ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zkazka o tom, ako bol Oliver Twist veľmi blízky tomu, aby dostal také miesto, ktoré nemalo byť sinekúrou

O týždeň po bezbožnom a profánnom útoku, ktorý spáchal Oliver tým, že sa odvážil žiadať ešte viacej kaše, bol zatvorený do väzenia, tmavej a osamelej miestnosti, ktorá bola určená múdrosťou a milosrdenstvom výboru, a zdá sa to hneď na prvý pohľad nepravdepodobným predpokladať, že keby tak Oliver pred proroctvom pána s bielou vestou, ktorý bol prejavil taký múdry a jedinečný charakter, bol zachoval primeranú úctu, že nebol by upevnil jedon koniec vreckovky na dajaký klin v stene a na druhý koniec by sa nebol obesil.

Vykonanie tejto možnosti však prekážala mu okolnosť, že vreckovka bola prepychovým predmetom, ktorý na základe rozhodného, pečaťou opatreného, výborom na slávnostnom zasadnutí vyneseného zákazu, mal byť na všetky budúce časy a veky odňatý od nosov chudoby. V mladosti a detskom veku stretal sa Oliver vždy s množstvom prekážok; plakal žalostne celý deň a keď sa priblížila šerá, zdĺhavá noc, rozprestrel svoje rúčky pred oči, aby sa tak ubránil tme a schúlil sa do kúta, pokúšal sa spať: s času na čas prebúdzal sa so strachom a triaškou a pritúliac sa čím tesnejšie ku stene, ako by mu jej tvrdosť a chlad mohli poskytnúť záštitu v tme a opustenosti. Ba, čo nepredpokladal ani len nepriateľ tohoto „systému“, v čase tejto samoväzby Oliverovi bolo odňaté aj dobrodenie náboženského cvičenia, radosť zo spoločnosti, alebo príležitosť náboženskej útechy. K vôli poriadku však, keďže bolo pekné a chladné počasie, bolo mu dovolené umývať a očisťovať sa každé ráno na kamennom dvore pod pumpou v prítomnosti Mr. Bumblea, ktorý mal prekaziť jeho nachladnutiu, čo by mu pri opätovnom oblievaní mohlo zapríčiniť hučanie v ušiach a preniknúť jeho celú sústavu. Každý druhý deň miesto spoločnosti zaviedli ho do miestnosti, kde jedli chlapci a tam ho pre verejnú výstrahu a odstrašujúci príklad ubičovali. Nakoľko mu bola odopretá príležitosť náboženskej úľavy, toho dôkazom je, že v čase modlenia ho vsotili do tej istej miestnosti a bolo mu dovolené pociťovať a osviežiť svojho ducha modlitbou chlapcov, ktorá obsahovala, vynikajúcimi členmi výboru složený zvláštny dodatok, v ktorom deti prosily, aby boly dobré, ctnostné, spokojné, poslušné a zachránené od hriechov a prestúpení Olivera Twista: ktorému modlitba zrejme pripisovala, že stojí pod výhradným vlivom a ochranou mocností zla, ba jedon odsek vravel zrovna o nástrahách samého diabla.

V jedno ráno, keď sa Oliverove veci nachodily v takomto šťastnom a utešenom stave, stalo sa, že kominár, Mr. Gamfield, poberal sa dolu High Streetom, premýšľajúc hlboko o spôsobe, ako by mohol zaplatiť zaostalé nájomné, ku složeniu ktorého rázne ho nútil jeho domáci pán. Ale ani to najfantastickejšie ocenenie hospodárskeho stavu jeho financií nemohlo Mr. Gramfieldovi vyniesť žiaducnych päť libier, a keď vo zvláštnom aritmetickom zúfalstve striedave bičoval svoj um a svojho osla, prechodiac okolo chudobinca, zrazu zazrel na bráne oznámenie.

„Hô!“ zvolal Mr. Gramfield. Jeho osol bol práve ponorený do hlbokej dumy a veľmi sa počudoval, lebo sa pravdepodobne domnieval, že ho pohostia jedným, alebo dvoma kusmi repy, keď dve sadzami naplnené vrecia, ktorými bol malý vozík obťažený, dovezie na miesto, a preto bez toho, aby bol na vedomie vzal veliteľský rozkaz svojho pána, poberal sa pohodlne napred.

