Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 12 čitateľov

Hlava XI.

Činnosť Mr. Fanga, policajného úradníka; a úryvok o spôsobe, ako prisluhuje spravedlnosť

Priestupok sa stal v okrese a najbližšom súsedstve veľmi známeho mestského policajného úradu. Zástup mal to zadosťučinenie, že mohol doprevádzať Olivera cez tri alebo štyri ulice a cez Mutton Hill-om pomenované námestie, kým ho previedli klenutým priechodom a špinavým dvorom do úradnej miestnosti sústredenej spravedlnosti. Zabočili do malého dláždeného dvora a tu sa stretli s tučným, bradatým človekom, ktorý mal v ruke sväzok kľúčov.

„Čo sa stalo zase?“ riekol nedbale.

„Hľa, mladý lapikurkár,“ odpovedal Oliverov strážca.

„Vy ste, pane, stránka, ktorú okradli?“ spýtal sa kľúčiar.

„Áno, som,“ vetil starý pán; „ale neviem iste, či práve tento chlapec vzal moju vreckovku. Ale veru by som bol radšej, keby ho nesúdili.“

„Teraz musím isť do úradu, pane,“ odpovedal mužský. „Jeho milosť bude slobodná o pol minuty. Tak, mladý viselče!“

To bolo pozvaním pre Olivera, aby vkročil do dvier, ktoré medzi rečou otvoril a ktoré ústily do kamennej celly. Tu ho prehliadli; a keď pri ňom nič nenašli, zase ho prepustili.

Táto cella sa podobala pivnici, ale nebola dosť jasná. Bola nesnesiteľne špinavá, lebo bol pondelok ráno a bola zaujatá šiestimi opilcami, ktorí boli zatvorení od sobotnej noci. Však to bolo najmenšie. Na našich policajných strážniciach však mužskí a ženské každú noc bývajú zatvorené vo väzeniach pod najtriviálnejším dozorom, tento výraz však voskrz nie je priliehavý, a keď ich srovnáme s väznicou v Newgate, ktorá je preplnená ukrutnými zločincami, kde sú umiestení vyslúchaní, odsúdenci a takí, čo je nad nimi vynesený rozsudok smrti, sú palácmi. Ktokoľvek by o tomto pochyboval, nech ich porovná.

Starý pán bol zbedovanejší, ako Oliver, keď kľúč zaškripel v zámku. Obrátil sa, pozerajúc na knihu, ktorá bola nevinnou príčinou tohoto zmätku.

„V tvári tohoto chlapca je niečo,“ riekol starý pán k samému sebe, keď sa pomaly vzďaľoval a obálkou knihy zamyslene dotýkal sa brady, „čosi, čo ma dojíma a láka. Či môže byť nevinným? Tak sa mi vidí, pre pána Jána, že je,“ zvolal starý pán, zaraziac sa neočakávane a hľadiac uprene na nebesá. „Spasiteľu! Kde som len už raz videl podobný pohľad?“

Po niekoľko minútovom premýšľaní, starý pán so zadumanou tvárou prešiel do zadnej predsiene, ktorá viedla na dvor a tam utiahnuc sa do kúta, vyvolával pred svoj duchovný zrak nesmierne množstvo tvárí, pred ktorými visela šerá opona dávnych rokov. „Nie,“ riekol starý pán, potriasajúc hlavou „to si len namýšľam.“

Preskúmal ich znova. Predstavoval si ich síce, ale nebolo tak ľahko odstrániť závoj, ktorý ich halil od dávna. Boly to tváre priateľov a protivníkov a mnohých ľudí, ktorí mu boli temer cudzí, ale vynorovali sa z množstva cele dotierave; boly to tváre mladých a prekvitajúcich diev, ktoré teraz boly starenami; boly tu tváre, ktoré zmenil hrob a zavrel sa nad nimi, ktoré však nad jeho moc povýšený duch aj naďalej odieval pôvodnou, dávnou krásou a sviežosťou, obživujúc cez náličnice hliny jas ich očú, svit úsmevu, žiaru duše a šeptajúc o záhrobí len preto, aby boly postavené, sťa všetko, roniace nežnú a ušľachtilú žiaru na cestu Nebies.

Ale starý pán nemohol vyvolať ani jednu tvár, ktorá ťahmi bola by sa podobala tvári Oliverovej. Vzdychol si nad vylúdenými rozpomienkami; a na šťastie súc starým, roztržitým pánom, zase ich pochoval medzi stránky ztuchnutej knihy.

