Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

Hlava XXVI.

V ktorej sa objaví tajomná osoba a stane sa veľa vecí, ktoré sú neoddeliteľné od tejto histórie.

Starec dobehol až k rohu ulice prv, ako by sa bol začal zotavovať z dojmu, ktorým naň účinkovaly zvesti Tobiáša Crackita. Avšak nemiernil svoj neobyčajný spech a stále sa rútil vpred divoko a rozrušene, kým rázny výkrik z mimoidúceho koča a búrlivé volanie chodcov, ktorí videli jeho nebezpečenstvo, ho prinútili vrátiť sa na chodník. Vyhýbajúc dľa možnosti hlavným uliciam a plúžiac sa len bočnými cestami a stromoradiami, napokon objavil sa na Snow Hille. Tu bežal ešte rýchlejšie, ako predtým, a nespočinul, kým nezabočil do dvora, a tu ako by bol cítil, že je vo svojom elemente, zase šiel obvyklým, kuľhavým krokom a tak sa zdalo, že dýcha voľnejšie.

Neďaleko od miesta, kde sa stretá Snow Hill s Holborn Hillom, otvára sa na pravo, ako prichádzate zo City, úzka a biedna ulička, vedúca do Saffron Hillu. V jej špinavých obchodoch vyložené boly k odpredaju ohromné batohy hodvábnych vreckoviek, pochádzajúcich z druhej ruky, rozličných vzorov a veľkostí, lebo tu bývali obchodníci, ktorí ich kupovali od vreckových zlodejov. Sto a sto takýchto vreckoviek viselo, ako strapce na kolíkoch, na zovnútornej strane okien, buďto zdmievalo sa na verejách a priečinky krámov boly nimi preplnené. Ohľadom na zvláštne hranice Field Lane mala táto svojho holiča, kaviareň, skladište piva, a predajňu s nasolenými rybami. Bola to sama v sebe obchodná osada, emporium drobných zlodejov, navštevované od skorého rána až do mraku mlčanlivými obchodníkmi, ktorí obchodujú v tmavých, zadných izbách, a ktorí práve tak tajomne odchádzajú, ako tajomne prišli. Tu bol obchodník so šatstvom, tu obchodník-príštipkár a handrár, tu umiesťovali vo výkladoch tovar, nakúpený od mladých zlodejov. Tu sa nachodily aj obchody so starým železom a kosťami, aj hŕby plesnivých látok a plátna, ktoré moľovately a hnily pod ošklivými sklepeniami.

Žid zabočil k tomuto miestu. Dobre sa znal s bledými obyvateľmi tejto uličky, preto mnohí zpomedzi nich, ktorí vyzerali kupcov, buďto núkali svoj tovar, keď šiel okolo kynuli mu dôverne. Odpovedal na ich pozdravy podobným spôsobom, ale nepridružil sa k nim, až keď došiel na koniec uličky; pozastal, aby nadpriadol rozhovor s predavačom nízkej postavy, ktorý sa, nakoľko to šlo, vtiesnil do detskej stoličky a bafal z fajky pred vchodom svojho krámu.

„Koľké potešenie to pre mňa, že vás zasa vidím, Mr. Fagin!“ riekol úctyhodný obchodník, odpovedajúc na Faginovu otázku, ktorý sa zaujímal o jeho zdravie.

„Susedstvo bolo priveľmi horúce, Lively,“ riekol Fagin, vyšinúc obočie, a skrížiac ruky na hrudi.

„Nuž tak, už som aj predtým dva-tri razy počul sťažovať sa naň,“ vetil obchodník; „ale veď ono čoskoro zase vychladne; nemyslíte?“

Fagin kynul súhlasne, ukazujúc smerom ku Saffron Hill-u a spytoval sa, či tam bol niekto večer.

„U Mrzákov?“ spytoval sa mužský.

Žid prisvedčil.

„Okamžite,“ pokračoval zamyslene obchodník. „Hej, nakoľko viem, šlo ich tam asi pol tucta. Však nemyslím, že by tam bol niekto z vašich priateľov.“

„Sikes tam, myslím, nebude?“ opýtal sa Žid s rozčarovanou tvárou.

Non istwentus, ako právnik vraví,“ vetil mužíček, potriasajúc hlavou, a hľadiac naň veľmi šibalsky. „Neurobili by sme snáď dnes večer nejaký obchodík?“

„Dnes vskutku nie,“ riekol Žid odchodiac.

