Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

Hlava XVIII.

Ako trávil Oliver čas v ušľachtilej spoločnosti svojich znamenitých priateľov.

Na druhý deň okolo poludnia, keď Dodger a majster Bates odišli, aby pôsobili v svojom obvyklom povolaní, Mr. Fagin túto príležitosť použil k tomu, že Oliverovi dlho prednášal o nesmiernom hriechu nevďačnosti, ktorý, ako mu to jasne dokázal, spáchal tým, že sa vedome odpútal od spoločnosti svojich úzkostlivých priateľov, ba čo viac, ešte sa pokúsil aj o útek po toľkých námahách a výdavkoch, spojených s jeho hľadaním. Mr. Fagin kládol veľkú váhu na fakt, že prijal a opatroval Olivera, keď bez jeho pomoci bol by musel zahynúť hladom; a rozpovedal mu smutnú a tklivú históriu o mladom šarvancovi, ktorému v práve takých okolnostiach pomohol svojou ľudomilnosťou, ktorý však dokázal sa byť nehodným jeho dôvery a prejavil túžbu stýkať sa s policiou a jednoho rána na nešťastie bol v Old Bailey obesený. Mr. Fagin sa nesnažil zamlčať svoju účasť v tejto katasrtófe, ale horekoval so slzami v očiach, že nesprávne a zradné chovanie otáznej, mladej osoby zapríčinilo nutnosť, že sa stal obeťou istých súdobných dôkazov, ktoré, hoc aj neboly cele presne pravdivými, boly bezpodmienečne potrebnými vzhľadom jeho (Faginovej) bezpečnosti a bezpečnosti niekoľkých jeho vyvolených priateľov. Mr. Fagin dokončil rozprávku načrtnutím veľmi neutešeného obrazu nepohodlností spojených s vešaním a veľmi priateľským a uhladeným spôsobom vyslovil svoju úzkostlivú nádej, že nebude musieť nikdy podrobiť Olivera Twista takej nepríjemnej operácii.

V žilách mladého Olivera stydla krv, keď načúval Židovým slovám a neurčite chápal v nich zahalené chmúrne vyhrážky. To už vedel, že aj sama spravedlnosť uzná nevinného za vinníka, keď je v nahodilom spojení s previnilcami. A zdalo sa mu to veľmi pravdepodobným, keď sa rozpomínal na celkovú povahu hádok medzi starým pánom a Mr. Sikesom, ktoré sa zdaly mať vzťah k niektorým predošlým spiknutiam, že starý Žid pri nie jednej príležitosti kul plány na zničenie nepohodlných ľudí, ktorí vedeli o jeho zločinoch. Keď sa ustrašene poobzeral a jeho zrak sa stretol so skúmavým pohľadom Žida, cítil, že tento veľmi starý pán zbadal bledosť jeho tváre a trasúce sa údy.

Žid s ošklivým úsmevom hladil Oliverovu hlavu a riekol, že ak sa bude pokojne chovať a pričiní sa ku práci, budú zasa veľmi dobrými priateľmi. Potom položil si na hlavu klobúk, obliekol si starý, poplátaný zimník, odišiel a zamknul za sebou izbové dvere.

A tak Oliver nie len cez tento, ale cez väčšinu nasledujúcich dní medzi včasným ránom a polnocou nevidel nikoho, a v týchto dlhých hodinách o samote zapodieval sa vlastnými myšlienkami, ktoré boly veľmi smutné, a vracaly sa k jeho milým priateľom, a menovite k tomu náhľadu, že si títo o ňom už dávno utvorili mienku.

Po uplynutí asi jedného týždňa, Žid nezamknul izbové dvere, takže mal možnosť blúdiť domom.

