Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

Hlava XIV.

Obsahujúca ďalšie podrobnosti o pobyte Oliverovom u Mr. Brownlowa, s pozoruhodným predpovedaním, ktoré vzhľadom na neho vyslovil Mr. Grimwig, keď Oliver šiel vybaviť vec, ktorou ho poverili.

Oliver sa čoskoro zviechal zo záchvatu mdloby, do ktorej ho uvalil nečakaný výkrik Mr. Brownlowa; starý pán a Mrs. Bedwinová opatrne vyhýbali rozhovoru o obraze, čo síce neprispelo k objasneniu Oliverovho života, alebo výhľadu do jeho budúcnosti, no točilo sa okolo predmetov, ktoré ho zaujímaly, ale nevyrušovaly. Ešte bol príliš slabý, aby mohol vstať k raňajkám, ale keď nasledujúceho dňa sišiel do hospodyňskej chyže, jeho prvým činom bolo, že vrhol chtivý pohľad na stenu, v nádeji, že zase bude môcť pozrieť do tváre krásnej dámy. Ale sklamal sa v svojom očakávaní, lebo obraz bol odstránený.

„Ah!“ riekla hospodyňa, pozorujúc smer Oliverových očú. „Ako vidíš, je preč.“

„Vidím madam,“ vetil Oliver. „Prečo ho dali preč?“

„Sňali ho, lebo Mr. Brownlow povedal, že sa mu zdalo, že ťa trápi, čo by snáď mohlo prekážať tvojmu uzdraveniu, rozumieš?“ odpovedala stará pani.

„Oh, vskutku nie. Netrápi ma vôbec, madam,“ riekol Oliver. „Rád som ho videl. Ba zrovna som ho miloval.“

„Dobre, dobre!“ riekla dobre naladená stará pani, „musíš sa podľa možnosti čím skôr zotaviť, môj drahý, a potom ho zase zavesíme! Vskutku! Sľubujem ti to! A teraz už rozprávajme o niečom inom.“

To bolo všetko, čo sa vtedy Oliver o obraze mohol dozvedieť. A keďže stará pani v jeho chorobe bola k nemu taká láskavá, pričinil sa, aby viacej na tento predmet nemyslel; preto radšej pozorne počúval množstvo poviedok, ktoré mu rozprávala, o svojej milej a driečnej dcére, ktorá sa vydala za milého a driečneho muža a žila na vidieku; a o svojom synovi, ktorý bol úradníkom u istého obchodníka zo Západnej Indie, ktorý bol tiež takým dobrým mladíkom a štyri razy do roka písal domov také oddané listy, že keď o tom vravela, tisly sa jej do očú slzy. Keď sa stará pani široko-ďaleko navykladala o výtečnosti svojich detí a o zásluhách svojho dobrého manžela, ktorý umrel — drahá, dobrá duša! — zrovna pred dvadsaťšesť rokmi, bol práve čas olovrantu. Po čaji učila Olivera hre na karty, ktorú si tak rýchlo osvojil, ako rýchlo ho učila: a túto hru hrali potom s veľkým záujmom a vážnosťou do toho času, kým invalid mal dostať varené víno s vodou a smidku suchej hrianky, a potom šiel pekne-rúče do postele.

Dni Oliverovho zotavovania boly dňami pravého šťastia. Všetko bolo tak pokojné, rozkošné a uhladené; každý bol milý a citný, že po hluku a nepokoji, v ktorom predtým stále žil, zdalo sa mu, že je zrovna v nebi. Akonáhle bol dostatočne silný, že sa mohol slušne obliecť, Mr. Brownlow mu zaopatril úplný, nový oblek, novú čiapku a pár nových topánok. Keď Oliverovi povedali, že so starými šatami môže urobiť, čo chce, dal ich slúžke, ktorá bola k nemu veľmi milá a požiadal ju, aby ich predala Židovi, a aby si peniaze ponechala. Urobila to ochotne; a keď Oliver pozeral von oblokom salónu a videl, ako ich Žid cpe do pinkľa a odchodí, bol rozradostený nad tým, že sú raz-navždy preč, a nehrozí mu viac možnosť nebezpečia, že ich musí znova obliecť. Boly to, pravdu rečeno, smutné handry a Oliver predtým nikdy nemal nových šiat.