„Idete k Mrzákom, Fagin?“ volal za ním mužík. „Počkajte! Nedbal by som si tam s vami vypiť kalíštek!“

Ale keď Fagin, obzrúc sa nazad, dal mu posunkom ruky na vedomie, že chce byť sám, a keďže mužík sa tak ľahko nemohol vymknúť zo stoličky, Mrzáci na tento čas museli sa zriecť vyznačujúcej prítomnosti Mr. Livelyho. Medzitým kým sa postavil na nohy, Žid bol už preč; a tak, keďže sa Mr. Lively nadarmo staval na prsty v nádeji, že zazre Faginna, zase sa vtiesnil do stoličky a s krajne nedôverčivým kývnutím hlavy pozdraviac dámu, ktorá bola v obchode oproti, veľmi vážne chopil sa zase svojej fajky.

„Traja mrzáci“, alebo lepšie rečeno „Mrzáci“, bolo dôverným pomenovaním hostinca, ktorý bol týmto menom dobre známy medzi jeho navštevovateľmi, v ňomž už Mr. Sikes hral zástoj aj so svojím psom. Keď Fagin mužskému vo výčape dal znamenie, vyšiel na poschodie a otvoriac dvere jednej izby, vkradol sa do nej tíško, obzeral sa úzkostlive a zaclonil si dlaňou oči, ako by hľadal istú osobu.

Izbu osvetľovaly dve plynové lampy. Okná boly zatvorené okenicami a pečlivo zastreté záclonami vybledlej červene, aby svetlo zvonku nebolo viditeľné. Povala bola natretá na čierno, aby nezašla čmudom lámp, a miesnosť bola natoľko preplnená hustým tabakovým dymom, že na prvý pohľad nebolo možno nič rozoznať. Ale postupne, keď z neho niečo uniklo otvorom dvier, viditeľnou sa stala smes hláv, ktorá bola práve tak zmätená, ako hluk, dorážajúci v uši prichádzajúceho, a keď sa oko zvyklo prostrediu, pozorovateľ postupne mohol rozoznať početnú spoločnosť mužských a ženských, ktorá bola shromaždená okolo dlhého okrúhleho stola; na jeho hornom konci sedel predseda s kladivkom svojho úradu v ruke, kým nejaký hudobník z povolania so silným nosom a podviazanou skráňou, aby tým stíšil bôľ zubov, sedel pri piáne v odľahlom kúte.

Keď Fagin tíško vstúpil, hudobník tlčúc do klávesov hral akési prelúdium, dávajúc tým na znamenie, že započne spev. Keď bola predohra skončená, mladá dáma bavila spoločnosť štvorveršovou baladou, a umelec za každou slokou prehral celý nápev, doprevádzajúc spev dľa možnosti čím silnejšie. Po odspievaní balady predseda dal kladivkom znak, po čom pri predsedovi z ľava a prava sediaci umelci zaspievali duet a ich výkon odmenený bol búrnym potleskom.

Bolo zaujímavé pozorovať niektoré tváre, ktoré zvlášť vynikaly v tejto skupine. Bol to sám predseda (domáci), hrubé, drsné, zavalité chlapisko, ktorý kým sa spievalo sem a ta kotúľal očami, a hoc sa aj zdalo, že sa oddáva veselosti, jedným očkom videl všetko, čo sa dialo, a jedným uchom vnímal až príliš dobre všetko, čo sa vravelo. Blízko neho boli speváci, prijímajúci s umeleckou ľahostajnosťou prejavy uznania spoločnosti, vrcholiace v odmene, ktorú tvoril asi tucet skleníc, naplnených liehovinami a vodou, nabídaných najnadšenejšími obdivovateľmi; ich tváre vyjadrovaly všetky stupne všetkých nerestí, a priťahovaly neodolateľne práve svojou odpornosťou. V nich bola lesť, zúrivosť, a opilstvo všetkých druhov, v tej najhoršej forme; boly tu ženské s posledným zábleskom nehy ich niekdajšej zrejme umdlievajúcej sviežosti, iné zase s pečaťou vyčerpanosti a vyžitosti ich pohlavia, javiace sa stopy ošklivej bezuzdnosti a hriechu; niekoľko veselých dievčat a mladých žien, ktoré ešte neprešly vesnou života, tvorilo najtemnejšiu a najsmutnejšiu časť tohoto hrozného obrazu.

