Zlatý fond > Diela > Oliver Twist I


E-mail (povinné):

Charles Dickens:
Oliver Twist I

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Eva Kovárová, Darina Kotlárová, Petra Huláková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

Hlava XIII.

Chápavý čitateľ bude sa moci obznámiť s novými dejateľmi, s ktorými v súvislosti dozvie sa o rozličných príjemných, k tejto povesti patriacich udalostiach.

„Kde je Oliver?“ riekol Žid, vstanúc s hrozbou v pohľade.

„Kde je chlapec?“

Mladí zlodeji vytreštili oči, vyburcovaní súc zlosťou svojho učiteľa; a pozreli na seba s neistým pohľadom.

„Čo sa stalo s chlapcom?“ riekol Žid, popadnúc Dodgera za golier a potrasúc ním s desným preklínaním. „Hovor, lebo ťa zadusím!“ Mr. Fagin mal tak vážny zovňajšok, že Charley Bates, ktorý pri každej príležitosti hľadel sa všemožne zabezpečiť a ktorý teraz začal to držať za pravdepodobné, že ho Žid môže aj zaškrtiť, hodil sa na kolená, a reval hlasite a nepretržite, vydávajúc zvuky podobné bučaniu zdivelého býka, buďto vresku znejúcej trúby.

„Povieš a či nie?“ hrmel Žid a triasol ním tak náramne, že Dodger v svojom beztak širokom obleku vyzeral veľmi čudne.

„Preto, že sa dostal do pasce, a to je všetko,“ vravel Dodger zlomyseľne. „Počujte, pustite ma!“ Dodger švihnúc sebou, jediným trhnutím vyletel z objemného kabáta, zanechajúc ho v Židových rukách a schvátil hriančené vidlice, urobil nimi útok na vestu veselého starého pána, ktorý, ak by sa bol podaril, bol by vyvolal veľkú radosť.

Pri tomto skutku Žid skočil nazad s väčšou bystrosťou, ako bolo možno predpokladať pri jeho zdanlivej sošlosti a vetchosti a schopiac krčah, chystal sa, že ho šmarí do hlavy útočníka. Ale Charley Bates v tom okamihu sputnal jeho pozornosť zrovna desným vyvíjaním, takže náhle zmenil svoj úmysel a jeho obsahom oblial vstupujúceho mladého pána.

„Čože to tu máte za požiar?“ zamrmlal hlboký hlas. „Čím ma to oblievate? Dobre, že ste ma zasiahli len pivom a nie krčahom, ináč by som vám bol ukázal, zač’ toho lakeť. Myslel som si, že taký diabolský, bohatý, kmínsky a hromžiaci Žid vie len vodu vylievať — a nie tohľa, lež, že zaplatil poplatok Riwer Company? Čo je to Fagin? Tristo hrmených, len keby môj nákrčník nebol obliaty pivom! Poď dnu, ty plazivý fogmeg! Prečo si ostal vonku, ako by si sa hanbil za svojho pána! Hajde!“

Človek, ktorý hundral tieto slová, bol asi tridsaťpäťročný, statný chlapík, a mal čierny baršúnový kabát, veľmi ušpinené plátené nohavice, šnorovacie poltopánky a šedé vlnené punčochy, ktoré obopínaly pár silných lítok. Na hlave mal hnedý klobúk a pestrý, ušpinený hodvábny ručník okolo hrdla, s dlhými koncami, ktorými, kým vravel, stieral s tváre pivo. Keď bol s tým hotový, odkryl širokú, protivnú tvár s trojdňovým strniskom brady a dvoma zamračenými očami; jedno z nich hralo v rozličných barvách na dôkaz toho, že ho pred nedávnom udreli.

„Poď už, počul si?“ mumlal zaujímavý holomok.

Biely, chlpatý pes, s papuľou doškriabanou a dokmásanou na dvadsiatich rozličných miestach, vkĺzol do miestnosti.

„Prečo si nevnišiel prv?“ riekol mužský. „Bol si príliš pyšný, aby si ma sprevádzal, bol? Ľahni!“

Rozkaz bol sprevádzaný kopnutím, ktoré šmarilo zviera na druhý koniec izby. Pes bol zaiste tomuto zvyknutý, lebo sa tíško, bez hlesnutia utiahol do kúta a žmurkajúc srdite, zdalo sa, že je zaujatý prehliadkou bytu.

