

„Oh nie, nie,“ vetil rýchle Oliver; „ale má také starostlivé oči a kdekoľvek sedím, tak sa mi vidí, že sú všade uprené na mňa. Až mi od toho srdce búcha,“ dodal Oliver tichým hlasom, „ako by bola živá a chcela ku mne prehovoriť, ale nemôže.“

„Bože uchovaj,“ zvolala stará pani preľakane, „nehovor tak, dieťa. Po chorobe si ešte slabý a nervózny. Nechže otočím kreslo na druhú stranu a nebudeš ju vidieť. Tak!“ vravela stará pani, doprevádzajúc slovo skutkom; „teraz ju vôbec nebudeš vidieť.“

Oliver ju však videl duchovným zrakom práve tak, ako by nebol vôbec zmenil miesto; ale myslel si, že bude lepšie, keď nebude trápiť starú dámu; a keď sa na neho pozrela, usmieval sa nežne; a Mrs. Bedwinová, uspokojená, že sa lepšie cíti, s celou ochotou a okázalosťou, solila polievku a drobila do nej hrianku. Oliver ju zjedol s mimoriadnym chvatom. A sotva zhltol obsah poslednej lyžičky, niekto zaklepal jemne na dvere. „Voľno,“ riekla stará pani; a vstúpil Mr. Brownlow. Starý pán vkročil svižne, ako obyčajne, ale prv neposunul okuliare na čelo a prv nevsunul ruky za opasok župana, kým hodne dlhým pohľadom nepozrel na Olivera, pri čom sa jeho tvár podivne svraštila. Oliver pre chorobu bol veľmi biedny a skľúčený, a z úcty ku svojmu dobrodincovi urobil nelíčený pokus, že vstane, ale tento skončil tým, že klesol nazad do kresla; a skutočnosťou ostane — keď už raz máme povedať pravdu — že srdce Mr. Brownlowa, súc ohľadne citu ľudskosti šesť ráz tak široké, ako srdce iných šiestich starých pánov, vtislo prúd sĺz do jeho očú pomocou nejakého hydraulického procesu, ktorý filozoficky nevieme dostatočne vysvetliť.

„Chudiatko, chudiatko!“ riekol Mr. Brownlow, brúsiac si hrdlo. „Dnes som akýsi zachrípnutý, Mrs. Bedwinová. Obávam sa, že som prechladol.“

„Dúfam, že nie, pane!“ riekla Mrs. Bedwinová. „Veď všetko, čo ste dostali, bolo dostatočne teplé, pane.“

„Neviem, Bedwinová. Neviem,“ riekol Mr. Brownlow; „skôr si myslím, že som mal včera na obed vlhkú servitku, ale za to nič. Ako sa máš, môj drahý?“

„Som šťastný, pane,“ vetil Oliver. „A veľmi vďačný, pane, za vašu láskavosť.“

„Dobrý šuhaj,“ riekol Mr. Brownlow rázne. „A či ste ho nakŕmili, Bedwinová? Eh, dali ste mu nejakú gendžu?“

„Práve dostal tanier nádhernej, silnej polievky, pane,“ odpovedala Mrs. Bedwinová; odstúpila kúsok, poslednému slovu dajúc silný prízvuk, čím chcela označiť, že medzi gendžou a dobre pripravenou polievkou niet príbuznosti a niet nijakého súvisu.

„Uf!“ riekol Mr. Brownlow, so slabým zachvením; „so dve skleničky portského vína by mu boly iste lepšie osožily. Všakver, Tom White, eh?“

„Moje meno je Oliver, pane,“ vetil malý invalid s výrazom veľkého počudovania.

„Oliver,“ riekol Mr. Brownlow; „ako to, Oliver? Oliver White, eh?“

„Nie, pane, Twist, Oliver Twist.“

„Čudné meno!“ riekol starý pán. „Prečo si povedal úradníkovi, že sa menuješ White?“

„To som mu ja nepovedal nikdy, pane,“ vetil Oliver s úžasom.