Dom bol veľmi špinavý. Chyže na poschodí maly veľké dvere a ich krby drevené okrasy, čalúnované steny, a čierne, zanedbané, zaprášené stropové karnyše, ozdobené rozličným spôsobom. Oliver z tohoto súdil, že pred dávnym časom, ešte pred Židovým narodením, bývali tu lepší ľudia a mohlo tu byť aj veselo a pekne a nie tak pochmúrne a úboho ako teraz. Pavúci opriadli sieťami rohy stien a stropu a občas, keď Oliver tíško vstúpil do chyže, po dlážke prebehla myš a postrašená skryla sa do diery. Krem pavúkov a myší nebolo tu ani chýru ani slychu o nejakej živej bytosti, a často keď sa zotmilo, ustatý blúdením schúlil sa do kútika na chodbe uličnej brány, aby bol čím bližšie k ľuďom a zostal tu, načúvajúc bitiu hodín, kým sa Žid a chlapci vrátili.

Vetché okenice všetkých izieb boly veľmi mocne zatvorené, a mreže, ktoré ich držaly pospolu, boly do dreva tesne prišraubované, jediné svetlo, ktoré prenikalo okrúhlymi otvormi okeníc, len zväčšovalo temnotu miestnosti, a plnilo ju čudesnými tôňami. Povaľová komôrka mala okno s hrdzavými mrežami, ktoré boly zvonku upevnené a cez toto Oliver s melancholickou tvárou pozeral celé hodiny na spústu okolitých striech, začmudených komínov a ríms. Zavše zočil nad múrovou priehradou ďalekého domu šedivú hlavu, ale tá čoskoro rýchlo zmizla. A keďže okno Oliverovho výhľadu bolo priklincované a zajdené dážďom a dymom rokov, to bolo všetko, čo mohol rozoznať z rozličných vonkajších predmetov bez toho, že bol by sa mohol pokúsiť o to, aby ho zbadali alebo počuli, vzhľadom na čo bolo práve toľko možnosti, ako by bol žil v kupole katedrály Sv. Pavla.

Raz popoludní, keď Dodger a majster Bates mali isť na večernú vychádzku, prvý z dvoch menovaných mladých gavalierov si predsavzal, že musí venovať väčšiu pozornosť okrášleniu svojej osoby (čo, aby sme mu nekrivdili, nebolo jeho obvyklou slabou stránkou) a k vôli tomu blahosklonne rozkázal Oliverovi, aby mu pomáhal pri obliekaní.

Oliver bol rád, že môže robiť niečo užitočné, a bol šťastný, že môže hľadieť, hoc aj na zlé tváre, a zatúžil, aby sa — ak by to šlo s kostolným poriadkom — mohol s nimi smieriť. Okamžite prejavil ochotu, a pokľaknúc na dlážku, kým si Dodger sadol na stôl, aby si Oliver mohol vziať jeho nohu do lona, pripravil sa k výkonu, ktorý Mr. Dawkins nazval „lakovaním behúňskych puzdier“. Čo by v správnom preklade znamenalo: čistenie obuvi.

Či to už bol pocit slobody a neodvislosti, ktorý rozumný tvor pociťuje, keď sedí pohodlne na stole a bafá z fajočky, húpajúc bezstarostne jednou nohou sem a ta, nechajúc si čistiť obuv bez toho, že musel by si ju vyzúvať a obúvať, čím si usporil značnú námahu a nebol vyrušovaný v uvažovaní, buďto zapríčinil to dobrý tabák, ktorý zjemnil Dodgerove city, alebo lahodnosť piva, ktoré znežnilo jeho myšlienky, bol zrejme v ružovej nálade a teraz bol naklonený k blúzneniu a nadšeniu, ktoré ináče bolo cudzé jeho povahe. So zamyslenou tvárou bystro pozrel na Olivera a zdvihnúc hlavu s blahosklonnosťou vravel v istej roztržitosti Batesovi:

„Škoda, že aj on nie je švihákom!“

„Ah!“ riekol majster Charles Bates, „nevie, čo mu ide k duhu.“

Dodger si znova vzdychol a chopil sa fajočky práve tak ako Charley Bates. A potom za niekoľko okamihov bafali v tichu.

