Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

Hlava XXVIII.

Opisuje ďalšie príhody Olivera.

„Aby vás vlci roztrhali,“ hundral Sikes, škrípuc zubami. „Škoda, že som nemal niektorého z vás na porúdzi, bol by zavýjal do zachrípnutia.“

Keď Sikes mrmľal túto kliatbu s najzúfalejšou zúrivosťou, akej bola jeho zúfalá povaha vôbec schopná, položil telo raneného chlapca na ohnuté kolená, a otočil na chvíľu nazad hlavu, aby sa presvedčil, čo je s jeho prenasledovateľmi.

V hmle a tme dalo sa málo čo rozoznať, ale hlasná streľba ľudí chvela sa vzduchom a behanie psov zo susedstva, vyrušených zvukmi poplašného zvona, ozývalo sa zo všetkých strán.

„Stoj, ty zbabelý psisko!“ kričal zlodej na Tobiáša Crackita, ktorý dľa možnosti čím lepšie upotrebiac svoje dlhé nohy, bol už hodne napred. „Stoj!“

Opätovné volanie primalo Tobyho k tomu, že zastal, lebo si nebol istý, keďže sa ešte vždy nachodil na dostrel od Sikesovej pištole, s ktorým teraz nebolo radno zahrávať si.

„Pomôž mi niesť chlapca,“ volal Sikes zúrivo na svojho spojenca. „Vráť sa!“

Toby robil ako by sa chcel vrátiť, ale keď sa pomaly plúžil zpät sotva popadajúc dych odvážil sa slabým hlasom prejaviť svoju nevôľu.

„Rýchlejšie!“ zvolal Sikes, složiac chlapca k svojim nohám do suchého jarku, a vyňal z vačku pištoľ. „Nezahrávaj si so mnou.“

V tom okamihu hluk sa stával silnejší. Sikes rozhľadiac sa znova kolom mohol rozoznať, ako prenasledovatelia preliezajú cez ohradu poľa, na ktorom stál a že pár psov bolo od nich len na niekoľko krokov vzdialených.

„Už je všetkému koniec!“ volal Toby, „polož chlapca a ukáž im päty.“ S týmto lúčivým upozornením, Mr. Crackit, dávajúc prednosť tomu, že ho priateľ zastrelí, ako istote, že ho chytia nepriatelia, obrátil sa a dal sa do behu. Sikes zaťal zuby, poobzeral sa, hodil na vystreté telo Olivera plášť, do ktorého bol zahalený, utekal pozdĺž krovia, aby odvrátil pozornosť stihateľov od miesta, na ktorom ležal chlapec; zastal na chvíľku pri inom kroví, ktoré s predošlým tvorilo pravý uhol a zamávajúc pištoľou vysoko vo vzduchu, pobehol prudko a zmizol.

„Ho, ho, tam!“ volal v zadu hlas. „Pincher, Neptune! Sem sa, sem sa!“

Psi, ktorí spolu so svojím pánom asi nemali veľkú záľubu v športe, do ktorého ich zatiahli, ochotne poslúchali rozkaz. Traja mužskí, ktorí sa práve nachodili na neakú vzdialenosť v poli, zastali, aby sa poradili.

„Moja rada, môj pokyn, lepšie rečeno môj rozkaz je,“ riekol najtučnejší člen spoločnosti, aby sme sa okamžite vrátili domov.“

„Súhlasím so všetkým, s čím súhlasí Mr. Giles,“ riekol nižší mužský, ktorý voskrz nebol štihlej postavy, a ktorý mal bledú tvár a bol veľmi uhladený, ako bývajú obyčajne naľakaní mužskí.

„Nechcel by som byť neslušný, pánovia,“ riekol tretí, ktorý svolával psov. „Mr. Giles to musí vedieť.“

„Isteže,“ vetil nižší mužský, „a čokoľvek povie Mr. Giles, nie je miestne, aby sme mu protirečili. Nie, nie, ja znám ,sitiváciu!‘ Vďaka mojím hviezdam, poznám svoju situáciu.“ Pravdu rečeno, drobný chlapík poznal veľmi dobre svoje postavenie, a vedel veľmi dobre, že nebolo k závideniu, lebo v ústach zuby mu len tak drkotaly.

„Vy sa bojíte, Brittles,“ riekol Mr. Giles.

„Ani najmenej,“ riekol Brittles.

„Bojíte sa,“ riekol Giles.

„Ste na omyle, Mr. Giles,“ riekol Bittles.

„Nevravíte pravdu, Brittles,“ riekol Giles.