Mr. Gramfield bručal, divo kľajúc oslovi a menovite jeho zraku; a pobehnúc za ním, udrel ho po hlave tak, že keby tento úder bol dopadol ne inú hlavu, iste by ju bol rozdrtil. Schytil hneď opraty a rázne trhol úzdou, upozorniac ho šľachetne, že nie je svojím pánom, a takto ním otočiac udrel ho ešte raz po hlave, aby ho na ten čas, kým sa vráti, ohlušil; zvŕšiac svoju argumentáciu, popošiel hore ku bráne, aby si prečítal oznámenie.

Pri bráne stál pán s bielou vestou, rukami na chrbte založenými, aby, keď sa už zbavil hlbokých dojmov, ktoré sa ho dotkly v zasedacej sieni, a súc svedkom malej dišputy, ktorá sa odohrala medzi Mr. Gamfieldom a jeho oslom, radostne sa usmieval, keď videl, že sa Mr. Gamfield približuje, aby si prečítal úradnú listinu, lebo hneď zistil, že on je práve tým majstrom, akého potrebuje Oliver Twist. Mr Gamfield, keď prečítal dokument, sa tiež usmieval; veď päť libier bol práve ten obnos, ktorý si želal; a znajúc stravu chudobinca, hneď si aj predstavil, že chlapec, s ktorým tých päť libier súviselo, bude takým útlym chlapčekom, ktorý sa hodí zrovna ku čisteniu kachiel. Oznámenie si ešte raz prehláskoval od začiatku až do konca a potom žmoliac v rukách čiapku, pokorne oslovil pána s bielou vestou:

„Tohoto chlapca chce dať farnosť za učňa?“ riekol Mr. Gamfield.

„Tak je, človiečku,“ riekol, blahosklonne sa usmievajúc, pán s bielou vestou.

„A čo je s ním?“

„Ak ho chce dať farnosť v dobrom, váženom kominárskom závode vyučiť peknému a príjemnému remeslu,“ riekol Mr. Gamfield, „bol by som ochotný vziať ho, lebo práve potrebujem učňa.“

„Poďte dnuká,“ riekol pán s bielou vestou.

Mr. Gamfield šiel klátivým krokom k oslovi, aby ho ešte raz udrel po hlave a zatiahol opratami, ako na zábezpeku, aby v jeho neprítomnosti neušiel, potom nasledoval pána s bielou vestou do tej izby, v ktorej ho Oliver prvý raz videl.

„Je to špinavé remeslo,“ riekol Mr. Limbkins, keď Gamfield ešte raz opakoval svoje želanie.

„Niekoľko mladých chlapcov sa predtým zadusilo v komínoch,“ riekol iný pán.

„To bolo zapríčinené tým, že slamu navlhčili prv, ako ju zapálili v komíne, aby chlapci museli sísť dolu,“ riekol Gamfield; „to je len dym a nie plameň; dym je len na to, aby chlapec sliezol dolu a potom lepšie spal, čo má beztak veľmi rád. Pánovia, chlapci sú veľmi tvrdošijné a lenivé stvorenia a nič ich natoľko nepohne k rýchlemu sostupu, ako plameň. Páni moji, to je tiež ľudské, lebo keby pridlho ostali v komíne, oškvrlili by si nohy a potom by sa pri tom aj náležite spotili.“

Tak sa zdalo, že pán s bielou vestou sa na tomto vysvetlení veľmi dobre bavil; ale jeho dobrú vôľu čoskoro pretrhol pohľad pána Limbkinsa. Potom výbor prikročil k užšej porade niekoľko minút trvajúcej a rokoval tak, aby slová „zabezpečenie výdavkov“, „presné nahliadnutie do účtov“, „uverejniť tlačou zprávu“, boly jasne slyšateľné, pravdepodobne preto, lebo ich s veľkým dôrazom veľmi často opakovali.

Šepkanie konečne prestalo a keď si členovia výboru znovu posadali na miesta, riekol Mr. Limbkins:

„Rokovali sme síce o vašom návrhu, ale ho neprijímame.“

„Vôbec nie,“ riekol pán s bielou vestou.

„Rozhodne nie,“ dodali ostatní členovia.

