ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nočné vlámanie.

„Halló!“ volal hrmotný, chríply hlas, keď vstúpili do chodby.

„Nerob taký šturc,“ riekol Sikes, zamikajúc dvere. „Zasvieť, Toby.“

„Aha! môj druh!“ zvolal ten istý hlas. „Svetlo, Barney, svetlo! Zavolaj pána dnuká, Barney; ale zobuď sa driev, ak ti je ľúbo.“

Zdalo sa, že hovoriaci hodil vyzuvák, alebo tomu podobný predmet za osobou, ktorú oslovil, aby ju vyburcoval zo sna, lebo bolo počuť zvuk prudko dopadajúceho dreveného telesa, a potom nesrozumiteľné šomranie človeka, ktorý je v stave medzi snom a bdením.

„Počuješ?“ volal ten istý hlas. „Bill Sikes čaká na chodbe a nik si ho nevšíma, a ty spíš, ako by si bol večeral najmenej opium. Či si už čerstvejší, a či chceš, aby som ťa náležite vzbudil železným svietnikom?“

Po tejto otázke prešukalo cez dlážku chyže dvojo nôh v pantofľach a vyšly z dvier na pravo; najprv sa zjavila slabá sviečočka, potom však postava tej istej bystrosti, ktorú sme už predtým opísali, ako chuchmáka, ktorý bol čiašnikom v saffron-hillskom hostinci.

„Bane Sikes!“ zvolal Barney so skutočnou alebo líčenou radosťou: nek sa bháči, nek sa bháči.“

„Tadiaľto! choď len napred,“ riekol Sikes, šustrujúc pred sebou Olivera. „Rýchlejšie! lebo ti stúpim na päty.“

Preklínajúc ho pre jeho pomalosť, Sikes strkal Olivera pred sebou a tak vstúpili do nízkej, tmavej začmudenej izby. Boly v nej dve alebo tri dolámané stolice, stôl a veľmi starý diván: na ktorom bol v celej dĺžke vystretý mužský, ktorý mal nohy vyššie ako hlavu a bafal z dlhej hlinenej fajky. Mal oblečený kabát tabákovej barvy a moderného strihu s veľkými, mosadznými gombíkmi, pomarančový nákrčník, hrubú, pestro vzorkovanú vestu a bledohnedé nohavice. Mr. Crackit (veď on to bol) nemal príliš veľa vlasov ani na hlave, ani na tvári, a tie, ktoré mal, boly červenkastej barvy a svisaly v dlhých pájesoch, ktoré príležitostne ohmatával veľmi špinavými, obyčajnými, veľkými prstenami zdobenými prstami. Bol kus nad prostrednú postavu, ale mal veľmi slabé nohy, táto okolnosť však ani najmenej mu neprekážala v tom, aby svoje vysoké boty obdivoval s živou spokojnosťou.

„Bill, šuhajko môj!“ riekla postava, obrátiac ku dverám hlavu. „Teší ma, že ťa vidím. Ustavične som sa bál, že si sa toho zriekol, a vtedy bol by som to urobil na vlastnú päsť. Halló!“

Keď takto zvolal s tónom veľkého prekvapenia a utkvel pohľadom na Oliverovi, Mr. Toby Crackit sa podaril a spýtal sa, kto je to.

„Chlapec. Len chlapec!“ vetil Sikes, pritiahnuc stolicu k ohňu.

„Iste jedon z Faginových šarvancov,“ zvolal Barney s úškľabkom.

„Eh, z Faginových!“ zvolal Toby, hľadiac na Olivera. „Ten by sa tak hodil pre vrecká starých paní v kostole! Jeho nežná tvár je zrovna šťastím pre neho.“

„Ale, — už dosť o tom,“ prerušil ho Sikes netrpelive a skloniac sa nad hovejúceho priateľa, zašepkal mu do ucha niekoľko slov: na čo sa tento nesmierne rozosmial a odmenil Olivera dlhým strnulým obdivom.

