ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oliver je aj naďalej vzdorovitý.

Noah Claypole utekal ulicami najrýchlejším výskokom a k vôli oddychu nezastal ani raz, kým len nedosiahol bránu domu. Odpočinul si tu asi minútu, aby sa pripravil k výbuchu vzlykov a vzbudil dojem sĺz a utrpenia, potom zaklepal hlasne na bránku; a staručkému chudiakovi, ktorý ju otváral, ukázal takú užalostenú tvár, že ten, ktorý od dávnych čias pred sebou videl len samé utrápené tváre, ustúpil od zdesenia.

„Čože sa stalo s tým chlapcom!“ riekol staručký chudiak.

„Mr. Bumble! Mr. Bumble!“ kričal Noah s dobre napodobeným strachom: a takým silným a vzrušujúcim hlasom: že zasiahol nielen sluch Mr. Bumbleho, ktorý bol náhodou v blízkosti, ale poplašil ho natoľko, že ten vybehol na dvor bez ohrnutého klobúka, — čo je veľmi zvláštnou známkou a pozoruhodnou okolnosťou: ktorá svedčí, že aj pedel, súc dotknutý náhlym a silným impulzom, môže byť stihnutý pohromou okamžitej ztraty sebaovládania, ba aj osobnej dôstojnosti.

„Oh, Mr. Bumble, pane!“ riekol Noah: „Oliver, pane, — Oliver — —“

„Čože? Čože?“ prerušil ho Mr. Bumble: s žiarou radosti v kovovom pohľade. „Neušiel; neušiel preč, nie, Noah?“

„Nie, nie, pane. Neušiel, ale zošalel,“ odpovedal Noah. „Chcel ma zabiť, pane; a potom chcel zabiť aj Karlu; a potom paniu. Oh! aká hrozná bolesť je to! Aká smrteľná úzkosť, prosím vás, pane!“ A Noah sa tu krútil a svíjal na celom tele, ako úhor, čím dával na javo Mr. Bumblemu, že v následku hriešneho a prudkého útoku Olivera Twista, trpel vnútorne hroznou nespravodlivosťou a ztratou, a od tej chvíle znáša nesmierne muky.

Keď Noah vedel, že zvesť, ktorú priniesol, cele prekvapila Mr. Bumbleho, pridal k nej ďalší účinlivý efekt tým, že horekoval nad svojimi hroznými ranami desaťnásobne hlasnejšie, ako prv; a keď zbadal, že pán s bielou vestou ide dvorom, lamentoval ešte tragickejšie a čoskoro zistil, že je to primeraný prostriedok k upútaniu pozornosti a k vzbudeniu rozhorčenia prv spomenutého pána.

Pozornosť pánova vskutku bola skoro pripútaná, lebo neurobil ani tri kroky, zrazu sa nahnevane zvrtol a spytoval sa, prečo vyrevuje ten mladý bezočivec, a prečo ho Mr. Bumble nepohostí niečím, čo by uvoľnilo rady istého nedobrovoľného postupu hlasných výkrikov?

„To je úbohý šuhaj zo slobodnej školy, pane,“ vetil Mr. Bumble, „ktorého skoro zabil, pane, mladý Twist.“

„Kýho ďasa,“ zvolal pán s bielou vestou, zastanúc strmo. „Vedel som! Od počiatku som mal akési divné tušenie, že tento mladý divoch a odvážlivec odvisne!“

„Podobne napadol aj slúžku,“ riekol Mr. Bumble s popolavou bledosťou v tvári.

„Ba aj paniu,“ dodal Mr. Claypole.

„A majstra tiež, tak sa mi zdá, Noah, že ste ho tiež spomenuli,“ dodal Mr. Bumble.

„Nie, ten nie je doma, ale bol by ho tiež zabil,“ vetil Noah.

„Vravel, že to chce urobiť.“

„Ah! Riekol, že to chce urobiť, vskutku, syn môj?“ spytoval sa pán s bielou vestou.

