ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Úvodom hovorí o obyvateľoch domu, v ktorom Oliver našiel útočište.

V útulnej chyži, ktorej nábytok mal viacej starosvetského pohodlia, ako novodobej elegancie, pri strojne prestretom stole sedely dve dámy a raňajkovaly. Do čierneho šatu pečlive oblečený Mr. Giles ich obsluhoval. Stál na pol cesty medzi kredencom a stolom vzpriamený a v celej výške, s hlavou do zadu pohodenou a naklonenou trošičku na stranu, s ľavou nohou posunutou vpred a pravú ruku držiac na veste, kým v ľavici nadol spustenej držal tácu, vyzerajúc ako človek, ktorý je pod dojmom veľmi príjemného pocitu svojich zásluh a svojej dôležitosti.

Jedna z dvoch dám bola v pokročilom veku, ale vysoké operadlo dubovej stoličky, na ktorej sedela, nebolo o nič rovnejšie ako ona. Bola odiata s krajne výberčivou precíznosťou oblekom dávnejšieho strihu s jemnými ústupkami prítomnej móde, čo vyzdvihovalo príjemne jeho starobylosť bez toho, že bolo by rušilo súlad vkusu; sedela vzpriamene s rukami složenými pred sebou na stole. So zrakom, ktorému vek sotva čo ujal z jasnosti, uprene hľadela na svoju mladú družku.

Mladá dáma bola v pôvabnom rozvine jara ženskosti, vo veku, v ktorom, keby Boh soslal anjelov, aby sa vtelili do smrteľných tvarov, bez znesvätenia buď rečeno, volili by si za sídlo formy, aké mala ona.

Ešte jej neminulo sedemnásť. Bola tak jemná, báječná a krehká, taká rozkošná a ušľachtilá, taká čistá a krásna, že sa zdalo, ako by jej živlom nebola zem, a jej hrubé stvorenia neboly jej spoločníkmi. Duch, ktorý vyžiaroval z hĺbky jej modrých očí a odzrkadľoval sa na jej vznešenej hlave, akosi sa neshodoval s jej vekom a svetom, a potom menlivý výraz lahody a veselosti a tisíc svetiel, ktoré pohrávaly jej tvárou a nezanechávaly na nej stínu, a nadovšetko úsmev, ten srdečný a šťastný úsmev, boly otvorené k tomu, aby mierom a šťastím ožiarovaly jej domov.

Bola cele zaujatá upravovaním stola. Keď náhodou zdvihla oči a zbadala, že ju staršia dáma pozoruje, odhrnula si hravo vlasy, ktoré proste venčily jej čelo, a vtedy jej žiarivý pohľad mal výraz toľkej oddanosti a nelíčenej miloty, že blahoslavení duchovia pri pohľade na ňu boly by museli zaplesať.

„A Brittles odišiel pred hodinou, áno?“ spýtala sa po prestávke stará dáma.

„Pred hodinou a dvadsať minútami, madam,“ vetil Mr. Giles, pozrúc na strieborné hodinky, ktoré mal na čiernej stuhe.

„Vždy je taký pomalý,“ poznamenala stará dáma.

„Brittles bol vždy pomalým chlapcom, madam,“ vetil obsluhujúci. A keďže Brittles bol pomalým chlapcom už okolo tridsať rokov, nebolo veľmi pravdepodobné, že raz bude aj rýchlejším.

„Myslím, že miesto toho, aby sa polepšoval, stále sa len horší,“ riekla staršia dáma.

„Bolo by to zrovna neodpustiteľné, keby sa niekde zastavil, aby sa pobavil s inými chlapci,“ riekla s úsmevom mladá dáma.

Mr. Giles zrejme premýšľal nad tým, či si smie tiež dovoliť úctivý úsmev, keď pred zahradnou bránkou zastala dvojkolka, z ktorej vyskočil tlstý pán a utekal priamo ku dverám, a rýchlo, akoby nejakým tajomným spôsobom, vniknúc do domu, vrazil do chyže a skoro prevalil Mr. Gilesa aj s raňajkovým stolíkom.

„To je neslýchané!“ zvolal pán. „Moja drahá Mrs. Maylieová — pre Boha — v nočnom tichu, na nie — to je neslýchaná vec!“

S týmto výrazom súcitu tučný pán podal obidvom dámam ruku a prevrhnúc stoličku, spýtal sa ako sa majú.