Prebral sa len vtedy, keď sa kľúčiar dotknul jeho pleca a vyzval ho, aby ho nasledoval do úradu. Zavrel rázne knihu a bol čoskoro predvedený pred impozantného a vychýreného Mr. Fanga.

Úradovňa bola na prôčelí budovy a mala vykladané steny. Mr. Fang sedel za ohradou na hornom konci siene; a na druhej strane dvier bol akýsi druh mrežiek, za ktorými bol umiestnený chudiak Oliver, ktorý sa v následku strašlivosti dejišťa triasol na celom tele.

Mr. Fang bol vyziably, dlhý, vzpriamený človek stredného veku, nemal veľa vlasov, a tie, ktoré mal, rástly mu na tyle a po stranách hlavy. Mal prísnu a tuhočervenú tvár. Keby nebol býval zvyklý piť o moc viacej, ako mu slúžilo na úžitok, bol by mohol obviniť svoju tvár z utrhačstva, čím by bol získal výdatné odškodné.

Starý pán sa úctive poklonil a prikročiac k písaciemu stolu úradníka, riekol, prispôsobiac čin ku slovu: „Tu je moje meno a moja adresa, pane!“ Potom popošiel jedon alebo dva kroky nazad a s druhým uhladeným a panským pokynutím hlavy čakal na otázku.

Stalo sa, že Mr. Fang práve v tom momente čítal úvodník raňajších novín, ktorý sa odvolával na jeho nedávny rozsudok a odporúčal ho opätovne do zvláštnej a mimoriadnej pozornosti štátneho tajomníka ministerstva vnútra. Bol bez seba a mračil sa od zlosti.

„Kto ste, čo ste?“ riekol Mr. Fang.

Starý pán s určitým prekvapením poukázal na svoju návštevenku.

„Strážnik!“ riekol Mr. Fang, odhodiac opovržlive návštevenku aj s novinami. „Kto je tento chlap?“

„Moje meno, pane,“ riekol starý pán spôsobom gentlemana, „moje meno, pane, je Brownlow. Ale dovoľte mi, aby som sa spýtal na meno úradníka, ktorý bez príčiny a ľubovoľne uráža ctihodnú osobu pod záštitou súdu.“ Povediac toto, Mr. Brownlow poobzeral sa, ako by v úradovni hľadal osobu, ktorá by mu mohla dať žiadúcnu informáciu.

„Strážnik!“ riekol Mr. Fang, hodiac papier stranou, „z čoho je obvinený tento chlap?“

„Nie je vôbec obvinený, vaša milosť,“ vetil strážnik. „Dostavil sa k vôli tomu chlapcovi, vaša milosť.“

Jeho milosť to veľmi dobre vedela, ale takto dobre a bezpečne prerušila obťažovanie.

„Dostavil sa k vôli chlapcovi, vskutku?“ riekol Fang, premerajúc Mr. Brownlowa opovržlive od hlavy po päty. „Zprísahajte ho.“

„Prv, ako budem prísahať, musím prosiť o slovo,“ riekol Mr. Brownlow: „a to je, že som si bez skutočného presvedčenia nikdy nemyslel —“

„Mlčte, pane!“ riekol rozhodne Mr. Fang.

„Nebudem, pane!“ vetil starý pán.

„Alebo budete okamžite mlčať, alebo vás dám vyhodiť z úradovne!“ riekol Mr. Fang. „Vy ste nadutý, bezočivý chlap. Ako sa opovážite rozčuľovať úradníka?!“

„Ako!“ skríkol starý pán, zapýriac sa.

„Zprísahajte túto osobu!“ riekol úradníkovi Mr. Fang. „Nechcem už počuť ani slova. Zprísahajte ho.“

Roztrpčenosť pána Brownlowa vzrastala, ale uvážiac, že jej prejavením mohol by snáď škodiť chlapcovi, potlačil svoje city a podriadil sa prísahe.

„Nuž,“ riekol Fang, „z čoho je ten chlapec obvinený? Čo chcete o tej veci povedať, pane?“

„Stál som pred kníhkupectvom —“ počal Mr. Brownlow.

„Mlčte, pane,“ riekol Mr. Fang. „Policajt! Kde je policajt? Zprísahajte tohoto policajta. Nuž, policajt! čo je to?“

Policajt so strojenou poníženosťou hlásil, ako prevzal Olivera a nenašiel u neho nič a že je to všetko, čo o ňom vie.

„Sú nejakí svedkovia?“ spýtal sa Mr. Fang. „Nie, vaša milosť,“ vetil policajt.