„Myslím, že nevieš, čo je to ten švihák?“ riekol zasmušile Dodger.

„Myslím, že viem,“ vetil Oliver, pozrúc do hora. „To je zlo —; vy ste jedon z nich, hej?“ spýtal sa Oliver, zmĺknuc náhle.

„Som,“ odpovedal Dodger. „A nechcel by som byť iným.“

Mr. Dawkins divoko kmasnul po klobúku, prejaviac svoj náhľad, a pozrúc na majstra Batesa, ako by on pri jeho výpovedi mohol myslieť na niečo iné.

„Som,“ opakoval Dodger. „Je ním Charley. Je aj Fagin, je Sikes, ba aj Nancy a Bet. Sme nimi všetci až po toho psa, a ten je najväčší!“

„A nie je udavačom,“ dodal Charley Bates.

„Ani by len nezablafkal, keby mal svedčiť a to zo strachu keby si ho hneď vyviazal a nechal dva týždne bez jedla,“ riekol Dodger.

„Keby nedostal ani len kúsok,“ uvažoval Charley.

„Čudné psisko. Ani sa ti nezrie na cudzieho človeka, hoc sa aj smeje alebo spieva, keď je v spoločnosti,“ vravel Dodger.

„Ani nemukne, keď počuje hrať na husle! A nepojíma v nenávisť psov, ktorí nie sú z jeho fajty! Oh nie!“

„Je skrz a skrz kresťanom,“ riekol Charley.

Chcel to byť len uznaním schopností zvieraťa, ale bolo to priliehavou poznámkou v inom smysle, keby to bol majster Bates len vedel; veď je veľa dám a pánov, ktorí si namýšľajú, že sú dokonalými kresťanmi, hoc majú so psom Mrs. Sikesa veľa spoločných vynikajúcich vlastností.

„Dobre, dobre,“ riekol Dodger, vracajúc sa k rozhovoru, od ktorého sa odchýlili: so základnosťou, ktorá vlívala na všetky jeho činy. „Ale to nesúvisí s týmto zeleným ogrmancom.“

„Voskrz nie,“ riekol Charley. „Prečo sa nechceš poddať Faginovi, Oliver?“

„Mohol by si sa zaraz stať šťastným!“ dodal s úsmevom Dodger.

„A mohol by si sa potom utiahnuť na svoj majetok a sekať veľkého pána, ako to ja urobím v štyridsiatom druhom štvrtku trojičného týždňa v nasledujúcom, ale štvrtom, priestupnom roku.

„Mne sa to neľúbi,“ vetil bojazlivo Oliver; „najradšej by som bol, keby ma pustili. Ja — ja — by som radšej šiel!“

„Ale Fagin ťa radšej nepustí!“ vetil Charley.

Oliver to tiež vedel veľmi dobre, ale mysliac, že bolo by nebezpečným otvorenejšie prejaviť svoje city, vzdychol si len a pokračoval v čistení obuvi.

„Ale iď!“ zvolal Dodger. „Aký si ty zbabelec. A či nemáš kus hrdosti? Chceš byť vždy odvislý od svojich priateľov?“

„Oh, ale čo potom,“ riekol majster Bates, vynímuc z vačku dve alebo tri hodvábne vreckovky a hodiac ich do skrine, „tak tomu treba rozumieť; to je to.“

„Ja by som to nevydržal,“ riekol Dodger s výrazom pyšného odporu.

„A predsa opúšťate svojich priateľov,“ riekol s jemným úsmevom Oliver; „a dovolíte, aby boli trestaní pre vaše skutky.“

„To,“ vetil Dodger, kývnuc fajočkou. „Všetko to stalo sa k vôli Faginovi, sliediči vedia, že pracujeme spolu a ak by sme neboli uprskli, bol by mal nepríjemnosti; to bola pohnútka, či nie Charley?“

Majster Bates kývnul súhlasne a chcel niečo povedať; ale rozpomienky na Oliverov útek prepadly ho tak náhle, že od vdychovaného dymu sa zakašľal a trvalo to päť minút, kým mu záchvat prešiel.