Fagin, nerušený ťažkým pohnutím mysle, uprel prudký pohľad na každú tvár bez toho, že by bol našiel toho, koho hľadal. Konečne utkvel zrakom na predsedovi, kynul mu tajomne a vyšiel z chyže tak ticho, ako do nej vstúpil.

„Čím vám môžem slúžiť, Mr. Fagin?“ spytoval sa mužský, keď ho dohonil na schodišti. „Nepridali by ste sa k nám? Tešilo by to všetkých.“

Žid netrpelivo potriasol hlavou a zašeptal: „Je tuná?“

„Nie,“ vetil mužský.

„Čo viete o Barneym?“ tázal sa Fagin.

„Nič,“ vetil hostinský od „Mrzákov“. „Nechcú sa hýbať, kým nie je všetko v bezpečnosti. Záleží to na tom, či zavetrili jeho stopu, a keby sa pohnul, prezradil by sa. Je to s ním obstojné, inak by som bol o ňom počul. Stavil by som sa, že to Barney dobre riadi, preto nestarajte sa oň.“

„Príde sem dnes večer?“ opýtal sa Žid s tým istým dôrazom ako prv.

„Myslíte, Monks?“ tázal sa hostinský rozpačite.

„Pst!“ šepol Žid. „Áno.“

„Iste,“ vetil mužský, vynímuc z vrecka zlaté hodinky. „Očakával som ho už prv. Ak počkáte niekoľko minút, on zaiste — —“

„Nie, nie,“ riekol Žid rázne, a hoc aj túžil za tým, aby mohol vidieť otáznu osobu, predsa ako by sa mu bolo uľahčilo, že nie je prítomná.

„Povedzte mu, že ho tu vyhľadám, a že musí ku mne prísť dnes v noci. Nie, povedzte mu, že až zajtra; keď ho tu niet, je dosť času aj zajtra.“

„Dobre!“ riekol mužský. „Nič viac?“

„Ani slova,“ riekol Žid, sostupujúc po schodoch.

„Vravím,“ vetil druhý, nahýbajúc sa cez zábradlie a vraviac tlumeným šepotom; „to by bol čas pre obchod! Je u mňa Phil Barker, je natoľko opitý, že by ho nabral aj chlapec.“

„Aha! Ale teraz nie je čas pre Phila Barkera,“ riekol Žid, pozerajúc do hora. „Phil musí ešte niečo vykonať prv, ako sa s ním rozlúčime; tak choďte nazad ku vašej spoločnosti, môj drahý, a povedzte im, aby sa veselili, dokiaľ sú živí. Ha! ha! ha!“

Hostinský odpovedal smiechom na smiech starého pána a vrátil sa k hosťom. Keď Fagin ostal o samote, jeho tvár nadobudla predošlý výraz úzkosti a ustarostenosti. Po krátkom premýšľaní najal si kabriolet a žiadal vozku, aby ho zaviezol do Bethel Greenu. Potom vystúpil vo vzdialenosti asi štvrť míle od Mr. Sikesovho bytu a zbývajúci krátky kúsok šiel pešo.

„A teraz,“ šomral Žid, keď klepal na dvere, „ak sa tu jedná o nejakú složitú hru, ja to z teba dostanem, moja milá, keby si hneď bola prešibalejšia ako si.“

Žena mu povedala, že je v izbe. Fagin tíško liezol hore schodami a vstúpil bez akejkoľvek ceremónie. Dievča bolo samo, hlavu malo položenú na stole a vlasy malo rozcuchané.

„Iste zase pila,“ uvažoval Žid pokojne, „a môž byť, že sa len zle cíti.“

Pri tejto myšlienke sa obrátil, aby zavrel dvere, týmto zavinený šramot prebudil dievča. Pozrela tupo na jeho lstivú tvár, keď sa ho spýtala, čo je nového, a vypočula Židom opakovanú rozprávku Tobiáša Crackita. Keď jej bol koniec, klesla zase do svojej predošlej polohy a neriekla ani slova. Odstrčila netrpelive sviecu a keď dva alebo tri razy zimnične pozmenila polohu, pošuchala po dlážke nohami, a to bolo všetko.