Keďže Mr. Gamfieldovi prichodilo brániť sa proti výčitke, že zapríčinil zadusenie už troch alebo štyroch chlapcov, tak sa mu zdalo, že snáď táto nezávažná okolnosť, ktorú si asi výbor vzal do hlavy, mohla mať vliv na rozhodnutie. Pri obvyklom spôsobe rokovania výboru priaznivý výsledok obchodu bol veľmi nepravdepodobný a hoc si aj Mr. Gamfield neprial, aby sa ohrievaly o ňom pred tým povedané chýry, žmoliac čiapku, predsa sa len veľmi pomaly vzďaľoval od stola.

„Tak mi ho nenecháte, pánovia?“ riekol Mr. Gamfield, zastaviac sa v blízkosti dvier.

„Nie,“ vetil Mr. Limbkins; „a konečne, keď je to beztak špinavé remeslo, myslíme, že mali by ste vziať o niečo menej, ako je nami núkaná odmena.“

Tvár Mr. Gamfielda sa rozšírila, keď sa rýchlym krokom vrátil ku stolu a riekol:

„Koľko dáte, pánovia? Nebuďte príliš tvrdými proti chudobnému človeku. Koľko dáte?“

„Povedal by som, že tri libry a desať šilingov je úplne dosť,“ riekol Mr. Limbkins.

„Desať šilingov je priveľa,“ riekol pán s bielou vestou.

„Nuž,“ riekol Gamfield; „vravím, štyri libry, pánovia. Vravím, štyri libry a vy sa ho zbavíte nadobro. Tak!“

„Tri libry desať,“ neochvejne opakoval Mr. Limbkins.

„Nože rozdeľme, pánovia, ten rozdiel,“ riekol Gamfield. „Tri libry pätnásť.“

„Ani haliera viacej,“ znela neochvejná odpoveď Mr. Limbkinsa.

„Pánovia, ste proti mne zúfale tvrdí,“ riekol Gamfield váhave.

„Ah! To je nesmysel,“ riekol pán s bielou vestou.

„I tak je priveľmi lacný, nie to ešte celú odmenu. Vezmite si ho, vy vetroplach! Ten chlapec sa práve pre vás hodí. Veď je to všetko jedno, či sa zadusí teraz alebo pozdejšie: nech mu to slúži k zdraviu; aspoň jeho strava nebude tak drahá, veď sa nevedel nasýtiť od svojho narodenia. Ha! ha! ha!“

Mr. Gamfield pohliadol šelmovsky do tvárí okolo stola sediacich pánov, a zbadajúc úsmev na všetkých, aj sám sa pomaly pustil do smiechu. Obchod bol uzavretý. Mr. Bumble bol hneď uvedomený, že Oliver Twist k vôli preskúmaniu má byť ešte popoludní predvedený pred magistrát, kde má byť aj smluva podpísaná.

Na základe uzavretia výboru malý Oliver k svojmu najväčšiemu počudovaniu a zdeseniu, bol z väzenia prepustený, a bolo mu nariadené, aby si obliekol čistú košeľu. Sotva dokončil tento neobvyklý telocvičný výkon, Mr. Bumble mu vlastnoručne priniesol nádržku kaše a sviatočný prídel dvoch a štvrť unci chleba. Od tohoto ohromujúceho pohľadu Oliver začal žalostne plakať: mysliac si — čo bolo dosť prirodzeným — že sa výbor musel dohodnúť na tom, že k vôli nejakému užitočnému cieľu bude musieť byť zabitý, bo inak by ho tak hojne nekŕmili.

„Nevyplač si oči na červeno, Oliver, ale pojedz svoj pokrm a buď vďačný,“ riekol Mr. Bumble tónom dojemnej namyslenosti. „Máš sa stať učňom.“

„Učňom! Učňom, pane!“ riekol trasúci sa chlapec.

„Áno, Oliver,“ riekol Mr. Bumble; „keď už nemáš príbuzného, prišiel jedon, tebe tak otcovsky naklonený, dobrý a láskavý pán, aby si ťa vzal za učňa, uviedol ťa do života a urobil z teba človeka: hoc aj výdavky farnosti robia tri libry a desať! — tri libry a desať — Oliver! Sedemdesiat šilingov, stoštyridsať sixpencí! — a to všetko za zlú sirotu, ktorú nemiluje nik.“

Keď Mr. Bumble urobil malú prestávku, aby si oddýchol po tejto úctu vzbudzujúcim hlasom povedanej prednáške, dolu lícami úbohého chlapca, ktorý žalostne vzlykal, kanuly slzy.