Raz večer, asi týždeň po obrazovej affére, ako tak sedel a zabával sa s Mrs. Bedwinovou, zdola prišiel odkaz od Mr. Brownlowa, aby Oliver, ak sa cíti dosť dobre, prišiel do jeho pracovne, že rád by sa s ním trocha porozprával.

„Pane, uchovaj nás! Poumývaj si rúčky, a nechže ti prečešem a rozdelím vlásky, dieťa moje,“ zvolala Mrs. Bedwinová. „Pre živého Boha! Keby som to bola vedela, že ťa zavolá, bola by som ti dala aspoň čistý golier, a vyleštila ťa, ako šestáčik!“

Oliver urobil všetko, čo mu stará pani kázala, hoc aj bolestne horekovala, že nemá na dostač času, aby mu zriasila náprsenku, obrúbenú límcom košele; bol tak jemný a driečny, že mu to, hoc mala proti tomu dôležité osobné dôvody, aj povedala, keď ho s veľkým uspokojením od hlavy až po päty prezrela, že si to vskutku ani nemyslela, že bol by sa mohol v tak krátkom čase k svojmu prospechu natoľko zmeniť.

Tým posmelený Oliver zaklepal na dvere pracovne. Keď s dovolením Mr. Brownlowa vstúpil, našiel sa v malej, zadnej chyžke, ktorá bola preplnená knihami, s oblokom, ktorý pozeral na malé, rozkošné zahrádky. Pri okne stál stôl, pri ktorom sedel Mr. Brownlow a čítal. Keď zbadal Olivera, odložil knihu stranou a povedal mu, aby šiel bližšie ku stolu a sadol si. Oliver poslúchol a čudoval sa, že kde možno najsť toľko národa, ktorý by prečítal také veľké množstvo kníh napísaných, vari, k vôli tomu, aby sa svet stal múdrejším. Čomu sa ináče stále čudujú o moc zkúsenejší ľudia, ako bol Oliver Twist.

„Všakže je tu hodne kníh, syn môj?“ riekol Mr. Brownlow, zbadajúc zvedavosť, s ktorou Oliver pozeral priečinky, ktoré siahaly od dlážky po povaľu.

„Veľké množstvo, pane,“ vetil Oliver. „Nikdy som ich ešte toľko nevidel.“

„Budeš ich čítať, ak sa budeš dobre chovať,“ riekol starý pan milo; „budeš to robiť s radosťou, radšej ako obzerať ich zovňajšok — totiž len v niektorých prípadoch; lebo najdú sa aj také knihy, ktorých chrbty a obálky sú ich najlepšou časťou.“

„Myslím, že to budú asi tie hrubizné, pane,“ riekol Oliver, ukazujúc na niektoré objemné sväzky, ktoré maly na väzbe hodne pozlátky.

„Nie zrovna vždy,“ riekol starý pán, potľapkajúc po hlave Olivera a usmievajúc sa pri tom; „iné sú práve tak ťažké, hoc sú aj menšieho tvaru. Bol by si rád múdrym, až narastieš, a chcel by si spisovať knihy, eh?“

„Myslím, že radšej by som ich čítal, pane,“ odpovedal Oliver.

„Čo! nechcel by si byť spisovateľom?“ riekol starý pán.

Oliver rozmýšľal chvíľku a napokon riekol, že by bolo vari lepšou vecou byť kníhkupcom; na čom sa starý pán srdečne zasmial a odvetil, že povedal dobrú vec. Tomu sa Oliver potešil, hoc aj nevedel, čomu sa vlastne starý pán smeje.