V tejto tichosti Žid nepokojne obzeral sa po izbe, či by snáď niečo nezbadal, čo by svedčilo o tajnom návrate Sikesa. Prehliadkou zrejme uspokojený, dva alebo tri razy zakašľal a vynasnažoval sa nadpriasť s Nancy rozhovor, ale dievča bolo ako z kameňa. Konečne urobil iný pokus; a mnúc si ruky, riekol najprísnejším hlasom:

„A čo myslíte, kde je teraz Bill, moja drahá?“

Dievča vykoktalo polosrozumiteľnú odpoveď, že to nemôže povedať a dľa fikavého zvuku zdalo sa, že plače.

„A čo je s chlapcom?“ riekol Žid, upierajúc na ňu oči, aby zachytil výraz jej tvári. „Pomysli si len, Nancy, úbohé chlapča nechali ležať v priekope!“

„Decku je lepšie,“ rieklo dievča, pozrúc náhle do hora, „tam, kde je, ako medzi nami, a ak by sa preto Billovi nestalo nie zlého, priala by som si, aby ležal mŕtvy v jarku, a aby tam hnily jeho mladé kosti.“

„Čo!“ skríkol s úžasom Žid.

„Áno, prajem si to,“ vetilo dievča, zachytiac jeho pohľad. „Bola by som rada, keby som ho mala s očú, a vedela by som, že to najhoršie je už tam. Nemôžem ho strpieť v mojej blízkosti. Jeho pohľad stavia ma proti samej sebe a proti vám všetkým.“

„Pah!“ riekol pohŕdave Žid. „Ty si opilá.“

„Ja že som opilá?“ skríklo zahorkle dievča. „Keď nie som, tomu nie ste na vine vy! Keby to od vás záviselo, nedbali by ste, aby som ňou bola stále, vyjmúc teraz; vari sa vám nepozdáva moja nálada?“

„Nie!“ vetil rozhnevane Žid. „Nepozdáva!“

„Zmeňte ju teda!“ odpovedalo dievča so smiechom.

„Zmeňte ju!“ zvolal Žid, mimoriadne popudený neočakávaným vzdorom dievčaťa, a nepríjemnosťami večera. „Ja ju zmením! Počúvaj, ty pobehlica. Počúvaj ma, ktorý šiestimi slovami môžem tak isto priviesť Sikesa na šibenicu, ako by som ho hneď uškrtil, keby som mal teraz medzi prstami jeho býčie hrdlo. Ak sa vráti, a ak tam nechá chlapca! Ak ho nevyslobodí a neprivedie živého alebo mrtvého, nech sa ku mne viac nevracia; zavraždi ho hoc sama, ak chceš, aby uniknul katovi. Urob to hneď v tom okamihu, keď sem vkročí, lebo pamätaj si, bude pozde!“

„Čo to má byť?“ zvolalo dievča nevdojak.

„Čo je to?“ pokračoval Fagin s temer šialenou zlosťou. „Ak je chlapec pre mňa hoden sto libier, a ak mám ztratiť, čo mi šťastie tak bezpečne prinieslo do cesty, pre opilú smečku, tak smiem vyhasiť jej život! Ja, ktorý som v spojení s rodeným diablom, ktorý má, ak chce, k tomu všetku moc, aby —“ lapajúc povetrie, starec sa zajikal; v okamihu však potlačil nával hnevu a zmenil svoje chovanie. Pred chvíľou oháňal sa zaťatými päsťami oči mal rozškerené, a jeho tvár blčala živou náruživosťou, teraz však sklesol na stolicu a skrčiac sa triasol sa strachom, že prezradil svoje utajené zbojníctvo. Po krátkom tichu, odvážil sa pozrieť vôkol a na svoju spoločnicu. Zdal sa byť trocha pokojnejším, keď zbadal, že sedí stále v tej istej ľahostajnej polohe, z ktorej ju driev vyrušil.

„Nancy, drahá!“ fňukal Žid svojím obvyklým hlasom. „Rozumela si ma?“

„Dajte mi teraz pokoj, Fagin!“ vetilo dievča, dvíhajúc ustate hlavu. „Ak to Bill neurobil teraz, urobí to inokedy. Umožnil vám veľa dobrých obchodov, a ak bude možno, umožní ich ešte viac. Keď to raz neide, nuž neide to, a tak prestaňte už s tým.“

„Ale vzhľadom na chlapca, moja drahá!“ riekol Žid, trúc si nervózne dlane rúk.