„Pozri len!“ riekol Dodger, vytiahnuc plnú hrsť šilingov a polpenny. „To je radostný život! A čo potom, odkiaľ to mám? Tam, zkadiaľ som ich vzal, majú ich ešte viacej. A ty by si nechcel? Nechcel by si? Oh, ty si nádherný plocholebec!“

„To je darebáctvo, všakver Oliver?“ spytoval sa Charley Bates. „Veď ho za to raz pritiahnu, však?“

„Neviem, čo to znamená?“ vetil Oliver.

„Niečo podobné, starý kamarát,“ a rieknuc to, majster Bates chytil vreckovku za jedon koniec a držiac ju kolmo v povetrí, naklonil na plece hlavu a vydal cez zuby podivný zvuk, čím pomocou živej posunkovej hry chcel naznačiť, že pritiahnutie a vešanie je tou istou vecou.

„To znamená toto,“ riekol Charley. „Hľaď len Jack, ako sa díva. Ešte som nikdy nevidel také nedochúďča, ako je tento chlapec, ešte zapríčiní moju smrť, viem to iste.“ A keď sa majster Charles Bates znova srdečne nasmial so slzami v očiach, siahol za fajočkou.

„Zle ťa vychovali,“ riekol Dodger, pozerajúc s veľkou spokojnosťou na obuv, ktorú Oliver leštil. „Veď už Fagin z teba niečo urobí, alebo ty budeš prvý, ktorý je na nič. Lepšie by bolo, keby si hneď začal, lebo prídeš do práce prv, ako si myslíš, a daromne mrháš čas, Oliver.“

Majster Bates pripojil k tomu rozličné mravné naučenia, čerpané z vlastných zkúseností a keď tieto vyčerpal, on a jeho priateľ Mr. Dawkins pustili sa do zápalistého opisovania príjemností nimi vedeného života, poprepletaného rozmanitosťou pokynov, presviedčajúcich Olivera, že najlepšou vecou by bolo, keby si zaistil Faginovu priazeň tým istým spôsobom, ako ju oni dosiahli.

„A to si dobre schovaj do svojej makovice, Nolly,“ riekol Dodger, keď počul, že Žid už odomyká bránu, „ak nebudeš brať mávačky a cibule —“

„Prečo s ním takto vravíš?“ prerušil ho majster Bates, „veď ťa nerozumie.“

„Ak nebudeš brať vreckovky a hodinky,“ riekol Dodger, upraviac rozhovor na úroveň Oliverovej chápavosti, „urobí to niekto iný, a tak ten chlap, ktorý ich ztratí, bude mať ujmu a budeš mať škodu aj ty, a nik z toho nebude mať osoh, len práve chlapčiská, ktorí ich dostanú, a ty máš na ne to isté právo, ako oni.“

„To je tak, tak je to!“ riekol Žid, ktorého, keď vstúpil, Oliver nezbadal. „To je celá nauka v orieškovej škrupine, v orieškovej škrupine, môj drahý, zapamätaj si Dodgerove slová. Ha! ha! ha! Ten ti pozná katechizmus svojho remesla.“

Starec si veselo trel ruky, keď potvrdzoval Dodgerovu zbehlosť a s radosťou sa chechtal nad zdarnosťou svojho učeníka. Na tento čas nepokračovali v rozhovore, lebo Žid sa vrátil domov v sprievode Miss Betsy a jedného pána, ktorého Oliver predtým nikdy nevidel a ktorého Dodger menoval Tomom Chitlingom a ktorý zaostal na schodoch, aby s dámou svojej spoločnosti vymenil niekoľko zdvorilostí.