„Dobre, dobre,“ riekol starý pán, zvážnejúc: „Neboj sa! nechceme z teba urobiť spisovateľa, veď je práve tak statočným povolaním byť učením, ako robiť tehly.“

„Ďakujem vám, pane,“ vetil Oliver. Nad jeho vážnou odpoveďou sa starý pán znova zasmial a povedal niečo o zvláštnom inštinkte, čomu Oliver nerozumel a preto tomu nevenoval príliš veľkú pozornosť.

„Nuž,“ riekol Mr. Brownlow, podľa možnosti vraviac vľúdnejšie, ale súčasne aj o moc serióznejšie, z čoho Oliver vyrozumel, že ešte neskončil. „Chcem, aby si tomu, o čom budem hovoriť, venoval veľkú pozornosť, syn môj. Budem vraveť bez obalu; lebo som istý, že si schopný porozumieť mi lepšie, ako nejedon starší človek.“

„Oh, prosím vás, pane, len to mi nepovedzte, že ma chcete poslať preč!“ zvolal Oliver, poplašený vážnym tónom započatej reči starého pána. „Nevystrčte ma pred dvere, aby som musel zase blúdiť ulicami. Dovoľte, aby som tu smel ostať a byť vašim sluhom. Neposielajte ma zpät na to ohyzdné miesto, zkade som prišiel. Smilujte sa nad úbohým chlapcom, pane!“

„Drahé dieťa,“ riekol starý pán, dojatý vrelosťou Oliverovej prosby, „nemusíš sa báť, že ťa pošlem preč, ak len sám nedáš k tomu podnet.“

„Nikdy, nikdy, pane,“ prerušil ho Oliver.

„Dúfam, že nie,“ vetil starý pán. „Nemyslím, že by si chcel. Oklamali ma predtým, keď som sa vynasnažoval byť dobročinným; ale som silne naklonený dôverovať ti; mám tak veľký záujem o tvoje blaho, že si to ani sám neviem vysvetliť. Osoby, ktorým som daroval svoju najúprimnejšiu lásku, ležia v hĺbke hrobu, ale tam je pohrobené aj šťastie a radosť môjho života, ale moje srdce sa predsa nestalo rakvou a nezapečatil som ho navždy pred najlepšími citmi. Hlboké súženie ich len posilnilo a zjemnilo.“

Starý pán to povedal tlumeným hlasom: viac sebe, ako svojmu spoločníkovi a keď sa potom na chvíľu odmlčal, Oliver sedel cele ticho.

„Dobre, dobre!“ riekol starý pán napokon živším tónom, „vravím to len preto, lebo máš mladé srdce; a vediac, že som pretrpel veľkú bolesť a zármutok, budeš sa snažiť, aby si ma zase nezranil. Vravíš, že si sirotou a nemáš na svete priateľa; všetky skúmania, ktoré som mohol podniknúť, potvrdzujú túto tvoju reč. Nože mi vyrozprávaj svoju históriu, odkiaľ si, kto ťa vychoval; a ako si sa dostal do spoločnosti, v ktorej som ťa našiel. Hovor pravdu, a nebudeš bez priateľa, kým len žiť budem!“

Oliverovo fikanie pretrhlo na niekoľko minút jeho hovor; práve keď chcel začať vraveť o tom, ako ho vychovali v ústave, a ako ho Mr. Bumble odviedol do chudobinca, na uličných dverách bolo počuť zvláštne, dvojité, malé, netrpezlivé klepanie: a služka, ktorá vybehla hore schodmi, oznamovala príchod Mr. Grimwiga.

„Ide nahor?“ spýtal sa Mr. Brownlow.

„Áno, pane,“ vetila slúžka. „Spytoval sa, či máme k čaju buchtičky, a keď som mu povedala, že máme, povedal mi, že prišiel na čaj.“

Mr. Brownlow sa usmieval, a obrátiac sa k Oliverovi, povedal, že Mr. Grimwig je jeho starý priateľ a aby si nič nerobil z jeho trocha drsného chovania, lebo je inak, ako ho mal príležitosť poznať, skrz a skrz dobrým stvorením.