„Áno, pane,“ odpovedal Noah. „A prosím vás, pane, naša pani by rada vedela, či by Mr. Bumble mohol prísť k nám, hneď, aby ho vydral, lebo majstra niet doma.“

„Iste, syn môj; iste,“ rekol pán s bielou vestou: usmievajúc sa dobrodušne, a potľapkávajúc Noahovu hlavu, ktorá bola asi o tri palce vyššie, ako jeho. „Ty si fajn chlapec — veľmi fajnský šuhaj. Tu máš penny. Bumble poponáhľajte sa hneď s vašou palicou ku Sowerberryovcom, a presvedčte sa, čo sa dá robiť. A neľutujte ho, Bumble.“

„Nie ja, pane,“ vetil pedel, pripevniac si remenec okolo rúčky palice k cieľom parochiálneho šľahania.

„Povedzte Sowerberrymu, aby ho neľutoval, bez švihania a pohlavkov jakživ nikdy z neho nič nevykreše,“ vravel pán s bielou vestou.

„Dám si na tom záležať, pane,“ vetil sluha a majúc ohrnutý klobúk a palicu, bol úplne spokojný so svojím vystrojením. Mr. Bumble a Noah Claypole teraz sa už rýchlo ponáhľali do podujímateľovho obchodu.

Tuná na mieste deju neprihodilo sa nič. Sowerberry sa ešte nevrátil a Oliver s nezmenšenou horlivosťou pokračoval v búchaní na pivničné dvere. A prudkosť úderov, ako rozprávala Mrs. Sowerberryová a Karla, bola natoľko znepokojujúceho rázu, že Mr. Bumble bol toho náhľadu, že by bolo radno prv, ako otvorí dvere, pustiť sa s ním do vyjednávania. Preto s tohoto hľadiska, akoby predohrou zabúchal na zovňajšiu dosku dvier, potom primknul ústa ku kľúčovej dierke, vravel hlbokým a dôrazným hlasom:

„Oliver!“

„Choďte, a pustite ma von!“ vetil zdnuká Oliver.

„Poznáte môj hlas, Oliver?“ riekol Mr. Bumble.

„Áno,“ vetil Oliver.

„A neľakáte sa ho, pane? A netrasiete sa, keď ma počujete hovoriť, pane?“ riekol Mr. Bumble.

„Nie!“ vetil smelo Oliver.

Pravý opak tej odpovede, ktorú chcel vylúdiť a ktorú obyčajne dostával, ale neochvela Mr. Bumblem ani mak. A odstúpiac od kľúčovej dierky, vystrel sa v úplnej výške a v nemom užasnutí poobzeral sa po troch kolom stojacích.

„Oh, viete, pane Bumble, on musel zošaleť,“ riekla Mrs. Sowerberryová. „Niet chlapca so zdravým rozumom, ktorý by sa opovážil s vami takto hovoriť.“

„To nie je šialenosť, madam,“ vetil Mr. Bumble, po niekoľko okamihov trvajúcom hlbokom meditovaní. „To robí mäso.“

„Ako?!“ zvolala Mrs. Sowerberryová.

„Mäso, pani, mäso!“ opakoval Bumble s vážnym dôrazom. „Prekrmili ste ho, madam. Vzbudili ste v ňom umele dušu a ducha, madam, čo sa nehodí pre také postavenie, v akom je on: spýtajte sa nášho výboru, ktorý pozostáva s praktických filozofov a ten vám to povie. Chudoba nemá mať nič do činenia s dušou a duchom. Dosť je, keď žije ich telo. Keby ste chlapca boli krmili kašou, madam, nebolo by sa to nikdy stalo.“

„Drahý môj, drahý môj!“ vyhrklo z Mrs. Sowerberryovej, ktorá pozdvihla zbožné oči ku kuchyni, „a to máme za našu radodajnosť!“

Radodajnosť Mr. Sowerberryovej, ktorú dokazovala Oliverovi, javila sa v tom, že ho štedre zahrňovala špinavými odpadkami a zbytkami, ktoré by nikto iný nebol jedol; v dobrovoľnom prijatí obžaloby, ktorú proti nej tak prudko vzniesol Mr. Bumble, bolo veľa mäkkosti a sebaobetavosti, veď v tom, z čoho ju obviňoval, bola vskutku nevinná, v myšlienkach, slovách i skutkoch.