Znelo to, ako lož a starý pán pozrel Oliverovi do tváre s istou prísnosťou. Nebolo možno pochybovať; v každom jemnom i priostrenom ťahu Oliverovej tváre zračila sa pravda.

„To je nejaký omyl,“ riekol Mr. Brownlow. Ale s tým zmizla aj príčina, pre ktorú by mal prísne hľadieť na Olivera; stará myšlienka o podobnosti medzi jeho a niektorou veľmi známou tvárou vynorila sa zase tak mohutne, že sa nemohol od neho odpútať so zadiveným pohľadom.

„Dúfam, že sa na mňa nehneváte, pane?“ riekol Oliver, zvedajúc k nemu prosebne oči.

„Nie, nie,“ vetil starý pán. „Prečo? Čo je to, Bedwinová, hľaďte sem!“

A kým vravel, ukázal rýchlo na obraz, visiaci nad Oliverovou hlavou, a potom na chlapcovu tvár. Bol jeho živou kopiou. Tie isté oči, tá istá hlava, tie isté ústa; tie isté ťahy. Výraz bol v tom momente taký podobný, že najmenšia čiara prekvapovala dojmom najpresnejšieho napodobenia!

Oliver neznal príčinu náhleho výkriku; a nie súc dosť silný, aby sniesol jeho otras, zamdlel. Jeho slabosť núka nám príležitosť k tomu, aby sme v našej povesti, uvoľniac napnutosť čitateľa, zmienili sa o dvoch mladých žiakoch veselého starého pána.

Keď sa Dodger a jeho vycvičený priateľ majster Bates pridružil k trme-vrme, ktorá vznikla za pätami Olivera, ktorého, ako sme to už opísali, pre ich protizákonné pokračovanie považovali za odcudziteľa osobného majetku Mr. Brownlowa, vedení boli chvalitebným a slušným ohľadom k sebe, najmä preto, že osobná sloboda a sloboda osobnosti patrí k prvým najhrdším chľúbam verného Angličana, preto musím prosiť čitateľa, aby si všimol, že tento ich čin smeroval ta, aby ich vo veľmi vysokom stupni preslávil v očiach všetkých verejne účinkujúcich vlastencov, ako určitý dôkaz úzkostlivosti o ich záchranu a bezpečnosť; ide o potvrdenie toho malého kódexu zákonov, ktoré istí hlbokí a zdravo súdiaci myslitelia sostavili, ako hlavné žriedla všetkých činov a pohybov Prírody: spomenutí myslitelia zmenšiac chovanie dobrej dámy na dôležitosť maximy a theorie: vo veľmi úhľadnej a peknej poklone čujú vyvýšenú múdrosť a pochopenie, pomíjajúc úplne všetky nároky srdca, alebo ušľachtilé popudy citu. Lebo tieto sú predmetmi stojacími úplne pod ženou, ktorá je všeobecným úsudkom uznaná za vysoko povznesenú nad mnohé malé slabosti a krehkosti jej pohlavia.

Keby som hľadal ďalší dôkaz vzhľadom na priamo filozofickú povahu chovania sa týchto mladých pánov v ich veľmi chúlostivom uprsknutí, okamžite by som ho našiel v tom fakte (zaznamenanom aj v predchádzajúcej časti tejto povesti), že opustili prenasledovateľov vtedy, keď všeobecná pozornosť bola sústredená na Olivera a že okamžite najkratšou cestou zamierili domov. Taktiež nemám úmysel tvrdiť, že je to zvykom chýrnych a učených mudrcov skracovať si cestu k nejakému veľkému záveru (lebo ich obyčajou býva, že zdlžujú vzdialenosť rozličnými opismi a nenapraviteľnými zatáčkami, podobne tým v nichž opití ľudia pod návalom príliš mohutného letu myšlienok sú náchylní byť shovievavými); chcem toľko povedať a to povedať jasne, že je to spoločnou praxou veľa vznešených mysliteľov pri snovaní theorii, aby dokázali svoju múdrosť a prezieravosť v pripravení sa proti každej príhode, o ktorej možno predpokladať, že sa ich bude týkať. Takto, chtiac prislúžiť veľkej pravde, môžete prislúžiť malému zlu; čo by ste hneď použili akékoľvek prostriedky, ospravedlňujúce výsledok, ktorý chcete docieliť; lebo súhrn dobra, buďto súhrn zla, alebo rozdiel medzi obidvoma, je ponechaný úplne starosti mysliteľa, aby bol ustálený a zistený jeho jasný, stručný a nestranný náhľad pomocou jeho vlastného, zvláštneho prípadu.