Tieto výčitky pochodily z omrzelosti Mr. Gilesa, a omrzelosť Mr. Gilesa pochodila z jeho roztrpčenosti nad tým, že zodpovednosť za návrat bola naň vrhnutá poklonami. Tretí mužský zakončil rozhovor veľmi filozoficky.

„Páni, ja vám to poviem,“ riekol „my sa bojíme všetci.“

„Vravte za seba, pane,“ riekol Mr. Giles, ktorý bol z nich najbledší.

„Vravím tedy za seba,“ vetil mužský. „Veď je to prirodzené, že v takých okolnostiach človeka jíma strach. Ja sa bojím.“

„Ja tiež,“ riekol Bittles; „ale tým by sa mužský vlastne chváliť nemal.“

Toto otvorené priznanie uspokojilo Mr. Gilesa, ktorý sa zaraz priznal, že sa tiež bojí, načo sa všetci traja obrátili a bežali nazad v najúplnejšej jednomyseľnosti, kým Mr. Giles (ktorý mal najkratší dych a bol ozbrojený vidlami) čím zdvorilejšie požiadal, aby zastali, a ospravedlňovali svoje prenáhlené reči.

„Je to čudné,“ vravel Mr. Giles vysvetlujúc, „čoho je človek schopný, keď mu zovrie krv. Bol by som býval schopný dopustiť sa vraždy — viem, bol by som býval schopný, keby sme niektorého toho loptoša boli lapili.“

Druhí dvaja stáli pod dojmom podobného pocitu, ale keď sa ich krv ochladila, práve tak ako jeho, premýšľali o príčine tejto náhlej zmeny ich temperamentu.

„Ja viem, čo to bolo,“ riekol Mr. Giles; „zavinila to ohrada.“

„Nedivil by som sa, keby tomu tak bolo,“ zvolal Brittles, chopiac sa tejto myšlienky.

„Môžete mi veriť,“ riekol Giles, „že tá ohrada zastavila prúd rozčúlenia. Keď som cez ňu preliezal, cítil som ako mizne.“

Pozoruhodnou zhodou okolností presne v tom istom okamihu jeho druhovia boli tiež premožení tým istým nepríjemným pocitom. Bolo teda jasné, že to bola ohrada, menovite keď ohľadom času, v ktorom nastala zmena, nebolo pochybnosti, lebo traja sa pamätali, že práve v tom okamihu zbadali zlodejov.

Tento rozhovor plynul medzi dvoma mužskými, ktorí prekvapili lupičov a medzi putujúcim kotlárom, ktorý nocoval v bočnej budove, ktorého zobudili tí dvaja strachopudi, aby sa zúčastnil prenasledovania. Mr. Giles u starej panej mal dvojaké postavenie, bol správcom domu a pivnice; Brittels, ktorý vstúpil do služby ešte v detstve, bol mládencom, ktorý zastával všetko ostatné, a zachádzali s ním ešte vždy ako s nádejným mladým šuhajom, hoci už bol vyše tridsať.

Traja mužskí, posmelujúc sa takýmito rečami, ale tiesniac sa dovedna, a pozerajúc sa opatrne vôkol, keď svieži vánok šibnul vetvami, ponáhľali nazad ku stromu, za ktorým nechali lampáš, aby svetlo neprezradzovalo zlodejom cieľ, do ktorého majú strieľať. Vezmúc lampáš, väčšinu cesty k domovu urazili zrýchleným poskokom, takže ich temné tvary čoskoro staly sa nerozoznateľnými. Svetlo však zdalo sa, že bliká a tancuje v diaľke ako daaký plynový výpar vlhkého a temného ovzdušia, ktorým sa rýchlo šinulo.

Keď sa pomaly začalo brieždiť, povetrie sa stávalo chladnejším a hmla sa valila nad zemou ako hustý oblak dymu. Tráva bola vlhká; chodníky a nižiny boly plné blata a vody; a tupý hukot nepríjemného vetra prechádzal do dutého vyvýjania. Oliver však ležal nehybne a bezcitne v jarku, kde ho Sikes zanechal.

Ráno sa blížilo nezadržiteľnou rýchlosťou. Keď prvý matný papršlek — skôr smrtiaci noc, ako rodiaci deň — kmitnul mdlo na oblohe, povetrie stalo sa ostrejším a prenikavejším. Predmety, ktoré sa vo tme zdaly byť tmavými a hroznými, stávaly sa vždy určitejšími, a postupne sa vtopily do obvyklých tvarov. Pršalo prudko a husté a dážďové kvapky padaly hlučne na bezlisté krovie. Ale Oliver necítil ako do neho bijú, lebo stále ležal vystretý, bez pomoci a vedomia, na svojom hlinenom loži.