„Ah!“ riekol Mr. Bumble, keď pani majstrová zase k zemi sklopila oči, „mojím vedomím jediná vec, ktorú teraz urobiť možno, je, aby ste ho deň-dva nechali v pivnici, kým trochu vyhladne; potom ho môžete vypustiť, ale, kým bude učňom, krmte ho len kašou. Pochádza zo zlej rodiny. Popudlivá povaha, Mrs. Sowerberryová! Ako ošetrovateľka, tak aj lekár jednomyseľne vraveli, že jeho mať pri prekážkach a bolestiach urobila takú cestu, ktorá by bola už pred týždňami zničila každú statočnú ženu.

Keď Oliver z reči Mr. Bumbleho vyrozumel, že urobil narážku na jeho matku, začal búchať s takou prudkosťou, ktorá zahlušla každý iný zvuk. Mr. Sowerberry vrátil sa práve v tomto kritickom okamihu. Oliverov priestupok mu vyložili s takou prehnanosťou, ako si to ženy už vopred osnovaly, aby ho podráždili k hnevu, otvoril hneď pivničné dvere a vyvliekol rebelantského učeníka za límec.

Oliver mal následkom bitky roztrhané šaty, dotlčenú a doškriabanú tvár, z ktorej nezmizol ani pýr hnevu; a keď ho vyňali z väzenia, zazeral na Noaha, a pozeral neohrožene vôkol.

„No, ty si mi za kvietko!“ riekol Sowerberry, dávajúc Oliverovi poza uši.

„Hanobil mi matku,“ vetil Oliver.

„A keď aj, ty malý, nevďačný naničhodník,“ vravela Mrs. Sowerberryová, „zaslúžila si to, ba ešte horšie.“

„Nie je pravda,“ riekol Oliver.

„Ba je,“ riekla Mrs. Sowerberryová.

„To je lož!“ vetil Oliver.

Mrs. Sowerberryová pustila sa do plaču. Tento prúd sĺz však nebol by vzrušil Mr. Sowerberryho. Keby bol váhal pred chvíľou, ohľadne Oliverovho prísneho potrestania, čo zkúsenému čitateľovi musí byť jasné, podľa všetkých precedentov manželských hádok bol by sa stal hoviadkom, neprirodzeným manželom, útočným tvorom, mizerným napodobením muža a charakterom rozličných zlých vlastností, ktoré tuná pre stiesnenosť odseku nemôžeme vypočítavať. Aby som bol proti nemu spravodlivý, nakoľko mu sily stačily — a tie nesiahaly príliš ďaleko — bol dobrosrdečný proti chlapcovi; môžbyť preto, že to bolo v jeho vlastnom záujme, buďto preto, že jeho žena nemala rada Olivera. Prúd sĺz však neostal bez účinku a on náležite vydral Olivera, čo uspokojilo Mrs. Sowerberryovú a urobilo zbytočným upotrebenie parochiálneho švihára Mr. Bumbleho. Na ostatok dňa sotili ho do zadnej kuchyne, kde musel pykať pri krčahu vody a kúsku chleba, a večer, keď Mrs. Sowerberryová rozličnými, nie práve najjemnejšími výrazmi, zpoza dvier, zneuctila pamiatku jeho matky, v sprievode uštepačných narážok a poznámok Noaha a Karly, nazrela do miestnosti, poslala ho hore schodmi na biedne lože. Až keď ležal sám v tichu a pokoji nevľúdnej dielne podujímateľa, dal slobodný výron citom, ktoré udalosti dňa vzbudily v jeho detskej duši. Ich posmešky počúval s opovržením, údery trpel bez plaču; lebo cítil, že keby ho hneď za živa piekli, v jeho srdci vzkrslá hrdosť potlačila by každý výkrik. Ale teraz, keď ho nemohli vidieť a počuť, pokľakol na dlážku, skryjúc tvár do dlaní, ronil slzy, ktoré posiela Boh, aby nimi vzbudil dôveru v našu životaschopnosť; Boh daj, aby čím menej tak mladých ľudí, ako bol on, malo príčinu vylievať takéto slzy!