Keď chlapci s veľkou rýchlosťou prebehli spletitou smesou úzkych uličiek a dvorov, odvážili sa zastaviť pod nízkou a tmavou klenutou chodbou. A keď tu v tichu dosť dlho pobudli, aby sa vydýchali a mohli zase prehovoriť, majster Bates priamo vykríkol od rozkoše a radosti a pustil sa do nepopisateľného smiechu, hodil sa na schodky pred bránou, a váľal sa tam zrovna, ako vo veselom vytržení.

„Čo sa stalo?“ spytoval sa Dodger.

„Ha! ha! ha!“ rehlil sa Charley Bates.

„Nerev,“ karhal ho Dodger, obzerajúc sa opatrne vôkol. „Chceš, aby ťa chmatli, ty blbec?“

„Nemôžem za to,“ riekol Charley, „nemôžem si pomôcť. Vidieť ho, ako zaberá nohami a cváľa okolo rohov, ako sa vráža do stĺpov, ako sa rozbieha znova, ako čo by bol zo železa, ako my obidvaja a ja s vreckovkou vo vačku, hulákajúc, bežíme za ním — oh, pomoc!“ Živá obrazotvornosť majstra Batesa vykúzlila pred zrak jeho duše výjav v príliš živých farbách. Keď prišiel k tomuto obratu, zase sa váľal po schodkoch brány a smial sa ešte hlasnejšie, ako prv.

„Čo nám povie Fagin?“ spýtal sa Dodger; využijúc najbližšiu časovú medzeru, vzniklú tým, že jeho priateľ ostal bez dychu, aby mu predložil túto otázku.

„Nuž čo?“ vetil Charles Bates.

„Ah, čo?“ riekol Dodger.

„Čože by mohol povedať?“ spýtal sa Charley; prerušiac zrazu jasanie, lebo Dodgerov spôsob urobil na neho dojem. „Čože by mohol povedať?“

Mr. Dawkins pohvizdoval niekoľko minút; potom vzal klobúk, poškriabal sa na hlave a tri razy ňou zakýval.

„Čo myslíš?“ riekol Charley.

„Hala-bala, to je všetko naburená, nafúkaná, sprostá komédia,“ riekol Dodger: s ľahkým úškľabkom na rozumnej tvári.

To bolo síce vysvetlenie, ale nie uspokojenie. Majster Bates to cítil tiež; a riekol znova: „Čo myslíš?“

Dodger neodpovedal; ale nasadiac si klobúk, a vykašúc si náramníky dlhého kabáta, zamĺkol a klepol si so šesť ráz po ohnutom nose nenúteným síce, ale dôrazným spôsobom, a otočiac sa na päte, pustil sa dolu dvorom. Majster Bates ho nasledoval so zamyslenou tvárou.

O niekoľko minút po ich rozhovore hlasy krokov na vrždiacich schodoch, vyrušily starého pána, ako sedel nad ohňom a mal safaládu a malý bochník chleba v ľavej ruke a vreckový nožík v pravej a cínový hrniec na trojnohe. Keď sa obrátil, na bledej tvári sa mu objavil šibalský úsmev, a pozerajúc ostro zpod hustých a červených obrvov, naklonil ucho k dverám a načúval.

„Prečo, ako je to?“ hundral Žid, zmeniac výraz tváre; „len dvaja? kde je tretí? Snáď sa im len neprihodilo niečo. Pozor!“ Kroky sa blížily, až dosiahly platformu. Dvere sa pomaly otvorily a Dodger a Charley Bates vstúpili, zavierajúc ich za sebou.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.