„Mám isť nadol, pane?“ spýtal sa Oliver.

„Nie,“ vetil Mr. Brownlow, „bol by som radšej, keby si tu zostal.“

V tom vstúpil do chyže, opierajúc sa na hrubú palicu, statný, starý pán, pokulhávajúc na jednu nohu; mal modrý kabát, pruhovanú vestu, nankinové nohavice, kamaše a po stranách zeleným lemovaný biely klobúk so širokou strechou. Zpod vesty mu bolo vidieť jemne zriasenú náprsenku a pod ňou sa pozvoľne húpala dlhá, oceľová, hodinková retiazka s kľúčikom. Konce jeho bieleho nákrčníka boly sviazané do chomáča pomarančovej veľkosti; jeho tvár, ktorá tvorila smes rozličných rysov, nie je možno opísať. Keď hovoril, obyčajne otočil hlavu na stranu, súčasne zaškúlil, čo neodolateľne upomínalo na papúšika. Zrovna s týmto zovňajškom zjavil sa u Mr. Brownlowa a vystierajúc rameno, držal na dlani kúsok pomarančovej kôrky, a volal namrzeným, bručiacim hlasom:

„Pozrite sa! vidíte to! Či je to nie najpodivnejšou a najmimoriadnejšou vecou, že nemôžem nikoho navštíviť, aby som nenašiel na schodoch kúsok z tohoto priateľa lekárov? Raz som okrivel pre pomarančovú kôrku, a napokon pomarančová kôra zapríčiní moju smrť. Uvidíte, pane: mojou smrťou bude pomarančová kôra, buďto zjem vlastnú hlavu, pane!“

To bolo pekné nabídnutie, ktorým Mr. Grimwig podporoval a potvrdzoval takmer každý svoj výrok, a bolo to v jeho prípade zvláštnejšie, lebo, pripúšťajúc, k vôli dôvodu, možnosť toľkého vedeckého pokroku, aby tento mohol uspôsobiť gentlemana k tomu, že by v zlej nálade mohol zjesť vlastnú hlavu — hlava Mr. Grimwiga bola tak mimoriadne veľká, že aj ten najsanguinisteckejší človek ťažko by sa bol mohol kochať nádejou, že bude s ňou hotový na jedno posedenie, keby hneď bola mimo otázky jeho veľká parochňa.

„Zjem svoju hlavu, pane,“ opakoval Mr. Grimwig, udierajúc palicou o dlážku. „Halló! čo je to!“ zvolal pozrúc na Olivera a cúvnuc jedon alebo dva kroky.

„To je mladý Oliver Twist, o ktorom sme vraveli,“ riekol Mr. Brownlow.

Oliver sa poklonil.

„Snáď len nemyslíte, že je to ten chlapec, ktorý mal horúčku?“ riekol Mr. Grimwig, ustupujúc o niečo ďalej. „Počkajte chvíľočku! Nevravte! Čakajte —“ pokračoval Mr. Grimwig, okamžite pozbavený strachu pred horúčkou, triumfujúc nad objavením: „to je ten chlapec, čo mal pomaranč! Ak je to nie ten chlapec, pane, ktorý mal pomaranč, a pohodil tento kúsok kôrky na schodišti, zjem svoju hlavu a jeho tiež.“

„Nie, nie, nemal pomaranč,“ riekol Mr. Brownlow, smejúc sa.