Mr. Chitling bol starší ako Dodger: počítal asi osemnásť liet; ale javil značnú úctu oproti tomuto mladému pánovi, čo sa zdalo potvrdzovať, že sa vzhľadom na schopnosti a odborné vyškolenosti cíti byť menej cenným ako on. Mal drobné, žmurkavé očká a rapinatú tvár, nosil plstenú čiapku, tmavý súkenný kabát, ušpinené barchetové nohavice a zásteru. Jeho oblek bol by potreboval značných opráv, ale pred spoločnosťou ospravedlňoval tento nedostatok tým, že len pred hodinou vypršal jeho čas a keďže šesť týždňov nosil rovnošatu, nemohol vraj svojim súkromným šatám venovať pozornosť. Mr. Chitling dodal s prejavmi silného rozčúlenia, že nový spôsob dezinfikovania oblekov tamvon je čertovsky protiústavný, lebo ním povypaľujú na šatách diery, ale že niet lieku proti vôli sudcov. Tú istú poznámku urobil aj na regulu, ktorá nariaďuje strihanie vlasov; ktoré má tiež za rozhodne protizákonné. Mr. Chitling zakončil svoje pozorovania poznámkou, že cez celých dvadsaťštyri smrteľne dlhých dní ťažkej roboty neokúsil ani len kvapku, a nech je dobrý ak nie je tak suchý, ako kus nehaseného vápna.

„Čo myslíš, Oliver, zkadiaľ prišiel ten pán?“ spýtal sa Žid s úškľabkom, kým ostatní chlapci postavili na stôl fľašu pálenky.

„Nie, — neviem, pane,“ vetil Oliver.

„Kto je to?“ spýtal sa Tom Chitling, pohliadnuc na Olivera s opovržením.

„Môj drahý, to je môj mladý priateľ,“ vetil Žid.

„Je vskutku šťastný,“ riekol mladý človek, vrhnúc na Fagina významný pohľad. „O to sa nestaraj, zkadiaľ som prišiel, čoskoro ta aj ty potrafíš, mláďa, stavil by som sa hneď o korunu.“

Nad týmto žartom sa chlapci rozosmiali. A po niekoľkých vtipoch o tom istom predmete, vymenili s Faginom šeptom niekoľko krátkych slov a potom odtiahli.

Po niekoľkých slovách, ktoré odznely medzi novým príchodzím a Faginom, pritiahli si stolce k ohňu a Žid vyzvúc Olivera, aby si sadol vedľa neho, zaviedol rozhovor o takých predmetoch, ktoré mohly poslucháčov najväčšmi zaujímať. To boly najmä veľké zisky podniku, Dodgerove odborne vedomosti, Charleyova ľúbeznosť a Židova radodajnosť. Tieto rozhovory napokon vylúdily na nich znaky vyčerpanosti, tieto boly viditeľné aj na Mr. Chitlingovi, lebo veď káznica po dvoch-troch týždňoch každého unaví. Slečna Betsy odišla a spoločnosť sa tiež odobrala na odpočinok.

Od toho dňa málokedy nechali Olivera o samote, bol stále v spoločnosti chlapcov, ktorí so Židom sprevádzali starú hru každodenne, či už k vlastnému zdokonaleniu a či ku vycvičeniu Olivera, to vedel najlepšie Mr. Fagin sám. Inokedy starec rozprával o lúpežách, ktoré spáchal v mladosti, pretkávajúc ich toľkými žartmi a čudesnosťami, že sa Oliver nemohol zdržať srdečného smiechu a musel dať na javo, že ho proti jeho lepším citom zabávajú.

Slovom, starý úskočný Žid držal chlapca v svojej sieti. Pripraviac jeho myseľ v samote a pochmúrnosti, aby miesto svojich smutných myšlienok dal prednosť spoločnosti tohoto špinavého miesta, pomaly vštepoval do jeho duše jed, o ktorom myslel, že zmení jej svieži rumeň a zasmuší ju navždy.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.