„Čo máte za lubom? Vy potmešilý, hrabivý, nenásytný zázrak, čo trýznite tých chlapcov?“ riekol mužský, sadnúc si vážne. „Čudujem sa, že vás už dávno nezabili! Na ich mieste, byť vaším učeníkom, by som to už bol urobil. Ja by som sa vám nebol dal nalapať, lebo nie ste na nič iné súci, len aby vás, ako hnusnú zvláštnosť, držali v sklenej fľaši, a myslím, že ešte ani nevyfúkali takú, ktorá by vám stačila.“

„Čušte! čušte, Mr. Sikes,“ riekol Žid, trasúc sa. „Nevravte tak hlasne.“

„Nedám sa zahriaknuť,“ vetil holomok. „Keď príde k lámaniu chleba, vy máte vždy zlé úmysly. Znáte moje meno; von s tým! Keď tomu príde čas, neurobím vám hanbu.“

„Dobre, dobre — Bill Sikes,“ riekol Žid s podlízavou pokorou. „Tuším máte zlú vôľu, Bill.“

„Môžbyť, že mám,“ vetil Sikes; „tak sa mi vidí, že ste aj vy boli kus rozdráždený a chceli ste komusi trocha ublížiť, keď ste šmarili cínový hrniec, ako to robievate, keď bláznite, a —“

„Zošaleli ste?“ riekol Žid, a poukazujúc na chlapcov, chytil ho za rukávy.

Mr. Sikes uspokojil sa s tým, že pod ľavým uchom urobil pohyb, ako by viazal uzol a hlavu otočil k pravému plecu a vysvitlo, že Žid cele dobre porozumel túto nemohru. Túto zlodejskú reč, ktorou bol ich rozhovor hojne popretkávaný, nezasvätený poslucháč by vôbec nebol porozumel. A galgan ňou požiadal o pohárik pálenky.

„Nenasypte do toho jedu,“ riekol Mr. Sikes, položiac klobúk na stôl.

Povedal to žartovne, ale keby tak bol mohol vidieť diabolsky úškľabok, ktorý hral okolo bledých rtov Žida, keď sa obrátil ku kredencu, bol by zbadal, že upozornenie nebolo zbytočné, lebo želanie (pre každý prípad) oprobovať to, pri ostrovtipe páleničiara, nebolo voskrz ďaleké veselého srdca starého pána.

Keď Mr. Sikes vyprázdnil dva-tri poháre pálenky, svojou pozornosťou snížil sa aj k mladým pánom. Blahosklonne nadpriadol rozhovor, v ktorom boly rozobrané príčiny a okolnosti Oliverovho uväznenia, pri čom Dodger s takým záujmom a rozhorčením, aké podľa jeho náhľadu v daných pomeroch bolo žiadúcne, prednášal o dôkazoch pravdy.

„Obávam sa,“ riekol Žid, „že povie niečo, čo nám zapríčiní nepríjemnosti.“

„Veľmi ľahko,“ vetil Sikes so zlomyseľným úškrnom. „Roznesú vás, Fagin.“

„A obávam sa, počujete,“ dodal Žid, ako by si nevšímal poznámky; a potuteľne pozorujúc ostatných. — „Obávam sa, že ak nás do hry zamotajú, príde rad aj na iných a s vami to potom o moc horšie skončí, ako so mnou, môj milý.“

Mužský sa zarazil a obrátil sa s hnevom na Žida. Ale plecia starého Žida skrčily sa až k ušiam, a jeho zrak hľadel do prázdna na stenu.

Nastalo dlhé mlčanie. Zdalo sa, že všetci členovia tejto ctihodnej spoločnosti sú zabraní do vlastných úvah, ba tak sa videlo, že ešte aj pes pri zlomyseľnom olizovaní svojich pyskov rozjímal o tom, ako sa vrhne na lítka prvého pána alebo panej, keď budú zas na ulici.

„Ktosi musí vyskúmať, čo sa stalo v úrade,“ riekol Mr. Sikes o moc tlumenejším hlasom, ako vravel dosiaľ.

Žid kývol súhlasne.

Správnosť navrhovaného postupu bola vskutku zrejmá; ale na nešťastie vzhľadom na uskutočnenie stavaly sa mu do cesty závažne prekážky. Lebo, ako Dodger a Charley Bates, tak aj Fagin a Mr. William Sikes, všetci dovedna, mali prudký a hlboko vkorenený odpor proti tomu, aby na akomkoľvek základe a pod akoukoľvek podmienkou šli, hoc aj len do blízkosti niektorého policajného úradu. Ťažko je povedať, ako by tu dlho boli sedeli a hľadeli jedon na druhého v neistote. Ale netreba sa o tom hádať, veď náhly príchod dvoch slečien, ktoré mal Oliver príležitosť poznať pred niekoľko dňami, znova obživil prerušený rozhovor.

„Dobrá idea!“ riekol Žid. „Bet pôjde; pôjdete moja drahá?“

„Kam?“ spýtala sa mladá deva.

„Práve len na policajný úrad, moja drahá,“ riekol Žid zaliečavo.