„Poďte, odložte si klobúk, a pohovorte s mojím mladým priateľom.“

„Veľmi ma púta tento predmet, pane,“ riekol popudlivý starý pán, sťahujúc si rukavice. „V našej ulici je na chodníku vždy viacej alebo menej pomarančových kôrok; a ja viem, že ich ta kladie chirurgov syn z rohu. Včera večer skĺzla sa mladá žena na kúsku kôrky a padla na zábradlie mojej zahrady; keď vstala, videl som, že vrhla pohľad na jeho pekelnú, červenú lampu s pantomimickým svetlom. „Nechoďte k nemu,“ volal som z obloka, „je vrahom! Ľudskou kladou!“ Taký je. Ak nie je nuž —“ Tu dráždlivý starec udrel svojou palicou mocne na dlážku, čomu jeho priatelia tak rozumeli, že obsahuje jeho obvyklé nabídnutie, hoc aj nebolo vyjadrené slovom. Potom, ešte vždy držiac v rukách palicu, sadol si a otvoriac svoj lorgnion, ktorý nosil pripevnený na širokej, čiernej stuhe, obzeral Olivera; ktorý, vidiac, že je predmetom pozorovania, zapýril sa a znova sa poklonil.

„To je ten chlapec, áno?“ riekol Mr. Grimwig napokon.

„To je ten chlapec,“ vetil Mr. Brownlow.

„Ako sa máš šuhaj?“ riekol Mr. Grimwig.

„Ďakujem, o moc lepšie, pane,“ vetil Oliver.

Mr. Brownlow, tušiac, že jeho zvláštny priateľ chce povedať čosi nepríjemné, požiadal Olivera, aby sišiel dolu a povedal Mrs. Bedwinovej, aby im prichystala čaj, čo Oliver, ktorému sa ani len trochu nepáčily spôsoby návštevníka, urobil s veľkou radosťou.

„Je to pekný šuhaj, všakver?“ spýtal sa pán Brownlow.

„Neviem,“ odpovedal Mr. Grimwig nevrle.

„Neviete?“

„Nie. Neviem. Nevidím rozdiel medzi chlapci. Poznám len dva druhy chlapcov. Zamúčených chlapcov a chlapcov s tvárou, ako hovädzia pečienka.“

„A aký je Oliver?“

„Zamúčený. Znám priateľa, ktorý má chlapca s tvárou, ako hovädzia pečienka, vravia, že je to fajn chlapec; s veľkou hlavou a červenými lícami, a iskriacimi očima; desný chlapčisko; má telo a stehná, ktoré div, že neroztrhnú jeho modré šaty; hlas má, ako plavčík a chuť do jedenia, ako vlk. Poznám ho! Potvoru!“

„Choďte,“ riekol Mr. Brownlow, „to nie sú povahové rysy mladého Olivera Twista; a nemusíte dráždiť svoj hnev.“

„Nie sú,“ vetil Mr. Grimwig. „Ale môžu byť aj horšie.“

V tom Mr. Brownlow zakašľal netrpezlive, čo tak sa zdalo, že robí Mr. Grimwigovi najvyberanejšiu rozkoš.

„Môžu byť ešte horšie, vravím,“ opakoval Mr. Grimwig.

„Odkiaľ je? Čo je? Čím je? Mal horúčku. Od čoho? Poriadni ľudia, všakver nemajú horúčku? Zlí ľudia sem-tam majú horúčku; nemajú, eh? Poznal som v Jamaike človeka, ktorého obesili preto, že zabil svojho pána. Mal šesť rázy horúčku; preto nebol odporúčaný k omilosteniu. Pah! Nesmysel!“

Skutočnosťou však bolo, že Mr. Grimwig v najvnútornejšom úkryte srdca bol silne naklonený pripustiť, že zjav a spôsoby Olivera boly mimoriadne pôvabné; ale mal silnú vôľu k protirečeniu, ktorá pri tejto príležitosti bola priostrená okolnosťou, že našiel kus pomarančovej kôrky; a vnútorne súc rozhodnutý, že si nedá nikým predpísať, či je chlapec driečny, alebo nie, preto si od počiatku umienil, že bude svojmu priateľovi odporovať. Keď Mr. Brownlow doznal, že ani na jedon bod jeho dotazov nemôže nateraz dať uspokojivú odpoveď, a že odročil preskúmanie Oliverovho predošlého života do toho času, kým chlapec zosilnie natoľko, aby mu to neškodilo, Mr. Grimwig sa zlomyseľne zachechtal. A spýtal sa uštepačne, či zvykla hospodyňa večer spočitovať stolové náčinie; a či by bol spokojný, keby tak v jedno slnečné ráno nenašla jednu, alebo dve lyžice — a tak ďalej.

