ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oliver sa lepšie obznámi s povahou svojich nových druhov; a za svoju zkúsenosť zaplatí vysokú cenu. Je to síce krátka, ale veľmi dôležitá kapitola tejto povesti.

Oliver býval už veľa dní v Židovom byte a odstraňoval z vreckoviek monogramy (z ktorých priniesli domov veľké množstvo) a niekedy zúčastnil sa už opísanej hry, ktorou sa dvaja chlapci a Žid každé ráno pravidelne zabávali. Konečne zatúžil za čistým povetrím a často hľadal príležitosť k tomu, aby mohol vážne požiadať starého pána aby mu dovolil isť na vychádzku s jeho dvoma druhmi.

Preto sa Oliver oddával so zvýšenou chuťou činnému zamestnaniu, pri čom bral ohľad na prísnu mravnosť povahy starého pána. Keď Dodger a Charley Bates prišli večer domov s prázdnymi rukami, široko-ďaleko vykladal s veľkou horlivosťou o škodlivosti marnej záhalčivosti, a aby ich presvedčil o potrebe činného života, poslal ich spať bez večere. Pri jednej príležitosti šiel tak ďaleko, že ich obidvoch sotil dolu schodmi; a týmto činom docielil, že jeho ctnostné pokyny boly vskutku dodržiavané.

Konečne raz ráno dostal Oliver dovolenie, za ktorým tak dychtive túžil. Dva alebo tri dni nebolo vreckoviek ku spracovaniu, prečo aj obedy boly hodne chudobnejšie. Môžbyť, že práve preto udelil starý pán Oliverovi dovolenie; ale hoc ako už stála vec, dosť na tom, riekol mu, že môže isť, a postavil ho pod spoločnú ochranu Charleya Batesa a jeho priateľa Dodgera.

Traja chlapci sa vyrútili; Dodger s ohrnutými rukávmi a trojrohým klobúkom, ako obyčajne; majster Bates zase otálajúc s rukami vo vreckách; a Oliver medzi nimi, zadumaný nad tým, kam idú a do akého oboru ľudského diela ho chcejú najdriev zasvätiť.

Šli takým lenivým krokom, že sa zpočiatku zdalo Oliverovi, že jeho druhovia chcú oklamať starého pána a nepôjdu vôbec na prácu. Dodger mal ten hriešny zvyk, že malým chlapcom srážal s hláv čiapky a metal ich do prostory; kým Charley Bates ohľadne vlastníckeho práva prejavoval veľmi voľné náhľady tým, že poťahoval rozličné jablká a cibule zo stojanov pouličných búd a cpal ich do vačkov tak prekvapujúcej objemnosti, že sa zdaly zaujímať v každom smere celý jeho oblek. Tieto činy zdaly sa Oliverovi tak mrzkými, že už-už chcel prejaviť svoj úmysel, že sa vráti najkratšou cestou zpät, keď jeho myšlienky následkom veľmi tajuplnej zmeny Dodgerovho chovania boly náhle obrátené v inom smere.

Práve sa vynorili z malého dvorca neďaleko otvoreného námestia v Cirkenwelli, ktoré teraz následkom čudného prekrútenia názvov menujú „The Geen“ (Zelené), keď sa Dodger neočakávane zastavil; a položiac prst na ústa, ťahal svojich druhov s najväčšou opatrnosťou a obozretnosťou nazpät.

„Čo sa stalo?“ spytoval sa Oliver.

„Čuš!“ vetil Dodger. „Vidíte toho starého plesnivca tam pri knižnom kráme?“

„Ten starý pán tam na ceste?“ riekol Oliver. „Hej, vidím ho.“

„To bude niečo,“ riekol Dodger.

„Prvotriedna korisť,“ podotkol majster Charley Bates.

Oliver hľadel s jedného na druhého s najväčším prekvapením; ale mu nedovolili, aby sa niečo spýtal, lebo obidvaja chlapci ukradomky kráčali cez ulicu a priplúžili sa tesne za chrbát pána, na ktorého bola jeho pozornosť cele sústredená. Oliver kráčal za nimi vo vzdialenosti niekoľkých krokov, nevediac, či má isť napred, alebo či má ustúpiť nazad, zastal a hľadel na všetko v tichom užasnutí.