Chlapec napokon tlumeným výkrikom boľasti prerušil ticho a na tento sa prebudil. Jeho šatkou nedbalo ovinutá ľavica zvisala ťažko a bezvládne stranou, a obväz bol presiaknutý krvou. Bol natoľko slabý, že sa len horko-ťažko mohol posadiť, a keď sa mu to podarilo, pátral umdlene vôkol po pomoci a stenal od boľasti. Trasúc sa na celom tele chladom a vyčerpanosťou pokúsil sa vstať, ale zachvejúc sa od hlavy až po päty, bez vedomia klesol na zem.

Po krátko trvajúcom návrate mdloby, v ktorej bol predtým tak dlhý čas, k Oliverovmu srdcu priplazila sa chorobná hrúza, ktorá ho vystríhala, že ak tam ostane ležať, zomrie do ista, preto postavil sa na nohy a proboval ísť. Mal omráčenú hlavu a potácal sa sem a ta ako opilý. Ale vzpružil sa a s hlavou na hruď sklonenou klopýtal napred, nevediac kam.

A teraz jeho mysľou sa rojily čudesné a zmätené predstavy. Zdalo sa mu, že ešte vždy kráča medzi Sikesom a Crackitom, ktorí sa zlobive hádajú — lebo každé nimi vyslovené slovo hučalo mu v ušiach; a keď snažiac sa zachovať pred padnutím povšimnul si seba, zdalo sa mu, že s nimi vraví. Potom sa mu zdalo, že je so Sikesom, a potuľuje sa poľom ako predošlého dňa a keď sa okolo nich mihly ľudské tiene, cítil na zápästí sovrenie lupičovej ruky. Zrazu sa zarazil domnelým počutím puškových výstrelov, výkrikov a hlasného volania, pred očami mu kmitalo svetlo, vôkol neho bol zmätok a hluk, a neaká neviditeľná ruka unášala ho rýchlo v diaľ. Cez všetky tieto chvatné videnia nieslo sa neurčité, tiažiace vedomie bolesti, ktoré ho stále mučilo a trápilo.

Tak sa potácal vpred, vlečúc sa trudomyseľne medzi ohradami a medzerami plotov, až konečne došiel na cestu. Tu začal padať prudký dážď a tento ho prebral z omráčenia.

Poobzeral sa kolom a v neveľkej vzdialenosti videl dom, ktorý by snáď bol mohol dosiahnuť. Vidiac jeho položenie azda ho poľutujú a smilujú sa nad ním a keď nie, myslel si, že bude lepšie zomrieť v blízkosti ľudských bytostí ako v otvorenom pustom poli. Sosbieral všetky sily k tomuto poslednému pokusu a pošiel k nemu chvejným krokom.

Ako sa približoval k tomuto domu, mal taký pocit, ako by ho už predtým bol videl. Nepamätal sa síce na podrobnosti, ale jeho podoba a tvárnosť zdaly sa mu byť známe.

Tá zahradná stena! Tam dnuká na tú trávu si kľakol minulú noc a prosil tých dvoch mužských o milosť. Bol to ten istý dom, ktorý chceli vylúpiť.

Keď poznal to miesto, okamžite ho zachvátila taká hrúza, že zabudol na smrteľnú ranu a myslel len na útek. Útek! Sotva sa držal na nohách, ale keby bol mal hneď aj po ruke plnosť svojich najlepších, mladistvých síl, kamže by bol mohol ujsť? Posotil zahradnú bránu; nebola zatvorená, vyliezol schodmi; zaklepal slabúčko na dvere, ale sily ho cele opustily a on klesol zasa pri stĺpe malého portiku.

Mr Giles, Brittels a kotlár po hrúzach a útrapách noci posilňovali sa práve v kuchyni čajom a zákuskami. Mr. Giles nemal obyčaj byť príliš dôverným s podriadeným služobníctvom, ku ktorým skláňal sa skôr s blahosklonnou vľúdnosťou, pri čom ako slušalo, nezabúdal nikdy na svoje vyššie spoločenské postavenie. Avšak smrť, požiar a lúpež robia ľudí rovnými, a tak Mr. Giles sedel s vystretými nohami pred kuchynským ohniskom, opierajúc sa ľavým ramenom o stôl, a pravicou ilustroval zovrubne a presne podrobnosti lúpeže, kým jeho poslucháči (menovite však kuchárka a chyžná) počúvali ho so zatajeným dychom.