Mr. Fang sedel ticho niekoľko minút a potom obrátiac sa k žalobcovi, riekol s kypiacou vášňou:

„Mienite povedať, z čoho obžalúvate tohoto chlapca, človeče, alebo nie? Zprísahali vás. Ak tu budete stáť a odopriete vysvetlenie, pokutujem vás pre neuctivosť proti úradu; pri —“ Pri čom, alebo pri kom, to sa nik nedozvedel, lebo úradník a žalárnik práve v tom momente veľmi hlasne zakašlali. Posledný ešte pri tom pustil na zem ťažkú knihu, v následku čoho nebolo počuť ani slova; čo sa stalo iste len náhodou.

Po častom prerušovaní a po opätovných urážkach, Mr. Brownlow konečne objasnil vec, poznamenajúc, že v okamžitom prekvapení utekal za chlapcom, lebo ho videl utekať a vyslovil nádej, že úradník ak si bude mysleť, že chlapec ak aj nie je skutočným zlodejom, že je predsa v spojení so zlodejmi, bude podľa možnosti — nakoľko to spravedlnosť dovolí — nakladať s ním mierne.

„Beztak mu už ublížili,“ riekol starý pán napokon. „A obávam sa,“ dodal s veľkou raznosťou, pozerajúc k strážnikovi „a vskutku sa obávam, že je chorý.“

„Oh! hej, to by som si myslel!“ riekol Mr. Fang posmešne. „Poď sem, ty mladý tulák a preč s vytáčkami; nestane sa ti nič. Ako sa menuješ?“

Oliver chcel odpovedať, ale jazyk mu zlyhal. Bol smrteľne bledý; a zdalo sa mu, že sa s ním točí celá miestnosť.

„Ako sa menuješ, ty zatvrdilý loptoš?“ spytoval sa Fang. „Strážnik, ako sa menuje?“

Otázka platila starému, drsnému mužskému s pruhovanou vestou, ktorý stál pri zábradlí. Sklonil sa k Oliverovi a opakoval otázku, ale vidiac, že nie je schopný porozumieť otázku a vediac, že jeho mlčanie by úradníka ešte väčšmi rozhnevalo a dodalo by len väčšej krutosti rozsudku, vybájil domnienku. „Vraví, že sa menuje Tom White, vaša milosť,“ riekol dobrosrdečný strážnik.

„Oh, nechce vraveť, nechce?“ riekol Fang. „Dobre, dobre. Kde býva?“

„Kde môže, vaša milosť,“ odpovedal strážnik, tváriac sa znovu, že dostal odpoveď od Olivera.

„Má rodičov?“ spýtal sa Mr. Fang.

„Vraví, že umreli, vaša milosť, ešte v jeho útlom detstve,“ odpovedal strážnik, vymysliac obvyklú odpoveď.

Pri tomto bode výsluchu, Oliver zdvihol hlavu, poobzeral sa dookola s prosebným pohľadom, zašeptal tíško, prosiac o vody.

„Hlúposti a nesmysly!“ riekol Mr. Fang: „neopováž sa robiť zo mňa blázna.“

„Myslím, že je skutočne chorý, vaša milosť,“ namietol strážnik.

„To viem ja lepšie,“ riekol Mr. Fang.

„Strážnik! Dajte na neho pozor,“ riekol starý pán, vystrúc instinktívne ruky; „veď padne.“

„Odstúpte, strážnik,“ zvolal Fang; „nechajte ho, ak sa mu páči.“

Oliver použijúc láskavé dovolenie, padol bezvládne na zem a zamdlel. Úradní zamestnanci pozreli na seba, ale ani jedon sa neodvážil pohnúť.

„Vedel som, že sa pretvára,“ vravel Fang, ako by to bol neodškriepiteľný dôkaz skutočnosti. „Nechajte ho tam ležať, veď to on čoskoro zunuje.“

„Pane, aký je váš návrh v tomto prípade?“ spýtal sa úradník hlbokým hlasom.

„Zkrátka,“ vetil Mr. Fang. „Je odsúdený na tri mesiace ťažkej roboty. Vyprázdnite úrad.“

Otvorili dvere a dvaja mužskí sa chystali, že zamdleného chlapca vynesú do celly, keď obstarný, chudochlapsky, ale slušne, starým, čiernym oblekom zaodiaty mužský, vrazil prudko do úradovne a kráčal k zábradliu.

„Čakajte, čakajte! Nevynášajte ho! Pre Boha, zastaňte na chvíľu“ volal od ponáhľania zadychčaný, nový príchodzí.