Starý pán robil dojem veľmi úctyhodnej osobnosti, mal napúdrovanú hlavu a zlaté okuliare. Bol oblečený do tmavozeleného kabáta s čiernym baršúnovým golierom, mal biele nohavice a pod pažou švihácku bambusovú palicu. Z priečinku vyňal knihu, a pozastanúc, tak sa vhĺbil do čítania, ako by sedel v kresle svojej pracovne. A možno, že si to vskutku aj namyslel; bolo badať na jeho roztržitosti, že nevidí ani knižný priečinok, ani ulicu, ani chlapcov, slovom nič, len knihu, ktorú práve s veľkým záujmom čítal, obrátiac list, keď došiel na koniec strany a počínajúc novým riadkom na najbližšej strane a postupujúc pravidelne ďalej s najväčšou horlivosťou.

Aké bolo zdesenie a užasnutie Olivera, keď stojac vo vzdialenosti niekoľkých krokov, hľadel s rozškerenými víčkami, a zbadal, ako vnoruje Dodger ruku do vrecka starého pána a vyťahuje z neho vreckovku! A videl, ako ju podáva Charleyovi Batesovi, že si ju ten ponecháva a obidvaja v plnom behu utekajú za roh ulice.

V mysly Olivera okamžite sa odhalilo celé tajomstvo vreckoviek, hodiniek, šperkov a Žida. Pozastal na okamih, a krv mu úžasom žihala v cievach, ako by bol v blčiacom ohni; potom zmätený a zostrašený dal sa do behu; a nevediac, čo robí, utekal, že sa mu nohy sotva dotýkaly zeme.

Všetko to stalo sa za chvíľu. V tom okamihu, keď sa dal Oliver do behu, starý pán, siahnuc rukou do vrecka a zbadajúc, že mu chybí vreckovka, náhle sa obrátil. A vidiac, že chlapec zaberá takým rýchlym krokom, myslel si cele prirodzene, že on je zlodejom; vykríkol z plneho hrdla: „Chytajte zlodeja!“ a pustil sa za ním s knihou v ruke.

Starý pán však nebol jediným človekom, ktorý ho s krikom naháňal. Dodger a majster Bates neželajúc si vzbudiť verejnú pozornosť tým, že utekali širokou ulicou, radšej zabočili za rohom do prvého návratia. Čoskoro počuli krik, a vidiac utekať Olivera a vytušiac ako vec stojí, vybehli s veľkou hbitosťou; a kričiac tiež: „Chytajte zlodeja!“ začali ho prenasledovať, ako dobrí občania.

Hoc aj Olivera vychovávali filozofovia, nebol teoreticky oboznámený s krásnou axiomou, že sebazachovanie je prvým zákonom prírody. Keby ju bol znal, bol by býval azda pripravený aj na toto. Ale preto, že nebol pripravený, poplašil sa ešte väčšmi; tak uháňal, ako vo vetre, pred starým pánom a dvaja vreštiaci chlapci utekali za nimi.

„Chytajte zlodeja! Chytajte zlodeja!“ V tomto volaní je niečo príťažlivé. Obchodník opúšťa svoj pult, furman svoj voz; mäsiar prekotí koryto; pekár zase kôš; mliekar konvice; posol zahodí balík; školáci nechajú hru na guľočky; dlaždič svoj mlat; dieťa zase loptu. Odbiehajú, trma-vrma, vír-var, kolomútka: vresk, plesk, hurt, srážanie za roh zachodiacich chodcov, huckanie psov, plašenie drôbeže: a ulice, námestia, dvory, ozývajú sa týmito zvukmi.