„Poď,“ riekol Mr. Bumble menej slávnostným hlasom, lebo následkom účinku, ktorý vzbudila jeho výmluvnosť, bol vnútorne uspokojený. „Poď, Oliver, utri si rukávom kabáta oči a neslz do kaše; to je nesmyselný čin, Oliver.“ A vskutku aj bol, veď v kaši už bolo dosť vody.

Na ceste ku magistrátu Mr. Bumble poučoval chlapca, ako sa má chovať, že má byť veľmi šťastný; a keď sa ho ten pán bude spytovať, či chce byť učňom, musí povedať, že bude ním neobyčajne rád; Oliver sľúbil, že vyplní obidva rozkazy, tým skôr, lebo Mr. Bumble v svojom šľachetnom napomínaní prezradil, že keby ich presne nesledoval, stalo by sa s ním niečo také, čo ani len vysloviť nemožno. Keď prišli na magistrát Olivera nechali v malej miestnosti o samote, a Mr. Bumble mu prikázal, že má tu čakať, kým sa pre neho nevráti.

Chlapec tu čakal s prudko bijúcim srdcom pol hodiny a keď si trochu odpočinul, Mr. Bumble čoskoro vstrčil hlavu bez ohrnutého klobúka a riekol nahlas:

„Teraz už poď k pánovi, môj drahý Oliverko!“ Keď to Mr. Bumble vyslovil, vrhol na neho zasmužilý a prísny pohľad a dodal hundravo-tlumeným hlasom: „Pamätaj na to, čo som ti povedal, ty mladý naničhodník!“

Oliver pri tomto po istú mieru odporujúcom spôsobe oslovenia hľadel nevinne do tvári Mr. Bumblea, ale tento pán sa o to nestaral, zaviedol ho hneď do súsednej miestnosti, dvere ktorej boly otvorené. Bola priestranná sieň s veľkými oblokmi. Za písacím stolom sedeli s napúdrovanými hlavami dvaja starí páni, jedon z nich čítal noviny, kým druhý pomocou okuliarov do želvovej obruby vsadených prezeral pred ním ležiaci malý kus pergamentu. Mr. Limbkins stál na jednej a Mr. Gambfield s trocha prebledlou tvárou na druhej strane stola; kým dvaja alebo traja ľudia hrubého pohľadu vo vysokých čižmách, hľadeli vôkol. Starý pan s okuliarmi podriemkával nad malým kusom pergamentu; po krátkej pauze Mr. Bumble zaviedol Olivera ku stolu.

„To je ten chlapec, vak milosť,“ riekol Mr. Bumble.

Starý pán, ktorý čítal noviny, na chvíľu zdvihol hlavu a druhého starého pána potiahol za rukáv, na čo sa tento prebudil. „Ach, to je ten chlapec?“ riekol starý pán.

„To je on, pane,“ vetil Mr. Bumble. „Pokloň sa pred mgistrátom, môj drahý.“

Oliver sa spamätal a urobil najkrajšiu poklonu, akú len vedel, v počudovaní uprel zrak na parochňu predstaveného magistrátu, lebo si myslel, že sa všetci členovia výborov narodili s bielou šticou na hlave, na základe čoho boli úradníkmi od kolísky.

„Dobre,“ riekol starý pán, „dúfam, že budeš rád kominárom?“

„On je do toho celý zaľúbený, vaša milosť,“ riekol Mr. Bumble a stranou poštípal Olivera, aby mu nejako neprišlo na um povedať, že nebude.

„A chce byť kominárom?“ spýtal sa starý pán.

„Keby sme ho chceli zajtra zaviesť niekam, aby sa učil inému remeslu, iste by nám hneď ušiel, vaša milosť,“ odpovedal Mr. Bumble.

„A tento človek má byť jeho majstrom — vy pane — budete sa o neho dobre starať, budete ho dobre kŕmiť, a dáte mu všetko, čo potrebuje, dáte?“ vravel starý pán.

„Keď raz niečo rieknem, tak to aj urobím,“ odpovedal vzdorovite Mr. Gamfield.

„Máte tvrdú reč, ale zdáte sa byť statočným a dobrosrdečným človekom,“ riekol starý pán: obrátiac okuliare tým smerom, kde stál kandidát s Oliverom súvisiacej odmeny, ktorého darebácka tvár javila zrejmú pečať krutosti. Ale predstavený magistrátu bol poloslepý a polodetinský, a rozumný človek nemohol od neho očakávať, že vôkol seba spozoruje to, čo iní ľudia zbadajú.