Predsedajúci Genius takéhoto úradu je vykonávateľom úplne neobmedzenej moci nad slobodou, dobrým menom, charakterom, ba aj životom, menovite chudobnejších vrstiev, ako poddaných Jeho Veličenstva; a aj na takomto mieste prevádzali denne také fantastické kúsky, že pre ne by aj anjeli museli od plaču oslepnúť, ale pri ochrane dennej tlače, verejnosť sa o nich nedozvedela. Mr. Fang sa preto am najmenej nepozastavil nad tým, keď videl vstupovať nezvaného hosťa v takomto neúctivom vzrušení.

„Čo je to? Kto je to? Vyhoďte toho človeka. Vyprázdnite úrad!“ kričal Mr. Fang.

Chcem hovoriť,“ zvolal mužský. „Nedám sa vyhodiť. Videl som všetko. Som majiteľom kníhkupectva. Žiadam, aby ste ma zprísahali. Nedám sa zlomiť. Mr. Fang, musíte ma vypočuť. Nesmiete ma odmietnuť, pane.“

Mužský bol v práve. Choval sa rozhodne a rázne a vec sa stala príliš vážnou, nebolo ho možno umlčať.

„Zprísahajte ho,“ hundral Mr. Fang s veľmi zlobivým výrazom v tvári. „A teraz, človeče, čo ste chceli povedať?“

„Toto,“ riekol mužský. „Videl som troch chlapcov: dvoch iných a tuhľa tohoto väzňa, ako sa tmolili druhou stranou cesty, keď tento pán čítal. Krádež spáchal iný chlapec. Videl som ho kradnúť a videl som, že tento šuhaj bol tým ohromený a predesený.“ Vydýchnuc si, statočný majiteľ kníhkupectva pokračoval v podávaní presných okolností krádeže, spôsobom pokojnejším.

„Prečo ste neprišli prv?“ riekol Fang po krátkom mlčaní.

„Nemal som človeka, ktorý by mi bol dozrel na obchod,“ vetil mužský. „Každý, kto by mi bol mohol pomôcť, pripojil sa k prenasledujúcim. Ešte pred piatimi minútami som nemal nikoho; a utekal som sem priamo, bez prestávky.“

„Žalobca čítal, všakver?“ spýtal sa Fang po druhej prestávke.

„Áno,“ vetil kníhkupec. „Tú istú knihu, ktorú má v ruke.“

„Oh, tú knihu, eh?“ riekol Fang. „Zaplatil za ňu?“

„Nie, nezaplatil,“ odpovedal mužský s úsmevom.

„Bože, cele som na to zabudol,“ zvolal roztržitý starý pán nevinne.

„Tiež pekný človek a ešte obžalúva úbohého chlapca!“ riekol Fang, s komickou snahou zdať sa humánnym. „Badám, pane, že ste si tú knihu privlastnili vo veľmi podozrivých a hanebných okolnostiach; a môžete sa považovať za veľmi šťastného, že majiteľ tohoto predmetu nestíha vás súdobne. Nech je vám to príučkou, lebo inak budete mať do činenia so zákonom. Chlapec je slobodný. Vyprázdnite úrad!“

„Tristo hrmených!“ skríkol starý pán, vychrliac zlosť, ktorú tak dlho potláčal, „tristo hrmených! Ja vám —“

„Vyprázdnite úrad!“ riekol úradník. „Strážnici, počuli ste? Vyprázdnite úrad!“

Vyplnili rozkaz; a vyviedli rozhorčeného Mr. Brownlowa, ktorý v jednej ruke držal knihu a v druhej bambusovú palicu: zúriaceho od zlosti a vzdoru. Ale keď sa dostal na dvor, okamžite zmizol jeho hnev. Malý Oliver Twist ležal na chrbte na dlažbe s rozopätou košeľou a potom skropenými sluchmi; jeho tvár bola smrteľne bledá a triaška lomcovala jeho celým telom.

„Chudiatko, chudiatko!“ vravel Mr. Brownlow, skloniac sa nad neho. „Nech niekto zavolá povoz, a to hneď!“

Povoz prišiel — a Olivera složili opatrne na jedno sedadlo, a starý pán vystúpiac, sadol si na druhé.

„Môžem vás odprevadiť?“ riekol kníhkupec, nazrúc dnuká.

„Bože, ale áno, môj drahý pane,“ riekol rýchlo Mr. Brownlow.

„Zabudol som na vás, môj drahý! Ešte vždy mám tú nešťastnú knihu. Vysadnite. Chudiatko! Nesmieme mariť čas.“

Kníhkupec vysadol do koča a odjachali.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.