„Nuž,“ riekol Sikes, keď sa posadil, „keď nám dáte dačo zajesť a zapiť, kým budeme čakať, tým nám nalejete trocha odvahy; v prvom rade aspoň mne. Sadni si ku ohňu, mládenče, a odpočiň si, lebo budeš musieť v noci s nami zase von, ale nie príliš ďaleko.“

Oliver pozrel na Sikesa s nemým a bojazlivým počudovaním; a pritiahnuc ku ohňu stolec, podoprel si rukami ubolenú hlavu, ani nevediac kde je a čo sa okolo neho robí.

„Tu je,“ riekol Toby, keď mladý Žid položil na stôl pozostatky jedla a fľašu. „Na šťastie podniku!“ Potom vstal, aby si pripil a opatrne odložiac prázdnu fajku do kúta, pristúpil ku stolu, naplnil pohár pálenkou a vypil ju. Mr. Sikes urobil to isté.

„Aj chlapcovi kvapku,“ riekol Toby, naplniac do polovice vínový pohár. „Dolu s tým, ty nevinnôstka.“

„Naozaj,“ riekol Oliver, hľadiac mužskému ľútostne do tváre; „naozaj, ja…“

„Dolu s tým!“ ozval sa Toby. „Čo si myslíš, že neviem, čo ti je k duhu? Povedzte mu Bill, aby to vypil.“

„Lepšie bude, keď vypije,“ riekol Sikes, siahnuc rukou na vačok. „Nech zhorím, ak mi nerobí väčšie starosti ako celá Dodgerovská rodina. Vypi, ty zatratený škriatok; vypi!“

Zdesený vyhrážkami mužských, Oliver spešne vyprázdnil obsah pohára a hneď prudko zakašľal, čo rozosmialo Tobiáša Crackita a Barneyho a vylúdilo úsmev na nevrlej tvári Sikesa. Potom, keď už Sikes ukojil svoj hlad (Oliver nemohol jesť a zhltol len chlebovú kôrku, ktorú mu nanútili), dvaja mužskí si ľahli na lavice, aby si trocha zdriemli. Oliver ostal na stoličke pri ohni; Barney zatočený do pokrovca, vystrel sa na zemi cele v blízkosti krbovej mrežky.

Spali, buďto zdalo sa že spia, lebo za daaký čas nehýbal sa nik, vyjmúc Barneyho, ktorý vstal jedon alebo dva razy, aby na oheň prihodil uhlia. Oliver zaspal veľmi tvrdo, a zdalo sa mu, že blúdi po tmavých poliach, alebo že chodí chmúrnym cintorínom, buďto prisnil sa mu daktorý z výjavov minulého dňa, až bol zrazu prebudený Tobiášom Crackitom, ktorý vyskočil a oznamoval, že je pol druhej.

V chvíľke boli na nohách aj ostatní spáči a čoskoro všetci boli veľmi činne zaujatí chvatnými prípravami. Sikes a jeho druh balili si hrdlá a brady do veľkých, tmavých ručníkov a obliekali si zimníky; Barney otvoriac skriňu, vyberal rozličné náčinie, ktoré rýchlo schovával do vačkov.

„Daj mi vylamovače, Barney,“ riekol Toby Crackit.

„Tu sú,“ vetil Barney, vynímajúc dve pištole. „Nabili ste ich sám.“

„Dobre!“ vetil Toby, spratávajúc ich. „A dviháky?“

„Vzal som ich,“ vetil Sikes.

„Neboziece, fidrichy, temné lampy — nezabudli ste nič!“ spýtal sa Toby, skrývajúc malý vylamovač do vnútorného vrecka zimníka.

„Dobre,“ vetil jeho druh. „Aj drúky, Barney. „Je už svrchovaný čas.“

S týmito slovami vzal z rúk Barneyho hrubú palicu, ktorý odovzdajúc druhú Tobymu, bol zaujatý s naťahovaním čiapky na Oliverovu hlavu.

„Tak tedy!“ riekol Sikes, vystrúc ruku.

A Oliver, ktorý bol cele omráčený neobyčajnými výkonmi, chvatom a nanúteným nápojom: položil mechanicky svoju ruku do Sikesovej, ktorý ju bol vystrel práve k vôli tomu.

„Chyť ho za druhú ruku, Toby,“ riekol Sikes. „A ty Barney poobzeraj sa vonku.“

Barney vyšiel pred dvere a vrátiac sa oznámil, že je všetko tiché. Dvaja lupiči, vedúc medzi sebou Olivera, odišli. Barney, pozavierajúc rýchlo, zabalil sa ako prv, a čoskoro zaspal zase.