Od mladej devy to bola slušnosť, že nepovedala hneď určite, že nechce ísť, ale že vopred dôrazne a vážne prejavila túžbu byť „požehnanou“, v tom prípade ak by šla; touto hladkou a delikátnou výhovorkou dokázala vrodené dobré chovanie, ktoré nedopúšťa, aby priamym a rozhodným odmietnutím zapríčinila bolesť blížnemu.

Tvár Žida javila bolestný výraz. Odvrátil sa od mladej slečny, ktorá bola veselá, nebárs šumne oblečená, a mala červený plášť, zelené črievice, plavožlté kadere a ostatné ženské náležitosti.

„Moja drahá Nancy,“ riekol Žid chlácholivým hlasom, „čo ste to povedali?“

„Tak to neide; tak sa to predsa, nerobí, Fagin,“ vetila Nancy.

„Čo rozumiete pod tým?“ riekol Mr. Sikes, hľadiac na ňu vrúcne.

„Čo som povedala, Bill,“ odpovedala bez rozpaku.

„Prečo, vy sa k tomu zrovna hodíte,“ resonoval Mr. Sikes; „na okolí nevie o vás nikto nič.“

„Pretože som to nechcela,“ vetila Nancy tiež pokojným tónom, „a verte mi, Bill, je to lepšie, že ma nepoznajú.“

„Ona pôjde, Fagin,“ riekol Sikes.

„Nie, nepôjde, Fagin,“ riekla Nancy.

A Mr. Sikes mal pravdu. Vlivom striedavých vyhrážok, sľubov a úplatkov, otázna dáma dala sa prehovoriť, aby prijala poverenie. Veď ju nezdržiavaly obavy, ako jej príjemného priateľa; presťahovala sa len pred nedávnom z ďalekého, ale popredného predmestia Ratcliffen, do súsedstva Field Laneu, nemusela sa báť, že ju pozná niekto z jej mnohých známych. Preto si plášť previazala čistou, bielou zásterou a kadere vtisla pod slamený čepiec — obidva predmety pochádzaly zo Židovej nevyčerpateľnej šatne — Miss Nancy čoskoro bola ustrojená k vykonaniu posolstva.

„Počkajteže chvíľku, moja drahá,“ riekol Žid, a vyňal malý, zavretý košík. „Neste ho v jednej ruke. Vyzerá to slušnejšie.“

„Dajte jej kľúč od brány, nech ho nesie v druhej, Fagin,“ riekol Sikes; „tak to vyzerá reálnejšie a nefalšovanejšie.“

„Áno, áno, moja drahá, vskutku,“ riekol Žid a zavesil veľký bránový kľúč na ukazováč devinej pravej ruky. „Tak; výborne! Vskutku, znamenite, moja drahá!“ riekol Žid a trel si pri tom ruky.

„Oh, môj brat! Môj nešťastný, sladký, nevinný braček!“ bedákala Nancy, pustiac sa do plaču, krútiac malým košom a bránovým kľúčom v mukách strádania. „Čo sa s ním stalo! Kam ho len podeli! Smilujte sa, čo je s tým drahým chlapčekom, pánovia; povedzte mi, prosím vás, pánovia, povedzte!“

Volajúc tieto slová najbedákavejším a srdcervúcim hlasom k nesmiernej radosti poslucháčov, Miss Nancy zamĺkla, zakývala spoločnosti, kynula usmievajúc sa kolom a zmizla.

„Ah! to vám je múdre dievča, drahí,“ riekol Žid, obrátiac sa k svojim mladým priateľom, a pokyvkávajúc vážne hlavou, ako by ich chcel posmeliť, aby nasledovali jej skvelý príklad, ktorý práve videli.

„Je chľúbou svojho pohlavia,“ riekol Mr. Sikes, plniac svoj pohár a udrel na stôl svojou ohromnou päsťou. „Na jej zdravie, bohdaj by boly všetky také, ako je ona!“

Kým takéto a podobné chválospevy odznievaly, na svrchovanú Nancy, mladá dáma prebehla veľký kus cesty k policajnému úradu, a hoc ju opanovala prirodzene akási bojácnosť, veď šla ulicami sama a bez sprievodcu, predsa čoskoro dorazila k svojmu cieľu v úplnej bezpečnosti.