Oliver v tomto položení sotrval dlhý čas. Svieca horela v svietniku už veľmi nízko, keď vstal. Poobzerajúc sa opatrne, a načúvajúc s napätou pozornosťou, sňal jemné zámky dvier a vykukol von.

Bola chladná, tmavá noc. Chlapec uprel zrak na hviezdy a zdalo sa mu, ze sú od zeme vzdialenejšie, ako ich predtým vídal; nebolo vetra; a stromami na zem vrhané tmavé tiene zdaly sa hrobkami smrti. Pri žiare sviečky zaviazal do ručníčka niekoľko kusov obnoseného šatstva, posadil sa na lavicu a čakal do rána.

S prvým lúčom svetla, ktorý sa predral cez skuliny okeníc vstal Oliver a znova odomkol dvere, vrhol dookola ešte jedon bojazlivý pohľad — váhal za chvíľu — zavrel za sebou a bol na otvorenej ulici.

Pozrel na pravo i na ľavo, nevediac kadiaľ má utekať. Sišlo mu na um, že videl nákladné vozy, ako sa namáhave teperily hore vŕškom. Poberal sa tou istou cestou; a keď prišiel k poľnému chodníku, o ktorom vedel, že o kus ďalej vedie zase na hradskú: odbočil naň a rezko vykročil.

Oliver sa dobre pamätal, že tym istým chodníkom zaberal vedľa Mr. Bumbleho, keď ho tento prvý raz viedol zo sirotincovej osady do chudobinca. Cesta, ktorou kráčal, viedla zrovna popri ústave. Keď o tom premýšľal, srdce mu prudko bilo a skoro by sa bol rozhodol, že sa vráti. Ale bol by musel uraziť kus cesty, čím by bol zmaril veľa času. A k tomu bolo tak včasne, že sa nemusel obávať, že ho vidia; vykročil tedy.

Prišiel k domu. Nezdalo sa byť pravdepodobným, že v tak včasných hodinách stretne sa s niekým z jeho obyvateľov. Oliver zastal a nazrel do zahrady. Jedno dieťa plelo malú hriadku; keď zastal, zvedlo bledú tváričku a poznalo obličaj svojho niekdajšieho druha. Oliver sa potešil, že ho vidí prv, ako odíde; hoc bolo aj mladšie, ako on, predsa bolo jeho priateľom a účastníkom spoločných hier. Často ich pospolu bili, sužovali hladom a zatvárali.

„Ticho, Dick!“ riekol Oliver, keď chlapec utekal ku bráne a mrežkami ohrady vystrel chudé ramienka, aby ho privítal.

„Už je niekto hore?“

„Nik, len ja,“ vetilo dieťa.

„Nevrav nič, že si ma videl, Dick,“ riekol Oliver. „Ušiel som. Bili ma a robili mi zle, Dick; idem hľadať šťastie do ďalekého sveta. Ani neviem kam. Aký si bledý!“

„Začul som, ako im doktor vravel, že umrem,“ odpovedalo dieťa s tieňom úsmevu. „Mám veľkú radosť, že ťa vidím, môj drahý; ale nemeškaj, choď!“

„Áno, áno, chcem sa od teba odobrať,“ odpovedal Oliver.

„Stretneme sa zase, Dick. Viem, že ťa uvidím zdravého a šťastného!“

„Dúfam,“ vetilo dieťa. „Až keď umrem, prv už nie. Viem, že má doktor pravdu, Oliver, lebo toľko sa mi sníva o nebi a anjeloch a o milých tvárach, ktoré však, keď sa prebudím, nevidím nikdy. Bozkaj ma“ rieklo dieťa, prelezúc cez nízku bránku a ovinulo ramienka okolo Oliverovej šije. „S Bohom, drahý! Nech ťa Pán Boh požehná!“

Požehnanie plynulo z úst malého dieťaťa, ale bolo prvým, ktoré skanulo na jeho hlavu, a v borbách, utrpeniach, trudoch a premenách pozdejšieho života, nikdy viacej naň nezabudol.