„Mohlo to byť okolo pol tretej,“ vravel Mr. Giles, „mohol by som prisahať, že to mohlo byť okolo tretej, keď som sa prebudil, a obratiac sa v posteli, asi takto (pri čom sa Mr. Giles obrátil na stoličke a zahalil sa okrajom obrusa, akoby posteľným prikrývadlom) a zdalo sa mi, že počujem šramot.“

Pri tomto bode rozprávky kuchárka zbledla a žiadala chyžnú, aby zavrela dvere, táto však žiadala Brittlesa a tento zasa kotlára, ktorý sa tváril, že nepočuje.

„Počul som šramot,“ pokračoval Mr Giles. „Myslím si, to je len prelud; a chystal som sa spať, keď som cele určite počul šramot znova.“

„Aký to šramot?“ spýtala sa kuchárka.

„Ako by niečo prasklo,“ vetil Mr. Giles, obrátiac sa vôkol.

„Ba skôr ako by železnú týč preťahoval na struhadle,“ našeptával Brittles.

„Tak to znelo, keď ste počul vy,“ vetil Mr. Giles; „ale ja som počul praskot. Shodil som prikrývadlo,“ pokračoval Giles, stáčajúc obrus, „sadol som si v posteli a načúval som.“

Kuchárka a chyžná súčasne vykríkly: „Bože!“ a pritiahly k sebe bližšie stoličky.

„A teraz som to počul cele jasne,“ pokračoval Mr. Giles. „Niekto, vravím, sa dobýva cez dvere alebo cez okno; čo že robiť? Zobudím chudiaka Brittlesa, a tak ho zachránim, aby ho nezavraždili v posteli, lebo mu trafia ešte podrezať hrdlo od pravého ucha až po ľavé bez toho, aby o tom vedel.“

Tu sa všetky oči obrátily na Bittlera, ktorý svojimi visel na rozprávajúcom a jeho tvár majúc otvorené ústa javila výraz nesmiernej hrúzy.

„Shodil som so seba prikrývadlo,“ riekol Giles, šmeriac stranou obrus a pozerajúc veľmi tvrdo na kuchárku a chyžnú, „vstal som tiško z postele, nastoknul som si pár — —“

„Pozor, Mr. Giles, sú tu dámy,“ zahundral kotlár.

„— Topánok, pane,“ riekol Giles, obrátiac sa k nemu, a kladúc na slovo veľký dôraz; „vzal som nabitú pištoľ, ktorú si vždy beriem so sebou, keď nesiem hore kôš so strieborným náčiním, a šiel som na prstoch do jeho chyže. ,Brittles,‘ rečiem, keď som ho budil, ,nezľaknite sa!‘“

„Tak to bolo vskutku,“ podotknul tichým hlasom Brittles.

„Myslím, že nás zabijú, Brittles, rečiem,“ pokračoval Giles.

„A on sa bál?“ spýtala sa kuchárka.

„Ani mak,“ vetil Mr. Giles. „Bol odhodlaný — ah! skoro tak, ako som bol ja.“

„Keby to tak bolo prišlo na mňa, môžte mi veriť, že bola by som hneď umrela,“ podotýkala chyžná.

„Vy ste predsa ženská,“ vetil Brittles, trhnúc sebou trocha.

„Brittles ma pravdu,“ riekol Mr. Giles, prikývnuc prisviedčave hlasom; „od ženskej ani iné nemožno očakávať. My, súc mužskými, vzali sme zatemnený lampáš, ktorý stál u Brittlesa na krbe a tapali sme v čírej tme dolu schodmi — ako by to ani inak byť nemohlo.“

Mr. Giles vstal zo stoličky a urobiac s prižmúrenými očami dva kroky, sprevádzajúc takto opis primeraným činom a potom sa náhle zastavil spolu aj s ostatnými členmi spoločnosti a klesol nazad na stoličku. Kuchárka a chyžná vykríkly.

„Ktosi zaklepal,“ riekol Mr. Giles a cele zvážnel. „Nech ide niekto otvoriť dvere.“

Nehnul sa nik.

„Je to čudná vec, že u nás niekto tak zavčasu klepe,“ riekol Mr. Giles, pozerajúc na bledé tváre, ktoré ho obklopovaly a sám bol tiež veľmi bledý, „ale dvere musia byť otvorené. Či nepočujete? Niekto to musí urobiť!“

Mr. Giles vraviac, pozrel na Bittlesa; ale tento mladík, súc od prírody skromný, pravdepodobne považoval sa za nič, a myslel si, že výzva neplatí jemu, preto asi neodpovedal. Mr. Giles dovolával sa pohľadu kotlára, ale tento zrazu zaspal. A o ženách reč byť nemohla.