Vnišla zadným vchodom, zaklepala ľahúčko na dvere jednej celly a načúvala. Neozval sa nik: zakašľala a načúvala znova. Zase nijaká odveta: potom prehovorila:

„Nolly, môj drahý?“ šeptala Nancy jemným hlasom; „Nolly?“

Nebolo dnuká nikoho, ale biedny, bosý trestanec, ktorého uväznili preto, že hral na flaute, ktorého, keď mu bol jasne dokázaný prečin proti spoločnosti, Mr. Fang odsúdil na jedon mesiac do polepšovne, s priliehavou a zábavnou poznámkou, že teraz, keď už nebude hrať na flaute, nastráda toľko dychu, že ho bude môcť upotrebiť pri užitočnejšej práci, totiž v šlapacom mlyne, ako pri hudobnom nástroji. Neodpovedal: súc duševne cele strápený nad ztratou flauty, ktorú mu zabavili pre používanie v provincii. Nancy tedy putovala k najbližšej celle a zaklepala.

„Dobre!“ ozval sa mdlý a slabý hlas.

„Nie je tu malý chlapec?“ spýtala sa Nancy, fikajúc vypočítave.

„Nie,“ vetil hlas; „Bože, uchovaj.“

Dnu bol šesťdesiatpäťročný tulák, ktorý sa dostal do väzenia preto, že nehral na flaute; alebo inými slovami, preto, že žobral po uliciach a nepodnikal nič k vôli živobytiu. V súsednej celle bol človek, ktorý sa dostal do toho istého väzenia preto, že predával po domoch cínové pekáče bez úradného dovolenia; a preto, že si vyrábal na úkor berného úradu.

Ale keď jej ani jedon z väzňov nevedel nič povedať o Oliverovi, Nancy obrátila sa na tučného úradníka s pruhovanou vestou a v následku svojho žalostného nariekania a horekovania bola ešte skľúčenejšia, ako prv, najmä, že vedela účinlive upotrebovať kľúč a košiček a znova sa prezvedala na svojho drahého brata.

„Ja som ho nedostal, moja drahá,“ riekol starý mužský.

„Kde je?“ nariekala Nancy šialene.

„Kde, už ten pán ho vzal so sebou,“ vetil úradník.

„Ktorý pán? Oh smilujte sa nebesá, jaký pán?!“ vykríkla Nancy.

Odpoveďou na tieto nesúvislé otázky, starý pán informoval hlboko dojatú sestru Olivera, že ho priviedli do úradu chorého a bol oslobodený na základe výpovede svedka, že krádež spáchal iný chlapec, že nie je v žalári; a žalobca ho zamdleného odviezol do svojho domova, o ktorom informátor dovedna vie len toľko, že je dakde v Peutouville, počul vysloviť to meno, keď patričný pán udával kočišovi smer cesty.

V hroznom stave pochybností a neistoty, horekujúca mladá žena potácala sa ku bráne a tu zameniac chvejúci sa krok s bystrým behom, vracala sa odľahlými a spletitými cestami, aké len mohla vymyslieť, do Židovho príbytku.

Mr. Bill Sikes, keď sa dozvedel o výsledku výpravy, rýchlo zavolal svojho bieleho psa a položiac si klobúk, ponáhľal sa preč, bez toho, že by si bol doprial toľko času, aby zaželal dobre ráno.

„Musím vedieť, kde je, moji drahí; musíte ho najsť,“ riekol Žid v najväčšom rozčulení. „Charley, nerob nič iné a slieď za ním tak dlho, kým mi neprinesieš o ňom nejakú zvesť! Moja drahá Nancy, musím ho najsť. Spolieham sa na vás, moja drahá, na vás a na Artfula, vo všetkom! Počkajte, počkajte,“ dodal Žid, otvoriac trasúcou rukou priečinok; „tu máte peniaze, moji drahí. Dnes večer zavrem tento krám. Dozviete sa, kde ma máte hľadať. Nemeškajte ani minútu. Ani len moment moji drahí!“

S týmito slovami vystrčil ich z izby: a pozorne zamknúc vo dva vrhy a zatarasiac dvere, vyňal zo skrýše skriňku, ktorú raz nevdojak otvoril pred Oliverom. Potom s veľkým chvatom skrýval do svojich šiat hodinky a šperky.

Z práce ho vyrušilo klepanie na dvere.

„Kto je?“ zvolal prenikavým hlasom.

„Ja,“ vetil Dodgerov hlas cez kľúčovú dierku.

„Čo je?“ skríkol Žid netrpezlive.

„Nancy sa spytuje, či má byť prenesený do druhej diery?“ otazoval sa Dodger.

„Áno,“ vetil Žid, „zdrapte ho, kdekoľvek je. Najdite ho, to je všetko! Ja už budem vedieť, čo treba robiť; a nebojte sa.“

Chlapec zahundral, že porozumel, čo treba; a letel dolu schodami za svojimi druhmi.

„Myslím, že nás neprezradil,“ riekol Žid, keď pokračoval v práci. „A ak niečo vytlachol o nás pred svojimi novými priateľmi, hneď mu zacpeme ústa.“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.