„Chytajte zlodeja! Chytajte zlodeja!“ Sto hrdiel vreští tieto slová a davy vzrastajú pri každom nároží. Bežia, brodiac sa blatom a potkýňajúc sa na dlažbu chodníka, obloky sa otvárajú, národ vybieha, a tá luza rúti sa napred, obecenstvo opúšťa lútkové divadlo, hoc je aj dej najpútavejšie zapletený a pripojuje sa k utekajúcemu davu, lomoz sa vzmáha a posilňuje volanie sviežim príbojom, „Chytajte zlodeja! Chytajte zlodeja!“

„Chytajte zlodeja! Chytajte zlodeja!“ Do ľudskej hrudi je hlboko zaštepená vášeň naháňať niečo. Biedne dieťa bez dychu, s výrazom vyčerpanosti; z očú mu ziera hrúza; zo zrakov mdloba; dolu tvárou mu rinú veľké kropaje potu; a ono s napätím všetkých nervov chce vzdorovať svojim prenasledovateľom; a tí, čo mu boli v pätách a dohonili ho v tejto chvíľke, svoje miznúce sily zveľadili mohutnejúcim jasotom, a vrešťali a kričali od radosti: „Chytajte zlodeja!“ Ach, chyťte ho pre milosrdenstvo Božie!

Konečne je už lapený! Šťastná náhoda. Leží na dlažbe chodníka; a zástup sa dychtive shromažďuje okolo neho: každý nový príchodzí prebojúva a strká sa napred, aby ho zachytil pohľadom. „Ustúpte stranou!“ „Dajte mu vydýchnuť!“ „Nesmysel! veď si to nezaslúži!“ „Kdeže je ten pán?“ „Tu, hľa, ide ulicou!“ „Urobte tomu pánovi miesto!“ „Je to ten chlapec, pane?“ „Áno!“

Oliver ležal pokrytý blatom a prachom a krvácajúci z úst, hľadiac vyjavene na množstvo tvár zástupu, ktorý ho obkľučoval, keď k nemu úradne privliekli starého pána a vtisli ho do kruhu najprednejších prenasledovateľov.

„Áno!“ riekol gentleman. „Obávam sa, že je to on“.

„Obáva sa!“ hundral zástup. „To je tiež dobrý vták!“

„Chudiak!“ riekol gentleman, „veď sa poranil.“

„To som urobil ja, pane,“ riekol veľký, neokrúchaný šarvanec, vystúpiac do popredia, „a kopnul som ho dôkladne členkom do úst. Ja som ho pristavil, pane.“

Šarvanec dotkol sa s úškľabkom klobúka, očakávajúc nejakú odmenu; ale starý pán obzrúc ho s výrazom nevôle, úzkostlive hľadel dokola, ako by mal v úmysle ujsť: o čo sa chcel pravdepodobne aj pokúsiť, hoc by z toho bola vznikla nová honba, keby sa v tom okamihu nebol cez zástup predieral policajný úradník (ktorý v takýchto prípadoch obyčajne prichádza naposledy) a chytil Olivera za límec.

„Poď, vstaň!“ riekol mu hrubo.

„To som nebol ja, pane. Vskutku nie, vskutku nie, boli to dvaja iní chlapci,“ riekol Oliver, zalamujúc vášnive rukami a obzerajúc sa kolom. „Musia byť tu niekde.“

„Oh, nie, nie sú tu,“ riekol úradník. Myslel to ironicky, ale bola to vskutku pravda; Dodger a Charley Bates ušli najbližším príhodným dvorom. „Poď, vstaň!“

„Neubližujte mu,“ riekol starý pán súcitne.

„Oh nie, nechcem mu ublížiť,“ vetil úradník, a na dôkaz toho stiahol mu temer s polovice chrbta kabát. „Poď, poznám ťa; neurobím ti nič. Či sa postavíš na nohy, ty mladý diabol?“

Olivera, ktorý sa ťažko vedel udržať, a urobil pokus, aby sa sám postavil na nohy, vliekli za límec kabáta v rýchlom kroku. Starý pán kráčal s ním po boku úradníka; a mnohí zo zástupu vynasnažovali sa aspoň kúsok dostať vopred, aby s času na čas mohli obzrieť vyčerpaním zaostávajúceho Olivera. Chlapci plesali víťazne a kráčali napred.