Mr. Brownlow si však pri tom všetkom nemyslel nič o prudkom pánovi: znajúc zvláštnosti svojho priateľa, znášal jeho vrtochy s blahovoľnosťou znamenitého humoristu; takže, keď Mr. Grimwiga pri olovrante láskave požiadali, aby prejavil odbornú mienku o čajových buchtičkách, všetko šlo veľmi hladko; a Oliver, ako člen tejto spoločnosti, začal sa cítiť o moc slobodnejšie, ako prv, keď ho zastrašovala prítomnosť zápalistého starého pána.

„A kedy mienite vypočuť úplný, pravdivý a podrobný priebeh života a dobrodružství Olivera Twista?“ spýtal sa po olovrante Mr. Brownlowa Mr. Grimwig, hľadiac stranou na Olivera, keď nadpriadol rozhovor o predošlom predmete.

„Zajtra ráno,“ vetil Mr. Brownlow. „Bol by som rád, aby sme pri tom mohli byť o samote. Príď ku mne nahor zajtra ráno o desiatej hodine, môj drahý.“

„Áno, pane,“ odvetil Oliver. Odpovedal trocha váhavo, lebo ho miatol tvrdý pohľad Mr. Grimwiga.

„Poviem vám niečo,“ šepkal tento gentleman Mr. Brownlowovi; nepríde k vám zajtra ráno. Videl som, ako váhal. On vás zavádza, môj milý priateľu.“

„Odprisahal by som, že nie,“ odpovedal Mr. Brownlow vrele.

„Ak nie,“ riekol Mr. Grimwig, „tak zjem —“ a udrel palicou.

„Za pravdomluvnosť chlapca ručím aj životom!“ riekol Mr. Brownlow, klepajúc na stôl.

„A ja za jeho lživosť hlavou!“ vetil Mr. Grimwig, klepúc tiež na stôl.

„Uvidíme,“ riekol Mr. Brownlow, krotiac svoj vzrastajúci hnev.

„Uvidíme,“ odpovedal Mr. Grimwig vyzývavým úsmevom, „uvidíme.“

Riadením súdby Mrs. Bedwinová práve v tom momente priniesla hŕbočku kníh, ktoré Mr. Brownlow bol kúpil ráno u toho istého kníhkupca, ktorý je nám už známy z tejto povesti; položiac ich na stôl, chystala sa, že opustí chyžu.

„Zadržte chlapca, Mrs. Bedwinová, „musím niečo vrátiť.“

„Už odišiel, pane,“ vetila Mrs. Bedwinová.

„Zavolajte ho,“ riekol Mr. Brownlow; „je to dôležité. Kníhkupec je chudobný človek a knihy nie sú zaplatené, musím niektoré vrátiť.“

Brána na ulicu bola otvorená. Oliver bežal na jednu, dievča na druhú stranu a Mrs. Bedwinová stála na schodoch a volala na chlapca; ale chlapca nebolo vidieť. Oliver a dievča vrátili sa udychčaní, že po chlapcovi niet ani stopy.

„To je škoda, na môj veru,“ zvolal Mr. Brownlow; „veľmi mi na tom záležalo, aby tieto knihy boly vrátené do dnes večera.“

„Viete čo, pošlite s nimi Olivera,“ navrhol Mr. Grimwig s ironickým úsmevom; „on ich iste bezpečne odovzdá.“

„Áno; prosím vás, pane, dovoľte mi, aby som ich odniesol,“ riekol Oliver, „celou cestou budem utekať, pane.“

Starý pán chcel práve povedať, že mu to nedovolí ani za nič, keď veľmi zlomyseľné zakašlanie Mr. Grimwiga ho primälo k tomu, aby ho pustil, aby tým, že Oliver presne vybaví poverenie, dokázal aspoň ohľadne tejto veci, nesprávnosť podozrenia Mr. Grimwiga.