„Dúfam, že som, pane,“ riekol Mr. Gamfield a zagánil škaredým pohľadom.

„Nepochybujem o tom, že ste, priateľu,“ vetil starý pán. Upevnil si na nose okuliare a hľadal kalamár.

Bol to rozhodujúci moment v Oliverovej životnej súdbe. Keby bol býval kalamár tam, kde starý pán myslel, že je, bol by doň namočil pero a Oliver by bol ztade letel priamo preč, ale keď kalamár nebol pred jeho nosom, preto — čo je ináče samozrejmé — hľadal ho po stole bez toho, aby ho bol našiel a pri hľadaní pozrel priamo pred seba a jeho uprený zrak utkvel na bledej a ustrašenej tvári Olivera Twista: ktorý popri všetkých povbzudzujúcich pohľadoch a pokynoch Bumbleových, pozoroval odstrašujúci obličaj svojho budúceho majstra s miešaným, príliš makavým výrazom úcty a strachu, že ho musel pochopiť čo priam i poloslepý predstavený magistrátu. Starý pán sa zarazil, položil pero a pohliadol s Olivera na Mr. Limbkinsa, ktorý sa namáhal urobiť prívetivú tvár ľahostajného človeka.

„Syn môj!“ riekol starý pán, nakloniac sa cez stôl. Pri týchto slovách sa Oliver zachvel, čo mu musíme odpustiť, lebo boly milo povedané a cudzie zvuky človeka zastrašia. Triasol sa od strachu a pustil sa do plaču.

„Syn môj!“ riekol starý pán, „si bledý a ustrašený. Čo sa stalo?“

„Postavte sa od neho trocha ďalej, pedel,“ riekol druhý predstavený, odložiac stranou noviny a s výrazom záujmu naklonil sa vpred. „A teraz nám povedz, šuhaj, čo je toho príčinou a neboj sa.“

Oliver klesol na kolená a sopnúc ruky, prosil, aby ho poslali nazad do tmavej miestnosti — aby ho nechali hladovať — aby hoc aj zabili, ak sa im páči — len aby ho neposielali s týmto hrozným človekom.

„Dobre!“ riekol Bumble, zvedajúc ruky a obracajúc oči s najdojemnejšou obradnosťou. „Tak dobre! Oliver, zpomedzi všetkých lživých a falošných sirôt, ty si najbezočivejšou.“

„Držte jazyk za zubami, pedel,“ riekol druhý starý pán, keď Mr. Bumble vyslovoval tieto zvláštne prímenia.

„Prosím vašu milosť za odpustenie,“ riekol Mr. Bumble, pochybujúc o tom, či vskutku dobre rozumel. „Ráčili ste snáď mne povedať niečo, vaša milosť?“

„Áno, držte jazyk za zubami!“

Mr. Bumble zostal ako omráčený. Pedelovi rozkazovať, aby držal jazyk za zubami! To bola morálna revolúcia! Starý pán so želvovými okuliarmi pozrel na svojho druha; ten kývnul významne.

„Odopierame podpísať túto smluvu,“ riekol starý pán: a ako to povedal, mrštil stranou kúskom pergamentu.

„Dúfam,“ koktal Mr. Limbkins. „Dúfam, že si magistrát neutvorí mienku o vedúcich nášho ústavu na základe nestatočného svedectva nezodpovedného dieťaťa, a nebude si myslieť, že sú hodní trestu.“

„Predstavených úradu nepožiadali o to, aby o tejto veci vyslovili mienku,“ riekol druhý starý pán bridko.

„Chlapca zavediete zpät do chudobinca a zaobchoďte s ním vľúdne. Tak sa zdá, že to potrebuje.“

V ten istý večer pán s bielou vestou bol rozhodne a pozitívne presvedčený nielen o tom, že Olivera raz obesia, ale že ho prv v žalári vypitvú a rozštvrtia. Mr. Bumble potriasal hlavou a hovoril, že by si prial, aby sa všetko dobre skončilo, na čo Mr. Gamfield odpovedal, že želal by si, aby prišiel k nemu; a hoc aj vo veľkej čiastke súhlasil s pedelom, predsa sa mu zdalo, že je to želaním opačného obsahu.

V druhé ráno ešte raz oznamovali verejnosti, že Olivera Twista možno znova prenajať, a že každému, kto si ho vezme, vyplatia päť libier odmeny.