Bola ešte hustá tma. Hmla bola o moc väčšia, ako v predošlej časti noci a ovzdušie bolo tak vlhké, hoc aj nepršalo, že Oliverove vlasy a obočia za krátkych pár minút po opustení domu, ztuhly polomrznutou osuheľou, ktorá padala shora. Prešli cez most a snažili sa za svetlami, ktoré videli driev. Neboly priďaleko; a spešným krokom čoskoro dorazili do Chertsey.

„Šibnime cez mesto,“ šeptal Sikes; „nezbadá nás nik, dnes v noci nenamanie sa nik do cesty.“

Toby si oddýchnul a potom ponáhľali hlavnými ulicami malého mestečka, ktoré v týchto pozdných hodinách bolo cele vymreté. Tlumené svetlo presvitalo kde-tu cez okná poniektorých ložníc, a brechot psov občas prerušoval nočné ticho. Ale široko-ďaleko nebolo nikoho. Opúšťali mesto, keď vežové hodiny odbíjaly druhú.

Zrýchliac krok, odbočili na cestu v ľavo. Idúc asi štvrť míle, zastali pred osamoteným a múrom obohnaným domom, na vrch ktorého Toby Crackit, po krátkom oddychu, v okamihu sa rýchlo vyšvihol.

„A teraz chlapca,“ riekol Toby. „Hore s ním, ja ho zachytím.“

Prv ako sa mohol Oliver poobzerať, Sikes ho chytil pod ramená, a v troch alebo štyroch minútach spolu s Tobym ležal v tráve na druhej strane ohrady. Sikes ich hneď nasledoval. A opatrne plúžili sa k domu.

A až teraz si po prvý raz uvedomil s hrúzou a úžasom Oliver, že cieľom ich vychádzky je vlámanie, lúpež, ba snáď aj vražda. Sopjal ruky a nevdojak potlačil výkrik zdesenia. Pred očami sa mu zatmelo, na jeho popolavú tvár vystúpil chladný pot; nohy sa mu podlomily a padol na kolená.

„Vstaň!“ hundral Sikes, trasúc ním zúrive a vynímúc z vrecka pištoľ; „vstaň, bo inak ti modzog rozpráším po tráve.“

„Oh! Pre Boha pustite ma!“ zvolal Oliver; „nechajte ma utiecť a umrieť v poli. Nikdy viac neprídem do Londýna, nikdy, nikdy! Oh! smilujte sa a nenúťte ma ku krádeži. Pre lásku všetkých anjelov, ktorí bývajú v nebesiach, smilujte sa!“

Mužský, ku ktorému sa obracal, zaklial úžasne, a natiahol kohútik pištole, kým Toby, vyrvúc mu ho, položil dlaň na chlapcove ústa a vliekol ho k domu.

„Mlč!“ zvolal; „tu neslobodno hovoriť. Ak povieš ešte slovo, pomôžem ti úderom po hlave. Bude to bez hluku, a je to práve tak isté a predsa jemnejšie. Čuj, Bill, vylom okenicu. Už je dosť srdnatý, stavím sa. Videl som už aj starších ľudí váhať so dve minúty, a predsa šli tou istou cestou, ako ona v takej studenej noci.“

Sikes chrliac hrozné kliatby na hlavu Faginovu preto, že poslal Olivera na takú výpravu, rázne priložil vyvážadlo, čo zapríčinilo trocha šramotu. Po krátkom vzdorovaní s prispením Tobyho okenica vyskočila z pantov.

Bolo to malé, zamrežované okno vo výške asi päť a pol stopy nad zemou v úzadí domu, a patrilo k malej miestnosti, kde umývali a varili, a táto bola na konci chodby. Okno bolo tak malé, že obyvatelia ani nepomysleli na to, že by ho mali bezpečnejšie zahatať, ale predsa bolo dosť veľké, aby cezeň mohol prekĺznuť chlapec Oliverovej postavy. Veľmi krátka námaha stačila, aby umenie Mr. Sikesa odstránilo upevnenie mreže a čoskoro zíval prázdny otvor.