„Chlapec musí vonkoncom znášať údeľ súdby,“ prerušila ho náhle Nancy; „a vravím vám znova, dúfam, že je mŕtvy a nemožno mu už škodiť, a je preč od vás. Tak je to, ak sa Billovi ešte dačo zlé nestane. A keď z toho vyviazol Toby, azda sa to podarí aj Billovi, veď on vždy toho dokázal za dvoch.“

„A o tom, o čom som vám vravel, moja drahá?“ skúmal Žid, upierajúc na ňu svoje žiarivé oči.

„Ak chcete odo mňa niečo, musíte mi všetko ešte raz povedať,“ vetila Nancy; „a lepšie by bolo, keby ste čakali do zajtra. Vyburcovali ste ma a teraz som od toho cele hlúpa.“

Fagin jej dal ešte niekoľko otázok, všetky s tým úmyslom, aby zistil, či dievča niečo vystihlo z jeho neopatrných narážok, ale odpovedala mu tak ochotne a znášala bez pohnutia všetky jeho skúmavé pohľady, že jeho pôvodný dojem, že dievča veľa pilo, bol potvrdený. Nancy vskutku nebola výnimkou medzi Židovými ženskými učenicami a mala tú istú slabosť, ako ony, v ktorej v mladosti boly skôr utvrdzované, ako v nej hatené. Jej neporiadny zovňajšok a obyčajná voňavka, ktorá naplňovala miestnosť, silne potvrdzovaly pravosť Židovej domnienky. Nancy po opísanom výbuchu zlosti upadla najprv do tuposti a potom do smesy citov, pod dojmom ktorých za minútu ronila slzy, a za chvíľu dala sa do smiechu vyvolávajúc medzi iným „Nehovorte o smrti!“ a iné rozličné výkriky, z ktorých bolo možno zatvárať, že je zase šťastná, takže Mr. Fagin, ktorý svojho času v takýchto veciach nadobudol značné zkúsenosti, videl s veľkým uspokojením, že je vskutku hodne opitá.

Týmto objavením uspokojac svoju myseľ a povediac dievčaťu, čo počul dnes večer a presvedčiac na vlastné oči, že sa Sikes nevrátil, Mr. Fagin obrátil sa zase k domovu, nechajúc spať svoju mladú priateľkyňu s hlavou, položenou na stole. Bola už jedna hodina po polnoci. Bola tma a prenikavá zima, preto sa mu nechcelo potĺkať. Tak sa zdalo, že ostrý vietor očistil ulicu od chodcov, práve tak, ako od prachu a blata. Bolo vidno len niekoľko ľudí, aj tí ponáhľali domov. Vietor vial na Žida z prava a hatil ho pri chôdzi, a pri každom jeho novom útoku, ktorý mu bránil v napredovaní, Fagin sa triasol a zachvieval od zimy.

Došiel až po roh svojej ulice a práve šmátral vo vrecku po kľúči od brány, keď sa tmavá postava vynorila z vrát, ktoré boly oproti, zahalené do hlbokého mraku, a prejdúc cez cestu, nebadane sa k nemu priblížila.

„Fagin!“ zašeptal hlas v bezprostrednej blízkosti jeho ucha. „Ak!“ riekol Žid a rýchlo sa zvrtol, „je to — “

„Áno!“ prerušil ho cudzinec. „Vyčkávam tu už dve hodiny. Kde ste boli do čerta?“

„Chodil som za vašou vecou, môj drahý,“ vetil Žid, nepokojne hľadiac na svojho spoločníka, pri čom stíšil krok. „Celú noc za vašou vecou!“

„Oh, zaiste!“ riekol cudzinec s povzdychom. „No, o čo ste vykonali?“

„Nič dobrého,“ riekol Žid.

„Dúfam, že nič zlého,“ vetil cudzinec, zastanúc na chvíľu a pozrúc na svojho spoločníka.

Žid potriasol hlavou a chcel odpovedať, keď cudzinec, prerušiac ho, hnul sa k domu, ku ktorému práve prišli: poznamenajúc, že mu radšej doma povie to, čo mu chce povedať, lebo že má cele stydlú krv od dlhého čakania a od vetra, ktorý ho skrz a skrz previal.