„Ak chcete Brittles otvoriť dvere v prítomnosti svedkov,“ riekol po krátkej prestávke Mr. Giles, „ochotný som byť jedným z nich.“

„Ja tiež,“ riekol kotlár, prebudiac sa, tak rýchlo, ako usnul.

Brittles kapituloval pred podmienkami, a spoločnosť súc zasa uspokojená v následku otvorenia okeníc, objavom, že je biely deň, pustiac vopred psov vybrala sa hore schodmi a ženy, bojac sa ostať v samote, zakľúčily sprievod. Dľa úpravy Mr. Gilesa všetci vraveli veľmi hlasne, dávajúc vonku stojacej zlomyseľnej osobe na vedomie, že ich je veľa, a potom majstrovským nápadom, ktorý skrsol v modzgu toho istého geniálneho pána, boli upozornení, že majú psom dobre štípať chvosty, aby títo divoko brechali.

Po vykonaní týchto z obozretnosti prýštiacich opatrení, Mr. Giles chytiac mocne kotlárovo rameno (aby tento — ako sa rozmarile vyslovil — nemohol ujsť), rozkázal, aby otvorili dvere. Brittles poslúchol; jedon druhému bojazlivo pozeral ponad ramená, a nezbadali nič hroznejšieho ako práve malého, nemého a vysileného Olivera Twista, ktorý upieral na nich svoje umdlené oči a bez slova ich prosil o smilovanie.

„Chlapec!“ zvolal Mr. Giles, chrabre sotiac kotlára do pozadia. „Čo je s ním — eh? — Nože, Bittles, pozrite sa, — neviete snáď?“

Brittles, ktorý sa pri otváraní dostal za dvere, akonáhle zbadal Olivera, vykríkol hlasne. Mr. Giles, schvátiac chlapca za nohu a ruku (na šťastie nie za ranenú), zavliekol ho priamo do predsiene, a v úplnej dĺžke vystrel ho na dlážku.

„Tu je!“ reval Giles, bežiac vo veľkom vzrušení hore schodmi; „tu je jedon zo zlodejov, madam! Tu je zlodej, slečno! Je ranený, slečna! Postrieľal som ho, slečna; a Bittles mi pri tom svietil.“

„— lampášom, slečna,“ kričal Brittles, kladúc ruku ku kraju úst, aby sa hlas lepšie rozliehal.

Obidve slúžky bežaly hore schodmi hlásiť, že Mr. Giles zajal lupiča a kotlár sa namáhal, aby skriesil Olivera, aby neumrel prv ako bude obesený. V tomto víre hlasov a pobúrenia, bolo počuť sladký, ženský hlas, ktorý ho na okamih vždy potlačil.

„Giles!“ šeptal hlas so schodov.

„Tu som, slečna,“ vetil Mr. Giles. Nestrachujte sa, nestalo sa nič. Nestaval sa príliš zúfale na odpor, slečna! Čoskoro som ho premohol.“

„Pst!“ vetila mladá dáma, „vy väčšmi naľakáte moju tetu, ako tí zlodeji. A to úbohé stvorenie je veľmi ranené?“

„Je ťažko zranené, slečna,“ vetil Giles, s neopisateľnou spokojnosťou.

„Vyzerá to s ním tak, ako by bol na odchode, slečna,“ volal Brittles práve tak ako prv. „Či by ste nebola tak láskavá sísť a obzrieť ho, slečna, ak by tak trafil umrieť!“

„Mlčte, prosím vás; veď je to chudiak!“ vetila dáma. „Počkajte chvíľočku, kým prehovorím s tetou.“

Práve takým ušľachtilým krokom, akým bol hlas, odišla vraviaca dáma a čoskoro sa vrátila zasa s úpravou, že ranený má byť vynesený na poschodie do izby Mr. Gilesa, a Brittles má osedlať Ponyho a vybrať sa okamžite do Cherstey, odkiaľ má súrne zavolať strážnika a lekára.

„A či ho nechcete driev pozrieť, slečna?“ spýtal sa Mr. Giles s takou hrdosťou, ako by bol Oliver nejakým zriedkavým vtákom, ktorého zručne zastrelil. „Aspoň za chvíľočku!“

Starý sluha pozrel na ňu, keď sa vzdiaľovala s hrdosťou a obdivom, ako by bola jeho vlastným dieťaťom. Potom sa sklonil nad Olivera a pomohol vyniesť ho nahor s opatrnosťou a jemnocitom ženy.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.