„Veď ste mohly umrieť, vskutku mohly ste umrieť od strachu,“ riekol pán. „Prečo ste neodkázaly? Bože môj, veď môj sluha by bol prišiel okamžite a ja tiež; a bol by milerád prišiel aj môj pomocník, a v takých okolnostiach každý, som istý. Bože môj! Tak neočakávane! V nočnom tichu, no nie!“ Lekára tak sa zdalo mýlila okolnosť, že lúpežné prepadnutie bolo neočakávané a podniknuté v noci, ako by bolo zavedeným zvykom pánov vlamačov prevádzať ich povolanie na poludnie a uvedomovať o ňom listovne dva-tri dni vopred.

„A vy, Miss Rose?“ vravel lekár, obrátiac sa k mladej dáme.

„Ja — —“

„Oh! ďakujem, dobre,“ riekla Rose, prerušiac ho; „ale hore je úbohé stvorenie, a teta si praje, aby ste ho prezreli.“

„Ah! iste, iste,“ vetil lekár, „je tam. Ale rozumiem, to bolo vaše dielo, Giles.“

Mr. Giles rozčúlene upravujúc čajové šálky sa zapýril, a odpovedal, že mal tú česť.

„Česť, eh?“ riekol lekár; „dobre, ja neviem, čo je čestnejšie, trafiť človeka v tmavej kuchyni a či poraniť človeka na dvadsať krokov. Predstavte si, že on strelil len do povetria, a že ste mali súboj, Giles.“

Mr. Giles, ktorý si myslel, že toto zľahčovanie veci je nespravedlivým útokom, ktorý zmenšuje jeho slávu, odpovedal úctive, že on viac nie je oprávnený to posudzovať, ale domnieva sa vraj, že pre protivníka to nebol žart.

„Bože, to je pravda!“ riekol lekár. „Kde je? Zaveďte ma k nemu. Nazad idúc sa ešte stavím Mrs. Maylieová. Týmto oknom vliezol dnuká? Ani by som tomu neveril!“

Vraviac cestou, nasledoval Mr. Gilesa nahor; a kým bude vystupovať hore schodmi, prezradím čitateľovi, že Mr. Lasberne, ranhojič zo súsedstva, známy v oblasti niekoľko míľ ako „doktor“, stučnel veľmi od veselosti, ako od hojného života: a bol milým, srdečným a trocha podivínskym starým mládencom, akého by sa tak ľahko nepodarilo najsť ani v päťkrát tak veľkom obvode, v akom účinkoval.

Doktor zostal dlhší čas vzdialený, ako si to sám myslel a ako to dámy predpokladaly. Z dvojkolky priniesli veľkú, plochú skriňu a zvonec ložnice znel veľmi často, a služobníctvo stále behalo hore-dolu schodmi, a z ich rečí bolo možno uzatvárať, že tam hore sa dejú dôležité veci. Konečne sa vrátil; a odpoveďou na dotazy vzhľadom na pacienta, hľadel veľmi tajuplne a zatvoril opatrne dvere.

„Je to mimoriadna vec, Mrs. Maylie,“ riekol doktor, stojac chrbtom obrátený ku dverám, ako by ich chcel držať zatvorené.

„Dúfam, že nie je v nebezpečenstve?“ riekla stará dáma.

„Ako by to nebola mimoriadna vec, v tých okolnostiach,“ vetil doktor; „ale nemyslím, že je. Videli ste toho zlodeja?“

„Nie,“ vetila stará dáma.

„Ani ste o ňom nič nepočuli?“

„Nie.“

„Odpustite, madam,“ prerušil Mr. Giles; „práve som vám chcel o ňom rozprávať, keď vkročil doktor Losberne.“

V skutočnosti Mr. Giles sa nemohol odhodlať k priznaniu, že postrieľal len chlapca. Jeho chrabrosť bola natoľko vychvaľovaná, že si aspoň na pár skvostných minút chcel dopriať tej slávy, preto odďaloval s vysvetlením, chtiac sa na krátko vyšinúť až na vrchol neohroženej chrabrosti.

„Rose by si želala vidieť toho mužského,“ riekla Mrs. Maylieová, „ale ja nechcem o tom ani počuť.“

„Hm!!“ vetil doktor. „V jeho zjave niet pranič úžasné. Nemáte nič proti tomu, aby ste ho obzreli v mojej prítomnosti?“

„Ak to musí byť,“ verila stará dáma, „iste že nie.“

„Tak myslím, že je to potrebné,“ riekol lekár; „pre každý prípad, som presvedčený, že by ste pozdejšie veľmi ľutovali, že ste to neurobili. Teraz je úplne pokojný a je mu dobre. Prepáčte — Miss Rose, dovolíte? Nemusíte mať ani najmenší strach, ručím svojou cťou!“