Fagin sa tváril, ako by sa chcel ospravedlniť, že v takúto nepríhodnú chvíľu nemôže prijímať hosťa, a vskutku šomral niečo, že nemá ohňa, ale keď spoločník veľmi rozhodne opakoval svoju žiadosť, otvoril bránu, a žiadal ho, aby ju za sebou ticho zavrel, kým on prinesie svetlo.

„Je tma ako v hrobe,“ riekol mužský, tápajúc niekoľko krokov. „Ponáhlajte sa!“

„Zavrite dvere,“ šeptal Fagin z konca chodby. A keď prehovoril, zatvorily sa s hlasným rachotom.

„To som ja neurobil,“ riekol druhý mužský, cítiac svoje nerovné. „Lebo ich zavrel vietor, buďto sa zatvorily samy od seba: jedno alebo druhé. Ponáhľajte sa so svetlom, lebo si v tejto prekliatej diere ešte na niečom prerazím lebku.“

Fagin plúžil sa dolu schodmi do kuchyne. Zostal len chvílu preč, a čoskoro sa vrátil s horiacou sviecou a so zprávou, ze Toby spí dole v zadnej, a že chlapci sú v prednej izbe. Kynúc mužskému, aby ho nasledoval, viedol ho hore schodmi.

„Tých niekoľko slov môžeme si povedať aj tuná, môj drahý,“ riekol Žid, otvoriac dokorán jedny dvere v prvom poschodí; „a keďže sú v okeniciach diery, a nechceme, aby súsedi videli u nás svetlo, preto necháme sviečku na schodoch. Tak!“

S týmito slovami Žid sostúpil dolu a postavil sviečku proti dverám, vedúcim do izby na platformu pri schodoch. Potom vrátil sa do miestnosti, ktorá postrádala nábytok, výjmuc zlámané kreslo a starú pohovku bez povlaku, ktorá stála za dverami. Na tento kus náradia si sadol cudzinec, ktorý robil dojem ustatého človeka a Žid si pritiahol proti nemu kreslo a tak sedeli tvárou v tvár. V chyži nebola úplná tma, lebo dvere boly koľkosi otvorené, a svieca zvonku vrhala na stenu, ktorá bola oproti, slabé svetlo.

Rozprávali sa za čas šeptom. A hoc z celého rozhovoru len niekoľko nesúvisiacich slov bolo rozumieť tu a tam, posluchač by ľahko bol vyrozumel, že sa Fagin bráni proti niekoľkým výčitkám cudzinca a že posledný sa nachodil v stave značného vzrušenia. Mohli sa takto rozprávať niečo viac, ako štvrť hodiny, keď Monks — ktorým menom Fagin behom rozhovoru niekoľko raz oslovil cudzinca — riekol o niečo silnejším hlasom:

„Vravím vám znova, to bolo zle osnované. Prečo ste ho tu nenechali medzi ostatnými, prečo ste neurobili z neho hneď takého fňukavého vreckového zlodeja?“

„To je ľahko povedať!“ zvolal Žid, krčiac plecami.

„Chcete snáď povedať, že to nešlo, hoc by ste bol rád aj urobil?“ tázal sa nahnevane Monks. „Či ste to urobil v krátkom čase s inými chlapci? Keby ste bol mal trpelivosť cez niekoľko mesiacov, či by ste ho nebol mohol vohnať do takého súdu, že by bol iste býval vypovedaný z kráľovstva, azda i na celý život?“

„A komu by to bolo poslúžilo k dobru, môj drahý?“ spýtal sa Žid pokorne.

„Mne,“ vetil Monks.

„Však nie mne,“ riekol Žid ešte poddanejšie. „Mohol mi byť užitočný. Ak majú dvaja ľudia spoločný obchod, je zrejmé, že záujem obidvoch musí byť chránený, všakver, môj dobrý priateľu?“

„Ako to?“ tázal sa Monks.

„Videl som, že ho bolo ťažko vycvičiť pre obchod,“ vetil Žid; v tých istých okolnostiach on nebol taký, ako sú im chlapci.“

„Hrom do toho!“ hundral mužský, „keby bol k čomu, bol by sa stal dávno zlodejom.“

„Ja sám som na to nestačil, aby som ho urobil horším,“ pokračoval Žid, úskostlive pozorujúc tvár svojho spoločníka. „Dosiaľ nemá v ničom prsty. Nevedel som ho nijakým činom zastrašiť a to sa musí stať hneď na začiatku, bo inak je naša námaha marná. Čo som mohol robiť? Poslal som ho von s Dodgerom a Charleyom? Mali sme z toho dosť hneď pri prvom raze; triasol som sa o nás všetkých.“

„Tomu som ja nie na vine,“ podotknul Monks.