„Choď, môj drahý,“ riekol starý pán. „Knihy sú na stolci pri stole. Dones ich dolu.“

Oliver rozradostený nad tým, že môže byť užitočný, doniesol pod pažou s veľkým shonom knihy a čakal s čiapkou v ruke na odkaz, ktorý mal vykonať.

„Povedz,“ riekol Mr. Brownlow, hľadiac uprene na Grimwiga; „povedz, že tieto knihy prinášaš nazad; a že si prišiel zaplatiť štyri libry a desať shillingov, ktoré som mu dĺžen. Tu máš päťlibrovú bankovku, a tak mi máš doniesť zpät desať shillingov.“

„Nebude to trvať ani desať minút, pane,“ vetil Oliver chtivo. Schovajúc bankovku do kabátového vrecka, pozapínal sa a soberúc knihy opatrne pod rameno, úctive sa poklonil a vzdialil sa z chyže. Mrs. Bedwinová ho nasledovala po uličnú bránu, dávajúc mu podrobné úpravy o najbližšej ceste a pomenujúc kníhkupca a ulicu: na čo Oliver povedal, že všetko cele jasne porozumel. Pridajúc ešte mnohé napomenutia, aby si bol istý a neprechladol, stará pani ho konečne prepustila, aby odišiel.

„Nech Boh žehná jeho sladkej tváričke!“ riekla pani, hľadiac za ním. „Akosi to ťažko nesiem, že som ho ztratila z očú.“

V tom sa Oliver veselo poobzeral kolom, a kýval, kým nezašiel za roh. Stará pani usmievajúc sa odpovedala na jeho pozdravy a zatvoriac bránu, vrátila sa do svojej chyžky.

„Uvidíte, že sa vráti najpozdejšie za dvadsať minút,“ riekol Mr. Brownlow, vynímajúc a položiac hodinky na stôl. „V tom čase bude už mrkať.“

„Oh! a vy si vážne myslíte, že sa vráti?“ spýtal sa Mr. Grimwig.

„Vy nie?“ spýtal sa Mr. Brownlow s úsmevom.

Duch mocnej protimluvy sídlil v tom momente v hrudi Mr. Grimwiga a mohutnel ešte väčšmi, keď videl, že sa Mr. Brownlow dôverčive usmieva.

„Nie,“ riekol, udierajúc päsťou stôl. „Ja nie. Chlapec má na sebe nové šaty, zásielku cenných kníh pod pažou, a päťlibrovú bankovku vo vrecku. Pripojí sa k svojim starým zlodejským priateľom a vysmeje vás. Ak sa ten chlapec vráti do tohoto domu, pane, zjem svoju hlavu.“

S týmito slovami pritiahol kreslo tesnejšie ku stolu; a tak sedeli dvaja priatelia v tichom očakávaní s hodinkami medzi sebou.

Hodno je poznamenať, ako dôležité objasnenie pripojujeme k svojmu vlastnému úsudku a k hrdosti, s ktorou prichodíme k našim urýchleným a prenáhleným záverom, že hoc Mr. Grimwig nebol ani z ďaleka mužským zlého srdca, a bol by úprimne ľutoval, keby jeho vážený priateľ bol býval zavedený a oklamaný, v skutočnosti predsa len s najväčšou vážnosťou nádejal sa momentu, v ktorom sa Oliver Twist nevráti. — Sotmelo sa natoľko, že sotva bolo možno rozoznať čísla ciferníka, ale dvaja starí páni sedeli ďalej v tichu, s hodinkami pred sebou.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.