„A teraz počúvaj, ty malý chalan,“ šeptal Sikes, vyjmúc z vrecka zlodejskú lampu a vrhnúc jej svetlo priamo do Oliverovej tvári. „A teraz ťa pretisnem cez okno. Vezmi si toto svetlo, a choď tíško po schodoch, ktoré sú pred tebou, pozdĺž malej predsiene k uličným dverám, odomkni ich a vpusť nás dnuká.“

„Cele na vrchu je závora, tú však nedosiahneš,“ poznamenal Toby. „Preto staň si na jedon zo stolcov, ktoré stoja v sieni. Sú tam tri, Bill, jedon má veľkého, modrého jednorožca, nad ktorým sú zlaté vidlice, to je erb starej panej.“

„Buď ticho, nevieš byť ticho?“ vetil Sikes s hrozivým pohľadom. „Či sú otvorené dvere izby, sú?“

„Dokorán,“ vetil Toby, obzerajúc ich k vlastnému uspokojeniu sám. „To je tak, že ich nechávajú vždy otvorené, aby pes, ktorý tu má svoj brloh, keď sa prebudí, mohol behať hore dolu chodbou. Ha, ha! Ale Barney ho dnes večer pekne-rúče odlúdil!“

A hoc to Mr. Crackit vravel temer neslyšateľným šepotom, a smial sa bez hlasu, Sikes zavelel mu imperátorsky, aby mlčal, a robil svoju prácu. Toby tedy najprv vyňal lampu a položil ju na zem a potom oprúc sa pod oknom hlavou o múr a podoprúc ruky o kolená, postavil sa tak, aby jeho chrbát tvoril most k vystupovaniu. Akonáhle to urobil, Sikes hneď vyliezol naň, oknom posunul Olivera nohami vopred a nepúšťajúc ho a držiac za golier, spustil ho opatrne na vnútornú dlážku.

„Vezmi si túto lampu,“ riekol Sikes, poohliadnuc do miestnosti.

„Vidíš pred sebou tie schody?“

Viacej mŕtvy ako živý Oliver šepnul: „Áno.“ Sikes hlavňou pištole ukázal na uličné dvere, na krátko ho upozorniac, že je na celej ceste na dostrel a keby váhal, v tom okamžíku by padol mŕtvy.

„Veď je to za minútu hotové,“ riekol Sikes tým istým tichým šepotom. V tej chvíli ako ťa pustím, konaj hneď svoju prácu. Pst!“

„Čo je to?“ šepol druhý mužský.

Načúvali napnute.

„Nič,“ riekol Sikes, spustiac Olivera. „Teraz.“

Za ten krátky čas sa chlapec vzpružil, a rozhodol sa, hoc by pokus mal aj životom zaplatiť, že vybehne na schody siene a poplašným volaním zobudil celú rodinu. Preniknutý touto myšlienkou zrazu popošiel vopred.

„Vráť sa!“ zvolal hlasne Sikes. „Nazad! nazad!“

Poplašený náhlym prerušením smrteľného ticha a hlasným volaním, ktoré nasledovalo, Oliver pustil lampu na zem, nevedel, či má napredovať, a či utiecť.

Volanie sa opakovalo a zjavilo sa svetlo — pred jeho zrakom na vrchu schodov mihly sa postavy dvoch poloodiatych, ustrašených mužských — potom plam — hlasný hluk — dym — tresknutie, potočil sa a klesol nazad.

Sikes na chvíľku zmizol, ale hneď sa objavil a prv ako sa dym rozplynul, chytil chlapca za golier. Zo svojej pištole vypálil na mužských, ktorí sa hneď uchýlili a prevliekol chlapca cez okno.

„Pritisni ramená tesnejšie,“ riekol Sikes, keď ho ťahal cez okno. „podaj mi šatku. Trafili ho. Rýchlo! Ako ten chlapec krváca!“

Potom zavznel zvonec, ktorého hlas sa miešal do rachotu pušiek a kriku ľudí. Oliver bol prekvapený, že ho odnášajú po nerovnej pôde rýchlym krokom. A potom zvuky sa zmiatly v neveľkej diaľke a smrteľné pocity plúžily sa k srdcu chlapčeka a napokon nevidel a nepočul.