„Nie, nie, môj drahý!“ opakoval Žid. „A nerobím vám teraz výčitky preto; lebo keby sa to nebolo stalo, vaše oči by na ňom nikdy neboly utkvely a neboli by ste ho všimli a zistili, že je to on, ktorého hľadáte. Dobre! Dostal som ho zasa zpäť pomocou dievčaťa, a ona si ho začína obľubovať.“

„Zaškrťte to dievča!“ riekol netrpelive Monks.

„Prečo? Nemôžeme to robiť práve teraz, môj drahý,“ vetil Žid s úsmevom; „a potom toto stvorenie nám nezavadzia; buďto raz by som bol rád, že som to urobil. Veľmi dobre znám tie dievčatá, Monks. Akonáhle chlapec začne otvrdať, viac sa oň nebude starať ani natoľko, ako o kus dreva. Chcete z neho urobiť zlodeja? Ak je na žive, časom urobím z neho zlodeja; a ak-ak —“ riekol Žid, kloniac sa k nemu bližšie, — „myslím, že to nie je pravdepodobné — ale keby sa stalo to najhoršie a on by bol mŕtvy — —“

„Ak je, tomu som nie ja na príčine!“ prerušil ho druhý mužský s pohľadom hrúzy, chopiac Žida chvejúcou rukou za rameno. „Pamätajte si, Fagin! Ja v tom nemám ruky. Vravel som vám od počiatku, že sa všetko môže stať, len nesmie zomrieť. Nechcem prelievať krv, na to sa vždy príde a potom to ešte aj prenasleduje človeka. Ak ho zastrelili, nezavinil som to ja; počujete? Podpálte tento pekelný brloh! Čo to bolo?“

„Čo!“ skríkol Žid, objímajúc telo zbabelca obidvoma ramenami, keď tento skočil na rovné nohy. „Kde?“

„Tam!“ vetil mužský, prenikave hľadiac na stenu oproti.

„Tieň! Videl som tieň ženskej v plášti a s čepcom šinúť sa stenou ako dych!“

Žid ho pustil z objemu a vyrútil sa hrmotne z chyže. V prievane blkotajúca svieca stála na tom istom mieste, kam ju postavili. Osvecovala len prázdne schodište a ich bledé tváre. Načúvali napnute, domom vládla hlboká tichosť.

„To bol len váš prelud,“ riekol Žid, zvednúc svetlo a obrátiac sa k svojmu spoločníkovi.

„Odprisahal by som, že som to videl!“ vetil trasúc sa Monks. „Keď som najprv zbadal klonilo sa to napred, a keď som prehovoril zmizlo to.“

Žid pozrel pohrdlivo na bledú tvár svojho druha, a vyzval ho, že ak chce, môže ho nasledovať, potom šiel dolu schodmi. Prezreli všetky miestnosti, boly chladné, pusté a prázdne. Sostúpili do chodby, ba až dolu do pivnice. Steny boly potiahnuté zelenkavou vlhčinou, a v svetle sviečky leskly sa stopy slimákov a hlemýžďov, ale všade vládlo smrteľné ticho.

„Čo si teraz myslíte?“ riekol Žid, keď boly zasa na chodbe. „Mimo nás, Tobyho a chlapcov, niet v dome živej bytosti. A tí sú v dosť dobrej bezpečnosti. Podívajte sa!“

Na dôkaz vyňal z vrecka dva kľúče a vysvetľoval, že keď prvý raz šiel dolu zatvorili ich, aby nik nemohol rušiť ich poradu.

Toto osvedčenie účinkovalo na Monksa a ochvelo jeho presvedčením. Jeho protesty ochabovaly v ráznosti, a keď všetko jeho pátranie bolo bezvýsledné, konečne sa niekoľko ráz zlostne usmial a priznal, že to bol len výplod jeho rozčúlenej obrazotvornosti. Nežiadal si obnoviť rozhovor, keď si uvedomil, že je už po jednej a preto sa tento rozkošný párik rozišiel.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.